V rámci nášho nového projektu na univerzite máme aj individuálne hodiny angličtiny. Na tie hodiny sa vždy teším. Okrem zdokonaľovania sa v angličtine je to aj o ľudskom stretnutí a o stretnutí kultúr. V živom dialógu s Američanom Davidom vždy natrafíme na niečo, čím sa naše kultúry líšia, alebo na zaujímavé osobné skúsenosti, ktorými sa môžeme navzájom obohatiť. Nepamätám si už, ako sme sak tomu dostali, ale na jednej hodine mi spomenul, že raz strávil asi hodinu v komore senzorickej deprivácie. Niečo som o tom počul, ale nemám s tým skúsenosť (ak si o tom chcete urobiť predstavu, zadajte do Googlu text: „sensory deprivation tank“ a pozrite si k nemu obrázky a texty). David používa okuliare a je zvyknutý na to, že bez nich vidí hmlisto. Samotný zážitok času stráveného bez zmyslových podnetov bol veľmi príjemný a občerstvujúci pre telo aj pre psychiku. No keď vyšiel z komory, zažil niečo, na čo asi tak skoro nezabudne. Na určitý čas videl všetko ostro aj bez okuliarov, akoby šibnutím čarovného prútika. Potom sa mu postupne zrak vrátil do pôvodnej neostrosti.
Tento jeho zážitok sa mi odvtedy vracia a spontánne sa naňho nabaľujú stále nové súvislosti, až sa pre mňa stal symbolom či metaforou. Keď som so študentmi čítal texty z čínskej filozofie, niektoré myšlienky mi zažiarili v novom svetle. Napríklad myšlienka o tom, že k múdrosti sa skôr blížime tým, že sa zbavujeme zbytočných vedomostí, než tým, že by sme naberali stále nové informácie. Spočiatku to môže znieť ako snaha provokovať, ako pokus o iróniu voči tým, ktorí by chceli rýchlo zmúdrieť. Mne to tak síce nikdy nepripadalo, ale spolu s Davidovou skúsenosťou som aj svoj príbeh poznávania videl novým spôsobom. Nadobúdanie poznatkov, ktoré sa trochu podobá tomu, keď na disk v počítači pribúdajú stále ďalšie súbory, je poprepletané menšími alebo väčšími skúsenosťami – neviem, či sa pre to dá nájsť analógia zo sveta počítačov, ale mne rezonuje ako niečo adekvátne práve skúsenosť s komorou senzorickej deprivácie. Niekedy vedome a cielene ako pri písaní záverečných prác a článkov, niekedy spontánne som sa dostal do stavu, keď som bežné podnety a starosti obmedzil na minimum. Prázdno, ktoré takto dostalo priestor, malo podobné účinky ako komora senzorickej deprivácie: fascinujúci zážitok, keď hmlisté videnie „vnútorného oka“ na chvíľu zaostrí. Neskôr si pre tento krôčik na ceste múdrosti hľadáme racionálne argumenty, rozmýšľame, ako by sme ich podali iným, snažíme sa nejako testovať, či sme nahliadli správne, alebo to bola len chiméra.
Zdá sa mi, že takéto skúsenosti zaostrenia, nahliadnutia, vychádzajúce z„prázdnoty“ sú srdcom filozofie, vedy aj múdrosti. Nie v tom zmysle, že by štúdium a namáhavé zbieranie informácií a skúseností neboli potrebné. Sú nanajvýš potrebné, ale bez toho zvláštneho spracovania, ktoré im dodá iskru, ducha, ktoré rozjasní ich hmlu, ktoré však pritom nemáme celkom vo svojej moci, zostávajú iba čiernymi škvrnami na papieri, alebo na obrazovke, alebo ďalšími položkami v exponenciálne rastúcom zozname textov, ktoré produkujeme.
Budem rád, ak sa vám po prečítaní niektorého z textov Ostia hmlisté videnie jedného z obrázkov skutočnosti zaostrí.
Reginald Adrián Slavkovský
Foto na titulke: © MarekOrmandík