Niečo vyše dvestostranová kniha autorov Petra Jemelku,Slavomíra Lesňáka a Andreja Rozemberga esejistickou formou predstavuje históriuslovenskej environmentálnej filozofie a etiky v období zhruba jedného storočia,platformy jej vzniku, dôležité momenty, ktoré ju formovali, ako aj kľúčovýchpredstaviteľov – popredných slovenských filozofov a filozofky a zásadnéfilozofické a vedecké diela. Autorom najrozsiahlejšieho textu je Petr Jemelka,Slavomír Lesňák je autorom častí o J. Cígerovi a L. Hanusovi a spracovalkapitolu „Slovenská environmentálna filozofia v 90. rokoch 20. storočia“. Záverpatrí eseji Andreja Rozemberga „Prelomiť zvyky tisícročí (Vybrané aspektyvzťahu človek – zviera v súčasnej slovenskej filozofii, etike a legislatíve)“.

Táto kniha je výnimočná nielen preto, že komplexne mapujedejiny slovenskej environmentálnej etiky, ale aj preto, že „ide ďalej”,prirodzene spája filozofiu zaoberajúcu sa problémom prostredia s prírodnýmivedami, ktoré stáli pri jej formovaní, ako aj s najvýznamnejšími bádateľskými,osvetovými a ochranárskymi počinmi. To všetko so zreteľom na ideu, že „snahoufilozofického myslenia je vyrovnať sa s rýdzo aktuálnou, vyhrotenou a kľúčovoutémou – globálnou krízou prostredia… pretože filozofia predsa vždy riešilaotázku vzájomnosti človeka a sveta“ (s. 11).

V úvode autori objasňujú podstatu environmentálnejfilozofie a etiky, vymedzujú ich a vysvetľujú kľúčové pojmy, ktoré sú k nimpriradené. Čo teda je filozofický (resp. etický) environmentalizmus? PodľaPetra Jemelku, „ekosofia či ekologická etika by v presnom a dôslednom zmysleslova mali byť len reflexiou metodologických, axiologických, gnozeologických,etických, aplikačných a iných aspektov ekológie ako prírodnej vedy (súčastibiológie). Spomínané humanitné odbory však majú nesporne väčšie ambície než byťmetodologickou bázou či etickým zavŕšením jedného špeciálnovedného odboru” (s.10 – 11).

Autori si kladú otázku, akú úlohu má filozofia v dnešnomsvete, a najmä pri riešení globálnej environmentálnej krízy. Chápu ju akokritickú, a pritom zjednocujúcu disciplínu. „Práve vo filozofii môžeme nájsťten formulačný potenciál, ktorý dokáže sprístupniť onú tak mnohotvárnu akomplikovanú podobu globálnej krízy prostredia ako mimoteoretickému publiku,tak aj teoretikom – špecialistom, ktorí podobné nazeranie širších súvislostí vrámci svojich odborov vytvárať nemajú a ani nemôžu… Cenu filozofie prebudúcnosť možno teda hľadať v tom, že dokáže (alebo sa aspoň bude pokúšať)zrozumiteľne vyjaviť ľuďom to, čo inak mnohokrát vnímajú len ako neurčitéstresujúce všadeprítomné obavy. Že sa pokúsi pomenovať a vyplniť konkrétnymobsahom už dnes akútne pôsobiace príznaky hroziacej celosvetovej krízy” (s. 12– 13).

V prvej kapitole nás autori oboznamujú so situáciou, akávládla na slovenskej intelektuálnej scéne od polovice 19. storočia. Treba si totižpriznať, že filozofia sa stala plnohodnotnou súčasťou slovenskej kultúry až vmedzivojnovom období. Objasňujú aj príčiny prečo. „O rozkvete filozofovania naSlovensku sme zrejme skutočne oprávnení hovoriť až v súvislosti s období tzv.Prvej republiky. K tomu ale poznamenajme, že za hlavný dôvod tejto situáciemožno považovať najmä výrazne iné akcenty v období predchádzajúcom – predfilozofiou bola dávaná v intelektuálnej tvorbe nesporne prednosť histórii aliteratúre, silnú rolu malo myslenie náboženské a nesporne silný motív národneemancipačný.” (s. 18 – 19) Autori sa nevyhýbajú ani kritickej reflexiipôsobenia českých intelektuálov na Slovensku v období tzv. Prvej republiky,priznávajú omyly, ktorých sa českí intelektuáli dopustili a vyzdvihujúpozitíva, ktoré nepochybne zohrali významnú rolu pri formovaní slovenskejkultúry tohto obdobia.

Čo sa týka vzniku samotnej environmentálnej filozofie aetiky u nás, situácia je ešte zložitejšia. Autori však upozorňujú, že isté „romantické”nachádzanie prvkov environmentálnej etiky v stredoveku či renesancii je „úplnesvojvoľnou, subjektívnou interpretáciou odkazu, stojaceho v skutočnosti naúplne iných axiologických úběžnicích”. (s. 15) Ani v období do druhej svetovejvojny nebola téma vzťahu medzi človekom a prírodou otázkou epistemologickou,čiže nedá sa hovoriť o environmentálnom pochopení. Objavili sa síce výnimočnédiela, ktoré by sa podľa dnešných kritérií dali chápať ako environmentálnefilozofické, ale nedočkali sa výraznejšieho ohlasu ako vo filozofickýchkruhoch, tak ani vo verejnosti. Významnejší ohlasy sa objavil až v prípadeevolucionizmu. Avšak pri charakterizovaní predvojnového obdobia slovenskejfilozofie „ani v kritickom prístupe k darvinizmu, ale ani v príklone kevolučnej perspektíve zrejme nemôžeme dosť dobre vidieť priamy zrodenvironmentálneho prístupu vo filozofickej oblasti – nanajvýš ide o istú tendenciuči smerovanie k inému než rýdzo antropocentrickému uhlu pohľadu. Je to danéjednak tým, že otázka ‚prostredia‘ tu nie je skúmaná ako problémdysfunkčnosti” (s. 41).

V predvojnovom období sa stretávame s menami ako S.Ormis, P. Hečko, A. Wagner, M. Chladný-Hanoš, I. Houdek, V. Mikuška, ale najmäJ. Lajčiak a I. Hrušovský. Pozoruhodné sú nové skutočnosti o (dnes by smepovedali) environmentálne uvedomelom chápaní práv zvierat v dielach JonášaZáborského a veľmi svojskej filozofii Jána Maliarika.

Druhá kapitola si všíma obdobie od druhej svetovej vojnypo rok 1989. Je to samo o sebe mimoriadne náročné obdobie na hodnotenie, preto možnooceniť, ako sa autori dokázali s touto etapou našich dejín (nielen filozofie)popasovať. Preukázali dobrú znalosť politických a sociálnych podmienok, ktorézásadným spôsobom formovali vtedajšiu filozofickú scénu, dobových zdrojov aobjektívne ich zhodnotili. Dokázali upozorniť na zápory, ale aj vyzdvihnúťklady najdôležitejších filozofických a vedeckých (najmä prírodovedných) dielzaoberajúcich sa problematikou prostredia, čím vyvrátili častú predstavuakéhosi 40-ročného ideového vákua socializmu.

Táto kapitola je rozdelená na obdobie od roku 1945 donástupu normalizácie (budovateľská éra) a obdobie od 70. po 90. roky (tzv.normalizácia). Osobitne si všíma disidentskú filozofickú a politologickútvorbu, ako aj ochranárske aktivity, ktoré sa stali symbolom odporu vočivtedajšiemu režimu (Bratislava nahlas). Situáciu 40. rokov 20. storočia, ktorábola akousi štartovacou čiarou socializmu, autori charakterizujú najmä akodiskurz prebiehajúci v rámci relatívnej plurality. Autori upozorňujú, že „takýtopohľad sa dištancuje ako od zjednodušujúceho schematizmu marxistickýchhistoriografov, ako aj od nemenej vulgarizujúceho pohľadu, podľa ktorého jeobdobie po roku 1945 (resp. 1948) už celé vnútorne úplne nediferencovanou dobouhegemónie marxizmu-leninizmu”. (s. 52) Do spomínanej plurality 40. rokovpatrili novotomisti, stúpenci Blondela, myslitelia pod vplyvom masarykovskéhokritického realizmu, protestantsky orientovaní autori, intuitívni realisti areprezentanti špecifickej štrukturalisticky inšpirovanej modifikácienovotomizmu, teda nielen filozofia marxisticko-leninská. Aj pri posudzovaníneskoršieho obdobia (ktoré býva neraz povrchne hodnotené akomarxizmus-leninizmus a nič viac) autori upozorňujú na potrebu racionálnehohodnotenia a objektívnosti pri pohľade na obdobie socializmu, keď apelujú, že „týchzhruba 40 rokov nie je dobré interpretovať ako kompaktný šedý monolitmarxisticko-leninskej ‚školskej‘ filozofie” (s. 67).

Je pritom pochopiteľné, že v budovateľskom obdobísocializmu environmentálna filozofia ako taká nebola témou dňa, pretožepovojnová obnova krajiny a industrializácia nijakým spôsobom nespochybňovalioprávnenosť maximálneho využívania prírodných zdrojov. Hoci sa podarilodosiahnuť viaceré úspechy v oblasti ochrany prírody, filozofická reflexiaproblému prostredia ešte takmer nejestvovala. Výraznejšie úvahy o problémeprostredia sa objavili až s rozvíjaním antropologickej línie reformnéhomarxizmu, ku ktorému dochádza až v uvoľnených 60. rokoch.

Obrat k environmentálnej problematike nastal až počasnormalizácie. Došlo pritom k paradoxu, že táto téma sa stala mimoriadne častýmmotívom ako oficiálnej teoretickej reflexie, tak aj nelegálne pôsobiacichkritikov režimu. „Rôznorodá analýza procesu vedecko-technickej revolúcie saotvorila ako predmet pozornosti množstva našich autorov (nielen filozofov, aleaj špecialistov z iných oblastí teórie, ich aplikácií a pochopiteľne tiežideológov) a tento diskurz následne pretrval prakticky počas celéhonormalizačného obdobia ako výrazná tematická oblasť” (s. 91).

Autori vymenúvajú osobnosti slovenského filozofickéhomyslenia ako A. Sirácky, I. Hrušovský, R. Šíma, J. Vajda, E. Farkašová, E. Sedláčková,V. Seiler, J. Bodnár, E. Duda, L. Hohoš a mnohí iní. Významná časť kapitoly jevenovaná filozofickému dielu J. Cígera.

Osobitnú etapu v histórii slovenského národa, ktoré saprejavilo aj vo filozofii, predstavuje obdobie slovenského disentu. Medziosobnosti tohto obdobia patria M. Šimečka, M. Kusý, J. Jablonický, D. Tatarka,I. Kadlečík, F. Gál či L. Hanus. Autori upozorňujú, že „environmentálna tematikanetvorila hlavnú náplň záujmového zamerania nášho disentu, ale tvorí jehosúčasť v rámci skôr politologických či kulturologických a etických kritickýchpohľadov na rôzne stránky reálneho socializmu a normalizačnej praxe”. (s. 123) Problémprostredia je v prácach disidentov ilustrovaný na konkrétnych príkladoch a nieje chápaný primárne globálne, ale ako kritika socializmu.

Tretia kapitola reflektuje 90. roky, prelom milénia aprvú dekádu nového tisícročia. Toto obdobie sa nesie v duchu slobody prejavu,nebývalého rozmachu filozofie a plurality filozofických smerov. V tejtokapitole autori ponúkajú priam encyklopedicky prehľad našich významnýchfilozofov a filozofiek, ako sú E. Smolková, J. Kučírek, I. Dubnička, E. Odlerová,Z. Androvičová, Ľ. Stekauerová, D. Špirko, V. Leško, S. Hubík, M. Timko či E.Bondy a ich zásadných filozofických vkladov do histórie slovenskejenvironmentálnej filozofie a etiky. Súčasťou tejto kapitoly je aj tematizovanienajdôležitejších smerov environmentálnej filozofie a etiky v slovenskejfilozofii a problémov ako technika a životné prostredie, zúfalstvo a konzum,ľudskosť ako riešenie, zodpovednosť a podobne.

Text Andreja Rozemberga „Prelomiť zvyky tisícročí(Vybrané aspekty vzťahu človek – zviera v súčasnej slovenskej filozofii, etikea legislatíve)“ je vášnivou a pritom filozoficky brilantnou obžalobou ľudskéhonakladania so zvieratami. Autor si kladie fundamentálne otázky, napríklad čiexistujú dôvody, prečo by sme mali zohľadniť isté záujmy mimoľudských živočíchovna úkor našich vlastných, prečo by sa človek mal správať morálne, keď prírodanepozná morálku a je len súborom besniacich živlov (zabíjajúcich nemilosrdne)či kde je hranica medzi bytosťami, ku ktorým máme a ku ktorým nemáme maťmorálne záväzky a podobne. Dáva podnety na uvažovanie pre filozofov, ale aj pre„obyčajného človeka”, pretože spôsob, akým je téma podaná, jazyk a štýl textu,sú strhujúce.

Autori Petr Jemelka, Slavomír Lesňák a Andrej Rozembergsi v knižke Environmentalizmus a slovenská filozofia predsavzali ukázať,že „slovenské filozofické a vedecké myslenie je pozoruhodnou súčasťou európskejkultúry a že má zmysel zaoberať sa jeho dejinami, pretože v nich možno odhaliťnesporne zaujímavé (nie iba kuriózne) osobnosti, motivácie a témy”. (s. 6) Sompresvedčená, že sa im to podarilo, pretože kniha prináša komplexný prehľadtakmer storočných dejín slovenskej filozofie a vedy s akcentom na problémprostredia a reflexiu najskôr vedecko-technickej revolúcie a postupne čorazviac globálnej environmentálnej krízy. Menia tým doterajší pohľad na dejinynášho filozofického myslenia (považované za chudobné či neautentické) aukazujú, že slovenská filozofia nielen môže byť, ale svojím (hoci ajskromnejším) dielom je prínosom pre európske filozofické myslenie.

 

Mgr. Eva Bednáriková

Katedra Filozofie

Filozofická fakulta

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Nám. J. Herdu 2

917 01 Trnava