O čo ide ľuďom, ktorí robia tento časopis? Možnože si túto otázku kladiete aj vy, ak trochu poznáte našu produkciu. A kladieme si ju občas aj my v redakcii. O čo nám ide? Koho chceme osloviť? Kto sú naši čitatelia?
Pravdupovediac, je to veľmi zvláštna (doslova špeciálna) skupina ľudí, ktorá navštevuje túto stránku. Nenájdete tu bulvár, nevyjadrujeme sa k aktuálnemu politickému dianiu doma a vo svete (aj keď o ňom vieme vášnivo diskutovať), dávame možnosť publikovať začínajúcim filozofom, psychológom, historikom, ale učíme sa aj z textov a prekladov skúsených autorov. Bez financií fungujeme už piaty rok, a takisto už piaty rok pomáhame zaznieť hlasom, ktoré nepočuť v každodennom živote, editujeme texty, ktoré si inak prečíta len málokto, vytvárame možnosť pre tých, ktorí chcú mať aj takýto priestor pre svoju výpoveď.
Filozofia, ktorá je v Ostiu zastúpená azda najviac, býva v súčasnosti pokladaná za čudnú disciplínu. Načo sú nám dnes filozofi? Niektorým možno chýba akési prorocké filozofické kričanie, iným rozvážne analyzovanie situácie, v akej sa nachádza naša spoločnosť. Sú takí, ktorí od filozofov žiadajú, aby boli flexibilnejší, aby sa konečne zviditeľnili niečím, čo zaujme, aby opustili svoj uzavretý svet, v ktorom komunikujú pomocou pojmov, ktorým iní nerozumejú. To všetko a všeličo ďalšie sa dnes od filozofov žiada – ak sa od nich vôbec niečo žiada. Ich odpoveďou je však usmievavý povzdych, po ktorom sa odoberú späť k svojej nepopulárnej práci čitateľov kníh a tvorcov podivných textov o ešte podivnejších autoroch. Interpretujú, rozoberajú, kriticky zhodnocujú, sústredene a vytrvalo prehľadávajú svoju vybranú oblasť skúmania a nesmelo ukazujú iným drobné nálezy, ktoré sa im sem-tam ukázali pod rukami.
Môže sa zdať, že filozofi sa dnes už len nostalgicky venujú dejinám, že sa usilujú v tom, čo tu ostalo po veľkých dobách filozofov, nájsť niečo nadčasové, netradičné alebo aspoň sympatické. Vraj sa z nich stali historici filozofie, ktorí sami už nie sú filozofmi. Paul Ricœur kdesi napísal, že ten, kto sa venuje dejinám filozofie, už filozofuje. Dnes sa tá veta prevracia naruby. Občas sa vyskytne zopár tých, ktorí chcú zaujať provokatívnym výkrikom, ktorý má prebúdzať k premýšľaniu, ktorí chcú zalomcovať usadeným myslením, stereotypnými presvedčeniami, ale v skutočnosti sa to dotkne len veľmi malej skupiny ľudí.
Niekedy sa tomu hovorí „minoritná spoločnosť“, no ja by som to nazval trochu inak, mäkšie: komorná atmosféra. Presne tento pocit nadobúdam aj teraz, keď si prezerám to, čo ponúkame v tomto čísle nášho časopisu. Ján Kralovič sa díva na rôzne spôsoby videnia, aké nachádza u Merleau-Pontyho a Cézanna. Peter Fraňo zas študuje Ciceronov spis De fato (O osude), aby na základe neho poukázal nato, ako sa to má s ľudskou slobodou a nevyhnutnosťou. Priam zrkadlovo mu na to odpovedá vo svojej eseji Jana Baginová, aj keď z hľadiska úplne iných storočí. Hedviga Marcinková sa ponorila do štúdia Heglovej Fenomenológie ducha a predstavuje nám, ako rozumie slávnej dialektike pána a raba. Dezider Kamhal a Veronika Kročková pripravili preklad textu Herberta Paula Grica a v galérii vystavuje a dáva interview mladá výtvarníčka Kateřina M. Václavková. Sú tu ešte recenzie – a tie majú filozofi radi kvôli knihám a písaniu.
Komorná atmosféra – plná neobyčajného ticha, vzájomného priateľstva a porozumenia, načúvania hlasom, ktoré skôr šeptavo prehovárajú, než hlučne vykrikujú. Nik sa tu ničoho nedomáha, nik nechce s nikým viesť nekončiace polemiky, nik nechce toho druhého zraniť a ponížiť. Toto je pre mňa skutočná filozofia, žitá v dôvernom kruhu tých, ktorých veci sú spoločné.
A tak svoju otázku z prvého riadku trochu pozmením a spýtam sa rovno: O čo ide ľuďom, ktorí čítajú tento časopis? Ak platí, že čitatelia sú odrazom toho, čo čítajú, potom zrejme tuším, aká by bola odpoveď na túto otázku. Túto atmosféru nenahradí nijaká hlučná šou, nijaký banket, nijaký dav.
Anton Vydra
Foto na titulke: © Marián Špajdel