4. otázka: O dokonalosti Boha
Predslov
I q. 4 pr.
Delí sa na tri články.
Po rozbore Božej jednoduchosti treba hovoriť o dokonalosti samotného Boha. A pretože čokoľvek, podľa toho, ako je dokonalé, sa nazýva dobré, treba po prvé pojednávať o Božej dokonalosti; po druhé o jeho dobrote.
V rámci prvého ide o tri otázky.
Po prvé, či je Boh dokonalý.
Po druhé, či je všeobecne dokonalý a má v sebe dokonalosti všetkých vecí.
Po tretie, či možno povedať, že sa stvorenia podobajú Bohu.
1. článok: Či je Boh dokonalý
I q. 4 a. 1 arg. 1
Pri prvom sa postupuje nasledovne. Zdá sa, že Bohu neprislúcha byť dokonalý. Dokonalým sa totiž nazýva to, čo je akosi úplne vytvorené. No Bohu neprislúcha, aby bol vytvorený. Teda ani to, aby bol dokonalý.
I q. 4 a. 1 arg. 2
Navyše, Boh je prvý princíp vecí. No zdá sa, že princípy vecí sú nedokonalé, totiž semeno je princípom [života] živočíchov a rastlín. Teda Boh je nedokonalý.
I q. 4 a. 1 arg. 3
Okrem toho, ako sa ukázalo vyššie, esencia Boha je jeho bytím. No zdá sa, že samotné bytie je najnedokonalejším, pretože je tým najspoločnejším a prijíma všetky prídavky. Teda Boh je nedokonalý.
I q. 4 a. 1 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo sa hovorí v Matúšovi 5, 48: „Buďte dokonalí, ako aj váš nebeský otec je dokonalý. “
I q. 4 a. 1 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že ako hovorí Filozof v XII. knihe Metafyziky,[1] že niektorí starí filozofi, ako pytagorejci a Speusippos, nevypovedali „najlepšie“ a „najdokonalejšie“ o prvom princípe. Je to preto, lebo starí filozofi sa zaoberali len látkovým princípom, no prvý látkový princíp je najnedokonalejší. Keďže látka alebo niečo podobné je v možnosti, treba, aby bol prvý látkový princíp najviac v možnosti a preto aj najviac nedokonalým. No Boh sa chápe ako prvý princíp, nie však ako látkový, ale ako účinná príčina, ktorá musí byť tým najdokonalejším. Totiž ako je látka či niečo podobné v možnosti, tak je aj činiteľ ako taký v uskutočnení. Preto treba, aby prvý činný princíp bol najviac v uskutočnení a v dôsledku toho najdokonalejším. Totiž niečo sa nazýva dokonalým podľa toho, ako je v uskutočnení, lebo dokonalým sa nazýva to, čomu nechýba nič na spôsob jeho dokonalosti.
I q. 4 a. 1 ad 1
K prvému treba povedať, že ako hovorí Gregor: „Koktavo, ako môžeme, ohlasujeme Božiu vznešenosť, čo totiž nebolo zhotovené, nemožno nazvať vo vlastnom zmysle dokonalým.“[2] No pretože sa vo veciach, ktoré sa stávajú, nazýva niečo dokonalým, pretože sú z možnosti privádzanévyťahované k uskutočneniu, udáva sa meno „dokonalý“ ako označenie všetkého, čomu nechýba bytie v uskutočnení, či už ho má, alebo nemá na spôsob vytvorenia.
I q. 4 a. 1 ad 2
K druhému treba povedať, že látkový princíp, ktorý pokladáme za nedokonalý, nemôže byť prvým jednoducho, ale sa vypovedá na základe iného dokonalého. Lebo semeno, aj keď je princípom [života] živočícha splodeného zo semena, má svoj predpoklad v živočíchovi alebo rastline, odkiaľ pochádza. Treba totiž, aby pred tým, čo je v možnosti, bolo niečo v uskutočnení, pretože súcno v možnosti sa neprivedie k uskutočneniu, iba ak prostredníctvom nejakého súcna v uskutočnení.
I q. 4 a. 1 ad 3
K tretiemu treba povedať, že samo bytie je najdokonalejším zo všetkých vecí, totiž ku všetkému sa vzťahuje ako uskutočnenie. Totiž nič nemá skutočnosť, iba ak natoľko, nakoľko je. Preto samo bytie je skutočnosťou všetkých vecí a takisto ich foriem. Preto sa k iným nevzťahuje ako prijímajúci k prijatému, ale skôr ako prijaté k prijímajúcemu. Keď totiž hovorím o bytí človeka, koňa alebo čohokoľvek iného, samo bytie sa chápe ako formálny princíp a ako niečo prijaté, no nie ako to, čomu prislúcha byť.
2. článok: Či je Boh všeobecne dokonalý a má v sebe dokonalosť všetkého
I q. 4 a. 2 arg. 1
Pri druhom sa postupuje nasledovne: zdá sa, že v Bohu nie sú dokonalosti všetkých vecí, totiž, ako sa ukázalo, Boh je jednoduchý. No dokonalostí vecí je mnoho a sú rozličné. Teda v Bohu nie sú všetky dokonalosti vecí.
I q. 4 a. 2 arg. 2
Ďalej, protiklady nemôžu byť v jednom a tom istom. No dokonalosti vecí sú protikladné, lebo nejaký druh zdokonaľuje jeho druhový rozdiel. Avšak rozdiely, ktorými sa rozdeľuje rod a zakladá druh, sú protikladné. Keďže teda protiklady nemôžu byť zároveň v tom istom, zdá sa, že sa v Bohu nenachádzajú všetky dokonalosti vecí.
I q. 4 a. 2 arg. 3
Okrem toho, to, čo žije, je dokonalejšie než to, čo je, a múdry je dokonalejší než žijúci, teda aj žiť je dokonalejšie než byť, a byť múdry je dokonalejšie než žiť. Esenciou Boha je však samo bytie. Teda nemá v sebe dokonalosť života a múdrosti, ani iné takéto dokonalosti.
I q. 4 a. 2 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo hovorí Dionýz v 5. kapitole diela O Božích menách: „Boh má vo svojej jedinej existencii všetko vopred.“[3]
I q. 4 a. 2 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že v Bohu sa nachádzajú dokonalosti všetkých vecí. Preto sa aj nazýva všeobecne dokonalým, pretože ako hovorí Komentátor v V. knihe Metafyziky, nechýba mu nijaká vznešenosť, ktorú nachádzame v nejakom rode. A na to možno usudzovať z dvoch vecí.
Po prvé z toho, že čokoľvek z dokonalosti je v účinku, treba to vyhľadať v účinnej príčine, buď podľa tej istej povahy, ak je to jednoznačný činiteľ, ako napríklad človek plodí človeka, alebo vznešenejším spôsobom, ak je to rovnomenný činiteľ, ako je v Slnku podobnosť tých vecí, ktoré sa plodia silou Slnka. Je totiž jasné, že účinok preexistuje v sile pôsobiacej príčiny. No preexistovať v sile účinnej príčiny neznamená preexistovať nedokonalým spôsobom, ale dokonalejším, hoci preexistovať v možnosti látkovej príčiny znamená preexistovať nedokonalejším spôsobom, pretože látka ako taká je nedokonalá. No činiteľ ako taký je dokonalý. Takže ak je Boh prvou účinnou príčinou vecí, treba, aby v ňom preexistovali dokonalosti všetkých vecí podľa vznešenejšieho spôsobu. Tohto dôvodu sa dotýka aj Dionýz v V. kapitole O božích menách, keď hovorí, že „nie je ani tým, ani tamtým, ale je všetkým ako príčina všetkého.“[4]
Po druhé na základe toho, čo sa vyššie ukázalo, že Boh je svojím bytím, ktoré subsistuuje osebe. Z toho treba usudzovať tak, že má v sebe celú dokonalosť bytia. Je totiž jasné, že ak niečo teplé nemá celú dokonalosť teploty, tak je to preto, lebo na teple sa neúčastní dokonalým spôsobom. No ak by teplo subsistuovalo osebe, nemohlo by mu niečo chýbať zo sily tepla. Preto, keďže Boh je sám subsistuujúcim bytím, nič z dokonalosti bytia mu nemôže chýbať. Avšak dokonalosti všetkých vecí patria k dokonalosti bytia. Totiž nejaké veci sú dokonalé podľa toho, že nejakým spôsobom majú bytie. Preto z toho vyplýva, že nijaká dokonalosť veci nechýba Bohu. A aj tohto dôvodu sa dotýka Dionýz v 5. kapitole diela O božích menách, keď hovorí: „Boh neexistuje nejakým spôsobom, ale jednoducho a neobmedzene v sebe vopred rovnako udržiava celé bytie“ a neskôr dodáva, že „sám je subsistuujúcim bytím.“[5]
I q. 4 a. 2 ad 1
K prvému teda treba povedať, že [Boh] podobne ako Slnko, ako hovorí Dionýz v 5. kapitole diela O božích menách: „v sebe samom rovnako vopred udržiava podstaty zmyslových vecí, aj mnohé a rozličné kvality, no sám existuje ako jeden a žiari rovnako; preto je o to viac nevyhnutné, aby v príčine všetkého preexistovalo všetko podľa prirodzenej jednoty.“[6] A tak to, čo je odlišné a protikladné samo v sebe, preexistuje v Bohu ako jedno bez toho, aby narušilo jeho jednoduchosť.
I q. 4 a. 2 ad 2
Z toho je zrejmé aj riešenie druhej námietky.
I q. 4 a. 2 ad 3
K tretiemu sa musí povedať, že ako v tej istej kapitole Dionýz hovorí,[7] že hoci je jeho bytie dokonalejšie než život, a aj sám život než sama múdrosť, ak by sa skúmali podľa pojmového rozdielu, predsa je to, čo žije, dokonalejšie než to, čo len je, pretože to, čo žije, je takisto tým, čo je; aj múdry je tak tým, ktorý je, ako aj tým, ktorý žije. Aj keď to, čo je, v sebe neobsahuje to, čo žije a čo je múdre, pretože nie je vhodné, aby to, čo má účasť na bytí, malo na ňom účasť podľa všetkých spôsobov bytia, predsa samo bytie Boha obsahuje v sebe život aj múdrosť, pretože nijaká z dokonalostí bytia nemôže chýbať tomu, čo je samo subsituujúcim bytím.
3. článok: Či sa môžu stvorenia podobať Bohu
I q. 4 a. 3 arg. 1
Pri treťom sa postupuje nasledovne. Zdá sa, že sa nijaké stvorenie nemôže podobať Bohu. Hovorí sa totiž v Žalme 85, 8: „žiaden Ti spomedzi bohov nie je podobný, Pane.“ No medzi všetkými stvoreniami sú vznešenejšie tie, čo sa nazývajú bohmi na základe účasti. A preto o to menej možno povedať, že sa iné stvorenia podobajú Bohu.
I q. 4 a. 3 arg. 2
Okrem toho, podobnosť je nejaké porovnanie. No nie je to porovnanie medzi tými vecami, čo sa odlišujú v rode; teda tam nejde ani o podobnosť. Nehovoríme totiž, že sladkosť sa podobá bielobe. No nijaké stvorenie nie je v tom istom rode s Bohom, pretože Boh nie je v rode, ako sa ukázalo vyššie. Teda sa nijaké stvorenie nepodobá Bohu.
I q. 4 a. 3 arg. 3
Navyše, podobnými sa nazývajú veci, ktoré sa zhodujú vo forme. No s Bohom sa nič nezhoduje vo forme, totiž esencia nijakej veci v nej nie je samým bytím, iba ak v samom Bohu. Preto sa nijaké stvorenie nemôže podobať Bohu.
I q. 4 a. 3 arg. 4
Okrem toho, v podobných veciach je vzájomná podobnosť, lebo podobné sa podobá podobnému. Ak sa teda nejaké stvorenie podobá Bohu, aj Boh sa bude podobať nejakému stvoreniu. To je však proti tomu, čo sa hovorí v Izaiášovi 40, 18: „Komu si Boha pripodobnil?“
I q. 4 a. 3 s. c.
Avšak proti tomu stojí to, čo sa hovorí v knihe Genezis 1, 26: „Urobme človeka na náš obraz a podobu.“ Aj v prvom Jánovom liste 3, 2: „Keď sa zjaví, budeme mu podobní.“
I q. 4 a. 3 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že podobnosť sa dosahuje na základe zhody či komunikácie vo forme, že mnohoraká podobnosť je podľa mnohých spôsobov zdieľania vo forme (secundum convenientiam vel communicationem in forma). Podobnými sa totiž nazývajú tie veci, ktoré sa komunikujú v tej istej forme podľa toho istého [formálneho] obsahu a podľa toho istého spôsobu a tie sa nenazývajú len podobnými, ale rovnakými vo svojej podobnosti, ako dve rovnako biele veci sa nazývajú podobnými v bielobe. A to je najdokonalejšia podobnosť. Iným spôsobom sa nazývajú podobnými tie veci, ktoré komunikujú vo forme podľa toho istého [formálneho] obsahu, no nie tým istým spôsobom, ale podľa určení „viac“ a „menej,“ ako o menej bielom vravíme, že sa podobá tomu, čo je viac biele. Toto je nedokonalá podobnosť. Tretím spôsobom sa podobnými nazývajú veci, ktoré komunikujú v tej istej forme, no nie podľa toho istého [formálneho] obsahu, ako je zrejmé v prípade nejednoznačných činiteľov, pretože každý činiteľ spôsobuje sebe podobné do tej miery, do akej je činiteľom. Je nevyhnutné, aby to, čo je činné podľa svojej formy, malo v účinku podobnosť so svojou formou. Ak je teda činiteľ obsiahnutý v tom istom druhu so svojím účinkom, bude podobnosť medzi vytvárajúcim a vytvoreným vo forme, a to podľa toho istého [formálneho] obsahu druhu, ako keď človek plodí človeka. Ak však činiteľ nie je obsiahnutý v tom istom druhu, pôjde o podobnosť, no nie podľa toho istého obsahu druhu, ako v prípade vecí, ktoré sú splodené zo sily Slnka, ktoré síce prichádzajú k istej podobnosti so Slnkom, no nie ako príjemcovia formy Slnka podľa druhovej podobnosti, ale podľa rodovej podobnosti.
Teda ak je nejaký činiteľ, ktorý nie je obsiahnutý v rode, potom jeho účinky budú vzdialenejšie od podobnosti s formou činiteľa, no predsa nie tak, že by mali účasť na podobnosti formy činiteľa podľa toho istého druhu alebo rodu, ale podľa nejakej analógie, ako je napríklad samo bytie spoločné všetkým. A týmto spôsobom to, čo pochádza od Boha, podobá sa mu podľa toho, ako je súcnom, ako prvému a všeobecnému princípu celého bytia.
I q. 4 a. 3 ad 1
K prvému teda treba povedať, že ako hovorí Dionýz v 9. kapitole diela O božích menách, keď sväté Písmo hovorí o niečom, že sa nepodobá Bohu, a že: „neprotiví sa pripodobnenie jemu. Tie veci, ktoré sú podobné Bohu, sú aj nepodobné, podobné totiž podľa toho, ako ho napodobňujú, lebo sa stáva, že je napodobňovaný ten, ktorý nie je dokonale napodobniteľný, nepodobné však podľa toho, ako sa odchyľujú od svojej príčiny.“[8] No nielen v zosilnení a zoslabení, ako sa menej biele odkláňa od belšieho, ale preto, lebo tu nie je zhoda ani podľa druhu ani podľa rodu.
I q. 4 a. 3 ad 2
K druhému sa musí povedať, že Boh sa nevzťahuje k stvoreniam ako vec k rozličným rodom, ale ako to, čo je mimo každého rodu, a čo je princípom všetkých rodov.
I q. 4 a. 3 ad 3
K tretiemu treba povedať, že sa tu nehovorí, že ide o podobnosť stvorenia Bohu na základe zdieľania vo forme, podľa toho istého obsahu rodu a druhu, ale len podľa analógie. Totiž Boh je súcnom na základe esencie, zatiaľ čo iné veci na základe účasti.
I q. 4 a. 3 ad 4
K štvrtému treba povedať, že aj keď nejakým spôsobom panuje zhoda v tom, že sa stvorenie podobá Bohu, predsa nemožno nijakým spôsobom súhlasiť s tým, že sa Boh podobá stvoreniu, pretože, ako hovorí Dionýz v IX. kapitole diela O božích menách: „V tých veciach, ktoré patria jednému poriadku, sa prijíma vzájomná podobnosť, nie však v príčine a zapríčinenom.“[9] Hovoríme totiž, že obraz sa podobá človeku a nie naopak. A podobne možno povedať iným spôsobom, že sa stvorenie podobá Bohu, nie však, že sa Boh podobá stvoreniu.
P o z n á m k y
[1] Aristoteles: Metafyzika XII, 7, 1072b 30
[2] Gregorius: 5. Mor. c. 36 (26) et 29. Mor. c. 1, PL 75/715 a 76/477
[3] Dionysios Areopagita: De div. nom. 5. cap. PG 3/826
[4] Dionysios Areopagita: De div. nom. 5. cap., PG 3/823
[5] Dionysios Areopagita: De div. nom. 5. cap., PG 3/818
[6] Dionysios Areopagita: De div. nom. 5. cap., PG 3/823
[7] Dionysios Areopagita: De div. nom. 5. cap., PG 3/818
[8] Dionysios Areopagita: De div. nom. 9. cap., PG 3/915
[9] Dionysios Areopagita: De div. nom. 9. cap., PG 3/914
Z latinského originálu Summa Theologiæ preložil Michal Chabada. Preklad vznikol ako súčasť riešenia grantovej úlohy VEGA č. 1/0078/10.
Vedecká redakcia prekladu: PhDr. Jozef Matula, PhD. a Mgr. Anton Vydra, PhD.
Prekladateľ pripravuje ďalšiu časť prekladu Sumy teologickej, ktorá vyjde v nasledujúcom čísle časopisu Ostium.