Slobodné voľby ako liek na všetko, alebo koľko dolárov stojí demokracia?

Print Friendly, PDF & Email

Vrbovský, M.: Slobodné voľby ako liek na všetko, alebo koľko dolárov stojí demokracia? In: Ostium, roč. 1, 2005, č. 1.


Fareed Zakaria: Budúcnosť slobody. Praha: Academia 2004, 352 str.

Budúcno05_1_11_recenzie_vrbovsky_zakariasť slobody je brilantnou knihou o podobách dnešnej demokracie a zároveň pre-svedčivým pokusom o demytologizáciu niektorých predstáv o jej povahe. Fareed Zakaria, publicista týždenníka Newsweek, ponúka na pohľad znepokojujúcu interpretáciu vzťahu demokracie a slobody; vzťahu, ktorý v mnohých teoretických diskusiách vystupuje v podobe samozrejmej jednoty. Vyvracia tak niektoré učebnicové axiómy týkajúce sa podmienok demokratických foriem vlády a ich životaschopnosti. Zakaria, okrem iného skúma fenomén slobodných volieb, ekonomické predpoklady demokratizácie, či paradox prílišnej demokratizácie.

Zakaria poukazuje na skutočnosť, že demokratické voľby (teda to, čo sa v obligátnych definíciach demokracie uvádza ako conditio sine qua non) môžu paradoxne niekedy zmariť všetky nádeje na skutočnú slobodu. V domnelo vznešených voľbách demokratické väčšiny niektorých afrických krajín dopomohli k moci diktátorom. Všeľudové hlasovanie tak v podmienkach inštitucionálnej nepripravenosti, v akej sa nachádzali napr. mnohé kolónie po získaní nezávislosti, môže viesť aj k víťazstvu neliberálnych režimov. Požiadavka slobodného hlasovania pojem demokracie ani zďaleka nevyčerpáva.

Práve na základe rozdielu medzi skutočnou a domnelou slobodou Zakaria rozlišuje medzi liberálnou (ústavnou) a neliberálnou podobou demokracie. Základom politiky v ústavnej demokracii je podriadenosť zákonu, teda vláda práva. To znamená prísne obmedzovanie štátnej moci v prospech neodcudziteľných slobôd jednotlivca. Neliberálna podoba demokracie (dnešné Rusko, niektoré republiky bývalého ZSSR, ale aj nedávne Slovensko a iné) je zmesou demokratických a autoritárskych prvkov; inštitucionálna mizéria takýchto demokracií umožňuje pohodlné zneužívanie politickej moci. A čo je horšie, v mnohých prípadoch sú to systémy neimúnne voči chorobe príťažlivého populizmu potenciálnej diktatúry. „Práve ústavný liberalizmus a nie demokracia charakterizuje v moderných dejinách spôsob vlády v Európe aj severnej Amerike a odlišuje ho od ostatného sveta. Štatút nezávislého sudcu preto vystihuje „západný model vlády“ viac než nejaké všeľudové hlasovanie.“ (str.26)

Zaujímavejšia časť Zakariových úvah sa týka ekonomických podmienok demokratizácie. Autor vychádza zo záverov pomerne diskutovaného výskumu, podľa ktorého, čím viac sa nejakému štátu darí hospodársky, tým väčšie sú jeho šance na udržanie demokracie. A jestvuje zákonitosť, ktorá hovorí, že ak sa o prechod k demokracii pokúsi krajina s príliš nízkym podielom HDP na obyvateľa, bude s veľkou pravdepodobnosťou neúspešná. Zakaria tak obracia tradičnú predstavu vzťahu slobody a ekonomického benefitu na hlavu, keď hovorí: „Najprv kapitalizmus a vláda práva, až potom demokracia.“(str.68) Ako jeden z príkladov uvádza politické konzekvencie európskej priemyselnej revolúcie. Práve hospodársky rast, spolu s trpezlivým procesom deštrukcie moci založenej na privilegovanosti rodokmeňa, formoval charakter dnešnej európskej demokracie. Vznik ekonomicky svojbytnej strednej vrstvy predstavuje, podľa Zakariu, jeden zo základných predpokladov funkčnej demokracie: tento hospodársky a politicky najdôležitejší segment moderných spoločností vystupuje ako silný protihráč štátu. Legitimita delegovanej vlády totiž spočíva na jednoduchom obchode – výmene politickej služby za dane. A práve z tohoto dôvodu, tvrdí Zakaria, sa v niektorých prípadoch môže dočasná autokracia, podporujúca inštitucionálny a ekonomický rozvoj, stať vhodnejším prostriedkom k budúcej slobode, než unáhlená demokracia. Až v právne a hospodársky rozvinutých spoločnostiach sa môže všeobecné hlasovanie stať legitímnym nástrojom realizácie moci.

Pre spomenuté pravidlo však platí jedna zásadná výnimka. Sú to krajiny s nezaslúženým hospodárskym potenciálom, totiž štáty s bohatými zásobami nerastných surovín. Nezaslúžené bohatstvo prekáža vývoju moderných politických inštitúcií, ba čo viac, spoločnosti týchto tzv. rentiérskych štátov potrebu inštitucionálnych reforiem často vôbec nepociťujú. Kam až môže takýto zvrátený trend viesť, nám smutne dokazujú krajiny ako Saudská Arábia, Venezuela, Irán či Nigéria.

„Pokiaľ má vláda svoje vlastné príjmy, takže nemusí v spoločnosti zapustiť korene, je to dvor, nie štát, a obchodníci či podnikatelia sú iba dvoranmi. Saudská kráľovská rodina svojim poddaným ponúka odlišnú výmenu: „My od vás nechceme žiadne hospodárske zázraky a vy zase od nás nechcite žiadne politické zázraky.“ (str.94)

Mýtus demokratizácie ad infinitum je ďalšou z tém autorových úvah. Zakaria poukazuje na kontraproduktívnosť preexponovanej deregulácie demokracie, ktorá môže viesť k sťaženiu aj tých najelementárnejších politických procedúr. Snaha čo najviac rozpustiť právomoci politických reprezentantov môže mať prekvapivo opačný efekt – nedemokratickosť a neefektívnosť realizácie praktickej politiky. Zakaria to ilustruje na úspešnosti amerických záujmových skupín, ktoré sú prítomné takmer pri každom politickom rozhodovaní. Dobre organizovaná lobby, často reprezentujúca iba dočasné záujmy malej hŕstky obyvateľov, môže vcelku úspešne ovplyvňovať rozhodnutia týkajúce sa celej krajiny. A tak pôvodne dobrý úmysel väčšieho rozloženia moci iba čiastočne zmenšuje riziko jej zneužitia, ale zároveň komplikuje riešenie dôležitých a akútnych problémov. Zakaria teda upozorňuje na to, že práve nedemokratickosť niektorých politických inštitúcií, je paradoxne podmienkou dobrej demokracie.

„Obzvlášť pozoruhodné je, ako dokazuje jeden prieskum za druhým, keď sa dnes spýtate Američanov, ktoré verejné inštitúcie si najviac vážia, na špici sú vždy tieto tri: Najvyšší súd, armáda a Federálna banka. Majú jedno spoločné: Sú celkom nezávislé na tlaku verejnosti a fungujú krajne nedemokraticky. Mohlo by sa zdať, že Američania tieto inštitúcie obdivujú práve preto, že vedú a nenechávajú sa viesť.“(str.304)

Z elitného politického reprezentanta, oplývajúceho dostatkom odvahy presadiť nepopulárne, ale dôležité rozhodnutia, sa stal nesvojprávny otrok kriviek verejnej mienky, ktorého jediným cieľom je byť zvolený aj nabudúce. Táto karikátúra vyjadruje povahu dnešnej politiky viac než čokoľvek iné. Diktát verejnosti tak znehodnocuje samotný princíp zastupiteľskej demokracie – delegovanie moci a s ňou súvisiacej miery zodpovednosti.

Budúcnosť slobody sa bez pochýb stane jedným z kľúčových diel modernej politológie. Predstavuje znepokojujúci pohľad na niektoré teoretické diskusie o demokracii, ktoré sa v mnohých prípadoch obmedzujú iba na jej obligátne velebenie. Zároveň je to kniha, ktorá nám pomôže porozumieť mnohým odlišnostiam európskeho a amerického pohľadu na posledné geopolitické udalosti. A konečne, Fareed Zakaria, odkrývajúc zložitý vnútorný mechanizmus demokratizácie, nastavuje pravdivé zrkadlo snahám o jej unáhlené presadzovanie všade tam, kde sa iba pred nedávnom podarilo vymaniť spod nadvlády tyranie.