Rozochvené vzťahy


Čopíková, L.: Rozochvené vzťahy. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 4.


Padovani, M. H.: Hojenie zranených vzťahov. Nitra: Spoločnosť Božieho Slova 2008, s. 192, ISBN 978-80-85223-81-1.

Kvalitu nášho života vo veľkej miere ovplyvňujú naše vzťahy. K sebe samému, k svojim najbližším, k Bohu. V každodennej realite sme vo svojich vzťahoch neustále zraňovaní alebo sme to práve my, kto zraňujeme svojich blízkych. Autor Martin H. Padovani vo svojej knihe ukazuje, že zranení by bolo omnoho menej, keby sme predchádzali nedorozumeniam v komunikácii, správne chápali intimitu či vhodne zaobchádzali s vlastnými emóciami. Snaží sa vysvetliť dezinformácie a dezinterpretácie, ktoré majú ľudia v povedomí a často ich prenášajú z generácie na generáciu. Pritom si spôsobujú bolesť, ktorá vôbec nie je potrebná ani nevyhnutná.

Ako teda vytvárať zrelé a plnohodnotné vzťahy, vzťahy, ktoré majú v dnešnom svete potenciál prežiť a rásť?

Vzťah k sebe samému
Na prvom mieste je dobrý vzťah k sebe samému. Je zo všetkých vzťahov najdôležitejší. Keďže to znie egoisticky a „nekresťansky“, potláčanie vzťahu k svojmu Ja na úkor druhých vzťahov patrí k najčastejším nedorozumeniam. Kresťania zabúdajú na druhú časť najdôležitejšieho prikázania: „Miluj Boha a blížneho svojho ako seba samého.“ Len keď budem mať rád sám seba – takého, aký som, aj so svojimi nedostatkami, chybami a zlyhaniami a budem vedieť úprimne komunikovať so svojím vnútrom (nebudem sa zraňovať), až potom budem vedieť mať rád druhých a vytvárať s nimi dobré medziľudské vzťahy (nebudem ich zraňovať). Preto Padovani na prvom mieste zdôrazňuje sebakomunikáciu, intímnosť k sebe samému, sebalásku a odpustenie samému sebe. Až potom prechádza ku komunikácii, budovaniu intimity a odpusteniu druhým ľuďom.

V ďalšej časti knihy sa autor zaoberá zraneniami, ktoré vyplývajú z existenčných strát. Po teoretickom vstupe (rozdelenie strát a úspešný proces ich integrácie v živote) rozoberá rozvod (ako stratu významného vzťahu) a smrť (ako stratu milovaného človeka). Svoje cenné postrehy a skúsenosti z vyše štyridsaťročnej praxe klinického psychológa a poradcu v oblasti rodinnej terapie Padovani končí radami, čo robiť, aby manželstvo a rodina fungovali. Rekapituluje v nich poznatky z celej knihy, preto ich podrobnejšie predstavím.

Vzťah v manželstve 
Dnes, keď vo svete panuje veľa pesimizmu ohľadom trvalého zväzku muža a ženy, autor ponúka päť charakteristík dobrého manželstva:

1. Každý z manželov by mal prevziať svoj primeraný diel zodpovednosti za to, aby manželstvo fungovalo. Mal by si odpovedať na otázky: Čo sú moje úlohy v manželstve? Čo musím urobiť, aby sa manželstvo udržalo a zlepšovalo? Ako môžem obohacovať partnerov život? Beriem zodpovednosť za svoje zlyhania? Čo potrebujem v sebe zmeniť?

2. Rozvíjať schopnosť jasne a úprimne komunikovať, čo zahŕňa aj schopnosť aktívne počúvať. Skutočným zabijakom manželstiev je mlčanie. V manželstve, ako aj v hlbokom priateľstve sú tri etapy spoznávania, o ktorých treba neustále komunikovať: vzájomné zbližovanie, vzájomné odlišovanie a vzájomné zbližovanie v odlišnosti. K obojstrannému pochopeniu dôjdeme len bolestnou komunikáciou, ktorá často plodí konflikt. V zdravom a funkčnom vzťahu je konflikt nevyhnutný a nutný. „Názor, že konflikt je príčinou manželskej krízy a rozvodu, je jedným z hlavných chybných pochopení rozpadu manželstva.“ Naopak, väčšina manželstiev skončí, lebo konfliktu „niet“ alebo pred ním chcú uniknúť rozvodom. Pre zdravý vzťah je životne dôležité vložiť sa do konfliktu a rozriešiť ho. Konflikt musí byť primeraný – bez sarkazmu, nadávok, jednostrannej túžby vyhrať, násilia či urazeného mlčania. Inak druhá strana nemusí zachytiť posolstvo, ktoré jej chceme povedať. Z konfliktu manželia môžu načerpať mnoho pozitívneho: môžu ho chápať ako výzvu, ako rozvoj zručnosti vyjednávať, ako byť pružnejší a tvorivejší. Padovani nás chce zbaviť strachu z konfliktu – najčastejšie sa jedná o nesprávne chápaný strach zo zranenia druhého a opätovne je tu obava, že je to „nekresťanské“. Ide skôr o zbabelý útek pred konfliktom. Ak partneri chcú, aby sa vzťah pohol ďalej, často si treba povedať bolestnú pravdu – nie je to zámerné zranenie, ale výraz ich lásky a záujmu o partnera.

3. Hlboký pocit nádeje, že manželstvo vydrží, nech by sa stalo čokoľvek. Nádej rozvíja schopnosť zvládnuť rôzne veci. Čím viac vecí manželia zvládajú, tým viac nádeje majú. Postoj nádeje jedného manžela môže pomôcť druhému, ak by už pre problémy strácal silu a odvahu.

4. Prítomnosť a prísľub odpustenia. Možno povedať, že táto vlastnosť robí kresťanské manželstvo tým, čím je. Zosobášení ľudia z času na čas jeden druhého sklamú alebo inak zrania. Manželia musia byť realisti, čo sa týka faktu, že takéto zlyhania sa opätovne prihodia. Odpustenie je dôležitým znakom manželstva, ak sa má uzdraviť a postupne rásť. Partneri sa zároveň dozvedajú o svojej krehkosti a dobrote.

5. Záväzok manželov, že budú neustále pracovať na tom, aby manželstvo fungovalo aj napriek sklamaniam, zlyhaniam a zraneniam. Toto rozhodnutie a dôslednosť rozvíja ovzdušie dôvery, že sa na partnera môžu spoľahnúť v dobrom aj v zlom.

6. Tieto charakteristiky nie sú podľa autora zárukou dokonalého vzťahu, ale môžu pomôcť partnerom prejsť vlastnú cestu manželstva.

Kniha je ukončená zamyslením o postoji vďačnosti a jeho úlohe pri hojení zranených vzťahov. Vďačnosť je znakom zrelej osobnosti. Je znakom videnia Božej dobroty vo svete, presahuje zlo, lebo si pamätá dobro, spája ľudí dohromady a udržiava naše vzťahy v rovnováhe. Keď sme zranení a sústreďujeme sa len na to zlé, čo nám iní spôsobili, zablokujeme všetko dobro a lásku, ktorú nám doteraz preukázali. Keď si spomenieme na ich dobrotu, rozpustí to v nás hnev, zahojí rany a urýchli proces odpustenia a zmierenia.

Okrem toho, čím sú ľudia vďačnejší, tým sa zdajú byť šťastnejší. Šťastie pochádza len z nás. Nemôžeme ho dosiahnuť vo vonkajších materiálnych dobrách alebo ho nájsť u druhých ľudí. Šťastie je kvalita, ktorú môžeme nájsť a rozvinúť len sami v sebe. Je to presvedčenie, že som lásky hodný, že som so sebou spokojný. Že sa teším tomu, kto som, kde som a čomukoľvek, čo sa deje v mojom živote. Kniha Hojenie zranených vzťahov nám dáva nádej, že vzťahy je možné uzdraviť. Zároveň nás vedie k poznaniu, že zmena našich vzťahov k lepšiemu sa začína zmenou v našom vnútri.

Mgr. Lucia Čopíková 
absolventka odboru Psychológia
Filozofická fakulta TU v Trnave