Rozprávka ako literárny žáner vzniká vo Francúzsku koncom 17. storočia a okamžite sa stáva módnym spoločenským fenoménom.[1] Za prvú literárnu rozprávku vôbec sa považuje príbeh Ostrov šťastia (L’Île de la Félicité) od Madame d’Aulnoy, ktorý je súčasťou jej románu Hypolite gróf de Douglas (Hypolite comte de Douglas), vydaného v roku 1690. „Otcom“ rozprávky ako špecifického žánru vo francúzskej literatúre je však Charles Perrault, ktorý zozbieral a v roku 1697 vydal tradičné ľudové rozprávky pod názvom Príbehy alebo Rozprávky zo starých čias s ponaučeniami (Histoires ou Contes dutemps passé avec des moralités). Vysoká spoločnosť sa s nadšením vrhla na rozprávkovú tvorbu, pričom prioritu majú najmä ženské autorky, ako už spomínaná Madame d’Aulnoy (po Perraultovi najznámejšia a najviac vydávaná autorka rozprávok), Mademoiselle L’Héritier, Mademoiselle de La Force, Madame Durand či Madame de Murat. V tomto prvom období sa rozprávkari inšpirujú vo veľkej miere folklórom, avšak vzťahy medzi ľudovými a literárnymi, čiže vymyslenými, rozprávkami sú nesmierne komplikované,[2] vzhľadom na aristokratický charakter literárnej tvorby.

18. storočie prináša vo vývoji rozprávky dva zásadné zvraty. [3] Prvým je rok 1704, dátum vydania prvého dielu prekladu Tisíca jednej noci, z pera Antoina Gallanda (1704 – 1712). Celej literárnej tvorby sa zmocňuje akýsi „orientálny ošiaľ“, exotizmus a erotizmus kráčajú ruka v ruke. Je to zároveň aj obdobie otvorenia sa voči „tomu druhému“, ktoré so sebou prináša relativizáciu vlastných morálnych a spoločenských hodnôt. Peržania a Turci tak zaplavujú romány svojimi falošne naivnými otázkami a úvahami o francúzskej, resp. európskej spoločnosti (spomeňme napríklad známe Perzské listyod Montesquieua, 1721). Čo sa týka rozprávky, objavujú sa rôzne imitácie Tisíc a jednej noci, od serióznejších až po otvorene satirické: Tisíca jeden deň, Tisíc a jedna hodina, Tisíc a jedna štvrťhodina, Tisíc a jedna hlúposť a podobne

Druhým medzníkom vo vývoji francúzskej rozprávky je rok 1734, dátum vydania „prvej čisto parodickej a nemravnej rozprávky“, [4] ktorou je Tanzaï a Néadarné od Clauda Crébillona. Už v roku 1730 uzreli svetlo sveta tri parodické rozprávky Antoina Hamiltona, ktoré iniciovali túto reakciu autorov na rozprávkové „poblúznenie“, šíriace sa v Perraultovej línii (Madame de Villeneuve, Mademoiselle de Lubert, Madame Leprince de Beaumont a i.) aj v 18.storočí. Tridsiate roky však prinášajú aj ďalší zásadný vplyv, a to vplyv libertínskeho románu. Ako uvádza Jean-Paul Sermain, „útok [libertínstva] na rozprávku bol tak prudký, náhly, neočakávaný, a zároveň mal okamžite taký neuveriteľný úspech, až to vyvolalo u čitateľov šok“.[5] Vrcholným obdobím tzv. libertínskych rozprávok sú roky 1740 – 1750. Z najznámejších titulov menujme Crébillonovo Sofa (Le Sopha, 1742), pokladané kritikmi za model žánru libertínskej rozprávky, ďalej Duclosovho Acajou a Zirphile (Acajouet Zirphile, 1744), ktorému sa budeme detailnejšie venovať, La Morlièrovho Angolu (Angola,1746), Voisenonovho Sultána Misapoufa (Le Sultan Misapouf, 1746),či Diderotove Klebetné šperky (Les Bijoux indiscrets, 1748)

V zásade však môžeme toto tretie obdobie vývoja rozprávkového žánru vo francúzskej literatúre ohraničiť rokmi 1730 až 1760, kedy si autori berú na mušku tak tradičnú folklórom inšpirovanú rozprávku, ako aj rozprávku s orientálnym námetom. Podľa Jeana-Françoisa Perrina je„zvykom považovať túto periódu za akúsi „módu v móde“, ktorej forma(paródia) a obsah (satira a libertínstvo) ju charakterovo vyčleňujú vo vzťahu k dvom predchádzajúcim vlnám tohto žánru (tradičná rozprávka a orientálna rozprávka), ako aj vo vzťahu k dobovým mravom či politike“.[6] Na jednej strane tak autori parodujú žáner, zosmiešňujú typické rozprávkové situácie, banalizujú zázračno či menia tradičnú štruktúru príbehu; na strane druhej je však pre nich rozprávka ideálnym nástrojom na viac či menej skrytú spoločenskú alebo politickú satiru.[7] Napríklad na prvý pohľad nemravná libertínska rozprávka, Tanzaï a Néadarné od Crébillona, má ako pozadie ostrú polemiku vyvolanú pápežskou bulou Unigenitus. Vo všeobecnosti nám rozprávky odhaľujú mravy dobovej aristokratickej spoločnosti: kráľovstvo za siedmimi horami a dolami je ľahko identifikovateľné s francúzskou monarchiou a zvyky vládnuce na dvore dobrej víly zodpovedajú spoločenským konvenciám na dvore Ľudovíta XV

Hoci za majstra libertínskeho žánru vo francúzskom románe 18. storočia je literárnou kritikou pokladaný Claude Crébillon, jedným z veľkých úspechov je aj Acajou a Zirphile (1744), parodická rozprávka z pera Charlesa Duclosa, autora, ktorý má v tej dobe na konte už dva úspešné romány.[8] Prvou zaujímavosťou tejto rozprávky – a nie poslednou – je nezvyčajný spôsob, akým vznikla. Duclosovmu textu totiž predchádza iný príbeh, ktorý je napísaný istým grófom de Tessin, švédskym diplomatom na francúzskom dvore v rokoch 1739 – 1742. Tento sa veľmi zaujímal o francúzsku literatúru a umenie, a preto sa rozhodol napísať krátku rozprávku v duchu vtedajšej módy. Tak vznikla Faunillane alebo žltá infantka (Faunillaneou l’Infante jaune),[9] ku ktorej si gróf deTessin objednal u prvého kráľovho maliara, Bouchera, kolekciu desiatich gravúr na ilustrácie. Tessina však nečakane odvolali, a tak gravúry zostali Boucherovi, ktorý sa pre ne usiloval nájsť uplatnenie. Našiel ho vďaka stávke medzi grófom Caylusom, abbém de Voisenon a Duclosom, o tom, kto vymyslí k ilustráciám najlepší text.[10] Treba povedať, že ilustrácie rozhodne fantázii medze nekládli: žena podávajúca dve biele gule dieťaťu v perinke; nádoba, z ktorej vychádza hustý dym a uprostred neho balansujú dve hlavy, mužská a ženská; dievčenská hlava na kríku; dve ruky v bielych rukavičkách poletujúce vo vzduchu; maličká žienka držiaca v jednej ruke šál a v druhej paličku; mladý muž nasadzujúci dievčenskú hlavu na telo, atď. Duclos pod zámienkou, že sa mu náhodou ilustrácie dostali do rúk a že pôvodný text nepozná, obrázkom poprehadzoval poradie a vymyslel im nový význam

O čom je teda príbeh Acajoua Zirphile? Poslední dvaja potomkovia zlého čarodejníckeho rodu, Podagrambo a Harpagine, dostanú od rady víl zákaz sobášiť sa, a tak ďalej šíriť svoj rod. Jedinou výnimkou je prípad, kedy by si ich niekto vzal z lásky, čo sa zdá nemožné, keďže sú obaja veľmi zlí a hlúpi. Harpagine však vymyslí plán: niekto zverený im odmalička do výchovy ich určite bude musieť mať rád. V tom čase sa v dvoch susedných kráľovstvách narodia princ Acajou a princezná Zirphile. Harpagine získa do výchovy malého princa, avšak princeznú sa jej nepodarí, pretože ju predbehne dobrá víla Ninette. Aby sa pomstila, Harpagi neprekľaje Zirphile absolútnou hlúposťou. Acajou a Zirphile tak vyrastajú jeden vedľa druhého bez toho, aby o sebe vedeli, až do dňa, keď ich náhoda privedie na rovnaké miesto, stretnú sa a zaľúbia do seba. Dňom Acajouových sedemnástych narodenín sa Harpaginina moc nad ním skončí, princ odíde na dvor dobrej víly Ninette, požiada Zirphile o ruku a začnú sa prípravy na svadbu. Žiarlivý Podagrambo však s Harpagininou pomocou unesie princeznú dosvojho paláca. Ninette zistí, že moc zlých čarodejníkov je ukrytáv zázračnej nádobe, ktorá má tvar nočníka, a rozbiť ju môže iba mladážena s nepoškvrnenou cnosťou. Do Podagrambovho paláca ich vyšle priamo dve; keďže však jedna z nich sa ukáže ako falošne cnostná, rozbiť nádobu sa nepodarí. Acajou sa zaprisahá, že rozbije na kúsky každý nočník, na ktorý natrafí. Rada víl následne rozhodne, že Zirphilina hlava bude oddelená od tela a jedine ten, kto získa hlavu, môže sa stať aj pánom tela. Acajouod cestuje do Krajiny Ideí, no vo chvíli, keď Zirphilinu hlavu nájde, zje začarované ovocie, stratí všetok rozum a s ním aj lásku. Vráti sa na Ninettin dvor, kde sa z neho stane vychýrený libertín a zvodca. Po čase ho však ovládne pocit prázdnoty, vráti sa do Krajiny Ideí, získa Zirphilinu hlavu, a cestou späť rozbije nočník ukrývajúci moc dvoch zlých čarodejníkov. Zirphile je tak definitívne oslobodená a rozprávka sa šťastne končí svadbou princa a princeznej

V Acajoua Zirphile sa nachádzajú všetky ingrediencie patriace do rozprávky:princ a princezná, dobrá a zlá víla, zlý čarodejník, zlý čin a jeho náprava, čarovné objekty atď. Jej hlavným motívom je však „hlúposť“ (la sottise), vládnuca príbehu od A(Acajou) až po Z (Zirphile) a prejavujúca sa vo všetkých možných formách ako nedostatok inteligencie, ale aj ako nadutosť, falošnosť, povrchnosť či pochabosť. Duclos sa už vo svojich predchádzajúcich dielach ukázal ako prísny moralista a inak tomu nie je ani v prípade Acajou a Zirphile, kde sa pod rúškom frivolnosti skrýva ostrá kritika vtedajšej spoločnosti. Svoj morálno-satirický zámer formuluje veľmi jasne už v Príhovore publiku(Épître au public):

 

Povzbudený mnohými príkladmi, na ktorých úspechy už dlho žiarlim, mojím zámerom bolo napísať hlúposť. Jedinou ťažkosťou bolo vybrať si. Politika, morálka, literatúra […] Nachádzal som hlúposti každého druhu, až som si takmer myslel, že budem musieť napísať niečo rozumné, pokiaľ chcem byť originálny…[11]

Hlúposťou je predovšetkým samotná rozprávka. Ak môžem epovedať, že v texte sa nachádzajú všetky typické rozprávkové prvky, je takisto pravdou, že autor mení ich signifikáciu. Negatívny charakter Harpaginea Podagramba nie je daný ich hrôzostrašnosťou, ale ich hlúposťou. Podagrambo je navyše aj nudný, čo je neprijateľná vlastnosť v každej dobrej spoločnosti. A tak, hoci sa ho spočiatku všetci obávajú (keď príde na Ninettin dvor kurizovať princeznej Zirphile), netrvá dlho a každý ho považuje za toho „najfádnejšieho čarodejníka, akého kto videl“.[12]

Typickou situáciou odkazujúcou na Spiacu krásavicu je okamih, keď sa pri kolíske novorodenej princeznej zídu víly, aby jej do vienka podarovali rôzne dobré vlastnosti. Duclos túto situáciu paroduje: prekliatím zlej víly nie je hroziaca smrť hrdinky, ale to, že absolútne osprostie. Tak ako v pôvodnej rozprávke, náprava je možná a Zirphile sa stane rozumnou vo chvíli, keď sa zamiluje pravou láskou.

Jedine Acajou je múdry, čo nehrá do karát Harpagine,pretože nikto múdry by sa nemohol do nej zaľúbiť. Preto sa mu od prvej chvíle snaží pokaziť úsudok. Najskôr skúša čary:

 

[Harpagine] vyrobila dve čarovné cukrové gule. V prvej boli pastilky,ktorých účinkom bol pokazený vkus a pokrivený úsudok, druhá obsahovala dražé namyslenosti a tvrdohlavosti […][13]

Acajou sa však škaredej Harpagine zľakne a nechce zjesť ani jeden cukrík. Čarodejnica sa ich teda v beznádeji zbaví. Satirické autorovo pero sa ihneď chopí príležitosti:

 

[…] darovala ich jednému pocestnému ako veľkú zaujímavosť a pridala im schopnosť rozmnožovať sa. Cestovateľ ich priniesol do Európy, kde zožali obrovský úspech. Boli to prvé dražé, ktoré v Európe videli. Každý ich chcel mať: ľudia si ich navzájom posielali, nosili ich pri sebe v malých škatuľkách, z galantnosti sa nimi obdarúvali, a tento zvyk sa zachoval dodnes. Nie všetky majú svoj prvý účinok, no tie pôvodné pastilky sa ešte úplne nevytratili.[14]

Čo nezmôžu čary, to sa snaží Harpagine nahradiť princovou výchovou, ktorá je úplne zvrátená. Harpagine zaplatí princovi tých najlepších učiteľov, avšak filozofovi nariadi naučiť svojho zverenca jazde na koni a šermu, učiteľovi tanca nariadi naučiť ho logické uvažovanie a tak ďalej. A Duclos si neodpustí ironickú poznámku: „O koľkých ľuďoch by si človek pomyslel, že dostali rovnakú výchovu!“[15]

Zatiaľ čo Acajou vyrastá v paláci zlej víly Harpagine, Zirphile je vychovávaná na dvore dobrej víly Ninette, kde najväčším umením je, podľa pravidiel dobrej spoločnosti, umenie konverzácie:

 

[…] nič nebolo také dokonalé ako konverzácia. Neviedli sa však reči založené na zdravom rozume; bol to prúd vtipných postrehov; každý sa niečo pýtal; nikto neodpovedal k veci a bolo úplne jedno, či jeden druhému rozumel alebo nerozumel, pre tých najduchaplnejších to vôbec nemá význam. Najväčšou a najobľúbenejšou módou bolo preháňať. Nebolo potrebné niečo hlboké cítiť alebo byť niečím dôležitým zaujatý, bolo však potrebné patrične to vyjadriť slovami: zmena počasia privádzala k šialenstvu, stužka či čačka bola tá najmilšia vec na celom svete, medzi dvomi odtienkami jednej farby sa nachádzal celý vesmír odlišností, zo všetkého bolo potrebné byť v najväčšom vytržení alebo v hlbokom zármutku…[16]

Napriek zdaniu dokonalosti teda na dvore vládne povrchnosť a takisto falošná cnosť. Keď pri výbere mladej ženy, ktorá mala byť vyslaná do Podagrambovho paláca zničiť nádobu ukrývajúcu jeho moc, náhoda ukázala na koketnú Amine, Ninette sa rozhodla pre istotu s ňou poslať aj Zobéide, ktorá bola

 

zázrakom cnosti a ohovárania. Niektorí dokonca tvrdili, že to len preto si tak prísne strážila počestnosť, aby mala právo neľútostne odsudzovať ostatné ženy. Krásne privilégium cnosti![17]

Pokus zničiť Harpagine a Podagramba však zlyhá práve kvôli Zobéide, ktorá si „s neznámym milencom užívala rozkoše tajného vzťahu,zatiaľ čo všetkých unavovala vystavovaním svojej falošnej cnosti“.[18]

Duclosovo satirické pero je tak namierené voči tzv.„dobrej spoločnosti“ (la bonne compagnie),jej povrchnosti, pretvárky a bezduchosti. Dvor víly Ninette je veľmi pravdepodobne paródiou dvora vojvodkyne de Maine,[19] ktorá „vládla“ vybranej spoločnosti na zámku v Sceaux.[20] Vojvodkyňa de Maine,ktorá bola veľmi malého vzrastu, poslúžila očividne Duclosovi aj ako model pre opis malej víly, ktorá „nemala viac než dve a pol stopy, no jej malej figúre nechýbal žiaden šarm“.[21] Autor však v súlade so svojím predsavzatím hlúposti neušetril ani dobrú vílu: Ninette, ochrankyňa kráľovstva Minúcie a princeznej Zirphile, je totiž v skutočnosti celkom pochabá. Jej myseľ je príliš prenikavá, čo je dôvodom Ninettinej totálnej roztržitosti a neschopnosti správneho úsudku.

Napokon, princ Acajou takisto neunikne pochabosti,[22] keď v Krajine Ideí zje začarované ovocie a celkom príde o rozum: „Z Acajoua sa tak razom stal ten najduchaplnejší a zároveň najpochabejší z princov.“[23]

Duclos tak striktne rozlišuje rozum (raison) a duchaplnosť (esprit).Duchaplnosť je typická pre povrchnú libertínsku spoločnosť a mladý princ sa jej na čas s radosťou oddá. Keďže s rozumom stratí aj všetku lásku (pravá láska je od rozumu neoddeliteľná), Acajou sa na Ninettinom dvore stane obávaným zvodcom. Duclos je v posmechu neľútostný a nešetrí ani svoje vlastné remeslo: so stratou rozumu ide ruka v ruke aj literárna a vedecká tvorba, ktorá vyžaduje veľa duchaplnosti no nie príliš rozumu, pretože uznávaný je iba ten, kto sa vie vyjadriť ku všetkému bez toho, aby niečo študoval.

 

[…] v záujme vyhnúť sa pedantnosti, ktorú štúdium spôsobuje, prišlo sa na tajomstvo, ako byť vedcom a nemusieť študovať.[24]

Acajou sa tak stane nielen slávnym milovníkom, ale aj autorom metafyzických traktátov, rozprávok, komédií či opier. Duchaplnosť bez rozumu však vedie nevyhnutne k pocitu prázdnoty, a tak aj Acajou napokon požiada dobrú vílu Ninette, aby ho odkliala a vyberie sa druhýkrát nájsť stratenú hlavu svojej drahej Zirphile. Obaja hrdinova sa tak nakoniec zo straty hlavy vyliečia a hlúposť či pochabosť sa ukážu ako nevyhnutná cesta k definitívnemu nájdeniu rozumu.

Na záver spomeňme, že Acajoua Zirphile ilustruje aj jedna originálna gravúra, nachádzajúca sa práve v Príhovore publiku. Je na nej vyobrazená opica, ktorá stojí na piedestáli uprostred davu a drží v jednej ruke klobúk a v druhej tabuľu s nápisom NUGAE (hlúposti). Celej gravúre navyše dominuje nadpis SIC DELUDIMUS INEPTOS (takto sa zabávame na hlupákoch).[25] Jediná originálna ilustrácia tak zdá sa vyjadruje skutočný morálny a filozofický zámer autora. Dokážeme hlúposťou vyliečiť hlúposť? V Predhovore publiku Duclos odvážne tvrdí: „[…] verím, že keď vyčerpáme všetky omyly, dokážeme nájsť pravdu.“[26] Ľahkovážnosť teda nie je namieste pri čítaní tejto rozprávky. Duclos je predovšetkým moralista,pokračovateľ slávnych klasikov La Rochefoucaulda a La Bruyèra. Svedčia o tom nespočetné reflexie a maximy, ktorými je popretkávaný text na každej strane. Acajou a Zirphile je duchaplný príbeh, odrážajúci zábavnú atmosféru salóna Mademoiselle Quinault,v ktorého prostredí vznikol. Za frivolnosťou a ľahkosťou sa však skrýva neľútostný satirik a kritik, budúci člen Francúzskej akadémie (1746) a najmä budúci autor Úvah o mravoch tohto storočia (Considérations sur lesmœurs de ce siècle, 1751).

 

L i t e r a t ú r a

DAGEN, J.: Préface à Acajouet Zirphile. Paris: Desjonquères 1993, s. 7 – 34.
DEFRANCE, A.: La politique du conte aux XVII^eet XVIII^e siècles. Pour une lecture oblique. In: Féeries, 2006, č. 3 [online]. URL:http://feeries.revues.org/index137.html [konzultované 04/11/2012].
DORNIER, C. – SMITH, D.: Duclos vu par Mme deGraffigny. In: Studies on Voltaire andthe Eighteenth Century, 1999, roč. 371, s. 221 – 256.
DUCLOS, Ch.: Acajouet Zirphile (ed. Jean Dagen). Paris: Desjonquères 1993.
ORTHOLLAND, A.: Folie et féerie. De la portée d’Érasmedans Acajou et Zirphile de Charles Duclos. In: Féeries, 2006, č. 3[online]. URL: http://feeries.revues.org/index161.html [konzultované 04/11/2012].
PERRIN, J.-F.: Le règne de l’équivoque. A propos durégime satirico-parodique dans le conte merveilleux au XVIII^esiècle. In: Féeries, 2008, č. 5 [online].URL: http://feeries.revues.org/index678.html [konzultované 04/11/2012].
ROBERT, R.: Un avatar du conte de fées dans la premièremoitié du XVIII^e siècle: le rébus. In: Studies on Voltaire and the Eighteenth Century, 1972, roč. 89, s. 1357– 1371.
ROBERT, R.: LeConte de fées littéraire en France de la fin du XVII^e à la fin duXVIII^e siècle. Nancy: P.U. de Nancy 1982.
SERMAIN, J.-P.: Leconte de fées du classicisme aux Lumières. Paris: Desjonquères 2005.
SERMAIN, J.-P.: Le fantasme de l’absolutisme dans leconte de fées au XVIII^e siècle. Fénelon, Galland, Crébillon,Diderot, Beckford. In: Féeries, 2006,č. 3 [online]. URL: http://feeries.revues.org/index144.html [konzultované 04/11/2012].