---

VARŠO, M.: Školská hra Apollo Coelis Redditus vo svetle Aristotelovej poetiky. In: Ostium, roč. 13, 2017, č. 3.

---

School drama Apollo Coelis Redditus in the light of the Aristotle’s poetics
This first known Jesuit school drama of the Jesuit college in Spiš Canonry (1648) seems to be an original creation of the local Jesuit teacher. The drama adheres to the principles of Aristotle’s poetics. The classic humanistic and biblical texts are admirably combined with several cross connections between the storylines performed by the pupils and the spectators themselves. Humanistic heritage in the play works as the precursor and herald of Christianity and theology. Even if the ancient knowledge appears ancillary to the right acquaintance and incarnated Wisdom, the Aristotelian theory of poetics remains well respected.

Key words: Jesuit school drama, Aristotle, poetics

Zatiaľ najstaršia známa školská hra z gymnázia Spoločnosti Ježišovej v Spišskej Kapitule nesie názov: Apollo Coelis Redditus seu S. Stephanus Protomartyr Contempto Vanorum Deorum Cultu Verum Deum Agnoscens.[1] Dostupné sú dva exempláre jej latinskej periochy, jeden v konvolúte tematicky rôznych latinských textov z knižnice bývalého Piaristického kláštora v Podolínci, momentálne uložený v Piaristickej knižnici v Budapešti[2] a druhý, samostatne zviazaný exemplár v budapeštianskej Sečéniho knižnici.[3] Na rozdiel od prvého exemplára, ten druhý obsahuje aj dobové informácie, písané rukou na prvých stránkach periochy.[4] Tieto prezrádzajú dôležité výpovede o vnímaní zmyslu aj cieľa školskej hry ako dôležitej aktivity pri výchove a vzdelávaní študentov. Poznámky tak možno pokladať za vzácne vyjadrenia, týkajúce sa divadelných aktivít v spišskokapitulskom kolégiu minimálne v prvých rokoch jeho pôsobenia, pretože zachované periochy z r. 1648 – 1651 sú podľa viacerých náznakov výsledkom snaženia výnimočného pedagóga. Prvé tri poznámky sú výrokmi o Bohu (s. 2v):

Auxiliante Deo quod sumus omne summus.[5]
Sit actionum Principium et Finis Deus.[6]
Principium, Medium, Terminus est Deus.[7]

Nasleduje známy Horáciov výrok[8] rozlišujúci zmysel a cieľ poézie, obľúbený medzi humanistickými európskymi kritikmi v 16. stor.:[9]

Aut prodesse volunt aut delectare Poetae
aut simul et iucunda et idonea dicere vitae.[10]

Na s. 3v sa nachádzajú výroky, pravdepodobne z dobových poetických zbierok.[11] Z opačnej strany (s. 3r) je rukou napísaná poznámka druh verša používaného v školskej hre:

Dicolon gratulatorium.

Hra bola predvedená študentami novo otvoreného gymnázia v Spišskej Kapitule v r. 1648. Časový údaj je obsiahnutý v chronostichu príznačnom pre dobu:

 

Udalosť spomenutá v chronostichu ako uzavretie mieru sa týka Vestfálskeho mieru ukončujúceho Tridsaťročnú vojnu. Ohlásenie voľby uhorského palatína bez uvedenia mena, naznačuje očakávania nového zástupcu cisára Ferdinanda III. (1608 – 1657) v Uhorsku.[12]

Hra je venovaná grófovi Štefanovi Čákimu (1603 – 1662) a jeho dvom synom Štefanovi (1635 – 1699) a Ladislavovi (1640 – 1708), študentom jezuitského kolégia v Spišskej Kapitule. Otec a syn boli pravdepodobne aj dôvodom výberu témy školskej drámy s mytologicko-biblickou tematikou, ktorej hlavný protagonista nesie meno Štefan. Venovanie školskej hry pánovi Spišského hradu nie je náhodné. Jeho otvorená podpora usadeniu sa jezuitov v blízkom okolí bola dokazovaná už roky pred otvorením gymnázia osobnou angažovanosťou. Príkladom je venovanie pozemkov hradného pivovaru, tzv. Braxatória, na usadenie sa jezuitov v Spišskom Podhradí, čo však pre nevôľu obyvateľov Spišského Podhradia nebolo možné uskutočniť.[13] Takýchto prejavov náklonnosti bolo viacero,[14] takže dedikáciu ako aj výber témy školskej hry možno pokladať za prejav vďaky za náklonnosť grófa k rádu Spoločnosti Ježišovej. Aj napriek dobovému kontextu tu nemožno nevidieť idealizáciu panovníka – mecéna kolégia, podobne ako v iných hrách nadnesenú chválu cirkevného či svetského predstaviteľa, ktorý existenciu a rozvoj kolégia podporoval.

Argumentum opisuje dej školskej hry tzv. „emblematickým sumárom“.[15] Ten má podobu Apolónovho mytologického príbehu:

Apollo Jovis imperio coelo exul, patriis iterum rectis restituitur.
[Apolón, vyhnanec Jupiterovho nebeského kráľovstva, sa vracia pod otcovské strechy.]

Úmyslom je interpretácia známej mytologickej postavy Apolóna ako sv. Štefana prvomučeníka, čo obdobným emblematickým sumárom s vyšším zmyslom námetu ilustruje apodosis:[16]

S. Stefanus spreto falsi Jovis cultu ad Patrios lares sed per mortem assumitur.
[Sv. Štefan potom, čo opovrhol falošným Jupiterovým kultom k otcovským Lárom[17] (bol) však smrťou vzatý.]

Hra je v perioche definovaná ako Acroama – sviatočné a hravé rozprávanie.[18] Možno ju pokladať za spevno-baletné predstavenie sprevádzané hrou na hudobných nástrojoch, ako to zmienky o lýre v prvej, o speve v druhej, tretej, piatej a o hre vo štvrtej syntagme naznačujú.[19] Vystúpenie sa prevedením aj obsahom radí skôr k humanistickej dráme, ako k školskému divadlu, čo len zvýrazňuje principiálne ukotvenie jezuitského vzdelávacieho modelu v humanistickom systéme, ktorého hlavné črty sa vyformovali už v staroveku.[20]

Po formálnej stránke možno hru žánrovo charakterizovať ako dramatizovanú meninovú hru odvodenú od poetického útvaru známeho pod názvom „narodeninová báseň” genethliacon. Tento umelecký útvar bol podľa dobových poetík súčasťou gymnaziálneho vzdelávania.[21]

Pomenovanie Acroama ako aj štruktúra v nezvyčajnej podobe 9-tich výstupov môže súvisieť s osobou Apolóna, ktorý bol pokladaný za ochrancu umenia a hudby, pričom ochraňoval 9 múz.[22]

Výstupy sú pomenované pre označenie scén pre periochy zriedkavým gréckym pojmom syntagma – rozprava.[23]

Samotný námet je prevzatý z grécko-rímskej mytológie. Apolón je Diovým synom s Léto pochádzajúcej z rodu Titanov. Podľa rozprávaní z Malej Ázie hľadá Léto miesto, kde by sa usadila a mohla porodiť očakávané deti. Diova manželka Héra jej zo žiarlivosti vymedzila iba jedno miesto, kam lúče slnka nedopadli. Léto sa podarí dostať na kamenistý ostrov Délos, ktorý je vlastne premenenou podobou hviezdneho božstva Astérie. Tam porodí dvojčatá Apolóna a Artemis. Pôrod trvá deväť dní za asistencie mnohých bohýň. Po pôrode je Apolón živený nektárom a ambróziou, potravou bohov darujúcou nesmrteľnosť. V homérskom hymne sa novorodenému Apolónovi predpovedá láska k lýre a k napätému luku. Apolón patrí k ochranným božstvám mládeže a mladosti, lebo dokáže zastaviť alebo urýchliť čas. Na mnohých gréckych a rímskych mozaikách je zobrazený v milostných scénach ako ten, čo vedie múzy na vrchu Parnas či Helikón, alebo v kruhu pastierov (napr. Hydria z Villa Giulia, okolo 460 pred Kr., Rím, Vatikánske múzeá). V staroveku bol Apolón pokladaný za tvorcu hudby a spájaný s deviatimi múzami (Hesiod a Homér). Pausanias ho označuje epitetom μουσηγέτης – vodca múz.[24]

Apolón sa pôvodne spájal s hudobným prejavom (μέλος) v spojení spevu, hry na hudobnom nástroji a tanca.[25]

Známe sú mytologické rozprávania o Apolónovej zručnosti pri hraní na hudobných nástrojoch. K tomuto druhu patrí aj rozprávanie o súťaži Apolóna s Marsyasom v tom, kto lepšie ovláda hru na dvojitej flaute a na harfe. Zvíťazí Apolón. Ten dokonca dokáže hrať aj na obrátenej flaute. Ako víťaz môže rozhodnúť nad Marsyasovým osudom. Rozhodne sa stiahnuť satyra z kože zaživa. Zo sĺz trpiaceho vzniká rieka Marsyas.[26]

Apolón je v dejinách neustále prítomný, aj keď jeho podoby sa neustále menia. V starovekom Ríme je božstvom inšpirácie. Apolónova recepcia v nastupujúcom kresťanstve vďačí za obľubu najmä platonizujúcej filozofii, v ktorej sa dostáva k slovu typologické prepojenie Apolóna so symbolikou svetla a predstavuje prefiguráciu Krista – slnka spravodlivosti (Mal 3,20). Dielo Arnulfa z Orleansu, Allegoriae super Ovidii Metamorphosin (cca. 1175) je vhodným príkladom Apolónovej recepcie v období stredoveku. V novovekom poetologickom diskurze je motív Apolón – Marsyas obrazom sebaočisťovania sa umelca, ak chce byť verný inšpirácii. Túto metamorfózu vystihuje už Danteho epizóda v Božskej komédii. V raji sa Dante obracia na Apolóna a prosí ho, aby ho uspôsobil na vhodnú nádobu: Vstúp do mojej hrude a dýchaj ty, tak ako si porazil Marsyasa a stiahol z kože jeho údy. Ak by si mi požičal božskú čnosť, aby som aspoň tieň blaženého kráľovstva, čo mi ostal v hlave, mohol sprostredkovať… Ó božská čnosť.[27] V politicko-náboženskom kontexte protireformácie sa z epizódy Apolón–Marsyas stáva symbol očistenia od heréz.[28]

Mytologické postavy hry
Na začiatku školskej hry Merkúr, rímsky boh s vlastnosťami Herma z gréckeho panteónu, predstavuje divákom symboliku nesenú postavami a ich konanie. V tomto ohľade je súčasník, rovnako ako doboví adresáti, odkázaný na množstvo nie samozrejmých informácií z grécko-rímskej mytológie. Bolo by ideálne vedieť, z akých zdrojov čerpal autor školskej drámy. Nakoľko to však nie je možné, pri predstavovaní jednotlivých osôb, ich konania a motívov budeme odkazovať na texty, ktoré boli súčasťou knižníc jezuitských kolégií a univerzít. Ako jeden z pramenných materiálov prichádza do úvahy dielo Lilia Gregoria Giraldiho De Deis Gentium z r. 1548, ktorého časti nazýva syntagmami, podobne ako školská hra označuje jednotlivé dejstvá.

Jupiter – Zeus. Giraldi sa po prvej syntagme o Najmocnejšom jedinom židovskom a kresťanskom Bohu De Deo uno praepotenti, v druhej kapitole knihy zoširoka venuje Jupiterovi ako najvyššiemu gréckemu a rímskemu bohu. Hneď v úvode vyjasňuje jeho meno – množstvo mien – v rímskej a v gréckej kultúre.[29] Potom cituje Ciceron z jeho De natura deorum. Tu spomína medzi tromi pomenovaniami Jupitera aj ako Nebeského otca (Patre Coelo).[30] Jupiter je v školskej hre predstavený ako boh bývajúci v nebi už v argumente. Nebo je priestorom prvých šiestich výstupov školskej hry.

Ďalšou dôležitou skutočnosťou pre kontext hry je spojenie Jupitera s kameňom – kameňovaním, ktoré je témou pathosu v závere hry: lapis – kameň, alebo čomu iní (hovoria) Lapideus Iupiter – Kameň u Jupitera, je u Rimanov najsvätejšou prísahou (prísažnou formulou). Podľa Cicera sa „Prisahá Jupiterovmu kameňu,“ podľa Apuleia „Pri Jupiterovej skale.“[31] Následne Giraldi cituje gréckych (Aristoteles, Demostenes, Pytagoras…) a rímskych autorov (Titus Livius…) a približuje rituál uzatvárania zmluvy tak, ako sa vykonával v príznačných obdobiach na rozličných miestach, prevažne svätyniach. V Ríme to bol Jupiterov chrám na Kapitole, v gréckom svete bol sídlom Dia pravdaže Olymp.

Amfión je v gréckej mytológii Diovým synom s milenkou Antiopou. Jeho dvojča, brat Zéthos sa vyznačoval fyzickou silou, miloval lov a zápas. Naopak Amfión bol jemný a miloval hudbu. S obľubou hral na zlatej lýre, ktorú dostal do daru od Apolóna. Dvojčatá mali spoločnú skúsenosť so životom na úteku, keďže podľa mytológie ich matka zo strachu pred svojím manželom zanechala v lese napospas ich osudu. Neskôr žili v Tébach, ktoré spoločnými silami opevnili. Zétos svojou silou a Amfión takou krásnou hrou na lýre, že kamene poslušne vstávali a ukladali sa na svoje miesta do hradieb. V gréckej mytológii sa Amfión a Apolón predstavujú skôr v nepriateľskom vzťahu potom, čo Amfión zaútočí na Apolónov chrám z pomsty za Niobine deti, Apolón Amfióna zabije šípmi.[32]

Charitky, v gréckej mytológii bohyne pôvabu, rovnako Grácie v rímskej mytológii, majú rôzne podoby. Zoznam účinkujúcich v závere periochy prezrádza, že v hre vystupovali tri grácie: Tália – Kvetonosná, Aglaia – skvejúca sa a Eufrosyné – potešujúca srdce.[33] Tento počet je známy od Hesioda.[34] V iných starovekých prameňoch sa počet a mená charitiek rôznia.[35] V školskej hre sa charitky spájajú s vrchom Helikón, kde ich Apolón vzýva. Vrch je v gréckej mytológii známy ako sídlo deviatich múz. Na tomto vrchu sa nachádzal aj Hipokrénsky prameň, z ktorého prýštila voda inšpirácie. Charitky z tretej syntagmy dostávajú v štvrtej a piatej syntagme pomenovanie rímskych grácií.

Faun – je v rímskej mytológii syn Picusa a Saturnov synovec. Jeho grécky ekvivalent je boh Pan. Je to prírodné božstvo, ktoré sa stará o plodnosť ľudí i zvierat, odtiaľ aj jeho podoba od hlavy po pás poločloveka (s kozími rohami na hlave) a polokozy. Pôvodne bol bohom vidieka, pastierov a roľníkov, náprotivkom Silvána boha lesov. Podľa mytológie s obľubou hrával na flaute. Fauni často vystupujú vo veľkých množstvách. V hre môže ísť o odkaz na Marsyasa. V piatom výstupe Fauni súťažia v tanci a spevoch s charitkami, nie s Apolónom, ten má v školskej hre dosiahnuť dôležitejšie víťazstvo. Motív súťaživosti medzi faunami a charitkami v hre je blízky rozprávaniu o súťaži medzi Apolónom a Marsyasom, keď charitky v ňom posudzujú hru súťažiacich.

Pygmejovia sú známi už autorovi Íliady. V treťom speve je boj medzi žeriavmi a pygmejmi mefistovským obrazom správania sa Trójanov v bitke:

Keď však už všetci sa zriadili okolo vojvodcov svojich,
Trójania kráčali dopredu s krikom a vreskom sťa vtáci.
Ako sa šíri pod nebom krik, keď žeriavy tiahnu,
len čo uniknú zime a dlhým a nesmiernym dažďom,
k Ókeanovým prúdom sa rozletia s nesmiernym krikom,
nesúc so sebou vraždu a záhubu Pygmajským mužom,
s ktorými za rána ihneď sa púšťajú do strašnej bitky.[36]

Aristoteles aj Plínius spomínajú vo svojich spisoch rovnako národ pygmejov: „Žeriavy tiahnu zo skýtskych polí na močariská v Hornom Egypte, kde vyviera Níl. tieto miesta obývajú pygmejovia. Nie je to rozprávka, naozaj jestvuje maličký ľudský kmeň”.[37] Národ malého vzrastu bol však známy ešte omnoho skôr, ako to dosvedčuje nápis Ramzesa Veľkého (1292 – 1225 pred Kr.), (s. 22). Zdá sa, že vedomosť o pygmejoch je už homérskych čias literárnym toposom.

V školskej hre sa v ôsmom výstupe spomína prísaha vernosti pygmejov Jupiterovi. Možno sa domnievať, že táto prísaha znázorňovala opis prísahy Jupiterovi, ako ho zachytáva Giraldi: Niektorí hovoria … o kremennom kameni, ktorý ten, čo vykonáva prísažnú dohodu drží a slávnostne prednáša tieto slová: Ak vedome zradím, nech ma Diespiter[38] ochraňujúci mesto a dvor, zbaví vlastníctva, ako ja (sa zbavujem) tejto skaly.[39]

Hra Apollo vo svetle Aristotelovej poetiky
Školské hry, ich tvorba aj prevedenie vychádzali z humanistickej tradície. Zdrojom tém bol okruh humanistických vedomostí, biblické texty, cirkevné a náboženské dejiny. Výstižne to formuluje V. Černý,[40] keď o autoroch školských drám hovorí, že boli oboznámení s antickými dramatickými vzormi a pravidlami a školení v klasickom humanizme.

Medzi najvplyvnejšie diela starovekých autorov na tvorbu novovekých poetík bezpochyby patrí Aristotelova Poetika. Sám Aristoteles sa o nej zmieňuje ako o publikovanom diele (ἐκδιδόναι),[41] s najväčšou pravdepodobnosťou ide o publikované dielo v zmysle učebných textov, na rozdiel od publikovaných diel odovzdaných na odpisovanie určených širšej verejnosti. Starovekí autori z 3. stor. pred Kr. zaznamenávajú dve Poetiky. Diogenov zoznam vyrátava Poetiky pod číslom 83: Πραγματεία τέχνης ποιετικῆς α’, β’, podobne v Ptolemaiovom zozname figuruje pod číslom 75 ako: Τέχνης ποιετικῆς β’ spoločne s Rétorikou. Hezechius zaznamenáva Poetiku ako: Τέχνης ποιετικῆς α’, β’ a za tým Rétoriku ako Τέχνης  ῥητορικῆς γ’.[42]

V období humanizmu boli predovšetkým v Taliansku známe texty Aristotelovej Poetiky z gréckych prepisov pôvodných textov.[43] Najznámejším a dlhodobo najvplyvnejším gréckym textom bolo tzv. prvé vydanie Editio princeps od Aldina z r. 1508,[44] ako súčasť jeho súborného diela Rhetores Graeci.[45]

V období renesancie sa objavujú snahy vypracovať sústavu zásad a kritérií na hodnotenie básnických diel. Aristotelova Poetika sa spolu s Horáciovým Listom Pisónom (Ad Pisones) známym aj pod názvom O básnickom umení (De arte poetica), stáva teoretickým východiskom pre básnickú a divadelnú tvorbu. Zdá sa, že Aristotelova Poetika bola používaná ako komplement Horáciovho teoretického spisu. Vedomie zásadného rozdielu medzi týmito dvomi dielami podmieneného historickou a kultúrnou odlišnosťou bolo v tomto období ešte pomerne málo rozvinuté (s. 40). Postupne vznikajú zásadné poetiky, Poetika Hieronyma Vidy z Kremony (1520) a rozsiahle pojednanie taliansko-francúzskeho humanistu I. C. Scaligera: Sedem kníh o poetike (Poetices libri septem 1561). Tieto sa stávajú bázou pre vznik teoretických pojednaní obdobia novoveku.[46]

V Hornom Uhorsku bola v období predvedenia školskej hry Apollo pravdepodobne známa poetika Jakuba Pontana,[47] pôvodom z Čiech: Poeticarum Institutionum, vydaná v r. 1594 s mnohými následnými vydaniami, možno aj poetika talianskeho jezuitu Alexandra Donata: Ars Poetica sive institutionum artis poeticae, vydaná prvý krát v Ríme v r. 1631. Pontanus sa o Aristotelovi zmieňuje hneď v úvode svojho diela ako o prvom prameni, podobne v závere figuruje Aristoteles v zozname použitej literatúry na prvom mieste. Rovnako Donatus už v prvej vete venovanej čitateľovi odkazuje na Aristotelovu Poetiku. Obidvaja autori vo svojich poetikách z Aristotela vychádzajú a vedú s ním neustály dialóg. Aristotelovu Poetiku tak možno pokladať za východiskové dielo pre tvorbu Pontanovej a Donatovej Poetiky, pravdepodobne v interpretácii Scaligera a Ronsarda.[48]

Aristotelova Poetika bola jezuitskému vzdelanostnému systému dostupná nielen prostredníctvom spomenutých novovekých poetík, ale aj priamo. O jej mieste vo vzdelávaní svedčí zmienka o tomto diele v jezuitskom programe vzdelávania, v Ratio studiorum. Podľa prvého bodu pravidiel je používanie Aristotelovho krátkeho spisu O poézii odporúčané profesorom rétoriky predkladať ho k dennému štúdiu (RS 12 §1):

Aj keď predpísané sa môže študovať na mnohých autoroch, denná prednáška by mala byť zverená Cicerovým rečníckym dielam, Aristotelovej Rétorike a ak je vôľa, jeho Poetike.[49]

Z odporúčania Ratia možno usudzovať, že Poetika patrila k štandardnému dielu, ktorým sa študenti rétoriky mali zaoberať.[50] Je pravda, že v hre Apollo v zozname účinkujúcich nespomínajú študenti rétoriky. Sú tu prítomní dvaja študenti vyšších tried (Jacobus Vincius, Paulus Polentinus). Dvaja vystupujúci boli z ročníka predchádzajúceho rétoriku – poeti (gróf Ladislav Čáki, Balthasar Lehocki). Z pedagogického pohľadu by priblíženie Poetiky malo odôvodnený zmysel: pre vyššie ročníky by išlo o opakovanie, pre nižšie o prípravu na zoznámenie sa s týmto štandardným dielom osobnou skúsenosťou nacvičením školskej hry.

Hra Apollo preukazuje znaky aristotelovskej tragédie. Porovnanie zachovaného programu hry Apollo s Aristotelovou Περὶ ποιετικῆς  vzbudzuje dojem, akoby autor školskej hry chcel svojim zverencom na jej prevedení demonštrovať základné pravidlá a zásady obsiahnuté v pojednaní o tragédii (6.-19. kapitola Poetiky).

Nasledujúce porovnanie východiskového teoretického spisu Poetiky s jej premietnutím do dramatizácie školskej hry nie je vyčerpávajúcim kritickým štúdiom, ale skôr pozorným čítaním dvoch svojou povahou odlišných textov, z ktorých prvý je teoretickým pojednaním predovšetkým o tragédii a druhý aplikáciou tejto teórie v konkrétnej školskej hre. Program školskej hry je v porovnaní s Aristotelovou Poetikou podstatne stručnejším a ešte neúplnejším textom ako samotná Poetika. Výsledky porovnávania je preto treba brať s určitou rezervou.

Tragédia je podľa Aristotela:

… zobrazením (μίμεσις) vážneho a uceleného deja s určitým rozsahom, a to takým, pri ktorom sa používa okrasná reč v každom úseku zvlášť prislúchajúcimi prostriedkami. Dej sa nerozpráva, ale predvádza sa konajúcimi postavami a súcitom a strachom sa dosahuje očistenia (κάθαρσιν) takýchto pocitov.[51]

Aristoteles rozlišuje šesť zložiek tragédie:

… dej, povahokresbu, reč, myšlienkovú stránku, výpravu a hudbu (1453^a).[52]

Ako najdôležitejší je opísaný prvý komponent tragédie, dej (μῦθος):

Najdôležitejšou z týchto zložiek je zostavenie udalostí. Tragédia predsa nie je zobrazením (μἰμεσις) ľudí, ale konania (πρᾶξίς) a života, šťastia a nešťastia, a šťastie i nešťastie sa zakladá na konaní. Cieľom (hry) je teda určité konanie a nie povahová vlastnosť (1450^a).

Formulácie programu sa sústreďujú na konanie aktérov, o ich povahových vlastnostiach niet v stručných vyjadreniach bližšej zmienky. Aktivity postáv rímsko-gréckej mytológie zodpovedajú mytologickému pozadiu nositeľa mena, čím sa zachováva aj Aristotelovo konštatovanie o daných (nie vymyslených) menách, ktoré autori tragédie postavám dávajú (1451^b). Výnimočne sa to ukazuje na hlavnom charaktere drámy, na Apolónovi. Tento sa v priebehu hry zmení vo viacerých ohľadoch (meno, uctievanie boha), pričom jednotlivé premeny a opisované udalosti nie sú epizodické ale nasledujú po sebe v pravdepodobných súvislostiach (1451^b), čo celé konanie udržiava ho od začiatku do konca celistvým (1451^a).

Dej ako aj námet školskej hry poukazuje na jej tvorcu, ktorý sa zhostil svojej úlohy na spôsob básnika, nie dejepisca v zhode s tvrdením zachyteným v Aristotelovej Poetike:

…úlohou básnika nie je opisovať to, čo sa skutočne stalo, ale to, čo by sa stať mohlo… (1451^a).

Ako správne postrehli E. Knapp a G. Tüskés,[53] výnimočnou stránkou tejto hry je jej emblematičnosť mienená už od jej prípravy. Zdôrazňuje to poznámka na titulnej strane: … sub Symbolis in Scenam dabant [prevedené na scéne v (podobe) symbolov]. Školská hra sa tým radí k tzv. drama symbolicum (tiež drama fictum), s fiktívnym dejom (mytologické postavy, biblické postavy) a rovnako aj scénou (nebo, zem – Jeruzalem) symbolicky odkazujúce na skutočnosť (bralo Spišského hradu, novozaložené jezuitské gymnázium). Aj väčšina zachovaných školských programov z r. 1649 – 1651 má fiktívny dej.

Správne usporiadaný dej má byť svojím vyústením skôr jednoduchý než dvojitý (s jedným koncom pre dobrých a s opačným pre zlých)… človek sa v ňom nesmie vznášať z nešťastia do šťastia, ale naopak, upadať zo šťastia do nešťastia a to nie pre zlú povahu, ale pre vážne pochybenie...[54]

V hre Apollo vystupuje jeden vznešený hrdina[55] vo vyššie popísaných intenciách deja. Apolón, šťastný po vypočutí prosby svojho brata a udelení milosti od svojho otca Jupitera mu smie predniesť narodeninovú báseň. Aby to urobil čo najlepšie, pozve si na pomoc charitky (3.-4. syntagma). V piatej syntagme nastáva zauzlenie: V perspektíve postáv dochádza k zmene, keď sa na scéne objavujú navzájom súperiace grácie a faunovia. Mení sa aj priestor. Nebeská scéna sa spája so zemou, keď sa návršie Spišského hradu stáva jedným z  návrší zasvätených Jupiterovým narodeninám.

V šiestej syntagme sa dej naoko ešte viac komplikuje príchodom pygmejov. V skutočnosti sa pripravuje zásadný zvrat v deji hry. Prísaha pygmejov Jupiterovi vytvára slávnostnú atmosféru, v ktorej Apolónovo odvrátenie sa od Jupitera dosahuje väčší účinok. Ten je zvýraznený aj zmenou scény. Apolón v 7. syntagme po návrate z neba na zem symbolizujúcom aj obrazne obrat od šťastia (nebo) k nešťastiu (zem) prichádza o celý šťastný svet návratu do domova. Dôvodom je poznanie Jupiterovej nemohúcnosti na zemi. Samotné konanie je rozvrhnuté do dejového vývoja Aristotelom opísané ako zložité:

Zložité je konanie, pri ktorom dochádza k zmene súčasne s peripetiou alebo anagnorizou alebo s obidvomi.[56]

Anagnoriza je v poetike definovaná nasledovne:

premena neznalosti v poznanie, a tým buď v priateľstvo alebo v nepriateľstvo ľudí, ktorí sú určení k šťastiu alebo k nešťastiu (1452^a).

Apolón v 7. syntagme, ktorú po doterajšej zápletke možno vo svetle poetiky pokladať za rozuzlenie (1455^b), prichádza k anagnorize – k nečakanému novému poznaniu (agnoscere) nemohúcnosti falošného Jupitera na zemi čo spôsobuje zmenu mena a následný náhly obrat v celom deji (peripetia) – prijatie pravého Boha na nebesiach a vtelenej Pravdy na zemi. Aristoteles rozlišuje päť druhov anagnorizy.[57] V hre Apolón ide o poznanie na základe úsudku (συλλογυσμός), ktoré pokladá za druhé najhodnotnejšie z druhov anagnoríz, po poznaní vyplývajúcom z udalostí samotných (1455^a).

Peripetia dôsledne zodpovedá Aristotelovmu popisu:

… premena prebiehajúcej udalosti na jej opak… (1452^a).

Ak sa vrátime k poznaniu, to má aspoň dve úrovne. Boží syn Apolón spoznáva nemohúcnosť boha Jupitera na zemi, berie na seba nové meno človeka Štefana, aby začal uctievať pravého Boha na nebi a vtelenú Pravdu na zemi. Dochádza tak nielen k premene bytia z božského na ľudské, ale aj k výmene bohov v nebi a na zemi.

V hre sa k slovu dostáva aj k tretí dejový prvok, ktorý Aristoteles v poetike rozpoznáva, drastický výjav – pathos. Ten:

… tkvie v zhubnom alebo bolestnom konaní, akým je napríklad usmrtenie na javisku, spôsobovanie prílišných útrap, zranení a pod. (1452^b).

Štefan v 8. Syntagme položí život pre nové poznanie a zmena jeho doterajšieho konania vedie k jeho ukameňovaniu pygmejmi na Šaulovo odporúčanie.

V 9. možno pozorovať zdvojenie rozhodujúcich prvkov deja anagnorizy, peripetie aj pathosu, keď Šavol prichádza k novému poznaniu Štefanovým pričinením sa obráti k Bohu, ktorého syna odmietal. Oľutuje svoj čin zomiera. Aj v tomto prípade je evidentné poznanie medzi osobami jednou z nich, následne dvomi. Aristoteles poznanie opisuje nasledovne:

Pretože anagnoriza je poznaním osôb, buď pri ňom pozná jedna osoba druhú, keď sa stane zjavným, kto ten druhý je, alebo sa musia poznať vzájomne. Tak napríklad Orestés pozná Ifigéniu podľa toho, že ona chce po ňom poslať dopis, ale k tomu, aby Ifigénia poznala jeho, bola potrebná ešte ďalšia anagnoriza (1452^b).

V prípade hry Apolón dochádza k jednostrannému poznaniu medzi Apolónom – Štefanom a Jupiterom, pričom Jupiter Štefana nepoznáva, následne dochádza k druhej anagnorize v osobe Šaula, ktorý spoznáva Štefana vo chvíli jeho smrti a zároveň spoznáva aj odmietaného syna jemu známeho uctievaného Otca. Svoj život končí rovnako ako Štefan, obetovaním vlastného života v obraznom zavŕšení narodeninovej básne – genethliacon.

V rozuzlení (7. – 9. syntagma) sa sústredí najviac pocitov strachu a súcitu v poetike zachytených slovami:

K navodeniu strachu a súcitu možno využiť scénické prevedenie, ale zdrojom týchto pocitov môže byť priamo skladba udalostí, čo je lepšie a svedčí o väčšom básnikovi (1453^b).

Obavu vyvoláva samotná zmena mena Apolón na Štefan spojená s osobou mučeníka. Tá sa ukáže ako opodstatnená, keď v nasledujúcej syntagme pygmejovia z dôvodu Apolónovej premeny prisahajú vernosť Jupiterovi a vyvolajú proti Štefanovi vojnu. Akt kameňovania za Šaulovej asistencie otvára priestor súcitu zúčastneného diváka. V poslednom výstupe sa obe citové hnutia ešte prehĺbia Šaulovým obratom a smrťou. V osobe Šaula sa potvrdzuje aj Aristotelova teória o správnom zaobchádzaní s tradičnými príbehmi (1453^b). Zo štyroch možností, vykonať/nevykonať, vedome/nevedome čin vzbudzujúci hrôzu a žiaľ (1453^b), autor školskej hry vyberá možnosť dopustenia sa zlého činu bez toho, aby dotyčný vedel aké je to hrozné.

V 8. syntagme Šavol radí pygmejom Štefana ukameňovať, pritom prichádza k poznaniu, čo nevzbudzuje odpor  a poznanie pôsobí otriasajúco (1454^a).

Prirodzene pri predstavení školskej hry sa natíska otázka jej dramatizácie. Ako boli jednotlivé postavy na scéne odlíšené, ako sa pohybovali, ako sa menili, akým spôsobom prebiehala komunikácia s divákom, aká bola samotná scéna atď. Žiaľ samotný program obsahuje príliš málo informácií na to, aby otázky nastolené z dramatickej a scénickej perspektívy mohli byť zodpovedané v uspokojivej miere. Nápomocné by tu mohli byť školské poetiky s konkrétnymi dramatickými odporúčaniami, návodmi a postrehmi. Možno sa domnievať, že tak, ako boli v hre zachované princípy Aristotelovej poetiky, zachovalo sa aj jeho odporúčanie o samotnej výprave:

Výprava je síce pôsobivá, ale najmenej umelecká a už mimo oblasť básnictva (1450^b).

Aj v prípade celých zachovaných textov hier je len ťažko možné s istotou hru rekonštruovať v jej presnejšom predvedení.

Záver
Podľa viacerých náznakov je prvá známa školská hra z gymnázia v Spišskej Kapitule pôvodnou tvorbou jezuitského pátra miestneho kolégia. Príkladne zachováva princípy Aristotelovej Poetiky, čím všetkým zúčastneným ponúka praktické predvedenie študijného materiálu. Je obdivuhodné, ako sa klasické humanistické témy skĺbia s biblickými textami. Vzniká tak množstvo vzájomných prepojení vystupujúcich osôb, pričom mytologické postavy počas deja dostávajú novú podobu biblických osôb alebo miznú zo scény aby uvoľnili miesto triumfálnym obrazom z Nového zákona. V školskej hre je vytvorená aj spleť vzájomných vzťahov medzi s vystupujúcimi i pozvanými hosťami, s ich menami, životnými peripetiami, spoločenským postavením a záslužným pričinením o vznik gymnázia.

Pravdou je, že humanistické dedičstvo je aj v tejto hre predstavené ako to, čo teológiu a kresťanské náboženstvo predchádza a naň pripravuje. Aj tak je potrebné vyzdvihnúť úlohu grécko-rímskej mytológie, ktorá zaujíma v období baroka dôležité miesto pri hľadaní pravdy. Napriek tomu, že mytológia a staroveké poznanie sa nakoniec podriaďujú pravému poznaniu a Vtelenej múdrosti, odohráva sa to v aristotelovskom poetickom priestore rešpektujúc jeho princípy. Ak si uvedomíme, že Aristotelova poetika bola východiskom pre poetiky až do druhej polovice 18. stor., ostáva len s obdivom uznať jej nenahraditeľný prínos pre dejiny rozvoja teórií o poézii a dráme.

Štúdia je výstupom z grantového projektu VEGA: 2/0149/15/12 – Jezuitská školská dráma na Slovensku v 17. – 18. stor. III. etapa.

L i t e r a t ú r a
APOLLODORUS.: The Library, with an English Translation by Sir James George Frazer, F.B.A., F.R.S. in 2 Volumes. Cambridge, MA, Harvard University Press; London, William Heinemann Ltd. 1921. http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0548.tlg001.perseus-grc1:1.4.2
ARISTOTELÉS.: Poetika. Preložil M. Mráz. Praha: OIKOYMENH 2008.
ARISTOTELÉS.: Historia Animalium. Preložil D’Arcy W. Thompson, London, John Bell 1907. https://ebooks.adelaide.edu.au/a/aristotle/history/index.html
BALBÍN, B.: Verisimilia humaniorum disciplinarum. Pragae: 1701. https://babel.hathitrust.org/cgi/pt?id=ucm.5325300254
BIZOŇOVÁ, M.: Spoločnosť Ježišova a jej charakteristika. In: K Počiatkom Jezuitov na Spiši. Ján Voško – z reštaurátorskej tvorby. Levoča: SNM-Spišské múzeum v Levoči 2013, 8-35.
BOBKOVÁ-VALENTOVÁ, K. et al. Sv. Jan Nepomucký na jezuitských školních scénách. Theatrum neolatimum. Latinské divadlo v Českých zemích, I. Praha: Academia 2015.
Budapesti Corvinus Egyetem Egyetemi Könyvtár (ďalej BCE), Elenchus librorum in bibliothecis variis infranotatis post repartitionem remanentium…, signatúra (ďalej sign.) Ms J 18.
Budapesti Corvinus Egyetem Egyetemi Könyvtár (ďalej BCE), Elenchus librorum, qui ex bibliothecis infra specificatis, ductu indicis generalis selecti, et ad bibliothecam regiae universitatis Budensis transmittendi sunt, signatúra (ďalej sign.) Ms J 20.
CICERO, Marcus Tullius.: Epistulae ad Familiares, L.C. Purser, Ed., http://data.perseus.org/texts/urn:cts:latinLit:phi0474.phi056
ČAPLOVIČ, J.: Bibliografia tlačí vydaných na Slovensku do roku 1700. Martin: Tlač SNP 1972.
ČAVOJSKÝ, L.: Dejiny slovenského divadla I. Od najstarších čias po začiatok 20. storočia. Bratislava: 1997.
ČERNÝ, V.: Barokní divadlo v Evropě. Vimperk: Pistorius & Olšanská 2009.
DANTE, A.: Divina Commedia, Paradiso, 1,19-24. In: La Divina Commedia. Commento e parafrasi di Carlo Dragone. Milano: 1985.
DONATUS, A.: Ars Poetica Sive Institvtionvm Artis Poeticae Libri Tres. Coloniae Agrippinae: 1633.
http://reader.digitale-sammlungen.de/resolve/display/bsb10922026.html
HÉSIODOS.: Theogonia. 2016. http://www.gottwein.de/Grie/hes/thggr.php?submit=deutsche+Übersetzung
HOMÉROS.: Ílias. Preložil M. Okál., ilustroval V. Hložník. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1962.
HORATIUS.: Ars poetica. http://www.thelatinlibrary.com/horace/arspoet.shtml
HYGINUS.: Fabulae. H.E. Rose, Ed. 1933. http://latin.packhum.org/author/1263
CHARLES DU FRESNE DU CANGE’S.: Glossarium Mediæ et Infimæ Latinitatis. 1883–1887. https://en.wikipedia.org/wiki/Charles_du_Fresne,_sieur_du_Cange
CHARLTON T. L. – SHORT, C.: A Latin Dictionary. Oxford: 1879.
HENNIG, R.: Der Kulturhistorische Hintergrund der Geschichte vom Kampf zwischen Pygmäen und Kranichen. In: Rheinisches Museum für Philologie, Neue Folge, 81/1 (1932) 20-24.
http://www.rhm.uni-koeln.de/081/Hennig1.pdf
JACKOVÁ, M. (ed.).: Nejmírnější Pallas. Hry určené gramatikálním třídám jezuitských gymnázií Theatrum neolatimum. Latinské divadlo v Českých zemích, II. Praha: Academia 2016.
KNAPP, É. – TÜSKÉS, G.: Emblematics in Hungary. A Study of the History of Symbolic Representation in Renaissance and Baroque Literature (Frühe Neuzeit 86). Tübingen: Niemeyer 2003.
GYRALDO, L.G.: De Deis Gentium varia et multiplex Historia, in qua simul de eorum imaginibus et cognominibus agitur, ubi plurima etiam hactenus multis ignota explicantur, et pleraque clarius tractantur. Ad Herculem Estensem II. Ferrariensem Ducem IV. Basileae: 1548.
http://gallica.bnf.fr/ark:/12148/bpt6k10697001/f130.item
LOYEN, U. van – WALTHER, S.: Apollon. In: M. Moog-Grünewald (ed.). Mythenrezeption. Die antike Mythologie in Literatur, Musik und Kunst von den Anfängen bis zur Gegenwart. Stuttgart: J.B. Metzler 2008.
Országos Széchényi Könyvtár, signatúra RMK II, 685.
PANCZOVÁ, H.: Grécko-slovenský slovník od Homéra po kresťanských autorov. Bratislava: Lingea, 2012.
PAUSANIAS.: Pausaniae Graeciae Descriptio, 3. vols. Leipzig, Teubner 1903. http://data.perseus.org/texts/urn:cts:greekLit:tlg0525.tlg001
Piarista rend Magyar tartománya központi könyvtára, signatúra P 33-8-19.
PLINIUS.: Naturalis historia. K.F.Th. Mayhoff, ed. Lipsiae; Teubner 1906. http://data.perseus.org/texts/urn:cts:latinLit:phi0978.phi001
PONTANUS, J.: Poeticarum institutionum libri tres eiusdem tiroccinium poeticum. Ingolstadii: 1644.
https://books.google.sk/books?id=4RQ8AAAAcAAJ&printsec=frontcover&hl=sk&source=gbs_ge_summary_r&cad=0#v=onepage&q&f=false
Ratio Studiorum. 1635. Antverpiae, Apud Joannem Meursium. http://lib.ugent.be/en/catalog/bkt01:000392769
SIEDINA, G.: The Reception of Horace in the Courses of Poetics at the Kyiv Mohyla Academy. 17th-First Half of the 18th Century. Doctoral dissertation. Harvard: 2014.
http://nrs.harvard.edu/urn-3:HUL.InstRepos:13065007
TARÁN, L. – GUTAS, D.: Aristotle Poetics. Editio Maior of the Greek Text with Historical Introductions and Philological Commentaries. Leiden: Brill 2012.

Príloha:
Preklad periochy: Apollo coelis redditus

(s. 3v)
Argumentum
Apolón, vyhnanec z nebies za vlády Jupitera, sa opäť vracia pod otcovské strechy.
Apodosis
Sv. Štefan po tom, čo sa vzdal falošného kultu Jupitera k otcovským Lárom, ale skrze smrť bol vzatý.

(s. 4r)
Dejstvo
Prológ
Merkúr v mene Jupitera, ktorý sa v príbehu spomína, predstavuje celý priebeh dejstva, ktoré nasleduje
1. výstup
Amfión, ktorý bude na otcove narodeniny odmenený potleskom, prosí Jupitera o návrat svojho brata Apolóna z vyhnanstva; keď na prosby dosiahne otcovu milosť, radí sa s lýrou (so zborom?, pozn. prekl.) o spôsobe ako ho privolať späť.
2. výstup
Apolón, povzbudený hlasom spievajúceho brata Amfióna, súhlasí a spolu s lesmi a zverou dáva zbohom aj vidieku, priťahovaný do hôr.
3. výstup
Apolón, zistiac, že jeho básnenie je vďaka pobytu na vidieku zanedbané, vyvoláva v Helikóne Grácie, (s. 4v) aby sladšie spieval narodeninovú skladbu pre otca.
4. výstup
Keď počas narodenín otca Jupitera Grácie pomáhajú v hre, Apolón prináša do nebies zloženú narodeninovú skladbu.
5. výstup
Faunovia súperia s Gráciami jednak v modlitbách, jednak v spevoch, prehrávajú a spievajúc so zvyčajným hlasom k starobylosti rieky Melas (?) s ostatnými výnimočnými vrchmi zasväcujú narodeniu Jupitera aj návršie Spišského hradu.
6. výstup
Pygmejovia sú po zahnaní Faunov zo scény provokovaní proti žeriavom a Palamedovým vtákom; tým, že ich porazia, dokážu svoju vernosť otcovskej vlasti a Jupiterovi.
7. výstup
Apolón po návrate z nebies, po tom, čo spoznal nemohúcnosť falošného Jupitera na zemi, meno, čo falošne nosieval, vymieňa za meno prvomučeníka Štefana a zrieknuc sa falošného Jupitera, vďačne prijíma pravého Boha na nebesiach, na zemi vtelenú Pravdu.
(s. 5r)
8. výstup
Pygmejovia, pohnutí touto metamorfózou Apolóna budú prisahať svoju vernosť Jupiterovi, vyvolávajú novú vojnu proti Štefanovi a proti tomu, čo sa búri proti bohom; na radu Šavla zasypú levitu dažďom kameňov.
9. výstup
Šavol, vidiac žiaru neba, pohnutý pozornejšie uvažuje nad Štefanom a keď zistí, že bol zabitý kvôli láske Otca a že on sám odmietal Syna tohto Otca, oľutujúc čin po pritlačení hrdla na meč sa pridáva k svojmu niekdajšiemu mučeníkovi a vlastnou krvou podpisujúc Štefanom začatú narodeninovú skladbu završuje, či skôr umierajúc venuje Otcovi Stvoriteľovi.
Epilóg
Merkúr náhlu záhubu synov obracia na scénu radosti a pod mierovými krídlami Rakúskej orlice pri sarkofágu najosvietenejších županov predpovedá obnovujúcemu sa Uhorsku, pripočítajúc samotné Spišské gymnázium Spoločnosti Ježišovej, všetko šťastie.

(Z lat. originálu preložil Mag., Mag., Vladimír Olejník v rámci projektu VEGA č. 2/0149/15 | 12)

P o z n á m k y
[1] Apolón prinavrátený nebu alebo sv. Štefan prvomučeník, ktorý pohrdnúc uctievaním prázdnych bohov poznal Boha pravého.
[2] PKK, sign. P 33-8-19.
[3] OSZK, sign. RMK II, 685.
[4] Periocha bola vytlačená v evanjelickej brewerovskej tlačiarni v Levoči. Miesto tlače a meno tlačiara nie je uvedené asi z konfesijných príčin, ako to často uvádza pri jezuitských tlačiach z tohto obdobia (ČAPLOVIČ, J.: Bibliografia tlačí vydaných na Slovensku do roku 1700. Martin: Tlač SNP 1972).
[5] S Božou pomocou sme všetkým, čím sme.
[6] Nech je Boh začiatkom aj cieľom (každého) snaženia.
[7] Boh je začiatkom, stredom, (aj) koncom.
[8] Hor., Ars. Poet., 333.
[9] Tento výrok sa nachádza aj u mnohých Kijevsko-Mohylanianskych učiteľov poézie v kolégiu založenom v r. 1631 – 1632 (SIEDINA, G.: The Reception of Horace in the Courses of Poetics at the Kyiv Mohyla Academy. 17th-First Half of the 18th Century. Doctoral dissertation. Harvard: 2014).
[10] Poéti chcú užívať (esteticky) alebo zabávať (spoločensky), alebo zároveň radostné aj užitočné o živote povedať.
[11] Prvý výrok: Saepe mali florent: sed flos est ille caducus: Posse putes numquam quos titubare, iacent, pochádza z diela Poemata sacra. Pars altera, básnických útvarov inšpirovaných žalmami: (http://www.unimannheim.de/mateo/camena/siber4/books/siberpoemata2_1.xml). Pôvod výroku: Florens opios nunquam vine… posse putes sa nepodarilo bližšie určiť. Verš: Dissimulat prudens fortis tacet. Ast ubi venit. Oportuna dies facienda viriliter audet, jej citátom Marcella Palingenia Stellatiho z jeho básnickej kozmologickej vízie vesmíru: Zodiacus Vitae sive de Hominis Vita (Zverokruh života alebo o živote človeka), Libri XII. Stará tlač vyšla v Benátkach v r. 1534.
[12] Jána Draškoviča (palatín v r. 1646 – 1648) vystriedal vo funkcii kráľovského palatína v. r. 1649 Pavol Pálfi (palatín v r. 1649 – 1654). Tomu je venovaná školská hra z r. 1650 Magnes amoris divini. Ostáva otvorenou otázkou, či súvislosti spomenuté v chronostichu mohli na sklonku r. 1648 naznačovať možnosť voľby Štefana Čákiho za uhorského palatína aspoň v zmysle rečníckeho obratu captatio benevolentiae zo strany autora školskej hry.
[13] BIZOŇOVÁ, M.: Spoločnosť Ježišova a jej charakteristika. In: K Počiatkom Jezuitov na Spiši. Ján Voško – z reštaurátorskej tvorby. Levoča: SNM-Spišské múzeum v Levoči, s. 25.
[14] Napríklad v r. 1650 bola 1. januára predvedená školská hra Sanctus Stephanus, v r. 1654 Zodiacus genethlius v deň mena sv. Štefana, 26. decembra.
[15] KNAPP, É. – TÜSKÉS, G.: Emblematics in Hungary. A Study of the History of Symbolic Representation in Renaissance and Baroque Literature, (Frühe Neuzeit 86). Tübingen: Niemeyer 2003, s. 157.
[16] Porov. JACKOVÁ, M. (ed.). Nejmírnější Pallas. Hry určené gramatikálním třídám jezuitských gymnázií Theatrum neolatimum. Latinské divadlo v Českých zemích, II. Praha: Academia 2016, s. 20.
[17] Lárovia boli rímske domáce božstvá – duše predkov. Ochraňovali rodinu. Ich sošky stáli pri domácom ohnisku. Počas stolovania žijúci potomkovia kládli pokrm na malé tanieriky pred Lárov, vo sviatočných dňoch ich ozdobovali kvetmi (http://www.humanisti.sk/view.php?cisloclanku=2012090003).
[18] CHARLES DU FRESNE DU CANGE’S latinské substantívum definuje slovami: Festiva et ludicra narratio (Glossarium Mediæ et Infimæ Latinitatis. 1883–1887). Starovekí autori význam dosvedčujú početnými textami: „Plin. Ep. 6, 31, 13; Suet. Vesp. 19; Cic. Arch. 9: nemo in convivio ejus (Attici) aliud acroama audivit, quam anagnosten, id. Att. 14, 1: non solum spectator, sed actor et acroama, Cic. Sest. 54: festivum, Cic. Verr. 2, 4, 22“ (cit. z: CHARLTON T. L. – SHORT, C.: A Latin Dictionary. Oxford: 1879).
[19] Z neskoršieho obdobia (1725) je známe podobné predstavenie Hymenaeus fraude proditus (ČAVOJSKÝ, L.: Dejiny slovenského divadla I. Od najstarších čias po začiatok 20. storočia. Bratislava: 1997, s. 31).
[20] BOBKOVÁ-VALENTOVÁ, K. et al. Sv. Jan Nepomucký na jezuitských školních scénách. Theatrum neolatimum. Latinské divadlo v Českých zemích, I. Praha: Academia 2015, s. 10.
[21] DONATUS, A. Ars Poetica Sive Institvtionvm Artis Poeticae Libri Tres. Coloniae Agrippinae: 1633, XIII; BALBÍN, B.: Verisimilia humaniorum disciplinarum. Pragae: 1701, s. 119-120.
[22] Podľa Hesioda Zeus splodil v deviatich za sebou nasledujúcich nociach deväť dievčat, Mnemosyne ich porodila aby na Olympe mohli prebývať ako spievajúce a tancujúce dcéry podobného zjavu (Hes., Theog., 36-67). http://www.gottwein.de/Grie/hes/thggr.php?submit=deutsche+Übersetzung
[23] „Syntagma: 1. zoradené vojsko, vojsko v pohotovosti, 2. zriadenie, forma ústavy (Isokrates), 3. kniha, spis, rozprava“ (PANCZOVÁ, H.: Grécko-slovenský slovník od Homéra po kresťanských autorov. Bratislava: Lingea, 2012, s. 1169).
[24] Pausanias, Description of Greece, 1,2,5. http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0525.tlg001.perseus-grc1:1.2.5
[25] LOYEN, U. van – WALTHER, S.: Apollon. In: M. Moog-Grünewald (ed.). Mythenrezeption. Die antike Mythologie in Literatur, Musik und Kunst von den Anfängen bis zur Gegenwart. Stuttgart: 2008, s. 115-131.
[26]Apollod., Bibl. 1,4,2. http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0548.tlg001.perseus-grc1:1.4.2
[27] Vlastný preklad: Entra nel petto mio, e spira tue sì come quando Marsïa traesti della vagina delle membra sue. O divina virtù, se mi ti presti tanto che l’ombra del beato regno segnata nel mio capo io manifesti… (DANTE, A., Divina Commedia, Paradiso, 1,19-24. In: La Divina Commedia. Commento e parafrasi di Carlo Dragone. Milano: 1985, s. 886.
[28] LOYEN, U. van – WALTHER, S.: Apollon. c. d., s. 116-124.
[29] Iouvem quippe Latini a iuuandis rebus uocabant: Graeci ζιῶα, quod uitae auctorem esse putarent (GYRALDO, L.G.: De Deis Gentium varia et multiplex Historia, in qua simul de eorum imaginibus et cognominibus agitur, ubi plurima etiam hactenus multis ignota explicantur, et pleraque clarius tractantur. Ad Herculem Estensem II. Ferrariensem Ducem IV. Basileae: 1548, s. 102).
[30] GYRALDO, Deis, c. d., s. 102.
[31] Lapis, qui & ab aliquibus Lapideus Iupiter, apud Romanos sanctissimum iusiurandum. Cic. Ep. ad Fam.: quo modo autem tibi placebit ‚IOVEM LAPIDEM IVRARE,‘ Apuleius de Deo Socr.: Quid iditur iurabo, Per Iouem Lapidem. (GYRALDO, Deis, c. d., s. 114) http://data.perseus.org/citations/urn:cts:latinLit:phi0474.phi056.perseus-lat1:7.12
[32] Hyg. Fab. 9. http://latin.packhum.org/loc/1263/1/0#5
[33] Zvyčajné poradie od najmladšej po najstaršiu je Aglaia, Eufrosyné, Tália. V perioche je uvedená Tália na prvom mieste, pravdepodobne preto, že ju hral grófsky syn, Ladislav Čáki.
[34] Hes., Theog. 907.
[35] V Homérových spisoch vystupuje jedna charitka, Héfaistova manželka (HOMÉR, Ílias. Preložil M. Okál., ilustroval V. Hložník. Bratislava: Slovenský spisovateľ 1962, xviii., s. 382), ale už v iných jemu pripisovaných spisoch je charitiek viac (http://www.theoi.com/Ouranios/Kharites.html). Pausanias v 2. stor. po Kr. uvádza dve charitky (9.35.2), (http://data.perseus.org/citations/urn:cts:greekLit:tlg0525.tlg001.perseus-grc1:9.35.2). Rovnako po dve si ich uctievali Sparťania aj Aténčania (pod odlišnými menami).
[36] HOMÉR, Ílias. s.d., s. 71.
[37] HENNIG, R. Der Kulturhistorische Hintergrund der Geschichte vom Kampf zwischen Pygmäen und Kranichen. In: Rheinisches Museum für Philologie, Neue Folge, 81/1 (1932) s. 21. V dielach starovekých autorov sa uvedené nachádza v: Arist. ΗA VIII, 12; Plin. Νatur. hist. 7,7 (http://data.perseus.org/citations/urn:cts:latinLit:phi0978.phi001.perseus-lat1:7.7).
[38] Staršia podoba mena Jupiter je Diespiter, meno zložené z lat. dies – deň a pater – otec, teda významový preklad by znel Otec svetla, vysvetľuje Varro, De ling. lat.: Nam olim Diouis & Diespiter dictus, id est diei pater (Gyraldo, Deis, c. d., s. 117).
[39] … certe dicitur a lapide silice quem in fanciendis foederibus iuraturu tenebant, ut Festus docet, ea uerba dicetes: Si sciens fallam, me Diespiter salua urbe arceq(ue) bonis eijciat, ubi ego hunc lapidem (Gyraldo Deis, 215).
[40] ČERNÝ, V.: Barokní divadlo v Evropě. Vimperk: Pistorius & Olšanská 2009, s. 147-148.
[41] Arist., Poet. 15,1454^b17-18.
[42] TARÁN, L. – GUTAS, D., Aristotle Poetics. Editio Maior of the Greek Text with Historical Introductions and Philological Commentaries. Leiden: Brill 2012, s. 17.
[43] V Taliansku boli známe dva grécke texty: A, Parisinus Graecus 1741, odpis z polovice alebo druhej polovice 10. stor. a B, Riccardianus 46, pravdepodobne z polovice 12. stor.
[44] Prvé vydanie Editio princeps od Aldina z r. 1508 bolo prakticky až do Bekkerovho vydania Corpus Aristotelicum v r. 1831 najvplyvnejším textom Aristotelovej Poetiky.
[45] Tu na stranách 269-287. Preklad vychádzal z rukopisu Parisinus Graecus 2038 s prihliadaním na text Ambrosianus Graecus B 78 Sup (TARÁN, L. – GUTAS, D., Poetics, c. d., s. 46-47).
[46] Porov. MRÁZ, M., Úvod: Aristotelova Poetika, její východiska, význam, osudy a dějinné působení. In: ARISTOTELÉS. Poetika. Preložil M. Mráz. Praha: OIKOYMENH 2008, 9-44; s. 41-42.
[47] V knižnici levočského jezuitského gymnázia sa podľa záznamov kníh prevezených do Budapešti nachádzala Pontanova: Symbolorum libr. VII, quibus P. Virgilii M. Bucol. Georgica illustrantur, Augustae, 1599 (BCE, sign. Ms J 20). Pontanove diela patrili k výbave knižníc v Košiciach a v Prešove, aj keď v tomto prípade netreba zabúdať, že ide o knižnice z neskoršieho obdobia ako skúmaná školská hra.
[48] Mráz, Úvod, c. d., 43.
[49] Praecepta etsi undique peti, & observari possunt, explicandi tamen non sunt in quotidiana praelectione, nisi Rhetorici Ciceronis libri, & Aristotelis tum Rhetorica, si videbitur, tum Poëtica (cit. z Ratio Studiorum 1635, 119).
[50] Aristotelove diela boli povinnou súčasťou jezuitských knižníc. Medzi dodatočne vyžiadanými konfiškátmi levočskej jezuitskej knižnice sa nachádza aj komentár k Aristotelovi od Jakuba Scheglia: Scheglii Jac., Commenti in Arist… 1570 (BCE, sign. Ms J 20, s. 304), Košická jezuitská univerzita mala k dispozícii dobové štandardné Aristotelove diela: Aristotelis, Opera omnia gr. et lat. (BCE, sign. Ms J 18, s. 280).
[51] Arist., Poet. 1449^b (nasledujúce texty Aristotelovej poetiky sú prebraté z českého prekladu M. Mráza, ARISTOTELÉS. Poetika, c. d., s prihliadnutím na grécky text).
[52] Pontanus uvádza päť zložiek tragédie: dej, osoby, prednes, afekty, záver hry. Pontanova posledná charakteristika – záver hry – je v Aristotelovej poetike opísaná, aj keď nezaradená k základným zložkám drámy: Až na druhom mieste je tragédia, ktorú niektorí pokladajú za lepšiu, t. j. taká, ktorá má dvojitú skladbu ako Odysea, s jedným koncom pre dobrých a s opačným pre zlých. To, že sa zdá byť lepšou, zavinila slabosť divákov. Títo sledujú pri tvorbe hier divácku ľúbivosť. Z hier tohto druhu nemáme pôžitok, aký sa očakáva od tragédie, ale skôr taký, aký prináleží komédii.
[53] KNAPP, É. – TÜSKÉS, G.: Emblematics in Hungary. A Study of the History of Symbolic Representation in Renaissance and Baroque Literature (Frühe Neuzeit 86). Tübingen: Niemeyer 2003, s. 153.
[54] Arist., Poet. 1453^a.
[55] Ušľachtilý človek je typickým hrdinom tragédie: Epická poézia sa zhoduje s tragédiou pokiaľ vo veršoch zobrazuje ušľachtilých ľudí (Arist., Poet. 1449^b), naopak pre komédiu je príznačné zobrazovať ľudí horších (φαυλοτερον), (tamže. 1449^a). V Pontanovej poetike sa tieto znaky rozvinuli do dvoch samostatných charakteristík: a) vznešené témy, b) vznešené osoby.
[56] Arist., Poet. 1452^a.
[57] 1. Poznanie na základe znamenia; 2. poznanie, ktoré je výmyslom básnika; 3. poznanie podľa rozpomenutia; 4. Poznanie na základe úsudku; 5. Poznanie plynúce z udalostí samých (Arist., Poet. 1454^b, 1455^a).

Dr. theol. Miroslav Varšo
Centrum spoločenských a psychologických vied (CSPV)
Spoločenskovedný ústav SAV
Karpatská 5
040 01 Košice
Slovenská republika
varso.miroslav@gmail.com