Vo sfére science-fiction
Pred desiatkami rokov napísal známy autor sci-fi žánru poviedku, ktorej originálnou a kľúčovou myšlienkou bol spôsob zahaľovania tela ľudí futuristickej civilizácie. Bol inverzný tomu, čo je obvyklé pre nás – celé telo zostávalo nahé, kým tvár si ľudia pokrývali hrubou vrstvou sivej farby, ktorá neumožňovala zachytiť výraz tváre druhého človeka, čítať jeho emócie, odhadnúť, čo si myslí, odhaliť jeho „pravú tvár“. Táto časť tela bola považovaná za najintímnejšiu, a to práve pre jej jedinečnú schopnosť navonok reflektovať vnútro, či prezradiť o jej nositeľovi mnoho informácií. Odhalenie tváre bolo svadobným rituálom a výrazom hlbokej dôvery vo vzťahu, ochoty poodhaliť cestu do svojho vnútra …

Nie je spôsob…?
Ľudská tvár ako objekt umenia, symbol krásy, či múdrosti, prostriedok komunikácie, ako zdroj najrozmanitejších informácií o jej nositeľovi, prirodzený terč záujmu každého človeka, ako predmet skúmania vedcov, objekt práce vizážistov a chirurgov, či neoddeliteľná súčasť identity človeka, vzbudzovala oddávna veľkú pozornosť. Bola tajomným zrkadlom duše, ktoré svojským spôsobom reflektovalo vnútorný svet človeka, vypovedalo o jeho vlastnostiach, spájalo ho s príbuzenstvom, ale i prezrádzalo neduhy a choroby. Tvár bola vždy cestou k druhému človeku, no cestou neistou, nejasnou, ktorá mohla rovnako vravieť pravdu, ako i klamať. Zdá sa, že sa ňou zaoberalo už mnoho ľudí, popísalo veľa kníh a ešte viac narozprávalo. Stále však zostáva viac toho neobjaveného, nevysvetleného. Ľudská tvár sa na istý čas stala stredobodom pozornosti aj tímu českých vedcov Prírodovedeckej fakulty a Fakulty humanitných štúdií Karlovej univerzity v Prahe. Odborníci najmä z oblastí antropológie, biológie a psychológie zhromaždili pozoruhodné množstvo informácií o ľudskej tvári a tento obsažný materiál spracovali do podoby ucelenej publikácie ojedinelého obsahu s príznačným názvom Lidský obličej. To, že koncentrovaný záujem o špecifickú časť ľudského tela nepatrí len do sci-fi žánru, umenia, medicíny, či reklamy, dokumentuje práve spomenutá monografia. Poodhaľuje mnohé tajomstvá, sprístupňuje najnovšie poznatky, no na druhej strane tým viac poukazuje na mnoho nevysvetleného, čím je neustále nútená bojovať s Duncanovým povzdychom: „Nie je spôsob, ako z tváre vyčítať, čo sa skrýva v mysli.“ [1]

Z Věstoníc k Lorenzovi
Úvodné state knihy (kapitola Historické poznámky) patria klasickému, zaužívanému historickému prehľadu problematiky skúmania ľudskej tváre. Začínajú sa málo známym paleontologickým nálezom plastiky a masky atypickej ľudskej tváre z náleziska v Dolných Věstoniciach a končia sa v 20. storočí psychologickým prúdom na čele s Robertom S. Woodworthom a Haroldom H. Schlosbergom, ktorí spolu s etologickým prúdom Konrada Lorenza vytvorili základ mnohých súčasných teórií. Zozbierať a systematizovať historické poznatky zaoberajúce sa problematikou ľudskej tváre znamenalo pomerne značné úsilie, keďže pramene informácií pochádzajú z mnohých zdrojov – týkajú sa umenia, estetiky; čerpajú zo psychologických typológií viazaných na fyziognómiu; prípadne sa opierajú o názory a zistenia evolučných biológov atď. Čitateľ síce miestami prechádza chronicky známymi faktmi (Hippokratovsko-Galenovská typológia, Gallova kraniskopia a frenológia, či Darwinove štúdie o výraze emócií u človeka a zvierat), no tieto sú následne reinterpretované v duchu špecializácie a zamerania publikácie. Opísať históriu skúmania ľudskej tváre však nebol primárny cieľ autorov. Z monografie je možné vystopovať dva hlavné okruhy problémov, ktorým sa autori venujú: V prvom rade ide o skúmanie tváre ako špecifickej časti ľudského tela a jej utváranie v procesoch fylogenézy a ontogenézy. Druhou oblasťou záujmu je vnímanie, spracovanie a interpretácia informácií o ľudskej tvári ako špecifickom objekte. Uvedené oblasti sa však navzájom značne prekrývajú. To, akým spôsobom a prečo sa tvárová časť menila v priebehu vývoja človeka ako druhu a ako sa postupne vyvíja počas ľudského života nie je možné celkom dobre objasniť bez toho, aby neboli ozrejmené dôsledky týchto zmien a ich funkcie, no najmä to, ako sú okolitými sociálnymi objektmi jednotlivé charakteristiky tváre na rozličných úrovniach spracovávané, chápané a interpretované. Autori tieto skutočnosti približujú prostredníctvom siedmich tematických okruhov: Tvár, Neurofyziologické základy vnímania tváre, Rozpoznávanie tváre a jej charakteristík, Mimika, Atraktivita tváre a Hodnotenie osobnosti podľa tváre, ktoré zároveň tvoria hlavnú obsahovú štruktúru publikácie.

Facies et cerebrum
Dve kapitoly publikácie (Tvár, Neurofyziologické základy vnímania tváre) podávajú základný prehľad morfológiou tváre dospelého človeka, pričom svoj pohľad rozširujú na medzipohlavné rozdiely, na rozdiely v priebehu života, bližšie špecifikujúc jednotlivé časti tváre a nevyhýbajú sa ani v súčasnosti takmer tabuizovanej téme medzipopulačných (rasových) odlišností v morfologických znakoch tváre. Podrobný, až medicínsky opis dotvárajú informácie o fungovaní týchto oblastí, a to najmä v súvislosti s centrálnou nervovou sústavou. Logickým vyústením takého postupu je prehľad súčasných poznatkov o tom, ako je mimika tváre riadená mozgom a naopak, ktoré oblasti mozgu sa podieľajú na spracovávaní informácií pri vnímaní tváre ako objektu percepcie. Veľkým pozitívom prístupu autorov, ktorý sa odráža i vo všetkých nasledujúcich kapitolách, je sprístupnenie širšieho záberu informácií, poukázanie na ich ďalšie súvislosti a najmä ich dotiahnutie do praktických konzekvencií. Čitateľ sa tak má možnosť okrem iného dozvedieť i to, prečo nedokážeme dobre klamať, keď sa pretvarujeme; prečo je vnímanie ľudskej tváre spojené s emóciami viac ako vnímanie akéhokoľvek neživého objektu a čo spôsobuje, že sa nám tváre napríklad Japoncov zdajú všetky rovnaké. Veľmi spontánnym spôsobom tak nabádajú čitateľa k úvahám o význame predložených faktov, robia text napriek množstvu odborných poznatkov dynamickejším a čítavým.

Kľúče k záhadám
Kapitoly Rozpoznávanie tváre a jej charakteristík a Hodnotenie osobnosti podľa tváre sa snažia najmä prostredníctvom výsledkov najaktuálnejších výskumov a ich komparáciou s doterajšími poznatkami poodhaliť spôsob identifikácie jednotlivcov prostredníctvom analýzy ich tváre ako i špecifiká procesu prisudzovania osobnostných charakteristík jednotlivcom na základe ich vzhľadu. Autori integrujú zistenia evolučných biológov, sociológov, psychológov, kultúrnych antropológov …, čo spolu so znalosťami teórie hier, kognitívneho mapovania, percepčných procesov a omylov, kultúrnych vplyvov, implicitných teórií atď. prináša pestrú zmes zaujímavých interpretácií a zistení interdisciplinárneho charakteru. Tieto (hoci často len parciálne) poznatky sú kľúčmi k postupnému pochopeniu napríklad toho, akú úlohu hrá podobnosť a odlišnosť tvárí pri ich poznávaní, či estetickom hodnotení; ako odhadujeme vek a pohlavie druhého človeka; do akej miery kultúrna determinácia a charakteristiky ľudí, medzi ktorými vyrastáme, ovplyvňujú naše schopnosti identifikovať cudzincov; čo z čŕt tváre v nás vzbudzuje pocit dôveryhodnosti, svedomitosti, či inteligencie, ale i to, čo v nás vyvoláva detská tvár alebo prečo je dôležité obočie.

Zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi…
Pomyselnou čerešničkou na torte je časť venujúca sa skúmaniu atraktivity ľudskej tváre. Nejedného čitateľa pripraví o ilúzie, keď v istých ohľadoch presne špecifikuje, čo sa skrýva za tajomstvom peknej tváre, avšak ihneď povzbudí zistením, že to najkrajšie nie je nijak zvláštne, ale naopak práve to, čo je úplne priemerné. Autori stopujú, nakoľko vnímaná krása súvisí so zdravím, plodnosťou, kultúrnymi stereotypmi, či hladinou hormónov. Vysvetľujú, prečo dávame prednosť atraktívnemu vzhľadu partnerov a aký význam má príťažlivosť z biologického hľadiska. Poznatky o kráse vzájomne prepájajú s inými oblasťami – schopnosťou expresivity a mimikou, neurofyziologickými pochodmi, interindividuálne odlišnými predstavami o atraktivite, či vedomými zásahmi do vzhľadu tváre. Ponúkajú tak čitateľovi pasáž, ktorá rozohrá struny jeho ega a vzbudí svojím obsahom úplne prirodzenú pozornosť.

Vivat, Confucius!
Napriek serióznosti vedeckej publikácie autori na mnohých miestach nezapreli svoj zmysel pre humor. Konfuciom inšpirovaný výrok z úvodných stránok publikácie – „Zatímco úhlední mladí lidé jsou hříčky přírody, hezcí staří lidé jsou umělecká díla: po čtyřicítce můžeme za svůj ksicht převážně sami… převládající emoční vyladění se definitivně vryje do tváře a jejich záhybů. Zda se v nich zračí spíše vyrovnanost a moudrost nebo naopak chtivost, frustrace a zášť, záleží na nás jako sebetvůrcích“ [2] – necháva vyniknúť zatiaľ nepopísanému, čitateľovi sympatickému rozmeru publikácie a zároveň naznačuje smerovanie ostatnej kapitoly knihy s názvom Mimika. Už v predchádzajúcich kapitolách sa autori venovali tzv. „efektu Doriana Graya“, teda tomu, ako sa osobnostný rys (cez často opakovanú mimiku) môže podieľať na vzniku fyzického rysu (typického, prevládajúceho výrazu tváre), no pri tejto súvislosti mimiky a tváre sa ich výklad zďaleka nekončí. Výraz tváre ako odraz vnútorných pochodov a zároveň prostriedok neverbálnej komunikácie sú kľúčovými problémami, ktoré táto kapitola rozoberá. Zvláštnu pozornosť autori venujú rozpoznávaniu emócií, pričom sa špecifickejšie zaoberajú smiechom a očným kontaktom. Táto kapitola, ako i predošlé, je obohatená množstvom obrazovej dokumentácie, ktorá umožňuje lepšie pochopenie predloženého materiálu a sprostredkuje názorné príklady opisovaných skutočností.

Publikácia Lidský obličej vznikla vo zvláštnom poznatkovom priestore. Na jednej strane rozvíja tému, ktorá je laikom prirodzene blízka a súčasne dlhodobo púta pozornosť aj umeleckých a vedeckých kruhov rozličných zameraní, no na strane druhej operuje v oblasti, ktorá sa len veľmi málo venuje systematizovaniu a kompletizácií získaných poznatkov. Existuje nepreberné množstvo odborných článkov, vedeckých štúdií, experimentov či výsledkov exploratívnych výskumov týkajúcich sa problematiky ľudskej tváre, no prekvapivo málo ucelených monografií. Okrem známeho seriálu BBC nasledovaného knihou autorov Johna Cleesa a Briana Batesa s rovnomenným názvom The Human Face [3] a ojedinelými dielami zahraničných vedcov [4] je táto publikácia (a to nielen pre jej jazykovú dostupnosť) povšimnutiahodným počinom. Prináša výnimočný zdroj informácií, a to nielen pre odborníkov – antropológov a biológov –, ale i pre mnohé ďalšie oblasti vedeckého bádania. Zhromaždené poznatky môžu byť užitočné psychológom, a to ako v oblasti sociálnej, tak i klinickej, poradenskej a vývinovej psychológie; z epistemologického hľadiska bude prínosom pre filozofov, ktorí pri procesoch percepcie tváre tak majú možnosť odhaliť špecifický spôsob poznávania okolia; estetikov zaujmú vedecké analýzy toho, čo sa v súvislosti s tvárou ukazuje byť ako kritérium krásy a sociológov zasiahnu najmä konzekvencie týchto zistení. V neposlednom rade patrí kniha do rúk tým, ktorí vítajú spojenie odborníkov, ktorých zámerom je oduševnene a odborne, no pritom prístupne a pútavo sprostredkovať ucelený pohľad na časť vedeckého poznania v nepochybne veľmi zaujímavej oblasti.