10. otázka: Ovečnosti Boha

Predslov

Iq. 10 pr.
Ďalej sa pýtame na večnosť.
A v rámci toho je šesť článkov.
Po prvé, čo je večnosť?
Po druhé, je Boh večný?
Po tretie, je večnosť nevyhnutnou vlastnosťou Boha?
Po štvrté, odlišuje sa večnosť od bez konečnosti (aevum) od času?
Po piate, odlišuje sa bez konečnosť od času?
Po šieste, je len jedna bez konečnosť, podobne ako je jeden čas a jedna večnosť?

1. článok: Čo je večnosť? 

Iq. 10 a. 1 arg. 1
Pri prvom sa postupuje takto. Zdá sa, že definícia večnosti, ktorú podáva Boethius v 5. kapitole diela Útecha filozofie,nie je vhodná. Totiž hovorí, že „večnosť je celé a dokonalé vlastne nie nekončiaceho života súčasne.“ [1] No [výraz] „nekončiaci“ znamená negáciu. A negácia sa vzťahuje len na pojem vecí, ktoré sú nedostatočné. To večnosti nepatrí. Teda do definície večnosti nepatrí [výraz] „nekončiaci.“

Iq. 10 a. 1 arg. 2
Okrem toho, večnosť označuje akési trvanie. Trvanie sa však vzťahuje skôr k bytiu než životu. Teda do definície večnosti by sa nemal dávať život, ale skôr bytie. 

Iq. 10 a. 1 arg. 3
Okrem toho, celým sa nazýva to, čo má časti. No to nepatrí večnosti, pretože je jednoduchá. Teda je nevhodné povedať, že je celá. 

Iq. 10 a. 1 arg. 4
Okrem toho, viaceré dni či viaceré časy nemôžu byť súčasne. No o večnosti sa hovorí,akoby v nej bolo mnoho dní a časov. Totiž podľa Mich 5, 2: Jeho východ je od počiatku, od dní večnosti“. A aj Rim 16, 25: „Podľa zjavenia tajomstva, ktoré bolo od vekov zamlčané.“ Teda večnosť nie je celá súčasne. 

Iq. 10 a. 1 arg. 5
Okrem toho, celé a dokonalé je to isté. Ak sa povie „celé“, je zbytočné pridávať„dokonalé“.

 Iq. 10 a. 1 arg. 6
Okrem toho, vlastnenie nepatrí k trvaniu. No večnosť je nejakým trvaním. Teda večnosť nie je vlastnením. 

Iq. 10 a. 1 co.
Moja odpoveď znie: treba povedať, že ako k poznaniu jednoduchých vecí máme prísť cez zložené, tak ku poznaniu večnosti máme prísť cez (poznanie) času, ktorý nie je nič iné než číslom určený pohyb vzhľadom na „skôr“ a „neskôr“. Totiž v akomkoľvek pohybe je následnosť, jedna časť je po druhej. Na základe toho, že počítame „skoršie“ a „neskoršie“ v pohybe, uchopujeme čas, ktorý nie je nič iné než číslo „skoršieho“ a „neskoršieho“ v pohybe. No v tom, čo sa nepohybuje, a stále sa správa rovnako, nemožno uchopiť „skôr“ a „neskôr“. Ako teda povaha času spočíva v počítaní „skoršieho“ a „neskoršieho“ v pohybe, tak v uchopovaní rovnakosti toho, čo je úplne mimo pohybu, spočíva povaha večnosti. 

O veciach, ktoré majú začiatok a koniec v čase, hovoríme, že sa merajú časom, ako sa o tom hovorí v 4. knihe Fyziky. [2] Vo všetkom tom, čo je pohybované, treba prijať nejaký začiatok a nejaký koniec.Čo je však úplne nemeniteľné, to nemôže mať ani následnosť, a tak ani začiatok alebo koniec.

Tak sa teda z dvoch (čŕt) skladá pojem večnosti. Po prvé z toho, že čo je vo večnosti, je neukončiteľné, t. j. nemá začiatok ani koniec (pojem hranice sa vzťahuje na oboje). Po druhé, že sama večnosť nemá následnosť, existuje súčasne celá.

Iq. 10 a. 1 ad 1
K prvému treba povedať, že jednoduché veci sa zvyčajne definujú na základe negácie, napríklad bod je to, „čo nemá časti.“ No nie je to preto, lebo negáciacia z ich esencie, ale že náš intelekt, ktorý najprv uchopuje zložené veci, k poznaniu jednoduchých nemôže dospieť inak než pomocou odstraňovania zloženia.

Iq. 10 a. 1 ad 2
K druhému treba povedať, že to, čo je naozaj večné, nie je len súcnom, ale aj žije. Jeho život sa vzťahuje istým spôsobom na činnosť, a nielen na bytie. No črta trvania vystupuje pri činnosti viac než pri bytí. A preto je aj čas číslom/počtom pohybu. 

Iq. 10 a. 1 ad 3
K tretiemu treba povedať, že večnosť sa nazýva celou nie preto, lebo má časti,ale pretože jej nič nechýba.

Iq. 10 a. 1 ad 4
Ku štvrtému treba povedať, že ako Boh sám, keďže je netelesný, sa v Písme metaforicky pomenúva menami telesných vecí, tak aj večnosť, existujúca celá súčasne,sa pomenúva pomocou mien vecí, ktoré sú časové a nasledujú po sebe.

Iq. 10 a. 1 ad 5
K piatemu treba povedať, že v čase sa má zvažovať dvoje: čas sám, ktorý je následnosťou a „teraz“ času, ktoré je nedokonalé. (Povaha večnosti) spočíva totiž v tom, že všetko je súčasne, aby sa odstránil čas. A je dokonalá, aby sa vylúčilo „teraz“ času.

Iq. 10 a. 1 ad 6
K šiestemu treba povedať, že v pojme „vlastnenia“ je zahrnutá pevnosť a kľud. Preto sa na označenie nepremenlivosti a dokonalosti večnosti používa výraz„vlastniť.“

2. článok: Je Boh večný?

Iq. 10 a. 2 arg. 1
Pri druhom sa postupuje takto. Zdá sa, že Boh nie je večný. Totiž nič vytvorené sa nedá vypovedať o Bohu. No večnosť je niečo vytvorené. Boethius totiž hovorí, „z tečúceho teraz sa vytvára čas, zo stojaceho teraz sa vytvára večnosť.“ [3] Aj Augustín v knihe 83 otázok hovorí,že „Boh je tvorcom večnosti.“ [4] Teda Boh nie je večný.

 Iq. 10 a. 2 arg. 2
Okrem toho, čo je pred večnosťou a po nej, sa nemeria večnosťou. No Boh, ako sa o tom hovorí v Knihe o príčinách, [5] je pred večnosťou. Je aj po večnosti, o tom totiž hovorí Ex 15, 18: „Pán bude vládnuť naveky a naďalej“. Teda Boh nie je večný.

 Iq. 10 a. 2 arg. 3
Okrem toho, večnosť je nejaká miera. No nie je vhodné, aby bol Boh meraný. Teda nieje ani večný.

 Iq. 10 a. 2 arg. 4
Okrem toho, vo večnosti nie je ani prítomnosť, ani minulosť, ani budúcnosť, keďže je, ako sa o nej hovorí, celá zároveň. No o Bohu sa v Písme vravia slovesá v prítomnom, minulom a budúcom čase. Teda Boh nie je večný.

 Iq. 10 a. 2 s. c.
No proti tomu stojí to, čo hovorí Ataná z: „Večný je Otec, večný je Syn, večný je Duch Svätý.“ [6]

 Iq. 10 a. 2 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že z už povedaného je zrejmé, že pojem večnosti sa berie z nepremenlivosti, ako pojem času z pohybu. Keďže Boh je v najvyššej miere nepremenlivý, patrí mu v najvyššej miere aj večnosť. Nie je len večný, ale je svojou večnosťou: nijaká iná vec nie je totožná so svojim trvaním, pretože nie je totožná so svojím bytím. No Boh je svojím bytím rovnako. Preto, ako je svojou esenciou, tak je aj svojou večnosťou.

Iq. 10 a. 2 ad 1
K prvému treba povedať: ak sa hovorí, že „stojace teraz“ vytvára večnosť, tak to platí len pre náš spôsob uchopovania (vecí). Ako je v nás zapríčinené uchopovanie času z uchopovania „tečúceho teraz,“ tak sa v nás zapríčiňuje uchopovanie večnosti, keď uchopujeme „stojace teraz.“ Ak však Augustín hovorí,že „Boh je tvorca večnosti“, ma tým na mysli večnosť, na ktorej majú (veci) účasť: ako týmto spôsobom dáva Boh účasť na svojej večnosti, tak aj na svojej nepremenlivosti.

 Iq. 10 a. 2 ad 2
A na základe toho je jasné riešenie druhej námietky. Lebo o Bohu sa hovorí, že je pred večnosťou, keď majú na ňom účasť nemateriálne podstaty. Preto sa tam tiež hovorí aj to, že „Inteligencia je rovná s večnosťou.“ Keď sa však v Ex 15, 18 hovorí, že „Boh bude vládnuť naveky a naďalej“, treba vedieť, ako je to v inom preklade, že večnosť sa tam používa na označenie veku. Ak sa hovorí, že Boh vládne za večnosť, tak preto, lebo pretrvá každý vek,teda akýkoľvek vek. Vek totiž nie je nič iné než doba (trvania) akejkoľvek veci, ako sa o tom hovorí v 1. knihe diela O nebi.[7]Alebo sa takisto hovorí, že vládne za večnosť: (a to preto), lebo aj keby niečo iné bolo vždy (ako napríklad podľa niektorých filozofov pohyb neba), Boh vládne aj naďalej, pretože jeho vláda je celá súčasne.

 Iq. 10 a. 2 ad 3
K tretiemu treba povedať, že večnosť nie je nič iné než Boh sám. Preto sa nehovorí, že Boh je večný, ako keby bol nejakým spôsobom meraný: pojem miery je tu len podľa nášho spôsobu uchopovania.

 Iq. 10 a. 2 ad 4
K štvrtému treba povedať, že výrazy rozličných časov sa pripisujú Bohu preto,lebo jeho večnosť zahŕňa všetky časy, a nie preto, lebo by v ňom bola zmena podľa prítomnosti, minulosti a budúcnosti.

3. článok: Je večnosť nevyhnutnou vlastnosťou Boha?

 Iq. 10 a. 3 arg. 1
Pri treťom sa postupuje takto. Zdá sa, že večnosť nie je nevyhnutnou vlastnosťou iba Boha. Lebo v Dan 12, 3 sa hovorí: „Tí, ktorí vychovávajú mnohých k spravodlivosti, budú ako hviezdy od vekov až naveky.“ Nebolo by viacero večností, ak by len Boh bol večný. Teda nielen Boh je večný.

 Iq. 10 a. 3 arg. 2
Okrem toho, v Mat 25, 41 sa hovorí: „Choďte, zlorečení, do večného ohňa!“ Teda nielen Boh sám je večný.

 Iq. 10 a. 3 arg. 3
Okrem toho, všetko nevyhnutné je večné. No mnohé veci sú nevyhnutné, ako napríklad všetky princípy dôkazu a všetky dokazujúce vety. Teda nielen Boh je večný.

Iq. 10 a. 3 s. c.
No proti tomu stojí to, čo hovorí Hieronym v liste Marcelle: „Len Boh je ten, čo nemá začiatok.“ [8] Čo však má začiatok, nie je večné. Teda len Boh je večný.

 Iq. 10 a. 3 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že skutočne a vo vlastnom zmysle slova je večný len Boh, pretože večnosť nasleduje nepremenlivosť, ako je zrejmé z už povedaného. No len Boh je celkom nepremenlivý, ako sa ukázalo vyššie. Preto ako niektoré veci od neho prijímajú nepremenlivosť, tak majú účasť aj na jeho večnosti.

 Podľa toho, ako niektoré veci vychádzajú z Boha, sú nepremenlivé a nikdy neprestávajú byť. V tom zmysle sa hovorí v Kaz 1, 4 o Zemi, že „stojí naveky.“ Niektoré veci sa v Písme nazývajú večnými podľa dlhého trvania, hoci sú pominuteľné: napríklad v Ž 75, 5 sa hovorí: „vrchy sú večné“ a v Deut 33, 15 sa takisto hovorí o „ovocí večných pahorkov.“ No iné veci majú širšiu účasť na večnosti: keď majú nepremenlivosť buď podľa bytia, alebo okrem toho aj podľa činnosti, ako anjeli a blažení, ktorí sa tešia zo Slova. Lebo, ako hovorí Augustín v 15. knihe diela O Trojici, vzhľadom na toto videnie Slova nemajú svätí „premenlivé myšlienky.“ [9] Preto aj o tých, čo vidia Boha, sa hovorí, že majú večný život a to podľa Jn17, 3: „to je večný život, aby [ťa] poznali“ a tak ďalej.

 Iq. 10 a. 3 ad 1
K prvému teda treba povedať, že sa hovorí o mnohých večnostiach v tom zmysle, že je mnoho tých, čo majú účasť na večnosti z rozjímania (contemplatio) o Bohu.

 Iq. 10 a. 3 ad 2
K druhému treba povedať, že pekelný oheň sa nazýva večný len preto, lebo nemá koniec. No podľa Job 24, 19 je v ich trestoch premena: „Do veľkej horúčavy prídu zo snehových vôd“. Preto v pekle nie je skutočná večnosť, ale skôr čas a to podľa Ž 80, 16: „ich čas bude trvať naveky.“

 Iq. 10 a. 3 ad 3
K tretiemu treba povedať, že nevyhnutné označuje nejaký spôsob pravdy. No pravdivé je podľa Filozofa v rozume. [10] Pravdivé a nevyhnutné veci sú večné preto, lebo sú vo večnom intelekte, čo je len boží intelekt. Preto z toho nevyplýva záver, že by niečo okrem Boha bolo večné.

4. článok: Odlišuje sa večnosť od bezkonečnosti (ævum) [11] a času?

 Iq. 10 a. 4 arg. 1
Pri štvrtom sa postupuje takto. Zdá sa, že večnosť nie je iná než čas. Je totiž nemožné, aby boli zároveň dve miery trvania, ak je jedna časťou druhej. Nie sú totiž zároveň dva dni či dve hodiny, ale deň a hodina sú súčasne, pretože hodina je časťou dňa. No večnosť a čas sú súčasne. Každý z nich znamená nejakú mieru trvania. No večnosť nie je časťou času, pretože večnosť čas prekračuje a obsahuje ho. Zdá sa, že čas je časťou večnosti a neodlišuje sa od nej.

 Iq. 10 a. 4 arg. 2
Okrem toho, podľa Filozofa v IV. knihe Fyziky ostáva časové „teraz“ tým istým v celom čase. [12] No zdá sa, že to je práve základom povahy večnosti, pretože po celý čas ostáva nerozdeliteľnou a tou istou. Teda večnosť je [to isté, čo] časové „teraz“. No časové „teraz“ sa podstatne neodlišuje od času. Teda večnosť sa podstatne neodlišuje od času.

 Iq. 10 a. 4 arg. 3
Okrem toho, ako je podľa IV. knihy Fyziky miera prvého pohybu mierou všetkých pohybov, [13] tak sa zdá, že miera prvého bytia je mierou všetkého bytia. No večnosť je mierou prvého bytia, [t. j.] božieho. Teda večnosť je mierou všetkého bytia. No bytie pominuteľných vecí je merané časom. Teda čas je buď večnosťou, alebo nejakou jej časťou.

 Iq. 10 a. 4 s. c.
No proti tomu stojí to, že večnosť je celá zároveň, no v čase je „skôr“ a„neskôr.“ Teda čas a večnosť nie sú to isté.

Iq. 10 a. 4 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že je jasné, že čas a večnosť nie sú to isté. Za dôvod tejto rozdielnosti niektorí označili to, že večnosť nemá začiatok a koniec, no čas má začiatok a koniec. No to je akcidentálny (per accidens) rozdiel , no nie podstatný (per se). Predpokladajme, že čas bol vždy a vždy bude, ako hovoria tí, podľa ktorých je pohyb neba večný. Potom ostane rozdiel medzi večnosťou a časom v tom, že večnosť je celá súčasne, čo času nepatrí a to hovorí Boethius v Úteche. [14] Pretože večnosť je mierou pretrvávajúceho bytia, čas však mierou pohybu.

Akvšak tento uvedený rozdiel použijeme na to, čo je merané, a nie na miery, tak máme iný zmysel: pretože len to je merané časom, čo má začiatok a koniec v čase, ako sa o tom hovorí vo IV. knihe Fyziky. [15] Preto ak by pohyb neba trval stále, čas by nebol meraný podľa celého svojho trvania, pretože nekonečné nie je merateľné. Meral by nejaké obehy, ktoré majú začiatok a koniec v čase.

[Tento rozdiel] môže mať aj iný význam, a to zo strany oboch mier, ak pochopíme začiatok a koniec ako možnosti. Pretože aj keby sme predpokladali, že čas by trval vždy, predsa by bolo možné v čase stanoviť začiatok a koniec a to tak, že stanovíme nejaké jeho časti, ako keď hovoríme o začiatku a konci dňa alebo roka. No to sa vo večnosti nestáva.

No tieto rozdiely sú dôsledkom podstatného a prvého rozdielu, a to, že večnosť je celá zároveň, čas však nie.

Iq. 10 a. 4 ad 1
K prvému treba povedať, že táto námietka by platila, ak by čas a večnosť boli mierami jedného rodu. No je zrejmé, že je to mylné podľa toho, na čo sa čas a večnosť vzťahujú ako miery.

Iq. 10 a. 4 ad 2
K druhému treba povedať, že časové „teraz“ je v celom čase vecne tým istým, no odlišným pojmovo. Ako totiž čas zodpovedá pohybu, tak časové  „teraz“ zodpovedá pohyblivému. Pohyblivé však ostáva ako nositeľ tým istým po celý priebeh času, no odlišuje sa pojmovo, keď je tu a tam. A táto jeho premena je pohyb. Podobne tok tohto „teraz“, keď sa zmení pojmovo, je čas. No večnosť ostáva tá istá tak podľa nositeľa, ako aj pojmovo. Preto večnosť nie je to isté, čo časové „teraz“.

Iq. 10 a. 4 ad 3
K tretiemu treba povedať, že ako je večnosť vlastnou mierou samotného bytia, tak je čas vlastnou mierou času. Preto ako sa nejaké bytie vzďaľuje od trvalosti bytia a podlieha premene, vzďaľuje sa od večnosti a podlieha času. Totiž bytie pominuteľných vecí, pretože je premenlivé, sa nemeria večnosťou, ale časom. Čas totiž nemeria len tie veci, ktoré sú v uskutočnení, ale aj tie, ktoré sa môžu premeniť. A preto nemeria len pohyb, ale meria aj pokoj. Tieto [pohyb a pokoj]patria tomu, čo sa môže hýbať, no nehýbe sa.

5. článok: Odlišuje sa bezkonečnosť (ævum) od času?

Iq. 10 a. 5 arg. 1
Pri piatom sa postupuje takto. Zdá sa, že bez konečnosť sa neodlišuje od času. Augustín totiž hovorí v 8. knihe Komentáraku Genezis: „Boh pohybuje duchovné stvorenie pomocou času.“ [16] No hovorí sa, že bezkonečnosť je mierou pre duchovné podstaty. Teda čas sa neodlišuje od bezkonečnosti.

Iq. 10 a. 5 arg. 2
Okrem toho, k povahe času patrí, že má momenty skôr a neskôr. K povahe večnosti patrí, že je celá súčasne, ako sa už povedalo. No bezkonečnosť nie je večnosť; totiž v Sir. 1, 1 sa hovorí, že večná múdrosť je „pred bezkonečnosťou.“ Teda ani [bezkonečnosť] nie je celá súčasne, ale má momenty skôr a neskôr a tak je tým istým, čo čas.

Iq. 10 a. 5 arg. 3
Okrem toho, ak v bezkonečnosti nie je skôr a neskôr, vyplýva z toho, že vo veciach, ktoré sú v bezkonečnosti, sa neodlišuje, že sú, boli a budú. Keďže je teda nemožné, aby neboli veci, ktoré sú v bezkonečnosti, vyplýva z toho, že je nemožné, že raz už nebudú. To je však nepravdivé, pretože ich Boh môže priviesť do ničoty.

Iq. 10 a. 5 arg. 4
Okrem toho, trvanie vecí, ktoré sú v bezkonečnosti, je nekonečné smerom k budúcnosti. Ak by bezkonečnosť bola celá súčasne, niečo stvorené by bolo nekonečné v uskutočnení, čo je nemožné. Teda bezkonečnosť sa neodlišuje od času.

Iq. 10 a. 5 s. c.
No proti tomu stojí to, čo hovorí Boethius: „Ty si ten [Pane], ktorý prikazuješ,aby čas vychádzal z bezkonečnosti.“ [17]

 Iq. 10 a. 5 co.
Moja odpoveď znie: Treba povedať, že bezkonečnosť sa odlišuje od času a večnosti tak, že je niečím uprostred medzi nimi. No ich rozdiel niektorí označujú takto: hovoria, že večnosť nemá začiatok a koniec; bezkonečnosť má začiatok, no nemá koniec; čas však má začiatok a aj koniec. No tento rozdiel je akcidentálny, ako sa vyššie povedalo, pretože ak by bezkonečné veci vždy boli minulé i budúce, ako niektorí tvrdia, alebo keby boli zničené, čo môže Boh, tak by sa bezkonečnosť stále odlišovala od večnosti a času.

Iní však vyznačili rozdiel medzi týmito troma v tom, že večnosť nemá [momenty] „skôr“ a „neskôr“. Čas však má „skôr“ a „neskôr“ s obnovovaním a starnutím; bezkonečnosť má „skôr“ a „neskôr“ bez obnovovania a starnutia. No táto mienka vedie k protikladu, čo je hneď zrejmé, ak sa obnovovanie a starnutie vzťahujú  na tú istú mieru. Keďže „skôr“ a „neskôr“ trvania nemôžu byť zároveň, a ak bezkonečnosť má „skôr“ a „neskôr“, je nevyhnutné, aby po zanikajúcej skoršej časti bezkonečnosti prišla neskoršia ako niečo nové: a tak bude v samotnej bezkonečnosti obnovovanie, ako je v čase. – Ak sa (skôr a neskôr) vzťahujú  nato, čo je merané, aj vtedy z toho vyplýva neprijateľný (záver). Totiž časové veci môžu starnúť v čase len preto, lebo sú premenlivé: len z vecí, ktoré sa merajú na základe premenlivosti, sú „skôr“ a „neskôr“ v samotnej miere, ako je zrejmé zo 4. knihy Fyziky. [18] A teda samotná bezkonečnosť nie je ani starnúca ani obnovujúca sa, tak to bude preto, lebo jej bytie je nepremenlivé. Teda jej miera nebude mať „skôr“ a„neskôr“.

Treba povedať: večnosť je mierou trvalého bytia. Podľa toho, ako sa niečo vzďaľuje od trvalosti bytia, tak sa vzďaľuje od večnosti. Niektoré (veci) sa vzďaľujú od trvalosti bytia, že ich bytie je subjektom premeny, alebo spočíva v premene: a tieto (veci) sa merajú časom, ako všetok pohyb a aj bytie všetkých pominuteľných vecí. Niektoré sa však menej vzďaľujú od trvalosti bytia, pretože ich bytie nespočíva ani v premene, ani nie je subjektom premeny, no predsa majú pridanú premenu a to v uskutočnení alebo v možnosti. To je zrejmé pri nebeských telesách, ktorých bytie je nepremenlivé, no predsa majú nepremenlivé bytie spojené s premenlivosťou podľa miesta. A podobne je to zrejmé o anjeloch, ktorí majú nepremenlivé bytie spojené s premenlivosťou podľa voľby, podľa toho ako to patrí ich prirodzenosti. Majú aj svojim spôsobom premenlivosť podľa rozumu, žiadostí a miesta. Tieto veci sa merajú bezkonečnosťou, ktorá nie je niečím uprostred medzi večnosťou a časom. No bytie, ktoré sa meria večnosťou, nie je ani premenlivé, ani sa nespája s premenlivosťou. Tak teda má čas „skôr“ a„neskôr“, bezkonečnosť však v sebe nemá „skôr“ a „neskôr“, no môžu sa s ňou spojiť. Večnosť však nemá ani „skôr“ ani „neskôr“, ani im nemôže podliehať.

Iq. 10 a. 5 ad 1
K prvému treba povedať, že duchovné stvorenia, vzhľadom na žiadosti a rozumové úvahy, v ktorých je postupnosť, sa merajú časom. Preto aj Augustín na tom istom mieste hovorí, že pohybovať sa podľa času znamená pohybovať sa podľa žiadostí. No ich prirodzené bytie sa meria bezkonečnosťou. No vzhľadom na videnie slávy majú účasť na večnosti.

Iq. 10 a. 5 ad 2
K druhému treba povedať, že bezkonečnosť je celá súčasne; predsa nie je večnosťou, pretože pripúšťa určenia „skôr“ a „neskôr“.

Iq. 10 a. 5 ad 3
K tretiemu treba povedať, že v samotnom bytí anjela, ak o ňom uvažujeme ako je osebe, nie je rozdiel medzi minulosťou a budúcnosťou, ale len podľa pridaných zmien. No keď hovoríme, že anjel buď bol, alebo bude, tak je tam tento rozdiel len podľa spôsobu, akým uchopuje náš rozum, ktorý uchopuje bytie anjela vo vzťahu k rozličným častiam času. Keď hovoríme, že anjel je, alebo bol, predpokladáme niečo, čoho protiklad nepodlieha ani božej moci. No ak hovoríme, že bude, nepredpokladáme tým nič. Hovoriac v absolútnom zmysle, keďže bytie a nebytie anjela podlieha božej moci, môže Boh spôsobiť, aby anjel nebol v budúcnosti, no predsa nemôže spôsobiť, aby nebol, pokým je, alebo aby nebol, keď už raz bol.

Iq. 10 a. 5 ad 4
K štvrtému treba povedať, že trvanie bezkonečnosti je nekonečné, pretože sa nekončí v čase. Preto nejaké stvorené nekonečné bytie, keďže nie je ohraničené niečím iným, nepredstavuje nezmysel.

6. článok: Je len jedna bezkonečnosť?

 Iq. 10 a. 6 arg. 1
Pri šiestom sa postupuje takto. Zdá sa, že nie je len jedna bezkonečnosť. Hovorí sa totiž v Ezdrášovom apokryfe (3. Esd. 4, 40): „Pane, máš moc a vládu nad nekonečnosťami.“

Iq. 10 a. 6 arg. 2
Okrem toho, rozdielne rody majú rozdielne miery. No niektoré bezkonečné veci sú v rode telesných vecí, totiž nebeské telesá. Niektoré sú duchovnými podstatami, totiž anjeli. Teda nie je len jedna bezkonečnosť.

Iq. 10 a. 6 arg. 3
Okrem toho, bezkonečnosť je menom pre trvanie. Veci, ktoré majú jednu bezkonečnosť, majú jedno trvanie. No nie pre všetky bezkonečnosti je jedno trvanie, pretože niektoré začínajú byť po iných, ako je to najzrejmejšie v prípade ľudských duší. Teda nie je len jedna bezkonečnosť.

Iq. 10 a. 6 arg. 4
Okrem toho, nezdá sa, že by tie veci, ktoré sú vzájomne nezávislé, mali jednu mieru trvania. Na základe toho sa zdá, že pre všetky časové veci je jeden čas, pretože prvý pohyb je akosi príčinou všetkých pohybov, ktorý sa vopred meria časom. No bezkonečné veci nezávisia od seba, pretože jeden anjel nie je príčinou iného. Neexistuje teda len jedna bezkonečnosť. 

Iq. 10 a. 6 s. c.
Proti tomu stojí to, že bezkonečnosť je jednoduchšia než čas, a je bližšia večnosti než čas. No existuje len jeden čas. Teda o to viac aj (jedna) bezkonečnosť.

Iq. 10 a. 6 co.
Odpovedám, pričom treba povedať, že v tejto veci je dvojaká mienka. Jedni totiž hovoria, že je len jedna bezkonečnosť, iní, že ich je viac. Čo z nich je bližšie pravde, to treba preskúmať z príčiny jednoty času. Totiž k poznaniu duchovných vecí prichádzame cez [poznanie] telesných vecí.

Jedni však hovoria: je jeden čas pre všetky časové veci, pretože je jedno číslo pre všetky počítané [časové] veci. Podľa Filozofa má čas [povahu] čísla. [19] Toto však nestačí, pretože čas neexistuje ako číslo, ktoré je odlúčené odpočítaných [vecí], ale existuje v počítaných [veciach], lebo inak by čas nebol kontinuálny. Desať lakťov plátna nemá kontinuitu na základe čísla, ale na základe počítaných [lakťov plátna]. No číslo, ktoré existuje v počítaných[veciach], nie je tým istým vo všetkých, ale je rozdielne pre rozdielne veci.

Preto niektorí uvádzajú príčinu jednoty času z jednoty večnosti, ktorá je princípom každého trvania. A tak sú všetky trvania jedným, ak sa vezme do úvahy ich princíp. No sú i mnohými, ak sa vezme do úvahy rozdielnosť tých, ktorí prijímajú trvanie z vyvierania prvého princípu. – Iní označujú príčinu jednoty času na základe prvej látky, ktorá je prvým nositeľom pohybu, a mierou pohybu je čas. No zdá sa, že ani jedna z týchto mienok nie je dostatočná, pretože veci,ktoré sú jedným na základe princípu alebo nositeľa, a to na základe najvzdialenejšieho [nositeľa], nie sú jednými jednoducho, ale v odvodenom zmysle.

Teda jestvuje dôvod jednoty času, ktorým je jednota prvého pohybu. Na základe tohto pohybu, pretože je najjednoduchší, sa merajú iné [pohyby], ako sa hovorí v X. knihe Metafyziky. [20] Tak sa teda čas  na tento pohyb nevzťahuje len ako miera k meranému, ale aj ako akcident k nositeľovi, od ktorého prijíma jednotu. Na ostatné pohyby sa vzťahuje len ako miera k meranému. Preto sa množením [meraných veci] nerozmnožuje, pretože mnohé veci možno merať jednou oddelenou mierou.

Keď to teda máme, treba vedieť, že aj o duchovných podstatách bola dvojaká mienka. Jedni totiž hovorili, že všetky vychádzajú z Boha v akejsi rovnakosti, ako hovoril Origenes,[21] alebo ako sa domnievali niektorí, [aspoň] mnohé z nich. Iní však hovorili, že všetky duchovné podstaty vychádzali z Boha v akomsi odstupňovanom poriadku. Zdá sa, že to tak chápal Dionýz, ktorý v X. kapitole diela Nebeská hierarchia [22] hovorí, že medzi duchovnými podstatami sú prvé, prostredné a posledné, a to aj v poriadku anjelov. – Teda podľa prvej mienky treba povedať, že je mnoho bezkonečností preto, lebo je mnoho bezkonečných prvých a rovnakých [anjelov]. No podľa druhej mienky treba povedať, že je len jedna bezkonečnosť. Ako sa čokoľvek meria tým najjednoduchším vo svojom rode, to sa hovorí v X. knihe Metafyziky, [23] treba, aby sa bytie všetkých vecí, čo existujú v bezkonečnosti, meralo bytím prvej bezkonečnej veci, ktoré je tým jednoduchšie, čím je prvšie. A pretože druhá mienka je pravdivejšia, čo sa ukáže nižšie, súhlasíme zatiaľ s tým, že je len jedna bezkonečnosť.

Iq. 10 a. 6 ad 1
K prvému teda treba povedať, že bezkonečnosť sa niekedy chápe ako vek [sæculum], čo je doba trvania nejakej veci. Tak sa hovorí o mnohých bezkonečnostiach ako o mnohých vekoch.

Iq. 10 a. 6 ad 2
K druhému treba povedať, že hoci sa nebeské telesá a duchovné podstaty odlišujú v rode prirodzenosti, predsa sa zhodujú v tom, že majú nepremenlivé bytie. A tak sa merajú bezkonečnosťou.

Iq. 10 a. 6 ad 3
K tretiemu treba povedať, že ani všetky časové veci sa nezačínajú súčasne, a predsa existuje pre všetky jeden čas, a to na základe prvého, ktorý sa meria časom. A tak mnohé bezkonečné veci majú jednu bezkonečnosť na základe jedného, aj keď sa nie všetky začínajú súčasne.

Iq. 10 a. 6 ad 4
K štvrtému treba povedať, že na to, aby sa nejaké veci merali niečím jedným, sa nevyžaduje, aby toto jedno bolo príčinou všetkých týchto vecí, ale aby bolo jednoduchšie.

---