Ostium k vám prichádza v nových šatách. Potreba zmeny prišla zvnútra, veď časopis sa rodil tak trochu na kolene a z dlhodobého hľadiska si už len spôsob jeho ukladania a jeho štruktúra vyžadujú zmenu. No to všetko je len formálna stránka veci, ktorá by bola celkom zbytočná, keby nebola formou nejakého zmysluplného obsahu.

Občas túžime po novom, po sviežosti. Tak sa vlastne Ostium aj zrodilo. Chceli sme niečo pre nás dôležité vyjadriť novým spôsobom. Avšak každé nové sa opakovaním ošúcha, zovšednie a stane sa výzvou k novej novosti. To je jeden z paradoxov novosti. Iný hovorí toto: „Čo je vysvetliteľné, to nie je naozaj nové. Čo je naozaj nové, nie je vysvetliteľné.“

Je náš zápas o nové bojom s veternými mlynmi alebo sizyfovským údelom večnej námahy, ktorá sa nakoniec stále vráti do toho istého bodu?

V živote má dôležité miesto aj stálosť, opakovanie, tradícia, zabehaný poriadok, domov. Radi si pozrieme nový film alebo prečítame nový článok, ak sa to deje v atmosfére politickej stability, základných životných istôt, a to s obsahom, ktorému rozumieme, lebo zapadá do našej koncepcie sveta a jeho poriadku. Je to ako osviežujúca káva, ktorá príjemne odpovie na smäd, no pritom ho nezruší, iba ho udržiava v bezpečnej vzdialenosti, lebo po čase sa smäd znovu priblíži.

Každé ráno sa zobudíme do nového dňa. Môžeme doňho vykročiť, akoby sa opakoval stále znovu ten istý, už tak trochu nudný film. No stačí malý posun niekde v nás a ráno (obloha, vôňa kávy, myšlienky letiace hlavou a všetko, čo k ránu patrí) môže byť ako princezná v nových krásnych šatách a s novými šperkmi, ktorej pohľad do diaľky je prísľubom ešte väčších a krajších vecí, ktoré prídu, ak sa im otvoríme…

Tušíme, že je aj takáto hlbšia novosť. Tušíme, že by sme mohli byť novými ľuďmi, hoci nevieme ako. Nové Ostium chce v tom základnom zostať tým, čím bolo doteraz: chceme sa dotýkať skrytého smädu v nás – smädu po hlbšej novosti.