Sú situácie, keď sa len ťažko dá vyhnúť klišé. V takejto situácii sa podľa mňa ocitá aj autor, ktorý má napísať úvodník k súboru textov vychádzajúcich pri príležitosti výročia narodenia a úmrtia Jana Patočku. No klišé, nech akokoľvek odrádza svojou ošúchanosťou, nie je synonymom omylu a nekritickosti. Skôr môže na základe časom overeného a široko prijatého presvedčenia poukazovať na niečo významné.

Jan Patočka bol nepochybne filozofom, ktorý nemohol zostať lokálnym javom a nemohol neprerásť obmedzujúce hranice Česko-Slovenska a železnej opony. Na jeho význam poukazuje aj to, že v čase jeho výročia sú mu venované konferencie a publikácie nielen u nás a našich západných susedov, ale aj na viacerých významných miestach na celom svete. Zároveň bude pripomienka jeho narodenia vždy v úzadí v porovnaní s významom jeho úmrtia. Nielen preto, lebo Patočka zomiera v okrúhlom, „sókratovskom“ veku 70 rokov. So Sókratom, jeho celoživotnou filozofickou inšpiráciou, ho spája otvorená konfrontácia s nespravodlivou politickou mocou, a to napriek tomu, že väčšinu života sa akejkoľvek bezprostrednej účasti na politických záležitostiach stránil. Ako hovorca Charty 77 však bral svoju účasť vážne, angažoval sa celou bytosťou a dokázal tak nepodľahnúť surovému nátlaku verejnej moci. Akoby sa v ňom stelesňovala jednota filozofickej teórie a praxe, filozofické presvedčenie, že vnútorná sloboda človeka nie je iba teoretickou abstrakciou či akýmsi zbožným prianím, ktoré filozof vymyslel spoza stola, ale realizuje sa v praktickom živote, vo vzdorovaní nespravodlivosti a ujarmeniu človeka. A rovnako ako Sókratés ani Patočka ako hovorca Charty 77 netúžil po zrušení politickej sféry. Jeho kritika bola volaním po spravodlivej verejnej moci a v tomto zmysle slúžil „obci“ a jej skutočným záujmom.

Samozrejme, tieto podobnosti a prirovnania by neboli zaujímavé, ak by bližšie nesúviseli s celkovým rámcom Patočkovej filozofie. V jeho fenomenológii sa sókratovský osteň vynára v stanovisku, že zmysel vecí a ľudskej existencie nie je nič pevne a nezvratne dané, že je možné ho vystaviť otázke a spochybniť. Inými slovami, Jan Patočka je filozof ľudskej problematickosti, je filozof človeka, ktorý pred vlastnou problematickosťou neuniká, ale otvára sa voči nej.

Podľa Patočku sa objavom problematickosti otvárajú dejiny, ktoré sú dejinami starosti o dušu. Téma dejín sa v tomto čísle bližšie reflektuje predovšetkým v dvoch štúdiách. V prvej z nich Sandra Lehmann tematizuje Patočkovo chápanie dejín v porovnaní s koncepciou Karla Löwitha a snaží sa ukázať cestu k prekonaniu negatívneho rázu Patočkovej filozofie. V druhej štúdii sa Vladimír Leško zameriava na opomínanú tému zmyslu dejín filozofie v rámci Patočkovej filozofie a poukazuje na ich kľúčové miesto v celkových Patočkových úvahách o dejinnosti ľudskej existencie. Patočkovo myslenie je aj reakciou na stratu zmyslu, ktorá je výsledkom odbúravania „pravých svetov“ metafyziky a náboženstva. Túto tému reflektuje Ludger Hagedorn, ktorý sa zameriava na Patočkovu interpretáciu Dostojevského románu Bratia Karamazovovci. Hagedorn vyzdvihuje Patočkov postreh, že Dostojevskij svoj román rozvíja ako polemiku s Kantovou onto-teológiou, ktorá v sebe nesie skrytý nihilizmus. Ten sa prekonáva prostredníctvom metanoie, premenou človeka, ktorý „odumiera“ pre svoju egotistickú uzavretosť, aby našiel zmysel v láskyplnej službe druhým. Posledné dve štúdie tohto čísla sa zameriavajú na sociálne aspekty Patočkovej filozofie. Michal Zvarík si všíma tému ľudských práv a poukazuje na to, že Patočka sa napriek angažovaniu v ľudskoprávnom hnutí nestaval k liberálnemu chápaniu ľudských práv nekriticky. Naproti tomu Róbert Stojka približuje Patočkovo chápanie duchovnej krízy na pozadí jeho úvah o post-európskej dobe. Okrem štúdií uverejňujeme aj rozhovor s americkým historikom ideí Michaelom Gubserom, ktorý približuje niektoré historické a filozofické aspekty fenomenologického hnutia v stredoeurópskom prostredí. Ukazuje význam, ktorý má Jan Patočka pre tento región nielen ako filozof, ale predovšetkým ako človek, ktorý významne ovplyvnil spoločenské udalosti, ktoré postupne prispeli k zrúteniu normalizačného režimu.