25. februára 2009 oslávil 80 rokov významný predstaviteľ slovenskej sociológie –doc. PhDr. Ján A. Pichňa, CSc. Je autorom 12 monografií, mnohých vedeckých článkov, viacerých výskumných správ a učebných textov. Dlhoročne pôsobil ako vysokoškolský pedagóg na Katedre sociológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave (1968 – 1994), neskôr i na Katedre sociológie Fakulty humanistiky Trnavskej univerzity v Trnave (1995 – 2003). Okrem toho pôsobil v iný chinštitúciách ako externý prednášateľ, bol členom viacerých vedeckých a poradných rád, komisií i spoločností (vrátane medzinárodných).

Ján Pichňa študoval v období, keď štátna moc rázne prerušila inštitucionálny rozvoj sociológie na Slovensku (v rokoch 1949 – 1965 bola prerušená aj výučba sociológie na vtedy jedinom sociologickom univerzitnom pracovisku – Katedre sociológie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave).[1] Ján Pichňa sa popri štúdiu v odbore filozofia-história na FF UK – kde sa stal v januári 1955 promovaným historikom – súkromne vzdelával aj v sociológii. Téma jeho diplomovej práce bola Mzdové boje slovenského robotníctva v r. 1921 – 1923, čo z dnešného pohľadu možno považovať za predzvesť jeho neskoršieho odborného zamerania.V decembri 1965 sa stal kandidátom historických vied po obhájení práce Kožiarstvo v Liptovskom Mikuláši do r.1918. Prezentácia príspevku k histórii vzniku a formovania sa slovenskej podnikateľskej vrstvy pred rokom 1918, ktorá začiatkom 80. rokov 20. storočia inšpirovala aj románovú tvorbu zaslúžilej umelkyne Hany Zelinovej-Havlátovej. Za docenta sociológie bol menovaný (po tri a polročnom odkladaní zo strany kompetentných orgánov) v októbri 1976. Habilitačná práca s názvom Sociologické aspekty fluktuácie pracovníkov bola dôležitým príspevkom k rozvoju sociológie podniku na Slovensku. Návrhy na vedeckú hodnosť doktora vied z februára 1979 a na vedecko-pedagogickú hodnosť profesor sociológie z mája 1990 boli bez zdôvodnenia odložené.

Hoci si Ján Pichňa musel od nástupu do svojho prvého zamestnania počkať na možnosť pracovať na sociologickom pracovisku (bol ním Ústav práce Slovenskej akadémie vied – neskôr Československý výskumný ústav práce) celých 11 rokov, sociológia sa stala jeho životným poslaním. Prispeli k tomu aj určité vonkajšie okolnosti, ktoré ho nabádali k neustálemu prehodnocovaniu a samostatnému rozvíjaniu rôznych teoretických i metodologických sociologických východísk. Jednou z týchto okolností bolo pôsobenie v interdisciplinárnych výskumných skupinách a prednášanie poslucháčom-nesociológom, pričom sa opakovane stretával s problémom nedostatočného či nejednoznačného vymedzenia predmetu sociológie. Inou významnou okolnosťou v profesijnej kariére J. Pichňu bola možnosť vycestovať v zimnom semestri roku 1967 – 1968 na študijný pobyt do Poľskej akadémie vied vo Varšave. Ako neskôr sám konštatoval, pobyt využil nielen na štúdium množstva domácej literatúry a prekladov zahraničnej sociologickej tvorby, ale veľa energie vynaložil aj na to, aby sa oboznámil aj s aktuálnymi inštitucionálnymi podmienkami a teoreticko-metodologickými problémami západnej sociológie, ktoré boli vďaka dlhodobým kontaktom a možnostiam vycestovania poľských sociológov za „železnú oponu“ vo Varšave dostupné. Po týchto skúsenostiach sa J. Pichňa zameral na problematiku samotnej spoločenskej reality a možností jej poznávania, pričom vychádzal z konštruktívneho kritického zhodnotenia ťažiskových sociologických teórií, z ktorých ani jedna v plnej miere nezodpovedala jeho vlastnému videniu predmetu sociológie. Aj neskôr zostalo hlavným pedagogickým odkazom počas osobných konzultácií s J. Pichňom práve nabádanie ku kritickému odberu preštudovaných koncepcií a zachovanie si vlastného, otvoreného myslenia – toto nezabudol nikdy zdôrazniť a aj argumentačne nezvratne podložiť, ak si u študenta či mladšieho kolegu všimol prílišné oduševnenie za poslednú prečítanú knižku.

Základom vedeckej a vedecko-výskumnej práce J. Pichňu sa stala koncepcia systémového prístupu a modelovania spoločenskej reality, ktorú samostatne – inovačne rozpracoval osobitne pre oblasť práce a prezentoval v monografii Sociológia podniku a v jej neskorších doplnených a prepracovaných vydaniach (1972, 1978, 1998). Ďalšie problémy z pracovnej oblasti spoločenského života rozpracoval v monografiách: Sociologické problémy fluktuácie (1973), Sociológia práce (1978), Sociologické problémy povolania (1980), Sociologické problémy vynálezcovského a zlepšovateľského hnutia (1987 – kniha bola v máji 1988 ocenená Prémiou výboru Sekcie pre vedeckú a odbornú literatúru Slovenského literárneho fondu). Svoj metodologický prístup nazval „sociologickým realizmom“– podľa neho je dôraz na spoločenskú realitu ako ontickú kategóriu (a nie gnozeologický, výskumníkom vykonštruovaný objekt) nevyhnutný pre zdôvodnenie predmetu a metód sociológie ako vedy. Pichňa odmieta nominalizmus, ktorý nielenže redukuje spoločenskú realitu na sumu individuálnych názorov a postojov týkajúcich sa spoločnosti, ale zároveň bráni sociológii skutočne túto realitu poznávať. Vo svojej koncepcii sa usiluje vyhnúť tak metodologickému individualizmu ako aj metodologickému holizmu. Poukazuje na fakt, že vedecké redukovanie spoločenskej reality ide spravidla ruka v ruke s redukujúcim chápaním človeka ako takého. Za extrémne príklady redukcionizmu v sociológii považuje rôzne koncepcie homo (oeconomicus, sociologicus, atď.). Spoločenská realita je podľa Pichňu prejavom sebarealizácie ľudí v ich telesno-duchovnej sú podstatnosti a osobnostnej viac aspektovosti: biologicko-spoločensko- duševno-duchovnej. V jeho koncepcii síce vystupujú jednotlivci, no predovšetkým ako nositelia spoločenských prejavov, a nie ako elementy spoločenskej reality. Tými sú podľa neho objektívne existujúce fakty (spoločenské procesy, spoločenské vzťahy, spoločenské vedomie – ich obsah a formy), ktoré sa podieľajú na tvorbe a jestvovaní (vrátane fungovania a zmien) spoločenského systému konkrétneho zoskupenia.[2] Nemá zmysel púšťať sa tu do hlbšieho výkladu koncepcie J. Pichňu, ktorú on sám najlepšie predstavil vo svojich publikáciách. Je však hodno pripomenúť, že sa pokúsil autorsky riešiť problémy, ktoré sú v sociológii dodnes aktuálne – napr. krátkodobá platnosť sociologických výskumných záverov, vhodnosť výskumných metód a techník (v tejto oblasti nespochybňoval časté používanie dotazníkov ako hlavného sociologického nástroja, ale upozorňoval predovšetkým na dôležitosť sociologickej operacionalizácie skúmaného problému, kde nepostačujú informácie o názoroch či postojoch respondentov, ktorí môžu byť navyše nekompetentní vypovedať o skúmanej problematike), či problém kumulatívnosti sociologických vedeckých poznatkov.

Vedecký záujem J. Pichňu o teoretické a metodologické problémy sociológie nesúvisel len s rozpracovávaním tém jeho osobného vedeckého zamerania, ale Pichňa neustále zdôrazňuje, že ide o problémy, ktoré majú hlboký inštitucionálny dopad na postavenie sociológie ako vedy, a to nielen na Slovensku. Viackrát sa pokúsil osloviť vedeckú verejnosť jasným pomenovaním uvedených problémov a navrhol aj možné riešenia niektorých z nich. K jeho najvýznamnejším snahám tohto zamerania patrí Memorandum o potrebe riešenia problémov slovenskej sociológie,[3] kde v 12 bodoch zhrnul problémy a úlohy týkajúce sa profesionalizácie sociológie ako vedy, organizácie vedeckej práce, zlepšenia organizácie odborného vzdelávania, riadenia výskumnej, publikačnej a publicistickej praxe, a ďalších problémov, ktoré si podľa neho v nových, demokratických spoločenských podmienkach vyžadovali naliehavé riešenie. Z odstupu 19-tich rokov môžeme konštatovať, že tieto problémy boli definované veľmi precízne a sú vo veľkej miere aktuálne aj dnes.

V nových spoločenských podmienkach po revolúcii roku 1989 sa začali pluralizovať aj podmienky vzdelávania sociológov na Slovensku, k čomu významne prispel vznik historicky druhej katedry sociológie na Slovensku, konkrétne na Trnavskej univerzite v Trnave. Napriek rôzne zdôvodňovaným a zdôvodniteľným opatreniam obmedzujúcim pôsobenie pedagógov v dôchodcovskom veku na vysokých školách, J. Pichňa tu našiel docenenie jeho odborných kvalít. Popri prednáškach zo sociológie podniku tu sformuloval svoj vlastný príspevok k rozvoju sociológie a k rozšíreniu možností uplatnenia absolventov sociológie v spoločenskej praxi, a to jednak v podobe publikovania rozšíreného a prepracovanéhotretieho vydania svojej Sociológie podniku, ale takisto vypracovaním vedeckých koncepcií reagujúcich na nové spoločenské požiadavky, ktoré videl prednostne ako sociologickú doménu –prednášal a publikoval k tematike personalistiky (Základy personalistiky I., 1994 a Základy personalistiky II., 1995), ktorá sa skutočne stala oblasťou praktického uplatnenia nezanedbateľnej časti absolventov. Žiaľ, nie celkom docenené zostali jeho návrhy na inštitucionálnu profesionalizáciu novej spoločenskovednej disciplíny – sociotechniky, ku ktorej vypracoval teoretické, metodologické a metodické základy: Sociológia a spoločenská prax (Úvod do sociotechniky), 1989, Úvod do sociotechniky, 2002. V súlade so svetovým trendom sa Pichňa snažil inštitucionalizovať sociotechniku – napriek predpokladanému trendu jej postupného osamostatňovania – najskôr ako semiprofesiu sociológie (mimochodom,aj v rámci Medzinárodnej sociologickej spoločnosti (ISA) pôsobí už od roku 1971 výskumný výbor pre sociotechniku – sociologickú prax (RC 26)), no zároveň vypracoval kritickú analýzu zahraničných trendov konštituovania tejto disciplíny (smerujúcich viac-menej k sociálnemu inžinierstvu) a odmietajúc jej zameranie na politicko-spoločenské vízie a prevýchovné ciele rozpracoval jej základy inovačne s dôrazom na spoločenské potreby a požiadavky. Sociotechniku definoval ako teoreticko-projekčno-konštrukčnú disciplínu, ktorá sa zaoberá vznikom, šírením a zavádzaním spoločenských novôt do spoločenskej reality, resp. do jej útvarov – spoločenských systémov.[4]Veľký praktický potenciál tejto disciplíny sa preukázal už na štyroch ročníkoch študentských sociotechnických konferencií, ktoré uskutočnila Katedra sociológie FH TU ešte pred definitívnym odchodom J. Pichňu z pedagogickej praxe.

Práca J. Pichňu mala odborný ohlas aj v zahraničí: monografia Sociológia práce bola preložená v Bulharsku (Sociologija na truda, Sofia 1980), jeho knihy sú evidované v The Library of Congress USA, jeho publikované poznatky boli využité vo viacerých heslách spracovaných vo Velkom sociologickom slovníku (Praha 1996), bol viackrát citovaný v zahraničí a dostal ponuky zo zahraničia školiť vedeckého asistenta z NDR (1985), filipínskeho vedeckého asistenta (1985, ponuku neodsúhlasila naša strana), prednášať pri výmene prednášateľov 1 – 2 semestre na West Virginia University v USA (1987, ponuku neodsúhlasila naša strana), ponuku vykonávať funkciu experta v medzinárodnom výskumnom tíme – Riešenie sociologických problémov vzniku a zavádzania technických inovácií (Moskva – Sofia 1988, ponuku neodsúhlasila naša strana).

 Ján Pichňa zastával počas celého doterajšieho života apolitické stanovisko, a to tak počas vlády Komunistickej strany, ako aj v porevolučnom období,keď sa výrazne politizovali sociologické obce v podstate vo všetkých bývalých socialistických krajinách. Vždy však s veľkým odborným záujmom sledoval dianie vo verejnom živote. Po rokoch strávených riešením problémov z oblasti práce a hospodárstva vyznelo veľmi prekvapujúco jeho priznanie, že sa v skutočnosti vždy chcel venovať sociológii kultúry, no uvedomoval si, že vonkajšie podmienky neboli nikdy priaznivo naklonené k naplneniu tejto túžby. Vlastné sociologické pohľady na spoločenskú realitu, na jej poznávanie, ale aj na kultúru a ďalšie aspekty spoločenského života rozvíjal v poslednom období so zámerom upraviť ich do knižnej podoby. Životné jubileum je vhodnou príležitosťou pripomenúť významný prínos práce Jána Pichňu pre slovenskú sociológiu, a je takisto možnosťou vyjadriť mu uznanie za jeho rozsiahlu publikačnú, výskumnícku i pedagogickú činnosť.

PhDr.Mária Suríková
Sociologický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
maria.surikova[zavináč]gmail.com