Eugen Zeleňák: Ťažoba bez úniku alebo „koľko zla je človek schopný uniesť?“ [A burden without escape, or “how much evil can a person bear?”]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 3. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Divadelná hra Hekuba. Slovenské komorné divadlo Martin. Autorka: Marina Carr, réžia: Lukáš Brutovský, dramaturgia: Miro Dacho.
„… všetci muži vykastrovaní, povie, nestačí ich zabiť, musia ich aj znesvätiť. Ja poviem, ženy? A čo ženy? Deti? Aj ženy, zabíjajú aj ženy, povie, všetky staré, škaredé… A deti? poviem.“ „Už som ten pohľad videl predtým. Na tvári mojej ženy, keď som Ifigéniu musel vytrhnúť z jej rúk. Lenže ja nemôžem nechať toho chlapca nažive. Toto je vojna. Tieto veci sa musia urobiť.“ „Kokoti sú spokojní.“ Záleží len na troch veciach, jedlo, sex a víťazstvo. Vo vojne nie sú deti, iba spojenci a nepriatelia. Trójska kráľovná Hekuba. Nakoniec, je to len žena.[1]
Martinský súbor výnimočnú divadelnú hru v réžii Lukáša Brutovského uvádza nasledovne: „Fascinujúce rozprávanie o odvahe a nezlomnosti (nielen jednej) ženy na troskách bájnej Tróje. Írska dramatička Marina Carr rozpráva príbeh kráľovnej Hekuby inovatívnym spôsobom a priamym, súčasným jazykom. Koľko zla je človek schopný uniesť? Lucia Jašková a Marek Geišberg ako nepriatelia v napínavej hre plnej vášní a utrpenia, ale aj poézie a krásy.“[2]
Ide tu o príbeh trójskej kráľovnej Hekuby (Lucia Jašková), ženy Priama, ktorá postupne príde o manžela a všetky deti. Tak, ako to predpovedala jedna z jej dcér Kasandra. Achájci na čele s Agamemnonom (Marek Geišberg) vyplienia Tróju, pozabíjajú jej obyvateľov, ženy, deti. Divák postupne sleduje potupu, utrpenie, násilie, ale hlavne to, ako Hekuba prichádza o posledné zo svojich detí – Polydora a Polyxenu, a ako čelí Agamemnonovi v tejto neznesiteľnej a zároveň civilne podanej tragédii.
Predstavenie má veľa premyslených rozmerov, ktoré diváka zasiahnu, hoci nie všetky sa dajú ľahko dešifrovať. Pozoruhodná je scéna. Šikmá plocha, na ktorej spodku stojí na začiatku osem hercov, ktorí sa postupne dávajú do pohybu. Najskôr sa herci pustia do trhavých kreácií na pozadí lámavej hudby. Výjav sa opakuje ako predel medzi scénami. Zdá sa, že pohyb vyjadruje ich charakter a prežívanie. Tempo výborne štruktúrovaných a postupne dávkovaných „dialógov“ pôsobí ťaživo až zničujúco. Od začiatku Hekuba čelí nepredstaviteľnému. Trója je v troskách, všade sú zmrzačené údy jej obyvateľov. Už nedokáže spočítať, koľko detí bolo rozsekaných, nevie časti ich tela ani nájsť. Do rúk sa jej dostane hlava vlastného muža, Priama, no tým to nekončí. Ako sa divák dozvie na začiatku z proroctva Kasandry, zomrú všetci. Je jasné, kam to smeruje, je jasné, že nás čaká umieranie, krvavý kúpeľ, no i tak spôsob, ako postavy postupne čelia osudu či ľudskej nutnosti (?), je ohromujúci.
Asi najvýnimočnejším prvkom hry je forma vedenia dialógov. Postavy zväčša nekomunikujú priamo medzi sebou, skôr opisujú javy, sú rozprávačmi, ktorí sa obracajú na divákov. Spravidla sa pozerajú do hľadiska a komentujú, čo sa deje, tlmočia prehovory iných postáv na scéne alebo aj mimo nej. Je to spôsob delenia sa so svojím zúfalstvom a bolesťou (Hekuba), strachom o synov (Polymestor), detinskosťou, zaľúbením a obavami (Polyxena) či pochybnosťami a cynizmom (Agamemnon). Divák opakovane veľakrát počuje uvádzacie slová – „poviem“ či „povie“. Hekuba hovorí a opisuje, čo sa deje a zároveň komentuje, čo hovorí partner v dialógu, a niekedy, čo povie ona. Hekuba: „A vojak vzlyká na kolenách, drží moje členky, všetci muži vykastrovaní, povie, nestačí ich zabiť, musia ich aj znesvätiť. A ja poviem, ženy? A čo ženy? Deti? Aj ženy, zabíjajú aj ženy, povie, všetky staré, škaredé… A deti? poviem. …“ Tiež partneri v „dialógu“ tlmočia, čo hovorí ten druhý. Občas však tento chladný bezemočný rozprávačský „dialóg“ vyústi do zúfalstva, do hnevu či beznádeje. Alebo do otvoreného a skutočného dialógu. Takto komplikovane vybudovaná interakcia má prekvapivo dynamické tempo. Nie neprehľadné alebo mätúce, ale divoké a rázne. Vo výsledku civilne a citovo tlmene podané opisy vystavané okolo lexém „poviem“, „povie“ prinášajú špecifickú emóciu, silnejšiu, než by diváci dostali z exaltovaného kriku či zúfalých hádok znepriatelených strán.
Postavy nie sú jednorozmerné. Trpiaca a potupená Hekuba stále žije v nádeji, že jej najmladší syn Polydoros bude ušetrený (poslali ho do Trákie). V tejto nádeji a pochybnostiach, v zúfalej obave, či sa má opýtať Agamemnona, vodcovi Achájcov podľahne. Oddá sa tomu, kto potupil jej rodinu, pripravil ju o deti. Ich nekontaktný akt je pritom sprevádzaný spúšťaním po šikmej scéne s tvárami v ryhách. Splynutie bez toho, aby sa dotkli. Agamemnon, netvor a násilník, tým ukáže slabosť, no zároveň bezcitnosť, ale tiež pochybnosť voči božstvám a poverám. Má zase obetovať nevinné dieťa, Hekubinu Polyxenu, aby privolal vietor do plachiet svojich lodí? Tak, ako to urobil so svojou dcérou Ifigéniou? Veď je to hlúposť. No vie, že to musí urobiť pre upokojenie davu. Tak, ako musí zabiť všetky deti svojho nepriateľa. Lebo život sa žije, aby oň človek nakoniec prišiel. Je to tak. Netreba sa nad tým pozastavovať ani lamentovať. Nie je to však niečo, čo ho teší.
Koľko zla je človek schopný uniesť? Prišli ste už o dieťa? Prišli ste o blízkeho? Podrazil vás niekto? Ťažko to prežívate? Neviete sa s tým zmieriť? Je to jedno. To sú veci, ktoré treba zniesť. Veď život sa musí skončiť, puto sa musí prerušiť, dôvera sa musí otupiť. Tak to je, je zbytočné sa do toho vciťovať. Vieme to. A predsa. Polymestor, ktorý ukrýva najmladšieho syna Hekuby, vie, že príde o svojich malých synov, a predsa sa nádejá a predsa sa snaží. Hekuba, ktorá príde o rodinu a domov, podľahne chvíľkovej predstave, že aspoň Polydoros je v bezpečí. Túži uveriť tomu, že Agamemnon nemôže byť až taký netvor. Ale je. Človek je trpiaci a človek je netvor, človek je prameň i ústie utrpenia.
Ťažoba v hre je všadeprítomná. Takmer ani na moment sa nedá vydýchnuť. Neprichádza uvoľnenie ani ľahkosť. Len obeta a utrpenie. Nové a nové mŕtvoly. Jedným z vyvrcholení sú scény zabíjania Hekubinho Polydora a Polyxeny. Je to tiež zabíjanie slovom. Na konci, nielen na začiatku je slovo. Všetko prebieha v rozprávaní. Treba to urobiť, je vojna. Hekuba je pri tom, keď Agamemnon podreže krk jej dcére. Hekuba Polyxene hovorí: „pozeraj sa mi do očí, pozeraj sa mi do očí.“ Na šikmej scéne sa rinú cícerky tmavej krvi a mŕtve deti prechádzajú do portálu, do miestnosti na vrchole šikmej scény. Agamemnon na chvíľu zaváha, spomenie si na svoju Ifigéniu. Ale je to jedno. Keď dokázal podrezať vlastnú dcéru, prečo by sa mal zľutovať nad dcérou iného? Je to vlastne také jednoduché. Treba to urobiť.
Antický mýtický svet? Všetky tie výjavy by mohli byť aj mottom dnešných dní. „These things have to be done.“ Morálna dilema, zaváhanie? Zabijem, oklamem, potupím? Treba to urobiť, je to také jednoduché. Ťažoba ostáva, ale možno iba u niektorých.
P o z n á m k y
[1] Citáty a parafrázy z divadelnej hry prípadne z predlohy Marina Carr, Hecuba.
[2] Z webstránky SKD (https://www.skdmartin.sk/) v časti inscenácia, Hekuba.
Eugen Zeleňák