---

ZIGO, M.: Svár krutosti a lásky. Vámošova filozofická dizertácia. In: Ostium, roč. 7, 2011, č. 1.

---

Keď v apríli roku 1932 obhajoval na bratislavskej Filozofickej fakulte medicíny doktor Gejza Vámoš svoju filozofickú dizertáciu Princíp krutosti, bol už známym spisovateľom. Šesť rokov predtým mu vyšla zbierka poviedok Editino očko a tri roky nato dvojzväzkové Atómy Boha, diela vymykajúce sa myšlienkovo i formou zo slovenskej literárnej tradície. Vo Vámošovej literárnej tvorbe, ktorá predchádzala dizertácii, nachádzame navyše toľko filozofických úvah, postrehov, alúzií, že by sme ju mohli – z tohto špecifického hľadiska – považovať za akúsi nepriamu predprípravu tohto filozofického spisu. Z iného zorného uhla by sme zasa dizertáciu mohli chápať aj ako výraz Vámošovej snahy hlbšie podložiť a azda aj usústavniť fragmentárne filozofické úvahy, roztrúsené v jeho literárnych dielach.

Ukončenie filozofického štúdia, ktoré začal externe roku 1925 v Prahe, je tak pre Vámoša dvojnásobne vhodnou príležitosťou: môže zúžitkovať svoje filozofické názory, vyslovené v doterajších prózach, a zároveň sa pokúsiť domyslieť ich. Dizertáciou sa Vámoš každopádne podujíma na čosi, čo je aj u väčšiny filozofujúcich literátov zriedkavosťou: Odhaľuje filozofické podložie svojho myšlienkového sveta, vyjadreného v jeho literárnom diele, a vystavuje ho examinácii. Síce mimoliterárnej, no s nevyhnutnými dôsledkami aj pre posudzovanie jeho literárnych výkonov. Toto odkrytie sa je odvážny a riskantný krok. Môže viesť aj k nedorozumeniam, ak sa pozabudne na mnohoraké odlišnosti medzi filozofiou a literatúrou.

Dizertant Vámoš, ktorý predkladá filozofom na obhajobu pojednanie Princíp krutosti však nie je iba literátom. Pôvodným vzdelaním a občianskym povolaním je lekár. Práve v roku 1925, keď sa zapísal na filozofiu, ukončil štúdium medicíny. (Ten rok je preňho mimoriadne významný: Vyšlo aj prvé vydanie Editinho očka.)

Lekár-spisovateľ nie je síce bežným, ale ani výnimočným javom. Dokonca ani filozofujúci lekár-spisovateľ. No diela posledne uvedenej kategórie autorov sú takmer vždy poznačené osobitosťami medicínskeho vzdelania a praxe. Filozofiu a medicínu priamo spája základná veľká téma vzťahu strastiplného života a smrti. K nej konvergujú, ale keďže k nej pristupuje každá z nich inak, na nej sa aj diferencujú. A o čom inom je literatúra, ak nie o sváre životodarného a umŕtvujúceho, o pôsobení živej a mŕtvej vody? Je teda tretím do partie.

Názov filozofickej dizertácie nedávno etablovaného lekára a nedávno etablovaného spisovateľa možno prekvapí, ale iste znepokojí. Dizertantov pokus založiť na tomto (skonštruovanom) princípe výklad skutočnosti, je iste poznačený vplyvom ustavične sa oživujúceho ducha dekadencie, nihilizmu a anarchie, vedúceho mnohých intelektuálov už vyše storočia k pesimistickému pohľadu na svet. U niektorých je to skôr póza, u iných – a Vámoš patrí k tým druhým – výsledok skúseností so samou skutočnosťou. Práve v pojme krutosti sa zbiehajú a pretínajú jeho otrasné a skľučujúce zážitky z lekárskej praxe i dominantné črty osudov rozmanitých literárnych postáv, zaľudňujúcich jeho diela.

Krutosť má mnohoraké formy, no vždy je tu ako verný sprievodca, priam atribút každého zloženého organizmu a človeka predovšetkým. Ako inak možno označiť nezmyselnú stratu Editinho očka, necitlivosť matrón i meštiackej Holčičky k úprimnej študentskej láske, vypočítavosti namiesto citu, samozrejmosť redukcie toho, čo bývalo človekom na „materiál“ pre pitevňu, prostituovanie sa kvôli utíšeniu neznesiteľného hladu, hymnický spev gonokokov, oslavujúcich božiu múdrosť za to, že stvoril človeka ako bázu pre ich existenciu, zradu buniek, rozbiehajúcich hodokvas malígneho bujnenia, ostnatú až deštruktívnu lásku Medúzy, či lakomstvo „inžiniera inžinierov“ pri konštruovaní ľudského tela a projektovaní priebehu pôrodu? A ešte všeličo ďalšie, kde sa len pozrieme. To všetko v náleve krásnych rečičiek, ktoré zastieraním skutočnosti iba umocňujú fungovanie princípu krutosti: „Halda humbugárstva o večnej pravde, o víťazstve lásky, o nekonečnom milosrdenstve a zatiaľ je tu len ohyzdný, krutý boj, kde silnejší zožerie slabšieho.“[1]

Pravdaže, filozofická dizertácia je žáner sui generis a má svoje špecifické požiadavky. Musí sa pohybovať na určitej úrovni abstrakcie, aspoň formálnej odosobnenosti, musí preukázať autorovu erudíciu a schopnosť argumentovať. Mala by mať originálnu architektúru. A Vámošova ju má, i keď občas za cenu hriechov proti logike a myšlienkovej konzistencii.

Skôr, než sa ňou začneme zaoberať, dotknime sa toho, na čo neskôr možno nebude príležitosti: Pri všetkom úsilí o akademickú objektivitu dizertant nedokáže potlačiť svoju bytostne ľudskú a nielen vedátorskú zainteresovanosť na téme.

Prvé kapitoly Princípu krutosti síce formou a dikciou pripomínajú povinné školské pojednanie, no už tu cítiť, že pod povrchom to vrie. Márna vec, dizertant dávno prekročil hranice šablón spisov tohto druhu. Ako spisovateľ už nedokáže napísať suchý akademický traktát. V štvrtej kapitole to prepukne naplno, hoci zvyšky akademického dekóra sa zachovávajú. Výsledkom je pojednanie, ktorého akademickou formou presvitajú problémy a protirečenia znepokojujúce, rozrývajúce myseľ i srdce spisovateľa a lekára. A tak z hľadiska logickej ucelenosti a perfektnosti dizertácia iste nepatrí medzi najvydarenejšie. O to viac vypovedá o problémoch, v ktorých sa jej autor zmietal a ktoré lomcujú aj jeho literárnymi postavami. Tak sa stalo, že práca, v ktorej si Vámoš mohol (a možno i chcel) usporiadať svoje myšlienky, uviesť ich do súladu, ukázala ich zásadnú nezosúladiteľnosť. Paradoxne však, sama labyrint, poskytuje kľúč k labyrintu jeho diela.

Na tomto mieste je azda vhodné poznamenať, že túto nezosúladiteľnosť princípov, tvoriacich základ Vámošovho výkladu sveta vyjadrila literárna veda rozličnými, až rozpornými hodnoteniami a zaradeniami jeho tvorby. Krčméryho výrokom na adresu Atómov Boha: „najnihilistickejšie dielo literatúry slovenskej“ počnúc, rôznymi naturalizmami pokračujúc a expresionizmom (Tomčík, Okáli a iní) nekončiac. Za výstižné považujem Števčekovo zdôraznenie „protikladu pudovosti a naivnej viery v dobro“ u Vámoša a zaradenie (ak to už musí byť) jeho diela k tzv. racionalistickému a ideologickému expresionizmu.[2] Vráťme sa však naspäť k Vámošovmu filozofickému pojednaniu.

Základný myšlienkový pôdorys jeho dizertácie je vcelku jednoduchý. Prvým krokom je dokazovanie večnosti života na jeho elementárnej úrovni, t. j. na úrovni jednobunkových organizmov. Druhým je konštatovanie zásahu tzv. princípu súdržnosti do tejto homogénnosti, ktorý sa prejavuje vznikom zložených, diferencovaných, a teda individualizovaných živých bytostí. Práve uplatnenie sa „princípu súdržnosti“ (lepšie by bolo povedať: princípu diferenciácie, individualizácie) otvára priestor princípu krutosti. Tento deštruktívny princíp totiž nemôže pôsobiť tam, kde niet zložitých a individualizovaných živých štruktúr, teda v oceáne fádnej rovnakosti a elementárnosti. Tretím krokom je objavenie sa princípu lásky – a to na úrovni človeka, ktorú Vámoš výslovne odlišuje od nižších úrovní života. Princíp lásky podľa neho dokáže paralyzovať princíp krutosti, a preto sa na ňom dajú budovať pokusy vymaniť človeka zo stavu bezbrannej vystavenosti nepreberným dôsledkom princípu krutosti.

Vyzerá to pekne logicky. Lenže od samého počiatku sa tento postup problematizuje prekvapujúcimi logickými nedôslednosťami a myšlienkovými prielukami. Všimnime si aspoň – ako pars pro toto – analógiu (ak nie viac) človeka a mikróba. Analógia neobstojí ani z biologického, ani z filozofického hľadiska. Stačí si pozorne prečítať 3. kapitolu dizertácie, ktorá o tom pojednáva. Sú tu, povedzme, bystré postrehy (skôr dosť voľné paralely), ale nijaký dôkaz. Nepriamo to priznáva aj autor, keď napríklad pri analogizovaní ľudského embrya (v celkom počiatočnom štádiu) a mikróba píše: „Človek je istý čas bratom jednobunečných tvorov praoceánu…“ [zvýraznil M. Z.]. Lenže úvaha, založená na tejto analógii, predpokladá viac než „istý čas“! (Napokon, čo je to „istý čas“ v prípade embrya?) Alebo, keď v štvrtej „korešpondencii“ hovorí o bunečnej smrti organizmu (polemizujúc s chápaním smrti ako „vypustením duše“). Je to nepochybne zaujímavá pasáž, ale ako to ide dovedna s predchádzajúcimi tvrdeniami o nesmrteľnosti na bunkovej úrovni?

Keď sme už pri tom, veľmi krátko: a) Tvrdenie o nesmrteľnosti jednobunkových organizmov Vámoš problematizuje poznámkami, prehodenými akoby mimochodom, že nemožno vylúčiť ani ich zánik (uhynutie), ale v takom prípade sa podľa neho nič nedeje, veď bunka ako bunka. Totálna zameniteľnosť jedinca je silnejšia než smrť! b) Zároveň však zdôrazňuje prekliatie života nesmrteľnosťou, ktorá nám znemožňuje zbaviť, sa jarma princípu krutosti. V Atómoch Boha píše: „… život je nemožný a hnusný a jeho najväčšou tragédiou je, že nevie zahynúť…“[3] V 4. kapitole Princípu krutosti čítame, že „stále obnovovanie života nám uberie nádeje na smrť, akokoľvek by sme si ju priali my, vlastnou svojou diferencovanosťou unavené a vysokou zložitosťou mučené komplexy tohto sveta…“[4] Ozýva sa nám tu schopenhauerovský pesimizmus, označujúci život za zločin, na ktorý jestvuje jediný primeraný trest – trest smrti. Je však umocnený: život je trestaný nesmrteľnosťou! Lenže… Lenže ako sa týka (prípadná) nesmrteľnosť, nevykynožitel’nosť života na úrovni jednobunkových organizmov, zložitého ľudského organizmu, zásadne smrteľného a to práve v dôsledku pôsobenia princípu krutosti? Má nám byť útechou, či znásobiť naše muky?

Je to iba jeden, hoci veľmi markantný defekt vo výstavbe Vámošovej dizertácie. Ktovie, či sa pretriasal na jej obhajobe? Bolo by síce zaujímavé to vedieť, ale zaobídeme sa bez toho.

Pokúsme sa radšej aspoň v náznakoch postihnúť to, čo môže nepochybne najväčšmi zaujať dnešného čitateľa tohto i ďalších Vámošových diel. V najhrubších črtách je to vzťah princípu „súdržnosti“ a princípu lásky. Oba sa týkajú človeka. Prvý síce nielen jeho, no jeho najväčšmi, lebo v človeku vrcholí diferenciácia a individualizácia, ktoré sú jeho dôsledkom. Druhý zasa výlučne, lebo predpokladá sebauvedomenie. Oba majú zároveň vzťah k princípu krutosti – ústrednému princípu Vámošovej konštrukcie. Prvý tým, že vytvára a postupne umocňuje podmienky pre jeho presadzovanie sa, druhý tým, že je viac-menej účinným nástrojom jeho eliminácie, „paralyzovania“.

Už z doterajšieho náčrtu sa dalo vytušiť, že Vámoš príliš voľne, frivolne a najmä neurčito narába s pojmom života. Má uňho v podstate tri významy: a) akýsi univerzálny haeckelovský substrát organickej prírody (analogický pojmu energia pre prírodu vôbec), b) pojem vyjadrujúci odlišnosť (a zároveň vzájomnú spätosť) rôznych úrovní evolúcie organickej prírody, c) pojem, vzťahujúci sa na ľudskú existenciu v antropologickom i existenciálnom zmysle. Explicitné uvedomenie si tejto trojvýznamovosti pojmu života nikde nenájdeme. Zakaždým sa hovorí jednoducho o živote.

Ak odhliadneme od prvého významu, ktorý je – ako sme už naznačili – z hľadiska princípu krutosti irelevantný, ostáva nám druhý a tretí. Zjednocuje ich už spomínaný proces diferenciácie a individualizácie, ku ktorému dochádza v evolúcii. Hoci o tomto procese pojednáva (citujúc Darwina, Spencera a iných), považuje ho z hľadiska spomínanej analógie mikróba a človeka za zbytočný prepych. Píše: „… tá veľká okľuka od bunky k bunke, toto sa nazýva životom“. Na to nadväzuje úvaha, v ktorej pojem života dostáva ďalšiu, antropologickú dimenziu: „Z premnohých ciest, kam nás myslenie zavedie, keď chceme pátrať po zmysle tejto veľkej životnej okľuky od bunky k bunke [t. j. od mikróba k človeku – pozn. M. Z.], najdôslednejšie a najintenzívnejšie sa nám hlási myšlienka obrovskej zbytočnosti.“[5] Nasleduje dlhá pesimistická tiráda o tom, čomu všetkému by sa bol mohol život vyhnúť, keby bol ostal na úrovni jednobunkových organizmov a najmä, keby nedospel až na úroveň človeka. Záver tejto tirády je priamou ozvenou Schopenhauerovho bonmotu, podľa ktorého „život je obchod, ktorého výnos ani zďaleka nekryje náklady.“[6]

Dráma života sa teraz už odohráva nie na biologickej úrovni, ale na antropologickej a existenciálnej rovine. Keby tomu tak nebolo, mohla by zaujímať literáta či filozofa?

Nespočetné obrazy utrpenia, strastí, úzkosti, bolesti, absurdity, ktorými Vámoš zaplnil nielen dizertáciu, ale ešte pôsobivejšie svoje prózy, sú akousi rozvinutou anamnézou ľudského života. Možno sa prieť o to, či a nakoľko precitlivený registrátor a pozorovateľ preháňa. Nemožno mu však uprieť talent vyjadriť rôzne podoby bezbrannosti jedinca voči ranám osudu, defektom senzibility, morality a sebaúcty ľudských indivíduí, ako aj patologických stavov ľudských spoločenstiev. Ak preháňa – bodaj by to tak bolo –, nerobí to ako mizantrop, zaprisahaný pesimista. Preháňa, aby burcoval z ľahostajnosti a obžalúval sebauspokojenie.

Každá z konkrétnych anamnéz je prvým krokom k prepotrebnej diagnóze. V tomto bode však musíme opustiť paralelu medzi lekárom a mysliteľom Vámošom. Ako mysliteľ hľadá všeobecnú diagnózu, ktorá nemá pre praktického lekára bezprostredný význam. Je ňou pôsobenie princípu krutosti vo sfére individualizovaných bytostí všeobecne a v ľudskej sfére osobitne. Na všeobecnú diagnózu nadväzuje, pochopiteľne, všeobecná terapia. Na rovine človeka ako bytosti disponujúcej sebauvedomením sa proti princípu krutosti stavia princíp lásky, ktorý krutosť paralyzuje. Lenže toto posunutie diagnózy i terapie na rovinu všeobecnosti spôsobuje, že v konečnom dôsledku sa jedna i druhá problematizujú… Hlavným nástrojom terapie, teda uvedenia princípu lásky do života, má byť medicínska a sociálna osveta uskutočňovaná najmä prostredníctvom umeleckého slova – literatúry. Svedčí to síce o hlbokej Vámošovej úcte k týmto dvom druhom intelektuálnych aktivít, no veľké šance pre uplatnenie sa princípu lásky z toho nevyplývajú.

Navyše podmienkou presadenia sa princípu lásky proti princípu krutosti je negácia individuálnosti. Čítame to v závere 7. kapitoly dizertácie i na iných miestach. Treba „dospieť na základe znalosti biologickej filozofie tam, kam ľudstvo nevedelo dospieť doteraz cez tucty metafyzických strašiakov. Rúcaním namyslenej a lživej individuálnosti dospieť k princípu lásky, k tomu jedinému, keď‘ aj nie úspešnému, ale aspoň snaživému a osud náš zmierňujúcemu sokovi a paralyzovateľovi princípu krutosti, ktorý najväčšiu oporu svoju má v individuálnom blude ľudstva, nech v životnom, alebo posmrtnom.“ [zvýraznil M. Z.]

Táto tvrdá kritika individualizácie a v dôsledku toho aj individualizmu a na ňom založeného liberalizmu, dominuje nielen dizertácii, ale aj Vámošovmu prozaickému dielu. Dá sa povedať, že jeho antiindividualizmus preniká celou jeho spisbou a dizertácia má byť jeho zdôvodnením. Ide tu však nie o nejaké (dialektické) prekonanie, lež o jednoduchú negáciu individualizmu (ako špecifického prejavu princípu krutosti), vyúsťujúcu do výzvy potlačiť individualitu akýmkoľvek spôsobom: „Treba mysliteľskej výchovy, treba násilím a energicky zotrieť hlupácku a nezmyselnú ideológiu človeka o svojej individualite.“[7] Tento názor neznie veľmi sympaticky, pretože predpokladá akceptovanie nejakej totalitnej (aj keď „racionálnej“) koncepcie. Nazvime ju sociálnou utópiou.

V eseji Argument skutočnosti na základe širšieho dôvodenia spočívajúceho v dokazovaní toho, že masy nakoniec vždy akceptujú to, čo je (hoci sa proti tomu začas a na čas i búria), tvrdí, že v záujme „prospechu ľudstva“ treba „podmaniť masy jednej veľkej, sústredenej a plánovitej vôli, ktorá skytá záruku, že povedie ľudí cestami hmotného a duševného rozmachu. Vtedy bude argument skutočnosti správne postavený do služieb ľudstva a pokroku.“ Uvedomuje si problematickosť, ba nebezpečnosť tejto terapie, no iné riešenie nenachádza: „Bolestná je táto pravda – nutnosť operovať proti tuposti davov argumentom skutočnosti, t. j. postaviť ich pred cieľavedome organizovanú skutočnosť – lebo ťažko je nám vzdávať sa veľmi ľúbivej a neobyčajne ideálnej myšlienky demokracie.“ Je to však podľa neho jediná cesta, ako sa pokúsiť o „všeľudskú, všespravodlivú, slabých zastávajúcu a mocných krotiacu skutočnosť…“[8]

Úvahy podobného druhu nachádzame na viacerých miestach Vámošovho diela, literárne spisy nevynímajúc. Je to dôsledok toho, že nevidí iný spôsob, ako sa zbaviť nielen sociálnych bied, ale aj tých, čo im svojou ľahostajnosťou napomáhajú. O jednom z nich, kolegovi-lekárovi prezývanom Sanscullotte, uvažuje Vámošov literárny hrdina doktor Zurian v Atómoch Boha nasledovne: „Lenže on bol len chamtivým zoskupením biliónov Atómov, potravu hľadajúcim, pravým bratom nižších živočíchov, v ňom božská iskra len tlela, neplápolala plameňom jasným, on o najvznešenejšom pocite vesmíru, láske, mal len nejasné, zmätené potuchy, pre neho márne mudrovali proroci.“[9] Citovaná pasáž nám predvádza iba jednu z mnohých ohyzdných podôb individualizmu ako prejavu krutosti.

Potlačenie zhubných dôsledkov „namyslenej a lživej individuálnosti“ spôsobom uvedeným v Argumente skutočnosti (a na iných miestach) však takisto nie je výlučný, i keď je dominantný. Vámoš hovorí aj o inej ceste úniku spod vplyvu dravého a žravého individualizmu. Nie je to ani tak cesta, skôr uzulinký, takmer neprešľapaný chodník, vedúci do vysnívanej, ľudstvu už dávno známej Utópie. Zberá sa naň už v Editinom očku: „Dnes už nechcem korigovať. Nechcem svet spasiť… Dnes mám už len jednu túžbu: Preč, preč z tohto ohavného jarmoku, niekam ďaleko, kam ani vták nezaletí,… kde jasné lúče ranného slnka nehalia hmly a smradľavé výpary biedy a egoizmu.“[10]

Tento útek do súkromnej utópie, motív opäť nie ojedinelý, možno na istej rovine abstrakcie spájať s oveľa elementárnejším zvolaním doktora Zuriana na adresu „malého, nevolaného nádoru“ – zárodku jeho dieťaťa: „Ostaň primitívnou amoebou, alebo radšej v Nirváne.“[11] Analógia, ba hlbinná súvislosť je tu nepopierateľná. Ale situácia embrya a dospelého človeka je predsa len podstatne odlišná. Napokon Vámoš sa vybral, donútený osudom, do svojej pralesnej utópie, a hoci ušľachtilý, sotva uzrel čo len jej obrysy. Akoby aj mohol, keď jej niet?

Akoby aj mohol, keď v kútiku duše, alebo v jej najspodnejšej, azda aj pred ním samým utajenej vrstve, sa odohrával svár o chápanie individuality? Čosi z neho preniklo aj na povrch. Toľko zavrhovaná, ak nie priam preklínaná individualita chvíľami prekričí velebenú, všetko zjednocujúcu celostnosť, odvodzovanú z údajného „bratstva nižších tvorov“. V poviedke Za Diogenovým lampášom[12] si jej protagonista ťažká: „Koľko ľudí tu pokope a predsa nikoho niet. Nieto tu človeka, duše, individuality. Tí sú všetci rovnakí. Rovnakým zvláštnym hlasom hovoria, ako keby stále niečo ľutovali: majú rovnaké zvyky, zmýšľanie, radosti, bolesti, ideály… Keď si spoznal z tohto veľkého mesta jedného, spoznal si všetkých… všetci sú jednakí“ [zvýraznil M. Z.].

Čo má znamenať tento Diogenov nárek nad jednakosťou všetkých? Veď to je nevyhnutný predpoklad vytúženej eliminácie princípu krutosti, presadzujúceho sa práve prostredníctvom diferenciácie, individualizácie. Iste, poviedka o Diogenovi predchádza o pár rokov dizertáciu. Lenže aj v Atómoch Boha, prakticky jej rovesníkovi, čítame na viacerých miestach myšlienky zdôrazňujúce indivíduum. Čo napríklad tento povzdych: „Nám, úbohým, ničomným deťom dvadsiateho storočia nie je dané hrdinsky zmiznúť v znamení krásy a nadpriemernosti?“ [zvýraznil M. Z.] Ovanul nás z neho duch Nietzscheho, duch odporu k nivelizácii ako výrazu dekadencie? Nemýlime sa, je to on a uvedený závan opäť nie je jediný.

K už naznačeným napätiam a svárom Vámošovho myslenia tak pribúda ďalší: Svár rezignujúceho pesimizmu, symbolizovaného Schopenhauerom a buričského, až anarchistického optimizmu, reprezentovaného Nietzschem.

Pre náš výklad je to síce komplikácia, no z dobového hľadiska nič nezvyčajné. Problematickosť života vôbec a ľudského osobitne, ktorá sa s novou naliehavosťou stala jedným z ústredných bodov filozofického uvažovania a umeleckej reflexie, priala alogicky zároveň rovnako pesimistickým ako aj exaltované optimistickým až anarchistickým riešeniam.

V dizertácii i v literárnom diele pesimizmus výrazne prevažuje, ale ani optimizmus nie je bez šancí. Okáli má v zásade pravdu, keď píše, že Vámoš sa z malomeštiackych pomerov pokúsil v Atómoch Boha vymaniť „aristokratizmom ducha“,[13] teda nietzscheovským postojom. Naozaj, je tu: „Morduj sa, bi sa, mláť sa, človek, so všetkými živými, zotročuj a tvor…“[14] No oveľa častejšie je v jeho diele rezignácia a spolu s ňou zriedkavé „bledé, slabé nádeje, ktoré skutočnosť okrikuje na každom kroku“.[15]

Tu by sme mohli skončiť… Lenže načrtnuté Vámošove úvahy o zhubných dôsledkoch individualizácie majú z hľadiska jeho osobnosti ešte jeden dôležitý aspekt. Vzhľadom na jeho čiastočne židovský pôvod sa pokúšal vyrovnať s otázkou začlenenia židovského etnika do širšieho spoločenstva. Riešenie nachádzal v asimilácii Židov s dominantným (v danom prípade slovenským) národom. Oprávnene v tom môžeme vidieť aplikáciu jeho túžby poprieť odlišnosť a individualitu ako predpoklad prekonania pôsobenia princípu krutosti v tomto osobitnom prípade. Literárne tento námet spracoval v románe Odlomená haluz, ktorý je umeleckým vrcholom jeho tvorby. Ale už niektoré jeho predošlé názory a akcie narazili na ostrý odpor rôzne orientovaných príslušníkov židovských obcí, ktorý vyvrcholil v takzvanej bahnianskej afére. Tá bola ďalším dôvodom pre Vámošovu rezignáciu a odchod do zahraničia.

* * *

Vráťme sa na začiatok. Máme pred sebou text Vámošovej filozofickej dizertácie. Je zaujímavá ako pokus vybudovať na „biologickej filozofii“ všeobecnú filozofickú koncepciu opretú o „princíp krutosti“. Zaujímavejšia je však protirečeniami, ktoré tento pokus sprevádzajú. No najzaujímavejšia je úsilím zdôvodniť étos celého jeho diela princípom lásky. Možno utopickým, predsa však prepotrebným na dôstojné prežitie každého z nás, napriek zákernostiam „princípu krutosti“.

L i t e r a t ú r a
VÁMOŠ, G.: Princíp krutosti. Bratislava 1956.
VÁMOŠ, G.: Editino očko. Bratislava: Tatran 1968.
VÁMOŠ, G.: Atómy Boha I – II. Praha: Leopold Mazáč 1928.
OKÁLI, D.: Burič Gejza Vámoš. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1971.
ŠTEVČEK, J.: Lyrizovaná próza. Bratislava: Tatran 1973.
SCHOPENHAUER, A.: Svet ako vôľa a predstava. In: Antológia z diel filozofov, 7. zv., Bratislava 1967.

P o z n á m k y
[1] VÁMOŠ, G.: Atómy Boha II. Praha: Leopold Mazáč 1928, s. 280.
[2] ŠTEVČEK, J.: Lyrizovaná próza. Bratislava: Tatran 1973, s. 32 – 33.
[3] VÁMOŠ, G.: Atómy Boha II., c. d., s. 28.
[4] VÁMOŠ, G.: Princíp krutosti. Bratislava 1956, s. 50.
[5] Tamže, s. 77 – 79.
[6] SCHOPENHAUER, A.: Svet ako vôľa a predstava. In: Antológia z diel filozofov, 7. zv., Bratislava 1967, s. 319.
[7] VÁMOŠ, G.: Princíp krutosti, c. d., s. 84.
[8] Tamže, s. 157 – 159.
[9] VÁMOŠ, G.: Atómy Boha II., c. d., s. 268 [zvýraznil M. Z.].
[10] VÁMOŠ, G.: Editino očko. Bratislava: Tatran 1968, s. 14.
[11] VÁMOŠ, G.: Atómy Boha I., c. d., s. 288.
[12] VÁMOŠ, G.: Editino očko, c. d., s. 109.
[13] OKÁLI, D.: Burič Gejza Vámoš. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1971, s. 118.
[14] VÁMOŠ, G.: Atómy Boha I., c. d., s. 2.
[15] VÁMOŠ, G.: Princíp krutosti, c. d., s. 78.

* * *

Životopisná poznámka
Gejza Vámoš sa narodil 22. decembra 1901 v Dévanbányi (Maďarsko) v rodine železničiarskeho úradníka. Rodina sa neskôr presťahovala na Slovensko. Otec Vojtech bol v štyridsiatych rokoch ako Žid deportovaný zo Slovenska. Údaje o matke Johane sú neznáme. Pravdepodobne veľmi skoro zomrela. Mal tri sestry (jedna z nich bola Edita, v čase bratovho úmrtia asi žila v Rio de Janeiro).

Koncom prvej svetovej vojny maturoval na gymnáziu v Nových Zámkoch. Roku 1919 sa zapísal na medicínu na pražskej Karlovej univerzite. Aktívne pôsobil v spolku Detvan, prispieval do časopisu Mladé Slovensko. Napokon, veci verejné ho zaujímali už na strednej škole, z ktorej mal byť pre proslovenské a sociálno-kritické názory vylúčený. Roku 1922 zakladá a s Jankom Alexym spolurediguje časopis Svojeť, ktorým nastupuje generácia slovenských expresionistov. Časopis po roku zanikol a Vámošove styky s generačnými druhmi sa vcelku oslabili.

V roku 1925 skončil štúdium medicíny a zapísal sa externe na filozofiu. V tom istom roku vychádza jeho debut Editino očko a iné novely (prepracované vydanie vyšlo roku 1936). V nasledujúcich rokoch pracuje ako lekár na klinike v Prahe. Roku 1928 si zriaďuje ordináciu v Piešťanoch (kde vypomáhal už od roku 1922). V tom istom roku vyšiel jeho dvojzväzkový román Atómy Boha (reedície počas života v rokoch 1933, 1934, 1936). V nasledujúcom roku podnikol cesty po viacerých západoeurópskych štátoch. V Londýne (kam vycestoval viackrát aj v nasledujúcich rokoch) sa okrem iného venoval aj propagácii piešťanských kúpeľov. V roku 1931 navštívil Sovietsky zväz a podpísal výzvu proti streľbe v Košútoch. Účasť na manévroch v septembri bola podnetom pre napísanie novely Jazdecká legenda.

28. apríla 1932 obhajoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dizertáciu Princíp krutosti. Hoci uvažoval o jej publikovaní, počas jeho života nevyšla. (Prvýkrát vyšla v roku 1996 v pôvodnom znení.) Nasledovala ďalšia cesta do Londýna a v roku 1933 do ZSSR.

Roku 1934, po časopiseckom uverejnení úryvkov z pripravovaného románu Žid severu a juhu dochádza k takzvanej bahnianskej afére. Vámoša napadajú niektoré židovské obce, ale obviňujú ho aj z „urážky lekárskeho stavu“. V oblasti literárnej tvorby časť kritiky hovorí o „bastardnej literatúre“ a o potrebe „slovenského Goebbelsa“. Na podporu Gejzu Vámoša vystupuje časť literátov (L. Novomeský, M. Pišút). Množia sa anonymné výstrahy, Vámošov otec je inzultovaný… Dôsledky bahnianskej aféry Vámoša hlboko poznačili a prispeli k jeho rozhodnutiu odísť zo Slovenska (pozri D. Kročanovej Pokus o životopis Gejzu Vámoša). V tom istom roku vychádza román Odlomená haluz.

Roku 1935 vychádzajú neveľmi vydarené Vámošove jednoaktovky. Priebežne pracuje na románe (nedokončenom a nevydanom) Hrušovianski hriešnici. Zúčastňuje sa (roku 1936) na l. zjazde slovenských spisovateľov, je však z neho rozčarovaný.

13. marca 1939 (!) opúšťa Slovensko. Odchádza do Číny, kde sa venuje výhradne lekárskej činnosti. Píše, že pre literárnu aktivitu nemá impulzy.

Po druhej svetovej vojne uvažuje o návrate do ČSR, ale zdá sa, že tu oňho niet záujmu. Koncom 40. rokov odchádza do Brazílie, kde pôsobí ako lekár a 18. marca 1956 zomiera údajne na tropickú nemoc beri-beri.

Prof. PhDr. Milan Zigo, CSc.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
milan.zigo[zavináč]mail.t-com.sk