Michal Zvarík: Svet dieťaťa v Sestre Jona Fosseho [The world of the child in Jon Fosse’s Little Sister]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 2.

This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.

Dnes sa dá pomerne jednoducho naraziť na detské knihy, v ktorých autor experimentuje s novými naratívnymi prístupmi a technikami. Medzi tieto knihy môžeme zaradiť aj Sestru od nositeľa Nobelovej ceny Jona Fosseho, ktorá v slovenskom preklade vyšla v roku 2022. Originálna je nielen jej forma rozprávania, ale aj každodennosť jej príbehu. Nálada tohto krátkeho diela je ťaživá a smutná, bez pozitívneho vyústenia. Nenachádzame tu nijaké dobrodružstvo, hravosť, radosť, čarovno či úsmevné scény. Zdá sa, že Fosse ňou nemieri priamo na malého budúceho čitateľa, ktorému je oficiálne určená, ale skôr na rodiča, ktorý príbeh svojej ratolesti sprostredkuje. S tým je v súhre aj skutočnosť, že ambíciou Fosseho dielka je predostrieť, ako svet prežíva dieťa a ako toto prežívanie zafarbuje reštriktívny a nechápaný svet dospelých.

Blízkosť a vzdialenosť detskej subjektivity
Fosse umelecky teda stvárňuje aktuálnu tému vzájomného vzťahu medzi deťmi a dospelými, ukazuje deti, ako sa pohybujú a seba-zakúšajú v už ustanovenom svete zrelých ľudí. Pre filozofiu je tento vzťah zdrojom podnetných, ale zároveň aj problematizujúcich otázok. Ako ľudia sa vyznačujeme schopnosťou zaujať odstup, reflektovať veci, kontrolovať ich, transcendovať ich v súvislostiach, v ktorých sa prirodzene nevyskytujú. Medzi vecami sa nielen pasívne nachádzame, ale meníme ich, upravujeme ich podľa našich plánov. Vo fenomenológii Edmunda Husserla nachádzame to, ako je normou ľudskosti v našom prirodzenom svete, ktorý zdieľame spolu s druhými, „normálny“, dospelý, zrelý a zdravý človek.[1] Dospelý človek disponuje, ako by povedal Alfred Schütz, zásobou poznania, súborom sedimentovaných typifikácií a relevancií, ktoré zdieľa spolu s druhými členmi svojho normálneho spoločenstva a dokáže sa na základe nich viac-menej autonómne zariaďovať, komunikovať a projektovať svoje činy.[2] Vo svete nielen sme, ale aj svet máme. Zároveň tento svet je vždy už intersubjektívne ustanovený a podmienený, pretože v našich plánoch vždy viac alebo menej tematicky počítame s druhými.

Aký spôsob ľudskej existencie však predstavuje dieťa? Ako ďalej uvádza Husserl, subjektivita v sebe zahŕňa intersubjektívne a intrasubjektívne dimenzie, ktoré rozširuje druhý ako iný, cudzí, animálny a detský.[3] Nachádza sa niekde na pomedzí známeho a neznámeho, ľudského a animálneho. Prichádza na svet holé a odkázané a svoju „ľudskosť“ vo svete si ešte len musí osvojiť. Pre absenciu komunikatívnych nástrojov a (seba)reflexiu je pre nás vtelená subjektivita dieťaťa vždy tajomstvom. Napriek tomu sa dieťa od momentu, kedy sa ohlasuje v ochraňujúcom tele matky, na formovaní a premene sveta spolukonštitutívne podieľa. Už vopred sa na jeho príchod chystáme, po narodení zabezpečujeme jeho potreby, vymedzujeme miesta, kam nemôže vstupovať, formulujeme pravidlá, ktoré sa týkajú nielen najmenších, ale tiež aj toho, nakoľko sú k dieťaťu pripustení druhí dospelí a pod. S najmenšími sú rodičia spojení afektívnym putom, ktoré ich vedie k premene sveta vzhľadom na potreby a bezpečnosť dieťaťa. Avšak toto prispôsobenie sveta má svoje hranice. Jan Patočka hovorí, že domov je miestom prijatia vďaka tomu, že pred dieťaťom vonkajší svet a jeho nehostinnosť, s ktorou sa každodenne vyrovnávajú dospelí, zastiera.[4] Tu má pôvod napätie, ktoré sa do prvotnej afektívnej blízkosti vkráda a stojí za možnosťou odcudzenia. Hranice a pravidlá sú súčasťou sveta zrelých ľudí, pričom dieťa si ich osvojuje často prostredníctvom ich transgresie, o ktorej nevie, že je nejakým porušením. V napätí medzi svetom dospelých a prežívaním dieťaťa hrozí, že spontaneita detskej subjektivity sa znehodnotí. Oproti takémuto striktnému devalvovaniu a odvodzovaniu zmyslu detstva však možno tvrdiť, že dieťa už disponuje svojím svetom a prežívaním, voči ktorému sa dospelý má stavať s rešpektom a uznaním jeho autonómie.[5]

Najvýraznejšie dnes vnímame tento rozpor v diskusii o výchove, kde môžeme identifikovať dva extrémne póly. Na jednej strane vystupuje kritika normatívneho prístupu sveta dospelých, voči ktorému je samo dieťa bezbranné a ktoré ho odmalička deformuje. Zdanlivo paradoxne mu tak znemožňuje stať sa plnohodnotným členom spoločenstva dospelých. Oproti tomu stojí druhý extrém dnešného neistého, „bezbranného“ a úzkostlivého rodiča, ktorý v záujme nezasahovania do autonómie dieťaťa v podstate na výchovu rezignoval. Nevidí, že laissez-faire prístup, „politika nezasahovania“ ignoruje, že je zásahom, v ktorom je dieťa pripravované o úlohu adaptovať sa na svet.

Subverzívnosť detskej subjektivity
Kde sa v siločiarach tohto konfliktu pohybuje Fosseho Sestra? Fosse načrtáva príbeh štvorročného chlapca a jeho zmarených túžob na sérii niekoľkých úzko priestorovo a časovo vymedzených situácií, ktoré nasledujú relatívne krátko po sebe. Medzi týmito situáciami čitateľ cíti diskontinuitu, pretože autor ho do každej vrhne in medias res. Čitateľa preto občas a dočasne uchváti zmätenosť, pocit straty súvislosti. Avšak zároveň z jednotlivých situácií postupne skladá jednotnú dejovú mozaiku. Použitie takejto avantgardnej formy je síce neobvyklé, avšak má veľkú výhodu v tom, že umožňuje Fossemu intenzívnejšie predostrieť prežívanie z pohľadu prvej osoby. Na všetko sa totiž pozeráme z perspektívy chlapca. Fosse sa pritom nevzdáva role nezaujatého rozprávača. Nevyužíva formu ja-rozprávania, ktorá je vždy už intelektuálne uhladená a formulovaná z uceleného odstupu. Rozprávač nie je ani rýdzou treťou osobou. Je však pre nás dôležitou linkou s prvou osobou chlapca, u ktorého necháva vyzdvihnúť jeho prežívanie v plnosti momentu. Prežívanie sa tu neobmedzuje na pocity a myšlienky, ale tiež zahŕňa percepcie, konanie, skúsenosť svojho tela, reč. Fosse však pracuje aj s hranicami našich skúseností. Nemôže napríklad povedať priamo, že hlavná postava štvorročného chlapca zaspala. Ale samo zaspávanie priamo cítime z jej percepcií a ich rytmu. O tom, že zaspal, sa čitateľ uistí až v ďalšej situácii, keď na ju chlapec neskôr referuje.

Hoci čitateľ z jednotlivých scén či situácií skladá celkovú príbehovú mozaiku, útržkovitosť a diskontinuita v diele nie sú zacelené vždy a úplne. Zdá sa, že autor zámerne necháva niečo nedopovedané, aby nakoniec tieto biele miesta vyplnil čitateľ sám. Táto nevypovedanosť však napomáha nastoleniu atmosféry, v ktorej medzi riadkami zachytávame, že detské prežívanie, ktoré je silno orientované na moment, zostáva z „normálneho“ sveta dospelých vyklonené, nezapadá doň.

Samotný príbeh je stavaný na bezprostredných túžbach malého chlapca, ktoré zostávajú  nenaplnené alebo ktorých napĺňaním by sa vystavil nebezpečenstvu. Detské túžby tu teda narážajú na hranice stanovené svetom dospelých, ale aj na obmedzenia vlastného, nezrelého tela. Na prekročenie hraníc matka reaguje hnevom, agresivitou či trestom, ktoré nakoniec dospejú k chlapcovej osamelosti a odcudzeniu. Trest, ktorý má detskú transgresiu dostať pod kontrolu, sa míňa účinkom a vedie k ďalšiemu narušeniu, pretože chlapec je v područí emócií, nedokáže s nimi pracovať a dať im adekvátny priechod.

Zaujímavým spôsobom Fosse vykresľuje, ako sa v chlapcovom prežívaní zračia dospelí. Tých nevnímame ako plné individuality, z dospelého pohľadu sa nemôžu javiť inak než fragmentárne. Nemajú mená, žiadnu osobnú históriu, pretože na dieťa pôsobia cez svoju postavu, vzhľad (tučný muž, malá žena) a správanie, prípadne funkciu, čiže tým, čím ho prvotne a bezprostredne oslovujú. Vykreslenie dospelých postáv v sebe nesie provokatívnu a problematizujúcu subverzívnosť. Matka je voči chlapcovi hnevlivá, agresívna, trestajúca, voči cudzím však milá a prívetivá. Čitateľ tomuto rozporu prirodzene rozumie, ako aj tomu, že motívom je rodičovský strach o bezpečnosť, avšak v detskom vnímaní rozmer ochrany zaniká a zdanlivý rozpor v správaní sa derie do popredia. Naproti tomu cudzí ľudia, ktorých chlapec stretáva spolu so sestrou na nedovolenom výlete, sa k nim správajú milo, obracajú sa na nich s komplimentmi, ponúkajú im malinovku a zmrzlinu, kým si ich neprídu vyzdvihnúť rodičia. Napriek prívetivosti však v deťoch vyvolávajú obavy a neistotu, ktoré prívetivé správanie nedokáže rozplynúť. Jedinou pozitívne pôsobiacou postavou je lekár, ktorý chlapcovi ošetruje ranu. Na vykreslení dospelých postáv akoby Fosse prevracal klasické rozlíšenie medzi známym a bezpečným domovom a ohrozujúcim cudzincom. Čim ďalej sa chlapec ocitá od domova, tým viac sa stretáva s opaterou a prijatím. Tento dojem je však mylný, pretože vzdialenejšie postavy sú viac rolami a funkciami než jedinečnými osobami.

Záver
Fosseho Sestra je pozoruhodné dielo tým, že na pomerne malom priestore sprítomňuje detské prežívanie v jeho rozmanitosti, spontaneite a vyklonení z poriadku dospelých. Dieťa je pre nás tajomstvom. Avšak Fosse sa snaží poukázať na to, že nemenej je pre dieťa tajomstvom svet dospelých. Dieťa cíti, že doň nepatrí. Fosseho Sestra je tak zaujímavou etudou, pokusom sprítomniť tajomstvo detskej subjektivity, aby ukázala, že z jej perspektívy je to, naopak, samozrejmý dospelý svet, ktorý je rozporuplný a nepreniknuteľný. Disparátnosť medzi týmito svetmi je následkom umeleckého rozhodnutia, ktoré sa obmedzuje na situáciu konfliktu medzi rodičom a dieťaťom. Vzťah matky a chlapca nikde nevidíme v prejavoch láskavosti, nehy, odpustenia, spoločného hrania a podobne. Fosse buď podáva iba neúplný obraz, alebo, čo je pravdepodobnejšie, prostredie neúplných vzťahov, kde sa starostlivosť a angažovanosť na bytí dieťaťa obmedzuje na príkazy, zákazy a tresty v záujme jeho bezpečnosti.

Tým, že sa rozprávač obmedzuje na rolu tlmočníka detského prežívania, vopred znemožňuje polohu, v ktorej by dával zaručené výchovné rady a manuály. Jeho cieľom je zaraziť, narušiť naše zaužívané, samozrejmé postupy a otvoriť nás tak pre reflexiu. Tá však musí byť čitateľovým vlastným výkonom. Sestra vzbudzuje citlivosť pre spontaneitu detskej subjektivity, ktorá je osobitou otvorenosťou voči lákavému svetu. Avšak nenabáda na zámenu tejto spontaneity s autonómiou, s falošnou predstavou, že dieťa je schopné pohybovať sa v nebezpečnom svete slobodne. Neruší tak asymetriu a nerovnosť medzi rodičom a dieťaťom. Rodič sa nemôže vyvliecť zo zodpovednosti za formovanie a ochranu dieťaťa. Má však byť skôr sprievodcom na spoločnej ceste než dozorcom.

L i t e r a t ú r a
Deprazová, N.: Husserlova teória intersubjektivity ako alterológia. Nové teórie a tradičná múdrosť vo svetle genetickej fenomenológie. In: Filozofia, vol. 62, 2007, no. 5, s. 403 –412.
Fosse, J.: Sestra. Levoča: Modrý Peter 2022.
Husserl, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie. Praha: Academia 1996.
Lipták, M.: Depth as Nemesis. Merleau-Ponty’s Concept of Depth in Phenomenology of Perception, Art and Politics. In: Human Studies, roč. 44, 2021, s. 255–281. https://doi.org/10.1007/s10746-021-09574-7
Patočka, J.: „Přirozený svět“ v meditaci svého autora po třiatřiceti letech. Fenomenologické spisy II. Co je existence? Praha: OIKOYMENH 2009, s. 265–334.
Schutz, A.: The Dimensions of the Social World. In: Collected Papers II. Studies in Social Theory. The Hague: Martinus Nijhoff 1976, s. 20–63.

P o z n á m k y
[1] Husserl, E.: Krize evropských věd a transcendentální fenomenologie. Praha: Academia 1996, s. 389.
[2] Schutz, A.: The Dimensions of the Social World. In: Collected Papers II. Studies in Social Theory. The Hague: Martinus Nijhoff 1976, s. 21–23.
[3] Deprazová, N.: Husserlova teória intersubjektivity ako alterológia. Nové teórie a tradičná múdrosť vo svetle genetickej fenomenológie. In: Filozofia, vol. 62, 2007, no. 5, s. 403 –412.
[4] Patočka, J.: „Přirozený svět“ v meditaci svého autora po třiatřiceti letech. In: Fenomenologické spisy II. Co je existence? Praha: OIKOYMENH 2009, s. 319–320.
[5] Tento spor sa ukazuje napríklad v kritike, ktorú M. Merleau-Ponty smeruje voči J. Piagetovi. Piagetov koncept intencionality predpokladá dospelú intencionalitu ako ideál, voči ktorému je dieťa uchopené iba ako neúplný, deficientný dospelý. Pozri Lipták, M.: Depth as Nemesis. Merleau-Ponty’s Concept of Depth in Phenomenology of Perception, Art and Politics. In: Human Studies, roč. 44, 2021, s. 262.

Mgr. Michal Zvarík, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
e-mail: michal.zvarik@truni.sk
ORCID: 0009-0006-1124-7617