Úvod
V súčasnosti sú vzťahy krehkou oblasťou života, v ktorej ak niečo nefunguje tak, ako má, nemáme poruke jednoduchý návod, ako problém vyriešiť. Vzťahy si možno viac než kedykoľvek predtým vyžadujú hľadanie terapeutických prístupov na ich ozdravenie. A hoci so zaujímavými podnetmi prichádza veda, umenie, náboženstvo aj filozofia, priestorom, kde sa tieto podnety môžu najplnšie realizovať, sú znovu vzťahy. Kým technické a prírodné vedy prinášajú výklad, humanitné vedy porozumenie, základom terapeutického vplyvu by malo byť „živé stretnutie, ktoré v zúčastnených partneroch pôsobí premenu“[1].
V tomto príspevku sa zaoberám vybranými ukážkami filozofickej reflexie vzťahov z hľadiska terapeutického potenciálu tohto prístupu.
Dve roviny komunikácie
Významným príspevkom k porozumeniu medziľudských vzťahov je pohľad na ne z perspektívy komunikácie. Terapeutický prístup prostredníctvom vzťahu je dobrou možnosťou všade tam, kde má patológia v prežívaní a správaní pravdepodobne svoje korene vo vzťahoch. Vzťahy sa však formujú a rozvíjajú v komunikácii. Pre pochopenie rôznych typov patológie v komunikácii, a na základe toho potom aj pre hľadanie vhodných terapeutických prístupov, je užitočné rozlíšiť dve roviny komunikácie, a to najmä na základe významného diela z tejto oblasti výskumu, ktorým je Pragmatika ľudskej komunikácie.[2] Podobné myšlienky, ale viac teoreticky orientované sa dajú nájsť v teórii rečových aktov Johna L. Austina a u jeho nasledovníkov.[3] K spomínaným dvom rovinám komunikácie prichádzajú rôzni autori odlišnými cestami, často ako výsledok analógie s inou oblasťou života, preto ich aj označujú odlišným spôsobom. Väčšinou si uvedomujú, že tieto dve roviny sa nedajú striktne oddeliť, že sa navzájom prelínajú, sú vo vzájomnom napätí alebo si v istom zmysle odporujú. Na začiatku uveďme schému, ktorá naznačuje, ktoré pojmy a ako vzájomne súvisia.
obsahová rovina komunikácie <=> vzťahová rovina komunikácie
správa <=> príkaz
dáta <=> inštrukcie
komunikácia <=> metakomunikácia
digitálny spôsob komunikácie <=> analógový spôsob komunikácie
lokučné rečové akty <=> ilokučné a perlokučné rečové akty
Obsahová a vzťahová rovina komunikácie
Očividným prvkom ľudskej komunikácie je jej obsahová rovina. Pri povrchnom pohľade by sa mohlo zdať, že odovzdávanie obsahov úplne vystihuje dianie komunikácie. No napríklad v psychológii sa často hovorí o neverbálnej komunikácii a aj vo filozoficky orientovanej teórii rečových aktov sa uznáva, že popri obsahu slov a viet vstupuje do hry mnoho ďalších prvkov, ktoré môžu niesť určité posolstvo. Vo vzťahu k verbálnemu obsahu môže toto neverbálne posolstvo tvoriť doplnok, pozadie, ale môže s ním byť aj v napätí alebo mu priamo protirečiť, čo spôsobuje paradoxnú komunikáciu. Medzi tieto neverbálne prvky komunikácie patria okolnosti (čas, miesto, spoločenská zvláštnosť situácie…), gestá, intenzita a výška hlasu, postoj vo vzťahu k druhému (očný kontakt, sociálne roly oboch…) a ďalšie.
Bez ohľadu na konkrétny pôvod v niektorom z uvedených prvkov autori knihy Pragmatika ľudskej komunikácie upozorňujú na to, že komunikácia vždy obsahuje aj vzťahovú rovinu, hoci väčšinou iba v implicitnej podobe. „Akékoľvek ohodnotenia vzťahov sa týkajú jedného či niekoľkých z nasledujúcich tvrdení: ‚takto sa vidím ja… takto vidím teba… takto vidím, že ma vidíš ty…‘ atď. v teoreticky nekonečnom regrese. Takže napríklad oznámenie: ‚Dôležité je púšťať spojku postupne a plynulo‘ a ‚Len ju pusť, hneď to zdochne‘ majú približne rovnaký obsah informácie (aspekt správy), ale zreteľne definujú veľmi rozličné vzťahy.“[4]
Dáta a inštrukcie[5]
Pri konštrukcii počítačov si tí, ktorí ich navrhovali, uvedomili, že komunikácia človeka s počítačom obsahuje dve vrstvy: dáta a inštrukcie. Spočiatku to boli jednoduché matematické operácie, neskôr sa použitie počítačov rozšírilo takmer na všetky oblasti života. Napríklad môj notebook obsahuje program na čítanie textov. Ak mu zadám text tohto príspevku v elektronickej podobe (dáta) a príkaz, aby ho prečítal (inštrukcia), výsledkom bude to, že z reproduktorov budem počuť svoj príspevok. V počítači bude celý tento proces realizovaný ako lineárna postupnosť binárnych stavov a na tejto základnej rovine sa nedá odlíšiť, ktorý stav patril dátam a ktorý inštrukciám. Keď prejdeme o úroveň vyššie, do sféry programovania, tam sa bude dať jasne rozlíšiť, čo sú dáta a čo inštrukcie. Dáta je možné chápať ako informácie a inštrukcie ako informácie o informáciách (ako s nimi nakladať).
Pre porovnanie s medziľudskou komunikáciou je táto analógia hrubá, ale vystihuje to, že zmyslovo vnímateľné fyzické fakty komunikácie má zmysel členiť na dve základné úrovne, pričom tá druhá sa vzťahuje k prvej a dopĺňa ju, preto túto metaúroveň môžeme chápať aj ako informácie o informáciách.
Komunikácia a metakomunikácia[6]
Teória logických typov Bertranda Russella, ktorá vzišla zo snahy riešiť paradoxy teórie množín, sa stala inšpiráciou pre pokusy vyrovnať sa s jazykovými paradoxmi typu paradox klamára. Odlíšením objektového jazyka ako jazyka, ktorým hovoríme o určitej oblasti skutočnosti, a metajazyka ako jazyka o tomto jazyku sa naozaj podarilo vniesť väčšiu jasnosť do komplikovaných situácií. Analogicky bol zavedený aj pojem metakomunikácie ako komunikácie o komunikácii.
Hoci je tento prístup užitočný pre pochopenie komplikovaných situácií vzťahového napätia, predsa nie je nástrojom, ktorý by vyriešil každý takýto problém, a to ani pri dobrej vôli oboch strán. Predpokladajme, že dvaja ľudia sa ocitnú v spore na obsahovej rovine komunikácie. Keď po nejakom čase začnú opakovať argumenty, a pritom sa neposunú ďalej, môžu sa pokúsiť komunikovať o spôsobe, akým spolu komunikujú, napríklad o ich vzájomnom vzťahu a o tom, čo ho ovplyvňuje. Táto úroveň, ktorá bola doteraz iba implicitne prítomná v ich komunikácii, sa takto stáva explicitnou. Samotnú tému odsunuli nabok a hovoria o tom, ako o tejto téme spolu hovoria a čo ich pritom ovplyvňuje. Posunuli sa o úroveň vyššie, sú na metaúrovni komunikácie, ale aj táto úroveň má popri svojej výslovnej obsahovej časti aj časť skrytú, vzťahovú, ktorú by sme mohli nazvať metametaúrovňou komunikácie. Komunikujúcim sa nikdy neodkryjú všetky aspekty ich vzájomnej komunikácie, vždy zostane niečo implicitné. Za normálnych okolností to nie je problém: „čím spontánnejší a ‚zdravší‘ je vzťah, tým viac sa vzťahový aspekt komunikácie stráca v pozadí. Oproti tomu ‚nezdravé vzťahy‘ sú charakterizované neustálym bojom o povahu vzťahu, a tým potláčajú obsahový aspekt komunikácie.“[7]
Terapeutický prístup sa stáva výzvou a potrebou v situáciách „nezdravých vzťahov“, pričom môže ísť o vzťah k druhému človeku, k sebe samému, o vzájomný vzťah inštitúcií (politických strán, štátov…). Rozvíjanie metakomunikácie je – ako uvádzajú Anton Heretik a Boris Sopko – jedným z dôležitých predpokladov úspešnej psychoterapie.[8]
Digitálny a analógový spôsob komunikácie[9]
Odlišnosť analógového a digitálneho prístupu je známa najmä z vývoja zaznamenávania hudby alebo všeobecnejšie zvuku. Analógové médiá, ako boli napríklad gramoplatne, sú založené na princípe podobnosti a kontinuálnosti. Zvuk je mechanicky zaznamenávaný v podobe špirálovitej drážky na platni. Tvar drážky „kopíruje“ tvar zvukových vĺn. Digitálne média ako kompaktné disky (CD) uchovávajú zvuk v digitálnej podobe, teda ako postupnosť núl a jednotiek fyzicky zakódovaných do dlhších a kratších „čiar“. Sú založené na princípe diskrétnosti (diskontinuálnosti) a kódovania (bez nevyhnutnosti podobnosti). Digitálny záznam sa presadil, analógový čoraz viac ustupuje.
Ľudská reč predstavuje digitálny spôsob komunikácie s typickými princípmi diskrétnosti a kódovania, kým neverbálne aspekty predstavujú analógový spôsob komunikácie s typickými princípmi podobnosti a kontinuálnosti. Slovo „smiech“, či už je vyslovené, alebo napísané, nemá s prejavmi smiechu nič spoločné a v každom jazyku môže byť zakódované iným spôsobom. Na druhej strane fyzický prejav tváre a celého tela, ktorý voláme „smiech“, sa môže kontinuálne meniť a má tak množstvo „odtieňov“. Nie je to tak, že človek sa buď smeje, alebo nesmeje a iná možnosť neexistuje. Navyše smiech môže byť „vysielaný“ aj „prijímaný“ ako pozitívny alebo negatívny (srdečný smiech, výsmech, škodoradosť…) prvok komunikácie, pričom tento prejav nemusí byť jednoznačný a komunikujúcimi rovnako pochopený. Vďaka digitálnej komunikácii máme všetky civilizačné výdobytky, ale všade tam, kde ide v prvom rade o vzťah, sa do popredia dostáva analógová komunikácia, kým digitálna ustupuje do úzadia. Dokonca aj metakomunikácia, ktorá je dôležitým predpokladom psychoterapie, stojí na tom, či sa v terapeutickom vzťahu rozvinie dôvera, a tá súvisí opäť najmä s analógovou komunikáciou (napríklad s tým, či sa klient cíti prijatý, pochopený a podobne).
Lokučné, ilokučné a perlokučné rečové akty[10]
Keď John Langshaw Austin rozvíjal svoju teóriu rečových aktov, na odlíšenie vrstiev komunikácie a ich účinku zaviedol pojmy lokučných, ilokučných a perlokučných rečových aktov. Pod lokučným aktom má na mysli akt vyslovenia niečoho. Zodpovedá to približne dátovej stránke komunikácie, pričom sa kladie dôraz nie na slová, vety, informácie, ale na to, že je to ľudský akt. Pod ilokučným aktom má na mysli zámer toho, kto hovorí. Môže mať mnoho podôb: pýtať sa, prikazovať, sľubovať, kritizovať… Toto zodpovedá informácii o informáciách z pohľadu toho, kto hovorí. Napokon pod perlokučným aktom rozumie účinky hovorenia, najmä tie, ktoré sa týkajú druhých. Opäť môžu byť rôznorodé, od situácie, keď svojimi rečami niekoho nahneváme, až po konštituovanie právnej skutočnosti, ako je vstup do manželstva na základe vyslovenia manželského sľubu.
Austinov prínos spočíva v tom, že filozofov upozornil na pragmatickú stránku jazyka. Jeho verzia obratu k jazyku vrhá nové svetlo na mnohé staré filozofické problémy, ktoré sa chápali iba z hľadiska ich obsahu, akoby sa vznášali v samostatnom priestore oddelenom od sveta ľudí, ich vzťahov, záujmov, napätí a konfliktov. Napríklad otázka existencie Boha alebo transcendentného základu skutočnosti bola dlho diskutovaná tak, akoby sa podobala na otázku, či Pytagorova veta platí, alebo neplatí, a dôkaz jasne ukáže, ako to je. O Pytagorovej vete väčšinou ľudia komunikujú v takom kontexte, ktorý sa netýka ani ich ako jednotlivcov, ani ich vzájomného vzťahu. Vzťahový aspekt komunikácie je možné úplne vylúčiť a v rámci obsahového aspektu je možné použiť sémantickú analýzu, logickú argumentáciu a podobné „nástroje“. No otázka Boha a transcendencie je celkom iná, dotýka sa našich základných presvedčení a nepriamo aj vzájomného vzťahu. V prípade diskusie veriaceho a ateistu môže síce každý z nich správne používať sémantické a logické nástroje, ale pritom sa ich postoje nepriblížia. Či má takáto diskusia podobu priateľského rozhovoru, zle skrývaného vzájomného pohŕdania alebo otvorenej hádky, to závisí predovšetkým od vzťahovej roviny komunikácie, ktorá je síce skrytá, ale v tomto prípade dôležitejšia než rovina obsahová.[11]
Konto v citovej banke[12]
Myšlienku, že komunikácia vždy obsahuje aj vzťahovú rovinu, spopularizoval Stephen R. Covey, ktorý sa venuje témam osobnostného rastu a vodcovstva, pomocou metafory konta v citovej banke. Jeho prakticky zameraná analýza odhaľuje, ako je vzťahová rovina jemne prítomná v komunikácii, prečo nás občas prekvapí a čo môžeme robiť pre to, aby naša komunikácia s druhými a vzťahy s nimi boli harmonickejšie.
Táto metafora ponúka jednoduchý obraz, ktorý vystihuje hlavné zákonitosti týkajúce sa obsahovej a vzťahovej roviny komunikácie a možného napätia medzi nimi. Každý vzťah je podľa neho charakteristický určitou mierou dôvery alebo nedôvery, obrazne povedané konto v citovej banke je aktívne alebo pasívne. V každej komunikácii a vzájomnej interakcii s druhými toto konto nejako ovplyvňujeme. Tým zvyšujeme alebo znižujeme pocit bezpečia, ktorý má druhý človek v styku s nami. Uveďme vybrané zákonitosti fungovania citovej banky podľa S. R. Coveyho.
Ak je stav konta dôvery vysoko aktívny, komunikácia je ľahká, rýchla a efektívna. Ak je naopak konto prečerpané, komunikácia viazne, jeden druhého chytá za slová, vzťah je plný napätia, priame jednanie nahrádzajú intrigy. Povedané technickejšie: Ak na vzťahovej rovine komunikácie dlhodobo vysielame pozitívne signály k druhému, potom obsahová rovina komunikácie prebieha plynulo, dokonca aj keď sa v nej vyskytujú chyby a je neobratná. Podobne, ako keď dokážeme porozumieť textu, ktorý obsahuje únosné množstvo chýb. No ak vzťahovú rovinu komunikácie dlhodobo zanedbávame alebo je už vopred poznamenaná politickými, národnostnými, náboženskými či inými predsudkami, potom môžeme byť prekvapení, že obsahová stránka komunikácie zlyháva napriek tomu, že dodržiava všetky gramatické, štylistické, logické a iné pravidlá.
Vzťahy s ľuďmi, s ktorými žijeme a riešime problémy, vyžadujú neustále vklady na konto v citovej banke, pretože v každodennom živote z neho neraz nevedomky vyberáme. Menej blízke vzťahy to nepotrebujú. To vysvetľuje paradox, že keď sa stretneme po rokoch so starým známym, náš vzťah môže pokračovať, akoby sme sa naposledy videli nedávno.
Predstavme si taký pohľad na komunikáciu, v ktorom sa zameriame na vzťahovú rovinu komunikácie a obsahovú celkom zanedbáme. Takáto zvláštna perspektíva je niečím podobným, ako keď sa teória mémov pozerá na študenta študujúceho na univerzite matematiku nie ako na tvora so slobodnou vôľou, ktorý sa rozhodol, čo chce študovať, ale ako na nositeľa matematického mému, ktorého sa tomuto mému podarilo získať, aby sa (mém) mohol úspešne replikovať. V čom spočíva zvláštnosť tejto vzťahovej perspektívy? V rámci nej dokonca aj vtedy, keď študent vysvetľuje svojej spolužiačke tému, ktorej celkom neporozumela, je dôležitejšie to, že spolu komunikujú a ako komunikujú, než to, o čom komunikujú.
Čiastočne tomuto extrémnemu pohľadu dávajú za pravdu aj psychologické výskumy. Podľa nich je v mnohých prípadoch dobrým vysvetlením toho, prečo komunikujeme, nie to, aby sme sa niečo dozvedeli, ale aby sme si potvrdili svoj status a svoje vzťahy, obsah pritom nie je až taký dôležitý. Hoci si mnohé vzťahy potvrdzujeme komunikáciou, vzťah s najbližšími niekedy považujeme za natoľko samozrejmý, že nie sme dostatočne pozorní a nevšimneme si, ako sa do vzťahovej roviny dostávajú negatívne prvky.
Vklady na konto v citovej banke (a výbery z neho)
Vzťahy sa síce môžu rýchlo pokaziť, ale budujú sa iba dlhodobo. Neexistujú okamžité metódy na budovanie a nápravu vzťahov. Starať sa o vzťah sa podobá pestovaniu rastliny. Obsahová rovina nesie stále to isté množstvo informácie na počet znakov. No pri vzťahovej rovine si často nemôžeme byť istí ani v tom, či svojou komunikáciou vzťah posilňujeme, alebo oslabujeme. Niektoré postoje sa dajú jednoznačnejšie zaradiť medzi vklady na konto v citovej banke alebo výbery z neho. Nasledujúci výpočet je opäť inšpirovaný S. R. Coveym.
- Snaha pochopiť druhého. Čo je vkladom pre mňa, nemusí byť vkladom aj pre druhého. To, čo robím pre druhého, musí byť pre mňa rovnako dôležité ako jeho osoba. To znamená pozorne vnímať jeho svet: jeho hodnoty, záujmy, zvyky, túžby, trápenia, emócie… Väčšina ľudí má tendenciu posudzovať potreby, situácie a pocity druhých podľa svojich vlastných skúseností. Vo svetle tohto poznania sa ukazuje hlbší význam pravidla: Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Pri snahe o pochopenie druhého sa budem usilovať ponúknuť mu to, čo má rád on, a ak je to možné, tak sa popri tom učiť mať to tiež rád. Ak túto snahu zanedbávame, môžeme mať na všetko výborné argumenty, a predsa sa nevyhneme napätiu vo vzťahoch, ktoré sa skôr alebo neskôr prejaví aj v obsahovej rovine komunikácie. Tento prístup je jeden z prejavov citlivosti na neverbálny, analógový (implicitne ilokučný) aspekt komunikácie.
- Venovať pozornosť maličkostiam. Ak sa snažíme o jemnú citlivosť, občas sa stane, že nás niekto prekvapí vyjadrením dojatia alebo vďačnosti za niečo, čo pre nás bola drobnosť, ale pre druhého človeka to v tej chvíli znamenalo nesmierne veľa.
- Dodržiavať záväzky a sľuby. Nedodržať sľub alebo dohodu znamená veľký výber z konta. Sú situácie, keď sa nám zdá, že druhí našu pomoc veľmi potrebujú a že niet nikoho iného, kto by sa na to podujal. Alebo nás niekto niekam pozve a my ho nechceme sklamať. Ak si však takých záležitostí na seba vezmeme príliš veľa, buď ich nebudeme zvládať, alebo sa nebudeme môcť venovať prítomnému dianiu naplno (kvôli únave, nedostatku času, nesústredenosti…). Niekedy je rozumnejšie niečo s ťažkým srdcom, ale predsa, odmietnuť, než neskôr bezmocne sledovať sklamanie alebo zlosť tých, ktorým sme niečo sľúbili. Znamená to sústredenú snahu o realizovanie vydarených perlokučných rečových aktov.
- Vyjasniť si očakávania. To tvorí jednu z tém metakomunikácie. Keď sa neplnia naše očakávania, bývame sklamaní, rôznosť očakávaní zase môže viesť ku konfliktom – od pracovných cez širšie rodinné až po konflikty v blízkych vzťahoch. Nevyslovené očakávania sa môžu týkať pracovných povinností, spôsobu delenia majetku, ale aj intenzity a foriem prejavov nežnosti v manželstve.
- Osobná integrita. Vnútorne zharmonizovaná osobnosť je charakteristická súladom slov a skutkov. Snaha o to vedie k tomu, že v človeku je postupne čoraz menej protichodných túžob, postojov a emócií. Ak s niekým ťažko vychádzam, môže sa vo mne miešať hnev a súcit, túžba po pomste a snaha o odpustenie. Keď mi je niekto sympatický, môžu sa moje postoje posúvať od primeraných prejavov priateľstva po neúmernú, hoci niekedy jemnú manipuláciu, za ktorou sa skrýva možno nevedomá túžba mať toho človeka čo najviac pre seba. Dôležitým prejavom integrity je lojálnosť voči neprítomným: v reči, v postojoch, v myšlienkach, v túžbach. Je to takisto úcta k tajomstvám druhých: ani ich umelo a nasilu nevymáhať, ani ich bez vážneho dôvodu nezdieľať s ďalšími. V konfliktných situáciách integrita znamená odvahu k priamosti, ak je to potrebné, tak aj odvahu ku konfrontácii. Harmonická osobnosť nepodlieha klamu, ani ho nevytvára. Nechce získať nič podvodným spôsobom, ale nechce ani falošne zakrývať existujúce problémy a napätia. Osobná integrita znamená súlad medzi dvoma rovinami komunikácie, a to v komunikácii s druhými, ale aj vo vnútornej komunikácii so sebou samým, v sebareflexii.
- Ospravedlnenie. Ak si uvedomíme, že sme čerpali zo svojho konta v citovej banke, mali by sme sa úprimne ospravedlniť. To vyžaduje veľkú silu charakteru. Ľudia s malou vnútornou istotou to nedokážu. Sú príliš zraniteľní, zdá sa im, že by tým prejavili slabosť a boja sa, že druhí by slabosť zneužili. Príliš im záleží na mienke druhých, dokážu si každé svoje správanie ospravedlniť, svoje vlastné chyby väčšinou prenášajú na druhých. Čím je človek vnútorne slabší, tým dokáže byť nepríjemnejší, krutejší. Všetci robíme chyby a bývame slabí, ale je veľkou výzvou priznať si to.
- Nepodmienenosť lásky. Ak iných milujeme úprimne, bez podmienok a bočných úmyslov, pomáhame im, aby sa cítili istí a bezpeční. Ak im dávame slobodu žiť podľa ich vnútorných imperatívov namiesto reakcií na naše podmienky a obmedzenia, podporujeme tým ich prirodzený proces rastu a dozrievania. To nie je mäkkosť ani ľahostajnosť: keď treba, poskytujeme rady, obhajujeme, stanovujeme hranice, upozorňujeme na následky – tým všetkým pomáhame druhým žiť v súlade so zákonmi života: zákonmi spolupráce, prospešnosti, sebadisciplíny a integrity. Ak druhých neprijímame takých, akí sú, tlačíme ich do reaktívneho, obranného postavenia, v ktorom majú pocit, že musia ukázať: Mám svoju hodnotu ako osoba aj nezávisle od teba.
- Adresnosť lásky. Podľa Daga Hammarskjölda, bývalého generálneho tajomníka OSN, je omnoho ušľachtilejšie odovzdať sa plne jednej osobe než usilovne pracovať pre spásu más. Je veľa ľudí, ktorí vkladajú veľa energie do rôznych projektov, politiky, charitatívnej činnosti…, a predsa nedokážu žiť zmysluplné a hlboké vzťahy s ľuďmi, ktorí sú im najbližší. Vtedy premeniť jeden vzťah s niekým zo svojho najbližšieho okolia vyžaduje oveľa viac ušľachtilosti charakteru než pokračovať s vypätím síl v práci pre veľké množstvo ľudí.
α a ω pozície vo vzťahu
Werdie van Staden, juhoafrický profesor psychiatrie a filozofie, sa okrem iného venuje výskumu logiky vzťahov v terapeutických konverzáciách. Z hľadiska uvedených možností členenia komunikácie na dve roviny možno spomenúť jeho nástroj, prostredníctvom ktorého zvýrazňuje vzťahové aspekty komunikácie prítomné v (terapeutickej) metakomunikácii, aby sa dalo venovať ich ďalšej reflexii na úrovni metametakomunikácie. Pre tento účel rozlišuje medzi α a ω pozíciou v nesymetrickom vzťahu, pričom tieto pozície charakterizuje nasledujúcim spôsobom:
Skôr sa dá povedať, že vlastníkom konkrétneho vzťahu alebo konania je účastník vzťahu v α pozícii než ten, kto je v ω pozícii.
Skôr sa dá povedať, že náhodne je účastníkom konkrétneho vzťahu alebo konania ten, kto je v ω pozícii než ten, kto je v α pozícii.[13]
Situáciu komplikuje fakt, že väčšina jazykov disponuje aktívnymi a pasívnymi tvarmi, takže potom vznikajú situácie, keď gramatický podmet nemusí zodpovedať subjektu, ktorý je skôr vlastníkom vzťahu alebo z ktorého vychádza aktivita. Preto hoci sú vo vetách „Brutus zabil Cézara“ a „Cézar bol zabitý Brutom“ gramatické podmety rozdielne, v α pozícii je v obidvoch prípadoch Brutus ako ten, z ktorého konanie vychádza. Najmä pre vzťahy týkajúce sa diania je možné pridať ďalšie rozlišujúce kritériá:[14]
α pozícia <=> ω pozícia
byť (vo vzťahu) skôr vlastníkom <=> byť (vo vzťahu) skôr náhodne
byť skôr zdrojom činnosti <=> byť skôr predmetom činnosti
skôr mať moc <=> skôr mať menej moci, až byť bezmocný
skôr aktívna pozícia <=> skôr pasívna pozícia
pozícia skôr výkonná <=> pozícia skôr nevýkonná
Napriek tomu, že pomocné kritériá môžu byť užitočné v prípade vzťahu týkajúceho sa činnosti, v iných situáciách by mohli porozumenie α a ω pozícií vo vzťahu skôr zahmlievať. Zvážme takéto vety: „Peter potrebuje Jozefa.“ Alebo všeobecnejšie: „Peter potrebuje poradcu.“ Hoci obidve vety vyjadrujú určitú núdzu Petra, a teda skôr jeho bezmocnosť, Peter je skôr vlastníkom tohto stavu a Jozef (alebo všeobecnejšie nejaký poradca) je v tomto vzťahu skôr náhodne, preto v oboch prípadoch bude v α pozícii Peter.[15]
Predtým, než pristúpime k aplikácii týchto všeobecných úvah na medziľudské vzťahy a poukážeme na ich terapeutický potenciál, treba zvážiť ešte jednu možnosť. Vzhľadom na to, že zložitejšie vety môžu vyjadrovať komplexnejšie vzťahy, môže sa stať, že žiaden účastník vzťahu nie je v α pozícii. Napríklad sloveso „predať“ chápané ako predikát by mohlo mať viac argumentov (pričom nie všetky musia byť vyjadrené):
P (a, b, c, d, e, f) – človek a predáva človeku b vec c na mieste d v čase e za cenu f.
„Všetok zlacnený tovar sa predal zákazníkom počas prvej hodiny po otvorení obchodu.“ V tejto vete nie je vyjadrený predávajúci subjekt, ktorý by inak bol v α pozícii, takže zákazníci sú v ω pozícii.[16]
Vzťahy vychádzajúce-z-ja a vzťahy smerujúce-k-ja
Angličtina má pre osobné zámeno v prvej osobe jednotného čísla iba dva tvary: „I“ (zodpovedá slovenskému tvaru „ja“) a „me“ (zodpovedá slovenským tvarom „mňa“, „mne“, „mi“, „ma“, „mnou“). Preto keď W. van Staden uvažuje o spôsobe, akým obvykle hovoríme o sebe, môže tieto dva tvary dať do kontrastu a priradiť ich α a ω pozícii, pričom berie do úvahy výnimky pri používaní pasívnych tvarov.[17] Ja budem namiesto anglických výrazov „I“ a „me“, ktoré zastrešujú opačné póly postojov vo vzťahoch, hovoriť o vzťahoch vychádzajúcich-z-ja a vzťahoch smerujúcich-k-ja. Schematicky:
α pozícia <=> ω pozícia
vzťah vychádzajúci-z-ja <=> vzťah smerujúci-k-ja
„I“ (s aktívnym tvarom slovesa) <=> „me“ (s aktívnym tvarom slovesa)
„me“ (s pasívnym tvarom slovesa) <=> „I“ (s pasívnym tvarom slovesa)
Nie je to pevné pravidlo, ale skôr prístup, ktorý môže pomôcť zmysluplne určiť α alebo ω pozíciu hovoriaceho aj v komplikovaných prípadoch. Okrem toho treba povedať, že anglická gramatika vyžaduje vyjadrenie podmetu aj v tvare osobného zámena, kým slovenčina je v tomto smere oveľa voľnejšia a v mnohých situáciách nevyžaduje explicitné vyjadrenie osobného zámena ako napríklad vo vete: „Včera večer som navaril večeru.“ Z hľadiska logickej analýza je subjektom vety „ja“ a ide o typický prejav vzťahu vychádzajúceho-z-ja, v rámci ktorého je hovoriaci v α pozícii.
Takto je pripravený jednoduchý, ale zaujímavý nástroj, ktorý môže byť použitý v psychoterapii alebo aj v autoterapii. Ďalej budeme ďalej hovoriť o klientovi, o jeho spôsobe vzťahovania sa k iným skutočnostiam, ako aj k sebe samému, a o tom, ako je toto jeho vzťahovanie vyjadrené v jazyku.
Druhým pólom vzťahu klienta teda môže byť on sám alebo jeho časť, a práve tieto prípady patria v psychoterapii medzi najdôležitejšie. Toto vzťahovanie sa k sebe môže byť bezproblémové, ale môže byť aj vyjadrením určitého zvláštneho vnútorného odcudzenia. W. van Staden uvádza takéto príklady: „Poznám sa“, „Dotýkam sa svojho ramena“, „Pohŕdam sebou“, „Nenávidím svoje myšlienky“, „Moje pocity ma prenasledujú.“[18]
V niektorých prípadoch môže byť určovanie α alebo ω pozície komplikované. Napríklad keď klient povie: „Som vyčerpaný,“ mohlo by ísť o ω pozíciu, ak je z kontextu jasné, čo ho vyčerpalo, ale tiež o α pozíciu, ak jednoducho vyjadruje svoj základný pocit, svoje naladenie v tomto období života.[19]
Využitie v terapeutickom procese
Načrtnutá analýza vzťahov môže pomôcť porozumieť vzťahom konkrétneho človeka pre terapeutické účely. Zvlášť je vhodná na odkrytie jeho vlastnej pozície v rôznych typoch vzťahov.[20]
Pri psychoterapii ide často o podporu autonómie prežívania a rozhodovania klienta. Na základe toho by sa mohlo zdať, že terapia postupuje dobre, ak analýza vyjadrovania vykazuje zmenšenú mieru výskytu ω pozície, teda vzťahov smerujúcich-k-ja, a zvýšenú mieru výskytu α pozície, čo poukazuje na vzťahy vychádzajúce-z-ja. Takýto pohľad je však zjednodušený. Jedným z možných koreňov klientových problémov totiž môže byť napríklad rigidita v zaujímaní istých pozícií v istých situáciách (a nemusí to byť vždy tá istá pozícia). V takom prípade môže byť žiadaným cieľom terapie väčšia flexibilita v zaujímaní pozícií.[21]
W. van Staden uvádza ako príklad analýzu výpovede klientky trpiacej sociálnou fóbiou:
„Skupinové situácie ma (ω pozícia) znervózňujú. Pýtajú sa ma (ω pozícia) na určité veci a očakávajú odo mňa (ω pozícia), že niečo urobím, a vtedy nedokážem (zlyhanie α pozície) povedať ani urobiť nič. V skutočnosti dokonca väčšinu času ani neviem (zlyhanie α pozície), na čo sa ma pýtali (ω pozícia). Z toho všetkého som potom celkom rozpačitá (ω pozícia). Čo si len o mne (ω pozícia) myslia? A keď sa pokúšam (α pozícia) niečo povedať, všetci na mňa (ω pozícia) zízajú. Ja neviem… (zlyhanie α pozície) Som ochromená (ω pozícia) svojou neschopnosťou. Myšlienky o zlyhaní ma (ω pozícia) naozaj ubíjajú. Môj otec sa mi (ω pozícia) za to zvykne posmievať, akoby ho uspokojovalo, keď ma (ω pozícia) vidí, ako stuhnem. Niekedy na mňa (ω pozícia) kričal alebo ma (ω pozícia) zosmiešňoval pred svojimi priateľmi. Stále ho za to nenávidím (α pozícia)…“[22]
Jednu z možností, ako narábať s takouto analýzou, ponúka kognitívno-behaviorálne orientovaná terapia. Po vyhodnotení vyjadrení klienta sa stanovia ciele, teda to, aké lepšie pozície by mohol klient zaujímať, akým smerom by sa jeho pôvodné pozície mali reštrukturalizovať, najprv v myslení a potom aj v správaní. Najprv o tom môže premýšľať, predstavovať si znovu situácie, o ktorých hovoril, a pokúšať sa zaujímať v nich inú pozíciu.[23]
Záver
Na základe niekoľko prístupov – ktoré pri analýze medziľudskej komunikácie odlišujú jej dve roviny alebo aspekty, hoci každý z nich iným spôsobom – sme videli, v čom táto analýza nesie terapeutický potenciál. Jednotlivé prístupy sme tvorivo rozvíjali, a to nielen každý z nich samostatne, ale najmä v tom, ako sa navzájom dopĺňajú, pretože práve ďalšie rozvíjanie takéhoto komplexného prístupu môže prispieť k hlbšiemu porozumeniu komunikácie, patológií, ktoré sú v nej prítomné, a tiež k ich uzdravovaniu.
L i t e r a t ú r a
AUSTIN, J. L.: Ako niečo robiť slovami. Bratislava: Kalligram 2004.
COVEY, S. R.: Sedm návyků vůdčích osobností pro úspěšný a harmonický život. Praha: Pragma 1997.
HERETIK, A. H., SOPKO, B.: Metakomunikátor v procesorientovanej psychoterapii. Dostupné na internete: [online]. [cit. 14. 7. 2011]. .
MACE, Ch. (ed.): Heart and Soul. The therapeutic face of philosophy. New York: Routledge 1999.
SEARLE, J. R.: Rečové akty. Bratislava: Kalligram 2007.
SLAVKOVSKÝ, A.: Úloha presvedčení v dialógu v ére globalizácie. In: DUDINSKÝ, V., LAČNÝ, M. (eds.): Medzi modernou a postmodernou II. Partikularita a univerzalita človeka a spoločnosti. Prešov: Privatpress 2006, s. 119 – 125.
STADEN, W. van: ‚I‘ or ‚me‘. The logic of human relations. In: MACE, Ch. (ed.): Heart and Soul. The therapeutic face of philosophy. New York: Routledge 1999, s. 87 – 103.
WATZLAWICK, P., BAVELASOVÁ, J. B., JACKSON, D. D.: Pragmatika lidské komunikace. Interakční vzorce, patologie a paradoxy. Brno: Newton Books 2011.
WHEWAY, J.: The dialogical heart of intersubjectivity. In: MACE, Ch. (ed.): Heart and Soul. The therapeutic face of philosophy. New York: Routledge 1999, s. 106 – 124.
P o z n á m k y
[1] WHEWAY, J.: The dialogical heart of intersubjectivity, s. 108.
[2] WATZLAWICK, P., BAVELASOVÁ, J. B., JACKSON, D. D.: Pragmatika lidské komunikace.
[3] AUSTIN, J. L.: Ako niečo robiť slovami; SEARLE, J. R.: Rečové akty.
[4] Porov. WATZLAWICK, P., BAVELASOVÁ, J. B., JACKSON, D. D.: Pragmatika lidské komunikace, s. 54.
[5] Porov. tamže, s. 55.
[6] Porov. tamže.
[7] Tamže.
[8] Porov. HERETIK, A. H., SOPKO, B.: Metakomunikátor v procesorientovanej psychoterapii.
[9] Porov. WATZLAWICK, P., BAVELASOVÁ, J. B., JACKSON, D. D.: Pragmatika lidské komunikace, s. 61 – 68.
[10] Porov. AUSTIN, J. L.: Ako niečo robiť slovami, s. 94 – 106.
[11] Porov. SLAVKOVSKÝ, A.: Úloha presvedčení v dialógu v ére globalizácie.
[12] COVEY, S. R.: Sedm návyků vůdčích osobností pro úspěšný a harmonický život, s. 181 – 196.
[13] Porov. STADEN, W. van: ‚I‘ or ‚me‘. The logic of human relations, s. 91 – 92.
[14] Porov. tamže, s. 92.
[15] Porov. tamže, s. 92 – 93.
[16] Porov. tamže, s. 94.
[17] Porov. tamže, s. 95.
[18] Tamže, s. 97.
[19] Porov. tamže.
[20] Porov. tamže.
[21] Porov. tamže, s. 98.
[22] Tamže, s. 99.
[23] Porov. tamže, s. 99 – 100.
Príspevok vznikol na Katedre filozofie FF TU v Trnave ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0691/08: Filozofia ako terapia. V rámci tejto grantovej úlohy boli publikované dve kolektívne monografie:
DÉMUTH, A., SLAVKOVSKÝ, A. (eds.): Filozofia ako terapia (dejinné pohľady). Acta Philosophica Tyrnaviensia 16. Trnava: Filozofická fakulta TU 2009, ISBN 978-80-8082-225-5.
DÉMUTH, A., SLAVKOVSKÝ, A. (eds.): Filozofia ako terapia. [online]. Trnava: Filozofická fakulta TU 2010. [cit. 12. 5. 2013] Dostupné na internete: http://fff.truni.sk/index.php?mod=publication&detail=133. ISBN 978-80-8082-429-7.
RNDr. Mgr. Reginald Adrián Slavkovský OP, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta
Trnavská univerzita v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
adrian.slavkovsky@truni.sk