Tri interpretácie Humovej teórie príčinnosti a problém falošných príčin

Print Friendly, PDF & Email

Károly, T.: Tri interpretácie Humovej teórie príčinnosti a problém falošných príčin. In: Ostium, roč. 11, 2015, č. 4.

Three Interpretations of Hume’s Theory of Causation and the Problem of Spurious Causes

This paper deals with Hume’s theory of causation and his two definitions of cause. Hume’s theory of causation is based on the notions of priority, contiguity, constant conjunction and necessary connexion. The first problem is whether, according to Hume, necessary connexion is a basic part of causation. As Beebee claims, there are three distinct interpretations of Hume’s theory. The traditional interpretation claims that, according to Hume, there are only regular successions of events and necessary connexion or powers are incoherent part of causation. According to projectivism, necessary connexion is an additional component that we project into the causation. Sceptical realism claims that Hume was a sceptic about knowing the real nature of powers but he believed that they exist in the external world. The second problem is whether projection or belief in necessary connexion is able to solve the problem of spurious causes. All three interpretations claim that we cannot know anything about powers or necessary connexion of events. The main goal of this paper is to argue that these interpretations cannot solve the problem of spurious causation. The Humean theory of causation is reduced only to the regular succession of events.

Keywords: David Hume, Causation, Necessary connection, Traditional interpretation, Projectivism, Sceptical realism, Problem of spurious causes

 

Úvod[1]

S príchodom filozofie Davida Huma začali viacerí filozofi uvažovať o príčinnosti len ako o pravidelnom združení udalostí: po udalostiach druhu C vždy nasledujú udalosti druhu E. Humova koncepcia poukazuje na nemožnosť poznania nevyhnutného spojenia medzi príčinou a účinkom, čím príčinnosť ochudobňuje o jednu z jej podstatných zložiek. Niektorí filozofi takéto odmietanie poznateľnosti nevyhnutného spojenia vítajú a súhlasia s humovskou príčinnosťou, iní zas majú potrebu toto nevyhnutné spojenie teóriám príčinnosti navrátiť, prípadne sa snažia Humovu teóriu modifikovať alebo reinterpretovať. V tomto texte sa pozriem na tri rôzne interpretácie Humovej teórie príčinnosti, najmä na ich odlišné pohľady ako vykladať Humove vyjadrenia ohľadom nevyhnutného spojenia. Potom zodpoviem otázku, či sa podľa týchto interpretácií dokáže Humova teória príčinnosti vyrovnať s problémom falošnej príčinnosti, teda vytváraniu náhodných generalizácií.

Problémom je, že o súčasných teóriách príčinnosti existuje na Slovensku veľmi málo kníh. Napríklad z roku 1986 možno odporučiť knihu od Jána Dubničku Čas a kauzalita.[2] Je však veľká škoda, že táto kniha vôbec nezachytáva moderné teórie príčinnosti, ktoré sú v súčasnosti najviac analyzované. Jediná kniha na Slovensku, napísaná formou učebnice, ktorá prehľadovým spôsobom interpretuje moderné teórie príčinnosti, je učebnica Moderné teórie vysvetlenia a príčinnosti od Eugena Zeleňáka.[3] Preto, ak sa začínajúci filozof zaujíma o problematiku príčinnosti, môže v slovenskom prostredí siahnuť len po tejto učebnici. Problematike moderných teórií príčinnosti sa venuje aj knižka z českého prostredia od Zdeňky Jastrzembskej Kauzální aspekty vysvětlení.[4] Problematike príčinnosti sa venuje aj zaujímavá publikácia od Tomáša Machulu Causa efficiens.[5] Kvôli týmto skutočnostiam musí väčšina študentov vyhľadávať informácie v slovenských a českých časopisoch a v nich skúmať príspevky, ktoré sa venujú vybranej teórii príčinnosti.

V prvej časti v stručnosti predstavím Humove chápanie príčinnosti a jeho definície príčiny. V ďalších troch častiach predostriem tri odlišné interpretácie Huma, tak ako ich rozlišuje Helen Beebee:[6] tradičnú interpretáciu, projektivistickú interpretáciu a interpretáciu skeptického realizmu. Tieto interpretácie sa snažia odpovedať najmä na otázku, či Hume veril v existenciu síl, teda nevyhnutného spojenia vo svete.[7] Podľa tradičnej interpretácie neexistuje nič také ako nevyhnutné spojenie medzi príčinou a účinkom, ktoré by bolo nezávislé od našich myslí. Podľa projektivistickej interpretácie je nevyhnutné spojenie iba myšlienkovou projekciou, ktorú aplikujeme na svet. A podľa skeptického realizmu môžeme iba veriť, že nevyhnutné spojenie vo svete existuje. Všetky tri interpretácie sa zhodujú v tom, že nevyhnutné spojenie nemôžeme poznať. Napriek tomu sa projektivistická interpretácia a interpretácia skeptického realizmu nazdávajú, že Humova teória príčinnosti dokáže čeliť problému falošnej príčinnosti.

Problém falošnej príčinnosti je vo všeobecnosti hlavnou námietkou voči humovským koncepciám (teda voči nasledovníkom Huma, ktorí odmietajú poznateľnosť nevyhnutného spojenia v príčinnosti a redukujú príčinnosť len na pravidelné združenie). Problém spočíva v tom, že existujú udalosti, ktoré po sebe vždy nasledujú len vďaka náhode, či zhode okolností a my medzi nimi chybne predpokladáme príčinný vzťah. Vždy, keď sa objaví udalosť prvého druhu, tak po nej vždy nasleduje aj udalosť druhého druhu, ale v skutočnosti medzi prvou a druhou udalosťou nie je žiadne spojenie, žiadna súvislosť, iba po sebe náhodou vždy nasledujú, prípadne sú obidve udalosti účinkami nejakej inej spoločnej príčiny. Napríklad, vždy pri poklese stĺpca na barometri nastane búrka, alebo vždy po dni nasleduje noc atď. Neuvedomujúc si náhodnú pravidelnú následnosť takýchto udalostí, sa chybne domnievame, že medzi nimi existuje kauzálny vzťah a vytvárame o nich generalizácie typu: Vždy po udalostiach druhu C nasledujú udalosti druhu E. Tieto náhodné generalizácie vznikajú najmä kvôli tomu, že v duchu humovskej tradície odmietame existenciu alebo poznateľnosť nevyhnutného spojenia medzi príčinou a účinkom, čím príčinnosť redukujeme len na pravidelné združenia. Táto redukcia spôsobuje našu neschopnosť odlíšiť náhodne združené udalosti od pravých kauzálnych vzťahov. Ak by sme dokázali vystopovať nevyhnutné spojenia medzi udalosťami, tak by sme sa dokázali vyhnúť falošnej príčinnosti. V prípade, že by sme chceli vytvárať univerzálne platné vedecké zákony, museli by sme odstrániť problém falošnej príčinnosti. Všeobecným tvrdeniam, ktoré zachytávajú len pravidelné združenie a nie nevyhnutné spojenie, hrozí, že ich platnosť má v univerze obmedzený časopriestorový rozsah. Pri tvrdeniach, ktoré zachytávajú aj nevyhnutné spojenie medzi udalosťami, možno predpokladať, že sú aplikovateľné na všetky udalosti konkrétneho druhu v rôznych časových dekádach vesmíru.

Otázne je, či Humova teória príčinnosti dokáže odlíšiť falošné príčiny od tých skutočných, teda všeobecné tvrdenia zachytávajúce len pravidelné združenia od tých, ktoré zachytávajú kauzálne vzťahy. V poslednej dobe dominujú nové trendy ako nahliadať na Humovu teóriu príčinnosti. Konkrétne projektivistické a skepticko-realistické interpretácie tvrdia, že nevyhnutné spojenie má dôležitú úlohu v príčinnosti, lebo vďaka nemu by sme mali vedieť odlíšiť skutočné kauzálne väzby od falošných. Hlavným cieľom textu je poukázať na to, že žiadna z týchto interpretácií nepomôže vyriešiť problém falošných príčin v Humovej teórii príčinnosti.

1. Hume o príčinnosti
Hume charakterizuje príčinnosť prostredníctvom štyroch základných vzťahov. Idea príčinnosti je charakterizovaná vzťahom časového predchádzania príčiny pred účinkom, ich spojitosti, pravidelného združenia a nevyhnutného spojenia.[8] O prvých troch máme empirickú skúsenosť na základe samotného správania sa udalostí. Problematický je vzťah nevyhnutného spojenia. Ak udalosti druhu C boli v minulosti pravidelne sprevádzané udalosťami druhu E, tak naša myseľ medzi udalosťou druhu C a udalosťou druhu E predpokladá nevyhnutné spojenie. Preto vždy, keď nastane udalosť c, ktorá spadá do kategórie udalostí druhu C, naša myseľ zároveň očakáva, že musí nastať aj udalosť e, ktorá spadá do kategórie udalostí druhu E. Otázne je, či môžeme na základe očakávania našej mysle prisúdiť nevyhnutné spojenie aj samotným udalostiam.

Schopnosť predpovedať, že vždy po udalosti druhu C bude nasledovať udalosť druhu E, sme získali – ako Hume tvrdí – zo zvyku: „Hlavným vodcom ľudského života je teda zvyk. Až tento princíp činí pre nás skúsenosť užitočnou a vedie nás k tomu, že v budúcnosti očakávame podobný sled udalostí ako ten, ktorý sa odohral v minulosti“.[9] V minulosti sme preto museli mať empirickú skúsenosť s pravidelným združením udalostí druhu C a E, aby sme mohli pri výskyte c očakávať výskyt e. Keby sme sa prvýkrát stretli s udalosťou c, bez toho aby sme sa v minulosti stretli s udalosťami druhu C, po ktorých nasledujú udalosti druhu E, nikdy by sme z neho nevedeli a priori vyvodiť e.

„V krátkosti, každý účinok je dej odlišný od svojej príčiny. Nemôže v nej teda byť nájdený a prvý nápad či predstava a priori o ňom musí byť úplne ľubovoľná. A i potom, čo si nejaký účinok predstavíme, jeho súbeh s príčinou sa musí javiť práve tak ľubovoľný, pretože vždy existuje množstvo iných možných účinkov, ktoré musia rozumu pripadať nemenej rozporné a prirodzené. Márne by sme si teda činili nárok, že môžeme vopred určiť jediný dej či vyvodiť ktorúkoľvek príčinu alebo účinok bez pomoci pozorovania a skúsenosti“.[10]

Keby sme mali nejaké empirické poznanie sily, ktorá je obsiahnutá v c, mohli by sme bez predošlej skúsenosti, že po udalostiach druhu C nasledujú udalosti druhu E, vyvodiť aj e. A priori by sme z c vyvodili e. Lenže takéto poznanie sily nemáme, preto je otázne či ju môžeme udalostiam pripísať.

Dve Humove definície príčiny
Hume či už v Treatise (Pojednanie o ľudskej prirodzenosti (1739 – 1740)), alebo v Enquiry (Skúmanie o ľudskom rozume (1748)) uvádza dve odlišné definície príčiny, preto môže byť otázne, ku ktorej definícii sa viac prikláňal. Prvá definícia zaraďuje príčinu do vzťahu pravidelného združenia a v druhej definícii sa hovorí o vytvorení nevyhnutného spojenia mysľou pri objavení príčiny.

V Treatise Hume definuje príčinu ako:

T1: „Predmet predchádzajúci a spojitý s druhým, a kde všetky predmety podobné prvému sa nachádzajú v obdobných vzťahoch predchádzania a spojitosti s tými predmetmi, ktoré sú podobné druhému“.

A zároveň:

T2: „PRÍČINA je predmet predchádzajúci a spojitý s druhým, a tak s ním združený, že idea jedného determinuje myseľ utvoriť ideu druhého, a impresia jedného utvoriť živšiu ideu druhého“.[11]

V Enquiry Hume definuje príčinu ako:

E1: „…predmet nasledovaný druhým, keď všetky predmety podobné prvému sú nasledované predmetmi podobnými druhému“. Alebo inými slovami, „keby nebolo prvého, neexistoval by ani druhý“.

A zároveň:

E2: „…predmet nasledovaný druhým, keď objavenie prvého vždy prináša myšlienku na

druhý“.[12]

V T1 a E1 sa hovorí o pravidelnom združení predmetov a v T2 a E2 sa hovorí o vytváraní nevyhnutného spojenia našou mysľou: objavenie prvého predmetu nás núti očakávať výskyt druhého predmetu. Domnievam sa, že T2 a E2 môžu platiť len vtedy, keď im predchádza T1 a E1, lebo najprv máme empirickú skúsenosť s pravidelným združením a až potom si naša myseľ na základe tohto združenia vytvára návyk, že budúcnosť bude podobná minulosti. Hume nikde nehovorí, že by tento proces mohol nastať naopak, lebo nevyhnutné spojenie v týchto definíciách je pocitom našej mysle, ktorý môže vznikať až po získaní predošlej skúsenosti s pravidelne združenými udalosťami. Myseľ má náchylnosť pri výskyte jednej známej udalosti očakávať výskyt ďalšej konkrétne známej udalosti.

Názory filozofov sa líšia v závislosti od toho, v akom vzťahu sú tieto definície a či Hume na definovanie príčinnosti potreboval obidve definície.[13] V spomínaných definíciách sa nehovorí nič o nevyhnutnom spojení vo svete. Z psychologického hľadiska sa hovorí o nevyhnutnosti v T2 a E2. Preto ostáva nezodpovedaná otázka, či nevyhnutné spojenie je nevyhnutnou súčasťou príčinnosti alebo možno o príčinnosti hovoriť len ako o pravidelne združených udalostiach. Či Hume veril v existenciu nevyhnutného spojenia vo svete alebo nie, bude potrebné rozhodnúť prostredníctvom iných Humových vyjadrení, na ktoré sa odvolávajú spomínané tri interpretácie: tradičná interpretácia, projektivistická interpretácia a interpretácia skeptického realizmu.

2. Tradičná interpretácia
Podľa tradičnej interpretácie, Hume priamo odmietal existenciu nejakej sily vo svete, ktorá by mohla spájať príčiny s ich účinkami.[14] Hume tvrdil, že príčinnosť v predmetoch spočíva v časovom predchádzaní príčiny pred účinkom, ich spojitosti a pravidelnom združení. O príčinách nemožno uvažovať a hovoriť ako o niečom, čo by poukazovalo za tieto atribúty. Preto je nesprávne alebo nekoherentné pripisovať nevyhnutné spojenie predmetom samotným.[15] Definície T2 a E2 nepoukazujú na nič externé vo svete, ale na našu schopnosť očakávať, že po udalostiach druhu C nasledujú udalosti druhu E.

V rámci tradičného výkladu sa zvykne o Humovi hovoriť ako o naivnom regularistovi, keďže príčinnosť v predmetoch nie je nič iné než časové predchádzanie, spojitosť a pravidelné združenie. Za týmito vzťahmi už nie je potrebné nič hľadať.[16] V tradičnej interpretácii Humovej teórii príčinnosti znamená vyjadrenie „c zapríčinilo e“ to isté, ako vyjadrenie „C je pravidelne združené s E“.[17] „Zapríčinenie“ a „pravidelné združenie“ sú synonymné výrazy, keďže v predmetoch nie je žiadna sila, ktorá by spájala príčinu s jej účinkom a predpokladať takéto spojivo by bola metodologická chyba. Podľa Huma „Z metafyzických ideí nie sú žiadne temnejšie a neistejšie než idey sily, moci, energie a nevyhnutného spojenia…“.[18]

V tradičnej interpretácii sa filozofi odvolávajú na samotné Humeovo vyjadrenia, že nič také ako nevyhnutnosť v predmetoch neexistuje, ale jej pôvod pochádza z našej mysle. Hume v Treatise tvrdí:

„Idea nevyhnutnosti vzniká z nejakej impresie. Neexistuje žiadna našimi zmyslami sprostredkovaná impresia, ktorá by umožňovala vznik tejto idey. Preto musí byť odvodená z nejakej vnútornej impresie alebo z impresie reflexie. … Vcelku, nevyhnutnosť je niečo, čo existuje v mysli, nie v predmetoch … Buď nemáme žiadnu ideu nevyhnutnosti, alebo nevyhnutnosť nie je nič iné než determinácia mysle prejsť z príčin na účinky a z účinkov na príčiny, podľa ich zakúšanej jednoty“.[19]

V Enquiry zas tvrdí:

„Keď pozeráme na vonkajšie predmety s ohľadom na pôsobenie príčin, nie sme schopní v jednom prípade odhaliť žiadnu silu ani nevyhnutné spojenie; žiadnu kvalitu, ktorá zväzuje účinok s príčinou a robí ju jej nevyhnutným dôsledkom. Objavujeme len, že účinok fakticky nasleduje po príčine. Náraz jednej biliardovej gule je sprevádzaný pohybom druhej. To je všetko, čo sa javí vonkajším zmyslom. Toto nasledovanie jedného predmetu po druhom nespôsobuje v mysli žiadny pocit či vnútornú impresiu; nie je totiž v žiadnom jednotlivom prípade príčiny a účinku nič, čo by mohlo navodzovať ideu sily a nevyhnutného spojenia“.[20]

Galen Strawson označuje takúto teóriu príčinnosti ako realistickú regularitnú teóriu príčinnosti: udalosti druhu C sa vždy časopriestorovo vyskytujú pred udalosťami druhu E. Naša prirodzená viera, že príčinnosť v predmetoch zahŕňa aj niečo viac než regularitu, je striktne povedané chybná. V skutočnosti jedna vec „sa len stala“ po druhej. Preto nie je správne tvrdiť, že jedna vec sa stala pretože sa stala aj iná vec.[21] Z tohto dôvodu je príčinnosť zredukovaná len na regularitu. Ako tvrdí Hume:

„Zdá sa, že všetky udalosti sú úplne voľné a samostatné. Jedna udalosť nasleduje po druhej, ale nikdy medzi nimi nemôžeme pozorovať žiadne puto. Javí sa nám súbeh, ale nikdy spojenie“.[22]

Strawson tvrdí, že podľa regularitnej teórie príčinnosti plynú jednotlivé okamihy sveta po sebe v náhodných postupnostiach. Svet je regulárny len vďaka náhode.[23] Je potrebné pripomenúť, že Strawson zastáva opačné stanovisko v interpretácii Humovej teórie príčinnosti a zaraďuje sa medzi priaznivcov skepticko-realistickej interpretácie.

Ak podľa tradičnej interpretácie odmietal Hume na ontologickej úrovni nevyhnutné spojenie medzi príčinou a účinkom, tak je nemožné podľa jeho koncepcie odlišovať kauzálne vzťahy od náhodných následností. Ak udalosti druhu C boli vždy sprevádzané – nezáležiac na tom, či náhodne alebo nie – udalosťami druhu E, tak potom podľa tradičnej interpretácie c je príčinou e aj napriek tomu, že c a e sa po sebe vyskytovali len vďaka náhode. Tradičná interpretácia preto nedokáže riešiť problém falošných príčin. Na ilustráciu tohto problému sa zvyknú uvádzať výroky: „Po každom dni nasleduje noc“ alebo „Príčinou búrky je pokles stĺpca na barometri“.[24] V týchto prípadoch ide o náhodný výskyt po sebe idúcich udalostí, ktoré sú účinkami jednej spoločnej príčiny. Podľa súčasného poznania, je príčinou striedania dňa a noci rotácia Zeme okolo vlastnej osi. Príčinou búrky a poklesu stĺpca na barometri je zas zmena atmosférického tlaku. Podľa tradičných interpretácií, by Humova teória musela vyhlásiť za príčinu každú udalosť, ktorá sa bezprostredne vyskytuje pred akoukoľvek nasledujúcou udalosťou, lebo medzi príčinou a účinkom niet žiadneho dodatočného spojenia. Ide tu len o pravidelnú následnosť udalostí. Domnievam sa, že ide o chybné stanovisko, lebo sú predstaviteľné situácie, keď po výskyte c nenastáva e, napriek tomu, že doteraz nami pozorované udalosti druhu C boli nasledované udalosťami druhu E. Môžeme si predstaviť planéty, ktoré nerotujú okolo svojej osi a na ich pologuli je stále deň a nikdy nie je noc. Takisto si môžeme predstaviť, že keď spôsobíme pokles stĺpca na barometri (nejako inak ako poklesom atmosférického tlaku), nijakým spôsobom sa to neprejaví na vzniku búrky.

Ak tradičná interpretácia (v jej striktnom chápaní) považuje výrazy „c zapríčinilo e“ a „C je pravidelne združené s E“ za synonymné, potom nie je možné úspešne odlíšiť falošné príčiny od skutočných. Udalosti len po sebe plynú bez vzájomných súvislostí či spojenia. Preto je irelevantné zamýšľať sa, či medzi dňom a nocou je nejaký súvis alebo kauzálne spojenie. Podľa tradičnej interpretácie nasleduje po dni noc, preto príčinou noci je deň. Význam výrazov „príčinnosť“ a „následnosť“ sa nelíši, preto tradičná interpretácia označí za príčinu aj takú udalosť, ktorá sa na vzniku účinku nijakým spôsobom nepodieľala, len s ním bola pravidelne združená. Iný názor zastáva projektivistická interpretácia a interpretácia skeptického realizmu. Podľa týchto alternatívnych výkladov potrebuje Humova teória komponent nevyhnutnosti práve preto, aby sa vyhla problému falošnej príčinnosti.

3. Projektivizmus
Projektivistická interpretácia súhlasí s tradičnou v tom ohľade, že o príčinnosti môžeme vedieť prostredníctvom jej prejavovania sa v podobe predchádzania, spojitosti a pravidelného združenia. Lenže projektivisti na rozdiel od tradičnej interpretácie neodmietajú relevantnosť nevyhnutného spojenia pre ideu príčinnosti, ale považujú ho za dodatočný komponent, ktorý vkladáme do sveta my. Nevyhnutné spojenie projektujeme do sveta. Ak podľa projektivistov sú isté udalosti stále v pravidelnej následnosti, medzi tieto udalosti projektujeme nevyhnutné spojenie.[25]

Čo znamená, že nevyhnutné spojenie je dodatočnou črtou alebo projekciou, ktorú vkladáme medzi udalosti? Odkiaľ sa dodatočný komponent v našej mysli berie? T2 a E2 hovoria, že pri objavení prvého predmetu naša myseľ očakáva objavenie sa druhého predmetu. Toto očakávanie je pocitom našej mysle a tento pocit projektujeme do sveta ako nevyhnutné spojenie. Barry Stroud hovorí, že podľa Huma ideu nevyhnutného spojenia získavame zo zovšeobecnenia pravidelne združených udalostí, keď z pozorovaného vyvodzujeme záver ohľadom nepozorovaného. Takto z pozorovaného získavame vieru vo výskyt ešte nepozorovanej udalosti.[26] Veríme, že keď nastane pozorované c, tak nastane momentálne nepozorované e. Podľa Stroudovej interpretácie Huma, žiadne takéto nevyhnutné spojenie nie je (empiricky) vnímateľné, takže jeho zdroj musíme hľadať v našich mysliach, a nie v udalostiach, ktoré pozorujeme.[27] Tieto tvrdenia sú podporované aj Humom, podľa ktorého nevyhnutné spojenie „…nie je nič iné iba vnútorná impresia mysle alebo determinácia prenášať naše myšlienky z jedného predmetu na ďalší“.[28] Stroud tvrdí, že myseľ má podľa Huma schopnosť vytvárať niečo nové. Túto mentálnu operáciu vytvárania niečoho nového nazýva Stroud „projektovanie“ [projection]. Túto mentálnu projekciu vkladáme do predmetov my sami a považujeme ju za externú.[29]

Niektorí projektivisti pocit nevyhnutného spojenia prirovnávajú k pocitom krásy, dobra, zla, melanchólie atď. Rovnako uvažuje aj Stroud: „Zvážme len príslušné predmety o sebe, nenájdeme v nich žiadnu nemravnosť alebo zlo, alebo krásu, alebo ohyzdnosť. Analogicky to platí aj ohľadom príčinnosti“.[30] Pri pohľade na pokazené jedlo v sebe cítim odpor, ale neznamená to, že ak sa v mojej mysli nachádza pocit odporu, tak tento odpor musí byť obsiahnutý aj v jedle ako takom. To isté platí aj pre príčinnosť. Ak vo svojej mysli pociťujem nevyhnutné spojenie príčiny s jej účinkom, tak to neznamená, že udalosti vo svete musia byť nevyhnutne spojené, alebo musia byť podriadené nejakej takej istej sile, ktorú im pripisuje moja myseľ. Domnievam sa, že podľa projektivistov platí: Ak cítime v mysli nevyhnutné spojenie x, tak s týmto x nemusí vo svete nič korešpondovať, nejaký fakt <x>, ale vo svete môže existovať nejaký iný fakt <x*>, ktorý v nás vyvoláva pocit x. Zároveň, keď v sebe cítime toto x, projektujeme ho do nášho sveta a tvrdíme, že v našom svete sa nachádza <x>. Touto projekciou si vytvárame vlastný svet a vlastnú metafyziku. Ak vnímam červenú farbu, neznamená to, že vo svete tomuto pocitu predchádza nejaká korešpondujúca červenosť, ale predchádza mu niečo iné, čo tento pocit vyvoláva (napr. vlnová dĺžka šíriaca sa od predmetu do môjho oka). Nič nám však nebráni, aby sme tento pocit červenej farby projektovali do sveta a mohli sa tak domnievať, že svet je zložený z červených predmetov.

V prípade pozorovania pravidelne po sebe idúcich dvoch druhov udalostí, naša myseľ medzi tieto udalosti vkladá komponent nevyhnutnosti a umožňuje nám veriť, že tieto udalosti sú v kauzálnej spojitosti a nie v náhodnom združení. Projektivista Stroud tvrdí:

„Keď sme pozorovali množstvo udalostí rovnakých druhov a nachádzali sme ich pravidelne združené, [Hume] hovorí, že budeme veriť, že sú kauzálne spojené. Opakujúce pozorovanie podobných javov nám zamedzuje uvažovať o nich ako o spoločne sa vyskytujúcich číro náhodne“.[31]

Podľa projektivistickej interpretácie, ak sa udalosti druhu C a E vždy vyskytujú v pravidelných združeniach, tak by sme im mali mysľou pripísať vzťah nevyhnutného spojenia. Problém ale vidím v tom, že časom by sa mohlo ukázať, že príčinou udalostí druhu E nie sú udalosti druhu C, ale niečo iné, čo sme doteraz prehliadali, a preto sme sa stále mýlili, keď sme udalosti druhu C a E považovali za kauzálne spojené. Napríklad výskyt udalosti druhu C* vždy spôsobil výskyt udalosti druhu C a zároveň o niečo neskôr aj E. Lenže, C a E sú len účinkami jedenej spoločnej príčiny C*. Výskyt C* sme vždy z nejakého dôvodu prehliadali a všímali sme si len vzájomnú následnosti udalostí C a E, medzi ktoré sme začali chybne projektovať vzťah nevyhnutného spojenia.

Podľa Stroudovho vyjadrenia to vyzerá tak, že keď pozorujeme deň a vždy po ňom nasleduje noc, mali by sme medzi deň a noc projektovať nevyhnutné spojenie. Pravidelná následnosť týchto udalostí by nás mala utvrdiť v tom, že deň a noc nie sú združené náhodne, ale nevyhnutne. To, že išlo o chybnú projekciu nevyhnutného spojenia medzi týmito udalosťami, sme museli zistiť až prostredníctvom nejakého empirického zistenia (napr. sme zistili, že Zem rotuje okolo svojej osi). Preto sa môže stať, že dve udalosti budú náhodne združované stáročia bez toho, aby sme si všimli, že medzi nimi nie je žiadny kauzálny súvis.

Z tohto dôvodu tvrdím, že nie je nevyhnutné, aby pravidelné združenie bolo postačujúce na adekvátne projektovanie nevyhnutného spojenia medzi konkrétne udalosti. Z toho, že udalosti sú v pravidelných združeniach ešte nevyplýva, že by sme ich mali považovať za nevyhnutne spojené. Nanajvýš sa môžeme domnievať, že dané udalosti sú vo vzťahu nevyhnutného spojenia, lenže takáto domnienka sa môže ukázať ako chybná. Takáto koncepcia projektovania nám nemôže byť nápomocná pri riešení problematiky vytvárania náhodných generalizácií, lebo sama ich môže vytvárať. Preto projektivistická interpretácia nedokáže riešiť problém falošnej príčinnosti v Humovej koncepcii kauzality. V nasledujúcej časti sa pozriem na interpretáciu skeptického realizmu a na spôsob akým táto interpretácia čelí vyššie spomenutému problému.

4. Skeptický realizmus
Názov „skeptický realizmus“ ma pôvod v tvrdení, že Hume jednak veril v existenciu skutočných síl (t. j. je realistom ohľadom nevyhnutného spojenia v pozadí príčinnosti), no jednak sa domnieval, že ich povahu nemôžeme nikdy skutočne poznať (ostáva skeptikom v otázke poznateľnosti týchto síl). Ich povaha je nám utajená, ale predsa môžeme veriť, že existujú. Beebee skeptický realizmus charakterizuje takto:

„Podľa skeptických realistov – ktorými mienim tých, ktorí prisúdili skepticko-realistickú pozíciu Humovi – si Hume myslí, že príčinnosť spočíva v tom, čo budem nazývať „skutočné sily“. Skutočné sily sú od mysle úplne nezávislé a sú viac než čírim pravidelným združením. Sú „tajné“, a Humove definície sú „nedokonalé“, pretože ich podstatu nemôžeme uchopiť, a ich podstatu nemôžeme uchopiť, pretože ich podstata nie je prístupná našej zmyslovej skúsenosti“.[32]

Napriek tomu, že nemôžeme poznať nevyhnutné spojenie medzi príčinou a účinkom, podľa realistickej interpretácie Hume veril, že vo svete existujú sily. Keby sme mali empirické poznanie týchto síl, vedeli by sme vyvodiť existenciu účinku len z poznania príčiny bez odvolávania sa na regularitný zákon. Ak by existovala nejaká ideálna myseľ, ktorá vie preniknúť do esencie každej entity, táto myseľ by pri výskyte c, bola schopná poznať akého pôsobenia je schopné c a do budúcnosti by mohla predvídať výskyt e.

Pre filozofov kauzálneho realizmu sa stala inšpiráciou Strawsonova kniha The Secret Connexion.[33] Strawson sa snažil poukázať na to, že Huma by sme mali správne interpretovať ako zástancu niečoho vonkajšieho vo svete, čo spôsobuje, že vo svete dochádza k pravidelnému združeniu určitých udalostí. Svet nie je len samotná regulárnosť, ale je tu aj niečo, čo je podstatou tejto regulárnosti. Z tohto dôvodu zdroj pravidelného združenia musíme hľadať niekde vo svete, niekde mimo našich myslí. Regulárnosť sveta spôsobujú nejaké sily, ktoré nemôžeme priamo empiricky poznať, ale vieme, že tieto sily naozaj sú, lebo sa prejavujú v podobe pravidelného združenia. Podľa Strawsona zástancovia, ktorí veria, že pravidelné združenie je niečím spôsobované, veria v existenciu Príčinnosti (s veľkým „P“). Podľa skeptického realizmu takéto presvedčenie nespochybňoval ani Hume, čiže veril v existenciu síl alebo nevyhnutného spojenia a teda v existenciu Príčinnosti. Pod „Príčinnosťou“ Strawson chápe príčinnosť, ktorá obsahuje nielen časové predchádzanie, spojitosť a pravidelné združenie, ale aj nevyhnutné spojenie. Práve kauzálne sily obsiahnuté v príčinách sú zodpovedné za pravidelné združenia udalostí. Podľa Strawsona Hume neodmietal existenciu týchto síl, od ktorých pravidelné združenie udalostí úplne závisí. Hume iba odmietal ich empirickú poznateľnosť. Preto môžeme poznať nanajvýš to, že udalosti sú v pravidelných združeniach, ale zároveň môžeme veriť – hoci našu vieru nemôžeme dokázať, že existuje Príčinnosť.[34]

Za zmienku stojí pripomenúť, že existuje aj množstvo iných autorov, ktorí Huma považuje za skeptického realistu.[35] Všetci títo autori vychádzajú zo strawsonovskej Príčinnosti, no v niektorých ohľadoch sa zhodujú a v iných líšia. Nebudem poukazovať na jednotlivé subtílne odchýlky týchto interpretácií. Mojím cieľom je poukázať na najdôležitejšie črty, ktoré zaraďujú Huma do skeptického realizmu. Všetky tieto interpretácie tvrdia, že Hume predpokladal existenciu nejakej sily medzi udalosťami, ktorá spôsobuje pravidelné združenie, lenže túto silu nemôžeme poznať.

Výklad, podľa ktorého Hume veril v existenciu Príčinnosti, možno podporiť aj jeho inšpirovaním sa Newtonovou teóriou gravitácie. S tým, že Hume bol pri budovaní svojej filozofie inšpirovaný Newtonom, súhlasí veľké množstvo autorov.[36] Newton svoju teóriu gravitácie vybudoval na skrytých silách, ktorých pôvod nevedel vysvetliť a ich vysvetlenie prenechal filozofom. Newtonovi sa pripisuje výrok „hypotheses non fingo“, („hypotézy nevymýšľam“). Tomuto a požiadavke nezachádzať za hranicu percepcií sa snažil držať aj empirik Hume. Podľa Newtona môžeme vnímať len účinky gravitačných síl a nie sily samotné. To isté tvrdí aj Hume prostredníctvom postavy Phila v Dialogues.[37] Telesá sa správajú preto takým spôsobom, lebo ich správanie je určené niečím nevnímateľným, nejakou silou. Vieme, že táto sila existuje, ale nemôžeme poznať jej podstatu, preto akékoľvek úvahy o jej podstate musia byť len špekulatívne. Túto situáciu môžeme analogicky prirovnať k silám magnetu.[38] Magnetické pole vyžarované magnetom síce bezprostredne nevnímame zmyslami, ale môžeme pozorovať účinky, ktorými sa prejavuje na iných predmetoch (napr. na železných pilinách). To isté platí aj pre nevyhnutné spojenie. Nič také ako sily v predmetoch nevnímame, ale vnímame ich prejavovanie sa v podobe pravidelných združení.

Umožní nám viera v Príčinnosť vyhnúť sa problematike falošných príčin? Ak je pravidelné združenie spôsobované niečím nevnímateľným, nejakou silou, tak udalosti by nemali byť združované len náhodne. Vyjadrenie „Vždy, keď nastane C, nastane aj E“ by malo v sebe zachytávať aj komponent nevyhnutnosti, lebo c má v sebe nejakú esenciálnu schopnosť (ktorú nemôžeme vnímať) spôsobovať nevyhnutne e. Podľa skeptického realizmu môžeme veriť, že táto nevyhnutnosť sa nachádza vo svete, ale nemôžeme ju empiricky poznať. Môžeme poznať len prejavy tejto nevyhnutnosti v podobe pravidelného združenia.

Keď sa udalosti druhu C a E vyskytujú v pravidelnom združení, môžeme začať veriť, že sú tieto udalosti združené nevyhnutne a nie náhodne. Lenže akú máme záruku, že naša viera sa po čase neukáže ako chybná? Ak nemáme empirické poznanie nevyhnutného spojenia, ale môžeme v neho len veriť, tak sa domnievam, že to nám problém falošnej príčinnosti opäť nevyrieši. Nastáva tu rovnaký problém ako v prípade projektivistickej interpretácie. Udalosti C a E mohli byť vždy v pravidelnom združení a my kvôli tomu môžeme začať veriť, že ich následnosť je spôsobovaná nejakou silou, preto im pripíšeme vzťah nevyhnutného spojenia. Lenže opäť môže platiť, že C a E sú spoločnými účinkami jednej príčiny C*. Ak po dni stále nasledovala noc, môžeme veriť, že medzi dňom a nocou existuje nejaká nevnímateľná nevyhnutnosť, ktorá sa prejavuje v pravidelnom združení týchto dvoch udalostí. Lenže táto viera v nevyhnutnosť medzi dňom a nocou sa ukazuje ako chybná, a preto ani skepticko-realistická interpretácia nedokáže odlíšiť kauzálne združené udalosti od náhodných.

Táto interpretácia síce tvrdí, že udalosti sú vzájomne združované kvôli nejakej nevyhnutnosti vo svete, a preto by pravidelné združenie malo supervenovať na nevyhnutnom spojení. Lenže pri poukazovaní na túto nevyhnutnosť postupuje táto interpretácia opačne, od supervenujúceho pravidelného združenia späť k tejto nevyhnutnosti. Problémom je, že vznik pravidelného združenia nemusí byť nevyhnutne závislý iba od existencie nevyhnutného spojenia, ale môže ho vyvolávať aj niečo nekauzálne. Preto ani skepticko-realistická interpretácia nám nemôže byť nápomocná pri riešení problematiky vytvárania náhodných generalizácií, lebo sama ich môže vytvárať tým, že chybne verí v existenciu nevyhnutného spojenia tam, kde ide len o nekauzálnu bezprostrednú následnosť udalostí.

5. Relevantnosť celej diskusie a problémy humovskej teórie
Ktorá z týchto interpretácií je nakoniec tá správna? Myslím si, že túto otázku nie je možné zodpovedať úplne presvedčivo, lebo aj samotný Humov výklad je nejednoznačný. Hume sa raz dôsledne drží svojej teórie percepcií, inokedy ju prekračuje. Práve toto porušovanie epistemologickej koncepcie nahráva skôr projektivizmu a najmä skeptickému realizmu.[39] Preto v Humovej koncepcii môžeme vidieť napätie medzi epistemológiou a metafyzikou. Napríklad, aby jeho teória neupadla do solipsizmu a vedela vysvetliť pôvod pravidelného združenia, bolo v jeho koncepcii plauzibilné postulovať entity, ako sú externé predmety s vnútornými silami. Áno, Hume mohol veriť v existenciu nevyhnutného spojenia vo svete, ale otázne je do akej miery to obohacuje aj jeho teóriu príčinnosti. Projektivizmus spolu so skeptickým realizmom tvrdia, že postulácia nevyhnutného spojenia je nápomocná v diferencovaní medzi kauzálnymi vzťahmi a náhodnými združeniami. Nazdávam sa, že to tak nie je, lebo ani jedna interpretácia Huma nedokáže odlíšiť len náhodnú pravidelnú následnosť udalostí od udalostí, medzi ktorými je aj nevyhnutné spojenie.

Všetky tri interpretácie rovnako tvrdia, že podľa Huma nemáme žiadne empirické poznanie síl či nevyhnutného spojenia. Ak je to tak, môžeme o príčinnosti hovoriť len v kontexte časového predchádzania, spojitosti a pravidelného združenia. Ideu nevyhnutnosti sme nezískali zo samotných udalostí, ale vytvorila si ju len naša myseľ. Je preto otázne, či sa tento výtvor mysle nachádza alebo nenachádza vo svete. Ak aj existuje vo svete, je stále otázne, medzi ktorými udalosťami sa táto nevyhnutnosť naozaj nachádza a medzi ktorými nie.

Celá diskusia o tom ako správne interpretovať Humovu filozofiu ohľadom nevyhnutného spojenia je tak odsúdená na sekundárny problém.[40] Táto diskusia nám akurát pomôže vyjasniť myšlienky Huma. t. j. či veril v ontologickú existenciu nevyhnutného spojenia alebo nie, ale na jeho teóriu príčinnosti to nebude mať žiaden vplyv. Tá bude stále odsúdená len na poznateľnosť pravidelne združených udalostí. Ak sa pýtame na metafyzickú povahu príčinnosti, vidíme rozdiely v jednotlivých interpretáciách, ale ak sa pýtame na poznateľnosť nevyhnutného spojenia, všetky interpretácie súhlasia s tým, že je nepoznateľné. Preto priklonenie sa k jednej z interpretácií nám nepomôže vyriešiť problém falošných príčin v Humovej teórii príčinnosti. Či už projektovanie alebo viera v existenciu nevyhnutného spojenia medzi konkrétnymi udalosťami nám nezaručí, že takéto nevyhnutné spojenie sa medzi týmito udalosťami naozaj nachádza a že tieto udalosti sú v príčinnom vzťahu.

Aby sme sa vyhli problematike falošných príčin, môžeme siahnuť po inej teórii príčinnosti, ktorá sa od humovskej líši. Jedným z riešení by bolo siahnuť po teórii príčinnosti, ktorá dokáže bezprostredne spojiť príčinu s jej účinkom a toto spojenie bude dostupné nášmu poznaniu. Prípadne dokáže takáto teória odhaliť, že medzi jednotlivými udalosťami sa naozaj nachádza nevyhnutné spojenie.[41] Síce možno nikdy nebudeme schopní bezprostredne poznávať nejaké sily vo svete, dôležité však je, že sa nám podarí vystopovať nejakú linku od príčiny k jej účinku a vo všeobecnosti sa tak vyhneme problémom regularitných (humovských) koncepcií.

6. Záver
V článku som poukázal na tri rôzne spôsoby ako interpretovať Humovu teóriu príčinnosti. Podľa tradičnej interpretácie odmietal Hume existenciu nevyhnutného spojenia vo svete a nevyhnutnosť považoval za nejasný pojem. Projektivistická interpretácia tvrdí, že nevyhnutné spojenie projektujeme do sveta my sami. Podľa interpretácie skeptického realizmu, síce Hume veril v existenciu nevyhnutného spojenia mimo našej mysle, no jeho povahu nemôžeme nikdy poznať. Všetky tri interpretácie spochybňujú poznateľnosť nevyhnutného spojenia vo svete. Buď dané spojenie vo svete vôbec neexistuje, alebo ho do sveta projektujeme, alebo vo svete existuje, ale nemôžeme ho poznať. Domnievam sa, že či sa prikloníme k jednej, k druhej alebo ku tretej interpretácii, epistemologickú stránku Humovej teórie to nikam neposunie, lebo stále budeme odsúdení len na poznateľnosť pravidelného združenia medzi udalosťami.

V texte sa argumentuje, že samotné pravidelné združenie nejakých udalostí nie je postačujúce na to, aby sme týmto udalostiam mohli adekvátne pripísať vzťah nevyhnutného spojenia. Tejto chyby sa dopúšťa projektivizmus so skeptickým realizmom. Hrozí, že náhodne združovaným udalostiam chybne pripíšu vzťah nevyhnutného spojenia. Obidve interpretácie nám mali umožniť odstrániť problém vytvárania náhodných generalizácií, lenže zostali v ňom uväznené.

Humova teória nehovorí nič o nejakom empirickom odhaľovaní pôsobenia príčiny na jej účinok, preto sa pre ňu stáva problém falošnej príčinnosti stále neriešiteľný. Aby sme mohli úspešne vyriešiť problematiku falošnej príčinnosti, či problém vytvárania náhodných generalizácií, nepomôže nám v tom ani projektivistická a ani skepticko-realistická interpretácia.

L i t e r a t ú r a
BEAUCHAMP, T. – ROSENBERG, A.: Hume and the Problem of Causation. Oxford: Oxford University Press, 1981.
BEEBEE, H.: Hume on Causation. London, New York: Routledge, 2006.
BEEBEE, H.: The Two Definitions and The Doctrine of Necessity. In: The Aristotelian Society. Proceedings of the Aristotelian Society, vol. CVII, 2007, s. 413 – 431.
BELL, M.: Sceptical Doubts Concerning Hume’s Causal Realism. In: READ, R. – RICHMAN, K.A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 122 – 137.
BLACKBURN, S.: Hume and Thick Connexions. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 100 – 112.
COLLINGWOOD, R. G.: An Essay on Metaphysics. Oxford: Clarendon Press, 1940.
CRAIG, E.: Hume on Causality: Projectivist and realist? In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 113 – 121.
DOWE, P.: Physical Causation. Cambridge: Cambridge University Press, 2000.
DUBNIČKA, J.: Čas a kauzalita. Bratislava: Veda – Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1986.
DUCASSE, J. C.: Critique of Hume’s Conception of Causality. In: The Journal of Philosophy, 63 (6), 1966, s. 141 – 148.
GARRET, D.: The Representation of Causation and Hume’s Two Definitions of ‚Cause‘. In: Noûs, 27 (2), 1993, s. 167 – 190.
HILL, J.: Hume’s Theory of Causation: Is There More Than One? In: Teorie vědy/Theory of Science, 33, 2011, s. 233 – 249.
HUME, D.: Treatise of Human Nature. Oxford: Oxford University Press, 1960.
HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1996.
HUME, D.: Dialogues concerning Natural Religion. In: COLEMAN, D. (ed.): Dialogues concerning Natural Religion and Other Writings. Cambridge: Cambridge University Press, 2007, s. 1 – 102.
JASTRZEMBSKÁ, Z.: Kauzální aspekty vysvětlení. Brno: Masarykova univerzita, 2007.
MACHULA, T.: Causa efficiens. Příčina účinná a princip kauzality mezi realismem a redukcionismem. České Budějovice: Jihočeská Univerzita v Českých Budějovicích, 2009.
MACKIE, J. L.: The Cement of the Universe. Oxford: Oxford University Press, 1980.
MENZIES, P. – PRICE, H.: Causation as Secondary Quality. In: The British Journal for the Philosophy of Science, 44, 1993, s. 187 – 203.
MORRIS, W.E.: David Hume. In: ZALTA,E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Spring 2009 Edition), URL: http://plato.stanford.edu/entries/hume/
READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London: Routledge, 2000.
REID, T.: Essays on the Active Powers of Man. Edinburgh: Edinburgh University Press, 2010.
REICHENBACH, H.: The Direction of Time. Los Angeles, London: University of California Press, 1971.
ROBINSON, J. A.: Hume’s Two Definition of “Cause”. In: The Philosophical Quarterly, 12 (47), 1962, s. 162 –171.
SALMON, W. C.: Causality and Explanation. Oxford: Oxford University Press, 1998.
SALMON, W. C.: Reality and Rationality. Oxford: Oxford University Press, 2005.
SALMON, W. C.: Four Decades of Scientific Explanation. Pittsburgh: University of Pittsburgh Press, 2006.
SCHLISSER, E.: Hume´s Newtonianism and Anti-Newtonianism. In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Winter 2007 Edition), URL: http://plato.stanford.edu/entries/hume-newton/
STRAWSON, G.: The Secret Connexion: Causation, Realism, and David Hume. Oxford: Clarendon Press, 1989.
STRAWSON, G.: David Hume: Objects and Power. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 31 – 51.
STROUD, B.: ‚Gilding or Staining‘ the World with ‚Sentiments‘ and ‚Phantasms‘. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 16 – 30.
STROUD, B.: Hume. London, New York: Routledge, 2005.
WINKLER, K. P.: The New Hume. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 52 – 87.
WOODWARD, J.: Making Things Happen: A Theory of Causal Explanation. Oxford: Oxford University Press, 2003.
WRIGHT, J.P.: Hume’s Causal Realism: Recovering a Traditional Interpretation. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 88 – 99.
ZELEŇÁK, E.: Moderné teórie vysvetlenia a príčinnosti. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, 2008.

P o z n á m k y
[1] Za bohaté pripomienky a kritiku pracovných verzií tohto textu ďakujem Eugenovi Zeleňákovi a anonymným recenzentom.
[2] DUBNIČKA, J.: Čas a kauzalita. Bratislava: Veda – Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1986.
[3] ZELEŇÁK, E.: Moderné teórie vysvetlenia a príčinnosti. Ružomberok: Katolícka univerzita v Ružomberku, 2008.
[4] JASTRZEMBSKÁ, Z.: Kauzální aspekty vysvětlení. Brno: Masarykova univerzita, 2007.
[5] MACHULA, T.: Causa efficiens. Příčina účinná a princip kauzality mezi realismem a redukcionismem. České Budějovice: Jihočeská Univerzita v Českých Budějovicích, 2009.
[6] BEEBEE, H.: Hume on Causation. London, New York: Routledge, 2006; BEEBEE, H.: The Two Definitions and The Doctrine of Necessity. In: The Aristotelian Society. Proceedings of the Aristotelian Society, vol. CVII, 2007, s. 413 – 431.
[7] Podľa Huma sú výrazy „nevyhnutné spojenie“ resp. „nevyhnutnosť“ synonymné s výrazmi „sila“, „moc“, „energia“, „pôsobenie“, „účinnosť“, „spojenie“, „produkčná kvalita“ a iné. HUME, D.: Treatise of Human Nature. Oxford: Oxford University Press, 1960, s. 157; HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu. Praha: Nakladatelství Svoboda, 1996, s. 95.
[8] Z angl. priority, contiguity, constant conjuction, necessary connexion.
[9] HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu, s. 65.
[10] Tamže, s. 54 – 55.
[11] HUME, D.: Treatise of Human Nature, s. 170. V slovenskom znení som vychádzal zo Zeleňákovho prekladu: ZELEŇÁK, E.: c. d., s. 90.
[12] HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu, s. 114.
[13] Ohľadom toho, ktorú definíciu Hume naozaj zastával, odporúčam čitateľovi siahnuť po Garrettovom článku: GARRETT, D.: The Representation of Causation and Hume’s Two Definitions of ‚Cause‘. In: Noûs, 27 (2), 1993, s. 167 – 190. Garrett predstavuje interpretácie, ktoré argumentujú buď v prospech Humovej viazanosti k obidvom definíciám, alebo len k prvej, alebo len k druhej, alebo k žiadnej. Napríklad Robinson za definície považuje len T1 a E1, lebo T2 a E2 opisujú len to, čo sa deje v mysli, a príčinnosť ako taká nie je podmienená existenciou myslí (ROBINSON, J. A.: Hume’s Two Definition of “Cause”. In: The Philosophical Quarterly, 12 (47), 1962, s. 167). Podľa Beauchampa a Rosenberga, Hume explicitne nezastával ani jednu definíciu, ale implicitne zastával obidve, lebo zamýšľal poskytnúť jednotnú teóriu príčinnosti (BEAUCHAMP, T. – ROSENBERG, A.: Hume and the Problem of Causation. Oxford: Oxford University Press, 1981, s. 31). Hill je zas sklamaný z obidvoch definícií, lebo ani v jednej z nich sa nehovorí o nevyhnutnom spojení vo svete a nevyhnutnosť je odsunutá len do myšlienkového sveta (HILL, J.: Hume’s Theory of Causation: Is There More Than One? In: Teorie vědy/Theory of Science, 33, 2011, s. 235). Podobné myšlienky zastáva aj Winkler (WINKLER, K. P.: The New Hume. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 61, 68). Čitateľovi možno odporučiť aj Jastrzembskej state (JASTRZEMBSKÁ, Z.: c. d., s. 56 – 59) či prácu E. Zeleňáka (ZELEŇÁK, E.: c. d., s. 86 – 100), v ktorej autor prehľadne popisuje celú Humovu teóriu príčinnosti.
[14] BEEBEE, H.: The Two Definitions and The Doctrine of Necessity, s. 413.
[15] BEEBEE, H.: Hume on Causation, s. 108.
[16] Tamže, s. 128 – 129.
[17] BEEBEE, H.: The Two Definitions and The Doctrine of Necessity, s. 416.
[18] HUME, D.: Treatise of Human Nature, s. 95.
[19] Tamže, s. 165 – 166.
[20] HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu, s. 97.
[21] STRAWSON, G.: The Secret Connexion: Causation, Realism, and David Hume. Oxford: Clarendon Press, 1989, s. 8 – 9, 20, 92.
[22] HUME, D.: Zkoumání o lidském rozumu, s. 111.
[23] STRAWSON, G.: The Secret Connexion: Causation, Realism, and David Hume, s. 225.
[24] Porov.: MACKIE, J. L.: The Cement of the Universe. Oxford: Oxford University Press, 1980, s. 83; REID, T.: Essays on the Active Powers of Man. Edinburgh: Edinburgh University Press, 2010, s. 17; SALMON, W. C.: Reality and Rationality. Oxford: Oxford University Press, 2005, s. 45; SALMON, W. C.: Four Decades of Scientific Explanation. Pittsburgh: University of Pittsburgh Press, 2006, s. 65 – 66.
[25] BEEBEE, H.: The Two Definitions and The Doctrine of Necessity, s. 416.
[26] STROUD, B.: Hume. London, New York: Routledge, 2005, s. 226.
[27] Tamže.
[28] HUME, D.: Treatise of Human Nature, s. 165.
[29] STROUD, B.: ‚Gilding or Staining‘ the World with ‚Sentiments‘ and ‚Phantasms‘. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 21.
[30] Tamže, s. 17.
[31] STROUD, B.: Hume, s. 93.
[32] BEEBEE, H.: Hume on Causation, s. 173.
[33] STRAWSON, G.: The Secret Connexion: Causation, Realism, and David Hume.
[34] Tamže, s. 14, 89, 93, 228; STRAWSON, G.: David Hume: Objects and Power. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 31, 34, 42.
[35] Odporúčam súbor článkov, v ktorých sa čitateľ môže zoznámiť s projektivistickými a skepticko-realistickými autormi: READ, R. – RICHMAN, K.A. (eds.): The New Hume Debate. London: Routledge, 2000. Na Huma ako skeptického realistu sa, podľa Winklerovho článku zaužívalo pomenovanie „Nový Hume“ (WINKLER, K. P.: c. d., s. 52 – 87). Podľa Blackburnovho článku sa o Humovej príčinnosti začalo hovoriť ako o „thick connexion“ jednej udalosti s druhou (BLACKBURN, S.: Hume and Thick Connexions. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 100 – 112).
[36] Pozri napr.: BEEBEE, H.: Hume on Causation; BELL, M.: Sceptical Doubts Concerning Hume’s Causal Realism. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 122 – 137; BLACKBURN, S.: Hume and Thick Connexions. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 100 – 112; HILL, J.: c. d., s. 233 – 249; MORRIS, W. E.: David Hume. In: ZALTA,E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Spring 2009 Edition), URL: http://plato.stanford.edu/entries/hume/; SCHLISSER, E.: Hume´s Newtonianism and Anti-Newtonianism.In: ZALTA, E. N. (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy (Winter 2007 Edition), URL: http://plato.stanford.edu/entries/hume-newton/; STRAWSON, G.: The Secret Connexion: Causation, Realism, and David Hume; STRAWSON, G.: David Hume: Objects and Power, s. 31 – 51; STROUD, B.: c. d.; WINKLER, K. P.: c. d., s. 52 – 87; WRIGHT, J. P.: Hume’s Causal Realism: Recovering a Traditional Interpretation. In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000. s. 88 – 99.
[37] HUME, D.: Dialogues concerning Natural Religion. In: COLEMAN, D. (ed.): Dialogues concerning Natural Religion and Other Writings. Cambridge: Cambridge University Press, 2007, s. 54.
[38] Porov.: BEEBEE, H.: Hume on Causation, s. 194.
[39] Craig sa vo svojom článku domnieva, že obidve interpretácie Huma sú správne. Pretože tak ako Hume vo svojich tvrdeniach inklinoval k projektivizmu, zároveň inklinoval aj ku skeptickému realizmu. Samotný Hume bol v týchto inklináciách dosť nejednoznačný, preto sa aj jeho interpretácie môžu líšiť (CRAIG, E.: Hume on Causality: Projectivist and realist? In: READ, R. – RICHMAN, K. A. (eds.): The New Hume Debate. London, New York: Routledge, 2000, s. 113 – 121). Napríklad Strawson (tak ako aj iní autori) sa domnieva, že pri interpretácii Huma by sme mali uprednostňovať jeho Enquiry, keďže Hume sa priznáva ku chybám v Treatise, ktorých sa dopustil pre mládežnícku zanietenosť (STRAWSON, G.: David Hume: Objects and Power, s. 32). Pasáže z Treatise skôr nahrávajú tradičným interpretáciám, pričom mnohé pasáže z Enquiry poukazujú na Huma ako na skeptického realistu. Myslím si, že projektivizmus by mohol byť práve kompromisom medzi týmito protichodnými výkladmi.
[40] Podobnú pozíciu zastáva aj Winkler: „Je vôbec dôležité, či je Hume kauzálny realista? Aj keby veril v skutočné sily, i tak tvrdí, že o nich nemôžeme takmer nič vedieť. Preto napríklad vedecká prax zostáva nedotknutá. Diskusia ohľadom Nového Huma môže naznačovať, že otázka kauzálneho realizmu bola pre Huma nepodstatná – bola okrajovou záležitosťou a nemal skutočnú potrebu objasniť ju“ (WINKLER, K. P.: c. d., s. 72).
[41] Momentálne považujem za najviac prijateľnú teóriu príčinnosti teóriu kauzálnych procesov. Pozri napr.: DOWE, P.: Physical Causation. Cambridge: Cambridge University Press, 2000; REICHENBACH, H.: The Direction of Time. Los Angeles, London: University of California Press, 1971; SALMON, W. C.: Causality and Explanation. Oxford: Oxford University Press, 1998; SALMON, W. C.: Four Decades of Scientific Explanation. Pittsburgh: University of Pittsburgh Press, 2006. Nevyhnutné spojenia medzi udalosťami možno celkom úspešne odhaľovať prostredníctvom manipulačných teórií príčinnosti. Pozri napr.: COLLINGWOOD, R. G.: An Essay on Metaphysics. Oxford: Clarendon Press, 1940; MENZIES, P. – PRICE, H.: Causation as Secondary Quality. In: The British Journal for the Philosophy of Science, 44, 1993, s. 187 – 203; WOODWARD, J.: Making Things Happen: A Theory of Causal Explanation. Oxford: Oxford University Press, 2003. V prvej teórii je to kauzálny proces, ktorý spája príčinu s jej účinkom, v druhej teórii odhaľujeme nevyhnutné spojenie ľudskou manipuláciou. Hlbšia analýza a kritika týchto teórií nie je náplňou tohto textu.

Mgr. Tomáš Károly, PhD.
tomaskaroly@gmail.com