Letné stretnutia majú na rozdiel od tých zvláštne ritualizovaných vianočných či dušičkových čaro v spontánnej náhodnosti, osviežujúcej nečakanosti. Aj ony však môžu zanechať stopy, ktoré v nás prebúdzajú intenzívne premýšľanie.

Toto leto ma navštívil priateľ zo strednej školy. V neformálnom rozhovore sa priznal, že napriek zaujímavej práci i vydarenému, zatiaľ však bezdetnému manželstvu, stále pociťuje v sebe nostalgiu a nutkanie vracať sa do rodiska, s ktorým ho viažu spomienky na čas stratenej krásy, azyl domova. Paradoxne si však uvedomuje, že tento návrat nie je možný, pretože domov nie je iba miesto, ale aj čas, ktorý mu už nepatrí.

Po Martinovom odchode sa i vo mne začali vynárať otázky spojené s mojím prežívaním času. Čas, ktorý mi plynie teraz, je zdanlivo zacyklený v spleti rodičovských povinností. Väčšinu dňa mi vypĺňajú nie vlastné potreby a záujmy, ale tie, ktoré obklopujú moje deti. Napriek tomu čas, ktorý s nimi trávim, vnímam ako milosrdný. Nielen preto, že mám vďaka deťom opäť „voľnú vstupenku“ do zoologickej záhrady či cirkusu, každý večer si môžem bez výčitiek čítať rozprávku, častejšie jedávať puding, alebo len tak bez vysvetľovania okoliu si pospevovať priamo na chodníku. Návraty do detstva sú pre mňa vzácne aj darom nového, väčšinou oslobodzujúceho chápania vo vzťahu k vlastnej minulosti a zraneniam, ktoré si z nej prinášam. Až teraz dokážem v mnohom pochopiť konanie mojich rodičov, keď som sama bezmocná nad neschopnosťou prekročiť vo výchove detí vlastné limity, tolerantnejšie dokážem hľadieť na obmedzenia iných, keď vidím, akú silu má genetická výbava, ktorú si nesieme od kolísky. Pravdepodobne rovnako milosrdný je aj čas, ktorý je dopriaty niekomu tráviť v tesnej blízkosti fyzicky odchádzajúceho rodiča či inej blízkej osoby. Možno aj toto je význam tesnej brány z Matúšovho evanjelia, pretože prestupovanie času s tými, pri ktorých viac zabúdame na seba, sa nám stáva darom väčšej vnútornej citlivosti, hlbšieho porozumenia vlastnému bytiu, regenerácie. Vďaka mojim deťom neprežívam nostalgiu za niečím nenávratne strateným, pretože minulosť ma cez cyklické návraty do detstva nielen nanovo obdarúva, ale sa mi aj zrkadlí jasnejšie, slobodnejšie, s väčším porozumením.

Ak náhodné letné stretnutia s priateľmi dokážu podnietiť k novým pohľadom, určite mnohých čitateľov Ostia podobne zasiahnu aj niektoré z textov, ktoré sa vám práve ponúkajú. Múdre čítanie!

Jana Juhásová