6. otázka: O dobrote Boha
Predslov
I, q. 6, pr.
Ďalej sa pýtame na dobrotu Boha.
V rámci toho uvedieme štyri články.
Po prvé, či Bohu prislúcha, aby bol dobrý.
Po druhé, či je Boh najvyšším dobrom.
Po tretie, či on sám je dobrý na základe svojej esencie.
Po štvrté, či sú všetky veci dobré na základe božej dobroty.
1. článok: Či Bohu prislúcha, aby bol dobrý
I, q. 6, a. 1, arg. 1
Pri prvom sa postupuje takto: Zdá sa, že Bohu neprislúcha, aby bol dobrý. Totiž povaha dobra spočíva v spôsobe, druhu a poriadku. No nezdá sa, že by tieto tri veci prislúchali Bohu, pretože Boh je nesmierny a ničím ďalším sa neriadi. Teda Bohu neprislúcha, aby bol dobrý.
I, q. 6, a. 1, arg. 2
Okrem toho, dobro je to, po čom všetko túži. No po Bohu netúži všetko, pretože nie všetko ho poznáva. Totiž túžiť sa dá len po tom, čo možno poznať. Teda Bohu neprislúcha, aby bol dobrý.
I, q. 6, a. 1, s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo sa hovorí v knihe Nárekov 3, 25: „Pán je dobrý k tým, ktorí v neho dúfajú, k duši, ktorá ho hľadá.“
I, q. 6, a. 1, co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že predovšetkým Bohu prislúcha byť dobrý. Dobro je totiž niečo, na základe čoho existuje žiadateľné. Lebo akákoľvek vec túži po svojej dokonalosti. No dokonalosť a forma účinku sa do určitej miery podobá činiteľovi, pretože každý činiteľ vytvára to, čo je mu podobné. A preto je aj sám činiteľ žiadateľný a má povahu dobra, lebo [ním vytvorené veci] od neho žiadajú, aby mali účasť na podobnosti s ním. Pretože teda Boh je prvá účinná príčina všetkého, je zrejmé, že mu patrí povaha dobra a žiadateľného. Preto Dionýz v knihe O Božích menách prisudzuje dobro Bohu ako prvej účinnej príčine, pričom vraví, že Boh sa nazýva dobrým, „ako ten, na základe ktorého všetko subsistuuje.“[1]
I, q. 6, a. 1, ad 1
K prvému teda treba povedať, že mať spôsob, druh a poriadok prislúcha k povahe zapríčineného dobra. No v Bohu je dobro ako v príčine, preto je vhodné pripisovať mu iný spôsob, druh a poriadok. Preto sú tieto tri veci v Bohu ako v príčine.
I, q. 6, a. 1, ad 2
K druhému treba povedať, že všetko, čo túži po vlastných dokonalostiach, túži po samom Bohu do tej miery, že dokonalosti všetkých vecí sú nejakými podobnosťami božieho bytia, ako je zrejmé z toho, čo sme povedali. A tak z vecí, ktoré túžia po Bohu, ho niektoré poznávajú podľa neho samého a toto je vlastné rozumovému stvoreniu. Iné však poznávajú len časť jeho dobroty, čo sa vzťahuje aj na zmyslové poznanie. Niektoré však majú prirodzenú túžbu bez poznania, no napriek tomu ich k cieľom navádza iné, to, čo je im nadradené a poznáva.
2. článok: Či je Boh najvyšším dobrom
I, q. 6, a. 2, arg. 1
Pri druhom sa postupuje takto: Zdá sa, že Boh nie je najvyšším dobrom. Totiž najvyššie dobro pridáva dobru niečo naviac, v inom prípade by bolo rovnaké ako každé iné dobro. No všetko, čo vzniká pridaním, je zložené. A tak je najvyššie dobro zložené. No Boh je nanajvýš jednoduchý, ako sa ukázalo vyššie. Teda Boh nie je najvyšším dobrom.
I, q. 6, a. 2, arg. 2
Okrem toho, ako hovorí Filozof v Etike Nikomachovej, dobro je to, po čom všetko túži.[2] No to, po čom všetko túži, nie je nič iné než sám Boh, ktorý je cieľom všetkého. Teda nič iné nie je dobrým, iba Boh. Je to zrejmé aj z toho, čo sa hovorí v Matúšovi 19, 17: „nikto nie je dobrý, len sám Boh.“ No o najvyššom sa hovorí v porovnaní s inými; o najteplejšom sa hovorí v porovnaní so všetkými teplými vecami. Teda nemožno povedať, že Boh je najvyšším dobrom.
I, q. 6, a. 2, arg. 3
Okrem toho, výraz „najvyšší“ poukazuje na porovnanie. No veci, ktoré nie sú v jednom rode, sú neporovnateľné. Je napríklad nevhodné povedať, že sladkosť je väčšia alebo menšia než priamka. Keďže teda Boh nie je v tom istom rode s inými dobrami, ako je zrejmé z toho, čo sa povedalo vyššie, zdá sa, že Boha nemožno nazvať najvyšším dobrom vzhľadom na ne.
I, q. 6, a. 2, s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo hovorí Augustín v I. knihe O trojici, že „Trojica božských osôb je najvyšším dobrom, ktoré môžu nazerať len najčistejšie mysle.“[3]
I, q. 6, a. 2, co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že Boh je najvyšším dobrom jednoducho, a nielen v nejakom rode, či poriadku vecí. Totiž dobro sa Bohu prisudzuje tak, ako sa povedalo, podľa toho ako z neho plynú všetky žiadané dokonalosti, totiž ako z prvej príčiny. No neplynú z neho ako z jednoznačného činiteľa, ako je zrejmé z vyššie uvedeného, ale ako z činiteľa, ktorý sa nezhoduje so svojimi účinkami ani na základe druhu, ani na základe rodu. Totiž podobnosť účinku sa v jednoznačnej príčine nachádza rovnako, no v mnohoznačnej príčine sa nachádza vznešenejšie, ako napríklad teplo je vznešenejším spôsobom v Slnku než v ohni. Treba teda, keďže dobro je v Bohu ako v prvej nejednoznačnej príčine všetkého, aby v ňom bolo najvznešenejším spôsobom. A na základe toho sa nazýva najvyšším dobrom.
I, q. 6, a. 2, ad 1
K prvému treba povedať, že najvyššie dobro nepridáva dobru nič absolútne, ale len vzťah. Avšak vzťah, ktorým sa o Bohu hovorí, že sa vzťahuje k stvoreniam, nie je reálne v Bohu, ale vo stvorení. V Bohu je len myslený, ako napríklad niečo poznateľné sa takým nazýva preto, lebo je vo vzťahu k vede, nie preto, že sa k nej vzťahuje, ale pretože je to veda, ktorá sa naň vzťahuje. A tak netreba, aby v najvyššom dobre bolo nejaké zloženie, ale len to, že iné veci ho nedosahujú.
I, q. 6, a. 2, ad 2
K druhému treba povedať, že keď sa hovorí, že dobro je to, po čom všetko túži, nemá sa tým na mysli to, že všetko túži po akomkoľvek dobre, ale že čokoľvek, po čom sa túži, má povahu dobra. Keď sa však hovorí, „nikto nie je dobrý, len sám Boh“, mieni sa tým len dobro na základe esencie, ako sa ukáže neskôr.
I, q. 6, a. 2, ad 3
K tretiemu treba povedať, že veci, ktoré nie sú v tom istom rode, no sú obsiahnuté v odlišných rodoch, nemožno vskutku nijakým spôsobom porovnávať. O Bohu sa však netvrdí, že je v tom istom rode s inými dobrami, ale to, že by bol vôbec v nejakom rode. Keďže sám je mimo akéhokoľvek rodu, je aj princípom každého rodu. A tak v tomto vzťahu všetko prevyšuje. A takýto vzťah má najvyššie dobro.
3. článok: Či len sám Boh je dobrý na základe svojej esencie
I, q. 6, a. 3, arg. 1
Pri treťom sa postupuje takto: Zdá sa, že dobro na základe esencie nie je vlastné Bohu. Ako sa totiž jedno zamieňa so súcnom, tak aj dobro, ako sme uviedli vyššie. No každé súcno je dobré na základe svojej esencie, ako je zrejmé z Filozofa z IV. knihy Metafyziky.[4] Teda každé súcno je dobrým na základe svojej esencie.
I, q. 6, a. 3, arg. 2
Okrem toho, ak je dobro to, po čom všetko túži, pretože je to samo bytie, ktoré je žiadané všetkými, potom samo bytie akejkoľvek veci je jeho dobrom. No akákoľvek vec je súcnom na základe svojej esencie. Teda akákoľvek vec je dobrá na základe svojej esencie.
I, q. 6, a. 3, arg. 3
A navyše, každá vec je dobrá na základe svojej dobroty. Ak teda nejaká vec nie je dobrá na základe svojej esencie, bude treba, aby jej dobrota nebola jej esenciou. Potom táto dobrota, keďže je nejakým súcnom, musí byť dobrá vďaka inej dobrote a znova by sa tak dožadovala tejto dobroty. A tak sa bude postupovať buď do nekonečna, alebo sa dospeje k nejakej dobrote, ktorá nebude dobrou na základe inej dobroty. Na základe tohto dôvodu teda treba zastávať prvé. Teda akákoľvek vec je dobrá na základe svojej esencie.
I, q. 6, a. 3, s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo hovorí Boëthius v knihe O siedmych dňoch, že všetko, čo je odlišné od Boha, je dobré na základe účasti.[5] Teda nie na základe esencie.
I, q. 6, a. 3, co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že len Boh je dobrý na základe svojej esencie. Totiž akákoľvek vec sa nazýva dobrou na základe toho, že je dokonalá. Avšak dokonalosť nejakej veci je trojaká. Po prvé podľa toho, ako je založená vo svojom bytí. Po druhé podľa toho, či sa jej pridávajú nejaké akcidenty, ktoré sú nevyhnutné pre jej dokonalú činnosť. Po tretie sa dokonalosť niečoho posudzuje na základe toho, či dosahuje niečo iné než svoj cieľ. Napríklad, prvá dokonalosť ohňa spočíva v bytí, ktorým disponuje na základe substanciálnej formy, druhá jeho dokonalosť spočíva v teplote, ľahkosti a suchosti a im podobných účinkoch, tretia jeho dokonalosť je, že spočíva na svojom mieste.
No táto trojaká dokonalosť neprislúcha nijakému podľa svojej esencie stvoreniu, ale len Bohu, jedine ktorého esencia je jeho bytím a ku ktorému nepristupujú nijaké akcidenty. No tie, ktoré sa o iných vypovedajú akcidentálne, patria Bohu esenciálne, ako napríklad to, že je mocný, múdry a podobné, ako je zrejmé z toho, čo sme už povedali. On sám takisto nesmeruje inam než k cieľu, no sám je posledným cieľom všetkých vecí. Preto je jasné, že len Boh má úplnú dokonalosť podľa svojej esencie. A preto je sám dobrý na základe svojej esencie.
I, q. 6, a. 3, ad 1
K prvému teda treba povedať, že jedno nepridáva povahu dokonalosti, ale len nedeliteľnosti, ktorá každej veci prislúcha na základe jej esencie. No esencie jednoduchých vecí sú nedeliteľné tak uskutočnením ako aj možnosťou, zatiaľ čo esencie zložených vecí sú nedeliteľné len podľa uskutočnenia. A preto treba, aby akákoľvek vec bola na základe svojej esencie jednou, no nie dobrou, ako sa ukázalo.
I, q. 6, a. 3, ad 2
K druhému treba povedať, že aj keď každá vec je dobrá podľa toho, či má bytie, predsa len esencia stvorenej veci nie je bytím samým, a preto z toho nevyplýva, že je dobrá na základe svojej esencie.
I, q. 6, a. 3, ad 3
K tretiemu treba povedať, že dobrota stvorenej veci nie je jej esenciou, ale je niečím pridaným. Buď samo jej bytie, alebo nejaká pridaná dokonalosť, alebo nasmerovanie na cieľ. Predsa sama pridaná dobrota sa nazýva dobrom ako aj súcnom, a nazýva sa súcnom preto, lebo je niečím, a nie preto, že skrze ňu samú niečo je. Preto sa dobrou nazýva na základe toho dôvodu, že je nejakým dobrom, a nie preto, že sama má nejakú inú dobrotu, vďaka ktorej je dobrá.
4. článok: Či sú všetky veci dobré na základe božej dobroty
I, q. 6, a. 4, arg. 1
Pri štvrtom sa postupuje takto: Zdá sa, že všetky veci sú dobré vďaka božej dobrote. Totiž Augustín v diele O Trojici hovorí: „toto dobro a tamto dobro, odober toto a tamto, a ak môžeš, nazri samo dobro. Tak uvidíš Boha, nie iné dobro od dobra, ale dobro všetkého dobra.“[6] No všetko je dobré vďaka svojmu dobru. Teda všetko je dobré vďaka samému dobru, ktorým je Boh.
I, q. 6, a. 4, arg. 2
Okrem toho hovorí Boëthius v diele O siedmych dňoch toto: všetky veci sa nazývajú dobrými do tej miery, do akej smerujú k Bohu, a to podľa povahy božej dobroty.[7] Teda všetky veci sú dobré vďaka božej dobrote.
I, q. 6, a. 4, s. c.
Avšak proti tomu stojí to, že všetky veci sú dobré do tej miery, do akej existujú. No nehovorí sa, že všetky súcna existujú na základe Boha, ale na základe vlastného bytia. Teda nie všetky veci sú dobré vďaka božej dobrote, ale na základe vlastnej dobroty.
I, q. 6, a. 4, co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že vo veciach, ktoré prinášajú vzťah, nič nebráni tomu, aby boli pomenované na základe niečoho vonkajšieho. Tak sa napríklad niečo nazýva umiestneným na základe miesta a meraným na základe miery. No o tom, čo sa vypovedá absolútne, sa uvažovalo rôzne. Platón totiž kládol oddelené druhy všetkých vecí a na ich základe boli pomenované jednotliviny a to tak, že mali účasť na oddelenom druhu. Napríklad, Sokrates sa nazýva človekom podľa oddelenej idey človeka. A tak kládol aj oddelenú ideu človeka a koňa, ktorú nazýval človekom osebe a koňom osebe. Na základe účasti na nich sa čokoľvek nazývalo súcnom alebo jedným. Avšak o tom, čo je osebe dobrom a osebe jedným, tvrdil, že je to samotný Boh, a na základe spôsobu účasti na ňom sa všetko nazýva dobrým. A hoci by sa zdalo, že je nerozumná mienka, ktorá tvrdila, že oddelené druhy prirodzených vecí subsistuujú osebe, ako mnohorakými spôsobmi dokazuje Aristoteles, predsa je absolútne pravdivé to, že niečo je jedným a dobrým na základe svojej esencie, a to nazývame Bohom, ako je zrejmé z vyššieho. S týmto výrokom súhlasí aj Aristoteles.
Teda na základe prvého, ktoré je súcnom a dobrým vďaka svojej esencii, možno povedať, že všetko je dobrým a súcnom do tej miery, do akej má na ňom účasť na spôsob nejakého pripodobnenia, aj keď vzdialene a oslabene, ako je zrejmé z toho, čo sme ukázali vyššie. Tak sa teda všetko nazýva dobrým na základe božej dobroty, ako z prvého vzorového, účinného a cieľového princípu celej dobroty. Predsa všetko sa nazýva dobrým na základe podobnosti s božou dobrotou, ktorú v sebe má, ktorá je formálne jeho dobrotou, na základe ktorej je pomenúvaný. A tak prislúcha všetkým jedna ako aj mnohé dobroty.
I, q. 6, a. 4, ad arg.
A týmto je zrejmá odpoveď na všetky námietky.
P o z n á m k y
[1] Dionysios Areopagita, De div. nom., cap. 4, PG 3/699.
[2] Aristoteles, EN I, 1, 1094a2.
[3] Augustinus, De Trin. I, cap. 2, PL 42/822.
[4] Aristoteles, Met. III, 2, 1003b23.
[5] Boëthius, De Hebd., PL 64/1313.
[6] Augustinus, De Trin. 8, cap. 3, PL 42/949.
[7] Boëthius, De hebd., PL 64/1311f.
Z latinského originálu Summa Theologiæ preložil Michal Chabada. Preklad vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0078/10.
Vedecká redakcia prekladu: PhDr. Jozef Matula, PhD. a Mgr. Anton Vydra, PhD.
Prekladateľ pripravuje ďalšiu časť prekladu Sumy teologickej, ktorá vyjde v nasledujúcom čísle časopisu Ostium.
Predchádzajúce časti prekladu boli publikované takto:
AKVINSKÝ, T.: Suma teologická, 1. časť, 1. otázka, 1. – 10. článok. In: Filozofia, roč. 66, 2011, č. 1, s. 83 – 99.