Kuchtová, A.: Upracovaní na smrť. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 3.
Bertrand Ogilvie: Le travail à mort. Au temps du capitalisme absolu. Paris: L’Arachnéen 2017, 212 s.
Kniha Práca k smrti. V čase absolútneho kapitalizmu francúzskeho filozofa Bertranda Ogilvieho sa zaoberá fenoménom práce z psychoanalytického hľadiska. Kniha sa skladá zo šiestich samostatných esejí – veľký priestor je tu venovaný aj fotografiám umelcov, ktorí sa vo svojej práci venujú kritickej reflexii práce. Medzi umelcov, ktorých fotografie sa v knihe vyskytujú, patria Ahlam Shibli, Lewis Hine, Jeff Wall a Antonios Loupassis. K predpokladom knihy patrí nasledujúce vymedzenie práce, ktoré nachádzame v úvode knihy: práca neexistovala odjakživa a bezpochyby čoskoro zmizne, a to najmä jej dnešná podoba, ktorá so sebou prináša deštrukciu ľudskej existencie (smrť). Ide tu teda o analýzu fenoménu práce, ktorý podľa autora obsahuje dva protikladné pohyby; práca je miestom odporu voči podrobeniu, ale zároveň je miestom podrobenia. Akým spôsobom možno chápať úzky vzťah medzi slobodou (oslobodenie prácou) a smrťou (podrobenie prácou), ktoré sú obsiahnuté v práci? Odpoveď autora je nasledujúca: obe tieto protikladné dimenzie fenoménu práce sa prekrývajú, keďže oslobodenie sa od dnešnej podoby práce nenastane bez istého podrobenia sa práci a ani bez istého násilia, pretože nenásilná verejná diskusia podľa Ogilvieho nestačí. Ogilvie tu teda predpokladá aj istú pozitívnu podobu práce, ktorá sa ale už musí vykonávať mimo podrobenia sa autoritám, aby tieto autority spochybnila. Pojem spoločnosti, s ktorým Ogilvie v celej knihe pracuje, súvisí s jeho psychoanalytickým zázemím; spoločnosť podľa neho nie je sumou ekonomických, subjektívnych a liberálnych záujmov, spoločnosť je naopak sumou vášní, ktoré sú charakterizované dvojznačnosťou opozície láska a nenávisť. Sociálno-kolektívne formy však podľa Ogilvieho nie sú len jednoduchým predĺžením týchto štruktúr, život spoločnosti teda nemožno jednoducho dedukovať z psychického života jednotlivca.
Prvá esej s názvom Práca a demokracia: bratia nepriatelia sa venuje vzťahu medzi demokraciou a prácou, pretože pracovať neznamená vykonávať len isté mechanické gestá – ale znamená to nadväzovať vzťahy s prostredím, ktoré je determinované vedou, technikou, ekonómiou, predovšetkým to ale znamená nechať sa ovládať sociálnym a politickým systémom (demokraciou). Demokracia je pre autora „legitimizujúcou fasádou kapitalizmu“ (Ogilvie, 2016, 28), ktorá je dnes vo všeobecnosti považovaná za „dokonalú“ politickú formu. Ogilvie sa otvorene vysmieva demokracii a všetkej naivnej viere v demokraciu, ktorá má byť „inkarnáciou samotnej spravodlivosti“ (Ogilvie, 2016, 29) a vecou „automatického konsenzu“, podľa Ogilvieho je však predovšetkým nediskutovanou záležitosťou (do roku 1989 bola demokracia lepšou alternatívou totalitarizmu a teraz je zasa lepšou alternatívou terorizmu). Demokracia znamená substitúciu politického za ekonomické a v tomto sa Ogilvie prikláňa k názoru Wendy Brown (2008), podľa ktorej už demokracia neoznačuje zväzok nezávislých politických inštitúcií a občianskej praxe, ale je skôr synonymom sumy subjektov organizovaných podľa racionality trhu. Ak platí, že spoločnosť nemá byť redukovateľná na trh a človek nemá byť redukovateľný na konzumenta alebo na hodnotu trhu, je to len preto, že človek nie je nikdy taký dokonalý ako stroj a táto nedokonalosť tvorí prekážku dokonalého fungovania trhového mechanizmu, kladúc mu odpor.
Ďalšia esej s názvom V srdci práce: dobrovoľné otroctvo sa venuje vzťahu dobrovoľného otroctva a práce. Tento pojem súvisí s pojmom de-globalizácie (fr. dé–mondialisation), ktorý odkazuje na francúzsku verziu pojmu globalizácie, tj. mondialisation. De-globalizácia zodpovedá procesu deštrukcie sveta ako horizontu významovosti v dôsledku globalizácie: výsledkom je utrpenie a deštrukcia (psychické problémy vedúce až k úmrtiu) indivíduí a predovšetkým zmena vzťahov medzi prácou a sexualitou, ktorá vedie k „banalizácii zla“ (Hannah Arendt 2016). Táto banalizácia zla sa prejavuje v necitlivosti indivíduí k nespravodlivosti a k násiliu. V rámci dobrovoľného otroctva Ogilvie identifikuje tri typy súhlasu: súhlas s vykonávaním aktov, ktoré sú v rozpore s morálnym presvedčením jednotlivca a jeho vnútorným presvedčením, čo vedie k tragickej rozpoltenosti jednotlivca; potom je to súhlas s vykonávaním aktov, ktoré sú takisto v rozpore s morálnym presvedčením jednotlivca, ale tento rozpor je tematizovaný v nevedomí, čo vedie k dramatickému rozorvaniu nevedomého alebo polo-vedomého; napokon ide o katastrofický súhlas, ktorý vedie k deštrukcii alebo sebazničeniu jednotlivca a je jednotlivcom explicitne zdôvodnený na základe teologického alebo naturalistického diskurzu o sociálnych, historických alebo ekonomických fenoménoch. Táto Ogilvieho analýza nadväzuje na analýzy Stanleyho Milgrama (2014), týkajúce sa spôsobov podrobovania sa autorite a strate individuálneho úsudku zoči-voči autorite.
V štvrtej eseji Nezhodnotiteľné sa autor zaoberá fenoménom hodnotenia, ktorý je prirodzene spätý s pracovným výkonom. Za počiatočné miesto vzniku sebahodnotenia jednotlivca považuje autor školu: škola nie je ani tak miestom, kde získavame poznanie, ako je skôr miestom, kde nadobúdame našu sociálnu identitu. Autor tu analyzuje francúzsky vzdelávací systém, ktorý podľa neho nielen potvrdzuje hierarchiu spoločnosti, ale sa aj aktívne podieľa na jej vytváraní. Deti zo sociálne slabších vrstiev sú hodnotené najhoršie: a hoci by systém hodnotenia mal byť objektívny a za taký sa aj považuje (keďže žijeme v demokracii), je iba potvrdením spoločenskej hierarchie. Autor teda stavia proti pojmu hodnotený pojem nezhodnotiteľného; hodnotené je to, čo nemeria prácu, ale podrobenosť pracujúceho voči systému (mieru dobrovoľného otroctva) a je nástrojom vládnucich vrstiev; zatiaľ čo nezhodnotiteľné je to, čo je záležitosťou masy a utvára sa v hiáte medzi predpísaným postupom, plánmi a ich realizáciou, nezhodnotiteľné je to, čo je nepredvídateľné – singularita a šialenstvo. Šialenstvo je krajným prípadom nezhodnotiteľného, ktorý sa vládnuca moc samozrejme snaží eliminovať, pretože je málo transparentné, málo rentabilné a predovšetkým nekontrolovateľné. Netreba zabudnúť, že autor sa hlási k derridovskej dekonštrukcii opozície medzi šialenstvom a rozumom (šialenstvo spočíva v srdci rozumu), ktoré bolo predmetom polemiky medzi J. Derridom M. Foucaultom (Derrida 1967). Ogilvie v závere knihy pomerne stručne vysvetľuje, v čom spočíva pozitívny význam nezhodnotiteľného: odlišuje konanie (fr. agir) od robenia (fr. faire). Konanie chápe ako späté s uznaním inakosti a heterogenity, improvizácie a singularity; robenie chápe ako potvrdenie kalkulovateľného systému, bez snahy z neho vybočiť. Autor tak odpovedá na počiatočnú otázku týkajúcu sa pozitívnych aspektov práce: práca môže byť okrem iného nezhodnotiteľnou činnosťou, ktorá sa vzpiera autorite a jej plánom. Práca ako nezhodnotiteľné je teda pozitívnym fenoménom.
L i t e r a t ú r a
ARENDT, H (2016): Eichmann v Jeruzaleme. Správa o banalite zla. Bratislava: Premedia.
BROWN, W. (2007): Les habits neufs de la politique mondiale: Néolibéralisme et néo-conservatisme. Paris: Les Prairies ordinaires.
DERRIDA, J. (1967): L’écriture et la differénce. Paris: Seuil.
MILGRAM, S. (2014): Poslušnosť voči autorite: Experiment, odhaľujúci časť ľudskej prirodzenosti. Bratislava: Vydavateľstvo F.
Mgr. Alžbeta Kuchtová
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
811 09 Bratislava 1
Slovenská republika
e-mail: alzbet.kuchtova@gmail.com