Fobelová, D.: Tri rozmery kultúry. Bratislava, Iris, 2004, 145 s.
Autorka vo svojej publikácii “Tri rozmery kultúry” nás vovádza do problematiky kultúry, jej histórie asúčasnosti. Predstavuje nám tri centrálne aspekty kultúry: etický, ekologický a historický. Okrem úvodupozostáva z troch hlavných kapitol, ktoré majú vlastné podkapitoly. Autorka sa už v rámci úvodu púšťa dovysvetĺovania pojmu kultúra, načrtáva jeho obsah, vývoj tohoto pojmu a nakoniec novodobý obsah pojmukultúra, ktorý nadobúda globálne a integrujúce rozmery.
V prvej hlavnej kapitole “Kultúra v živote človeka” najskôr pokračuje teóriou kultúry, predovšetkýmv kontexte fenoménov duchovnosti a ľudskej kultúrnej tvorivosti. Vracia sa k pojmu, resp. slovu kultúra, slovu, histórii jeho obsahu. Kultúra ako produkt kultúrnej tvorivosti je mnohovrstvový jav, kultúračloveka je jednotný proces jeho telesného a duchovného rozvoja. Autorka tak isto reflektuje spojitosťduchovnosti, resp. kultúry so vzdelaním, pričom konštatuje rôzne relácie kultúry a vzdelania.
V rámci tejto kapitoly sa autorka ešte zamýšľa nad etickým konaním, ktoré chápe ako formumultikulturálnej komunikácie. Vychádza zo skutočnosti, že súčasná kultúra je kultúrou dialógu,komunikácie. Považuje za dôležité, aby sa nezabudlo spájať vyjadrenia v komunikácii s mravmi krajiny, v ktorej žijeme.
Európska krajina a kultúra je označovaná ako kultúra, ktorá je orientovaná nie na úžitok, ale skôr naocenenie človeka ako univerzálnej bytosti, ako osobnosti, jedinečného prameňa – zdroja produktívnehokonania. Autorka odhaľuje humanizmus ako najcharakteristickejšiu črtu európskej kultúry.
V rámci prvej kapitoly sa autorka ešte zaoberá etickými aspektami kultúry na Slovensku, a to od pohľaduna tradičnú kultúru až po súčasné trendy v rovine masovej kultúry a kyberkultúry. Kyberkultúra sa podľaautorky stala esenciálnym výrazom nášho kultúrneho bytia, ovplyvňuje správanie aj konanie ľudí, prinášanové etické dilemy v našej kultúrnej generácii. Podľa autorky nastal čas vytvárať etiku individuálnejzodpovednosti ľudí formou ovplyvňovania ich individuálnej kultúry smerom ku kyberpriestoru, hlavneprostredníctvom uvážených a primeraných systémových mechanizmov spoločnosti – výchovnými, resp.vzdelávacími projektami, ale tiež bezpečnostnými, organizačnými či kontrolnými nástrojmi inštitúcií.
Už názov druhej hlavnej kapitoly “Ekofilozofia ako filozofia kultúry” naznačuje čitateľovi ďalší aspektautorkinej teoretickej reflexie kultúry, v ktorej predstavuje ekofilozofiu ako filozofiu kultúry, resp. jej osobitný prípad. Autorka v tejto súvislosti spomína mytológiu ako výsledok prvého duchovného osvojeniasveta. Už v nej je možné poznať prvé motívy a prístupy riešenia vzťahov človeka a prírody. Autorka sadomnieva, že v skúmaní našej ľudskej minulosti, archetypov mravného uvedomenia, je možné, že objavímekľúč k náprave a obnove skutočne ľudských hodnôt . Lebo, ako sa zdá, práve v mytologickom období, život človeka a život prírody tvoril harmonickú jednotu univerza. Autorka ďalej upriamila pozornosť nakoncepciu Lovelocka a Ciolkovského, ktorí obidvaja presadzovali hypotézu živej planéty, ba i celého vesmíru.
V tretej poslednej kapitole “Filozoficko-estetická reflexia sveta” nám autorka načrtáva v dejinnom priereze, od mytológie až po postmoderný diskurz, metamorfózy idey poriadku a harmónie. Autorka konštatuje, žednešná doba, či sa nám to páči alebo nie, sa pomaly vracia k myšlienkovému odkazu našich najdávnejšíchpredkov. Neuspokojuje nás rozorvanosť, ktorá v nás tlie v podobe racionálneho a zmyslového. A tak estetické myslenie je podľa nej potrebnejším ako kedykoľvek predtým schopné otvoriť cesty dobudúcnosti. Ako hovorí autorka: “je to práve estetický fenomén, v ktorom dominantná pozícia patríumeniu, ktorý dokáže postihnúť ako konštruktívny, tak aj deštruktívny moment postmoderného životačloveka a spoločnosti.” (s. 144). Podľa autorky cesta zo sveta chaosu k harmónii medzi prírodou ačlovekom je v estetickej reflexii alebo inými slovami v umení, ktoré v nás roznecuje túžbu po harmónii, povečnom prežívaní krásy. S týmto záverom, ale aj inými reflexiami a analýzami autorky súhlasím. Možno by si práca o kultúre ešte žiadala rozlíšenie medzi civilizáciou a kultúrou a zároveň dôslednejšie hľadaniepôvodných kultúrnych koreňov, aby sa tak jasnejšie diferencovalo medzi tým, čo je tvorivé, duchovné a tým, čo je fixujúce, ba až úpadkové.
doc. Mgr. Slavomír Gálik, PhD.
Katedra filozofie FF TT v Trnave