Kresťanské náboženstvo je „k dispozícii“ už viac než 2000 rokov. Od momentu Kristových slov adresovaných Petrovi „a ty si Peter – skala a na tejto skale postavím svoju Cirkev“(Mt 16,18) je táto viera žitá a odovzdávaná jednotlivcami ďalej. Nie je predmetom súkromného kultu uzatvorenej elity. Naopak je verejným prejavom, svetonázorom a spôsobom života. Centrom spoločného života Cirkvi sa stal eschatologický odkaz. Je tak inšpiratívny a tajomný zároveň, že akceptuje niekoľko prístupov, ako mu porozumieť. Charizma, ako sa týmto prístupom zvykne hovoriť, je jazykom, gestom, ktoré udržiava rôznorodosť kresťanských prístupov v jednotnom smere. Jedným z inšpiratívnych prístupov k viere je prístup cez prizmu psychológie. Psychológia je oficiálne registrovaným vedným odborom od konca 19. storočia. Napriek tomu jej dnes patrí významné miesto partnera/konzultanta pre všetky funkcie verejného života. Dotýka sa aj vzťahu k viere a náboženstvu.

Odborný knižný trh na Slovensku a v Čechách sa vzťahu psychológie a kresťanstva nevenoval vo veľkej miere. Prepojenie je viditeľné v partikulárnych oblastiach ako napríklad spiritualita, pastorálna teológia, no len minimálne registrujeme ucelené koncepty nahliadajúce na Krista a vieru z psychologického pohľadu. O to väčšie nadšenie a neskrývaná zvedavosť nás sprevádza, keď listujeme v knihe Jeronýma Klimeša Psychológ a jeho svedectvo o Kristovi. Prvý otáznik čitateľa môže spočívať v tom, že doterajšie Klimešove knihy nenaznačovali autorov záber aj týmto smerom. Počiatočná skepsa ustúpila po prvej vete knihy, kde autor informuje, že ešte v roku 1996 venoval svoju diplomovú prácu téme psychológie človeka na poli katolíckej morálky. Dvanásťročný odstup bol dobrým dozrievacím obdobím, takže nahromadené osobné skúsenosti vyznievajú v kontexte knihy autenticky. Čo si môže čitateľ v tejto knihe nájsť?

Kniha sa skladá zo šiestich kapitol. Ich štýl je rôznorodý. Niektoré sú reflexiou, moderne povedané brainstormingom, ďalšie sú na vysokej odbornej úrovni vyžadujúce od čitateľa znalosti z filozofie, psychológie a teológie. Ľahkosť čítania sa prepletá s náročnými pasážami. Autor dáva čitateľovi slobodu preskakovať tieto pasáže. Tým zároveň chceme povedať, že nie je dôležité nasledovať poradie kapitol.

V prvej kapitole Ježiš ako človek a Boh sa Klimeš zaoberá Ježišovou psychikou. Hovorí o jeho motivácii ako adoptovaného dieťaťa, ktoré považuje za svojho originálneho otca Boha. Mystérium ľudskosti Ježiša prezentuje v hlbokom psychologickom zrení, ktoré muselo isto prenasledovať aj rané Ježišovo účinkovanie.

Ľudská nesmrteľnosť , ako znie titul druhej kapitoly, je kulmináciou deja a vsadením ďalších fenomenologických obsahov akými sú napríklad dedičný hriech, nesmrteľnosť, koniec sveta, vzkriesenie. Sú to najzávažnejšie témy kresťanskej viery, ktoré okrem dogmatickej stránky staviacej na zjavení upriamujú pozornosť na evolučnú biológiu, prírodovedecký pohľad na svet vychádzajúci zo skepsy.

„Predstava Boha je totožná s našou skúsenosťou reálneho sveta,“ tvrdí Klimeš v tretej kapitole svojej knihy. Inými slovami obraz Boha vzniká v našej hlave a vytvárame si ho natoľko, nakoľko nám to naše mentálne nastavenie umožní. Autor upozorňuje na tento potenciálny konflikt. Boh ostáva Bohom bez ohľadu na naše vnímanie a schopnosti. Kapitola podrobnejšie rozoberá procesy externalizácie, provokuje a vzdeláva zároveň. Pre tradične veriacich je zdrojom provokatívnej myšlienky posúvať svoj vzťah a vnímanie Boha metafyzickým smerom.

Štvrtá kapitola sa venuje morálke a náboženstvu ako evolučným kompenzačným mechanizmom. Morálka a etika sú spoločným menovateľom kultúr, civilizácií. Morálka je súborom noriem, dobrých pravidiel, best practice, ktoré predstavujú vrchol ľadovca. Psychologicky hovoria o správaní a vonkajších artefaktoch. Nepochybne prežívanie na úrovni identifikácie s normami je zdrojom morálneho uvažovania, je pripravenosťou, anticipačným mechanizmom. Autor sa však chce dopátrať k tomu, akú výhodu morálka a náboženstvo ponúkajú.

Tí, čo stoja mimo cirkev, ju podľa piatej kapitoly vnímajú ako združenie pokrytcov, jednoducho manipulovateľných ľudí. Iný pohľad na funkcionalitu cirkvi majú jej hierarchické autority a iné úlohy cirkvi pripisujú radoví členovia. Otázka vyvstávajúca z tejto kapitoly je, akú chcel Kristus cirkev, aké očakávania do nej vložil s vedomím, kto ju bude riadiť po jeho mystickom odchode. Cirkev má špeciálne poslanie v dejinách spásy. Existuje mimo súčasnej cirkvou vysvetlenej úlohy ešte nejaké iné, skryté, neodhalené, nepovšimnuté?

Ako riešiť situáciu katolíckej cirkvi v Česku? – tak znie otázka i názov poslednej kapitoly. Autor sa v obsahu celej knihy vyznáva. Jeho slová sú plné otázok, výčitiek, podnetov, čo by cirkev pod vedením biskupov mala a mohla robiť. Česká republika sa v európskom kontexte radí medzi krajiny, ktorá si vyžaduje nové misie, v ktorej je ateizmus bežnou záležitosťou. Autor pripisuje zodpovednosť za stav autoritám, ich spôsobom evanjelizácie a služby. Hovorí o omši ako dôležitom centre stretnutia veriacich, hoci je podľa neho momentálne rutinou, vykonávanou chladnou a nekonkrétnou kážucou inštitúciou. Kritika stavu kresťanstva v Českej republike graduje práve v tejto kapitole, kde v nahote poukazuje na ľudskosť spojenú s hlásaním dobrej zvesti.

Text knihy je popretkávaný citátmi z Nového zákona, obrázkami a grafmi. Na záver už len dodáme, že kniha je podnetným materiálom pre tých, ktorí hľadajú svoje uplatnenie v cirkvi pragmatickým spôsobom, ktorí majú silnú vieru a chcú si ju posilniť konfrontáciou so zaujímavými otázkami z oblasti psychológie. Názov knihy by sme navrhli mierne poopraviť na Klimeš, psychológ a jeho svedectvo o Kristovi. Je inšpirujúce vidieť úprimnosť autora, ktorý sám v sebe hľadá, porovnáva, študuje. Neschopnosť nájsť odpovede nie je prejavom slabosti, ale naopak stimulom ďalšieho hľadania.

Knihu odporúčam tým, ktorí úprimne používajú empirické prístupy na potvrdenie pravdy. Azda menej vhodná pre tých, ktorí sú večne pochybujúci, ktorí za všetkým vidia tiene a pochybnosti. Môže byť príležitosťou k rastu a možnosťou podpory iných, ktorí hľadajú Pravdu.