Trúsik, P.: Rozklad reality u Ballu a Shakespeara. Literárno-filozofická esej. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 3.
„Všetko už bolo napísané.“ Na tomto známom výroku je mnoho pravdivého. Vedome či podvedome sa súčasní spisovatelia nechávajú inšpirovať dielami svojich predchodcov a niekedy sa v ich hlavách celkom nevinne, bez akéhokoľvek vzťahu, zrodia témy, motívy, myšlienky a obrazy, ktoré nápadne môžu pripomínať diela už napísané. Podobne je tomu aj u filozofov.
Ballova próza Adiafora zo zbierky Leptokaria a Shakespearova divadelná hra Macbeth na prvý pohľad nemajú veľa spoločného. V oboch dielach je dôraz na začiatok – prvú vetu, respektíve prvý obraz. U Ballu je to akoby titulok vystrihnutý z bulváru, ktorý ma zaujať a prilákať čitateľa. U Shakespeara je to hromobitie a výjav troch magických bytostí – čarodejníc. Obaja autori tu využili svoje základné (proto)psychologické znalosti, aby zaujali svojho čitateľa či diváka hneď od začiatku.
V Ballovej Adiafore je priestor postavy-rozprávača v prvej osobe zúžený na kreslo v jeho izbe a jeho vnímanie vonkajšieho na fotografiu. Kompenzáciou tohto zúženia sú doširoka sa rozvíjajúce myšlienky. Je to typ protagonistu, ktorý procesom myslenia akoby oťažieval – závažím mysle je fixovaný do stálej, nehybnej polohy. Myšlienky, aj keď nie raskoľnikovsky ťaživé, ho priväzujú ku kreslu a k vonkajškovej pasivite. Dej v jeho hlave čiastočne reflektuje vnemy z „reálneho prostredia“ (fotografia), ale čoraz väčšiu moc preberá fantázia a jej neobmedzené možnosti vrcholia v obraze prehltnutého penisu uviaznutého v krku. Teda neveľký priestor prostredia (reality), ktorý autor vymedzuje postave sa ešte viac zmenšuje a vtesnáva do protagonistovej hlavy, kde však stráca reálnosť (realitu) a tak tu nachádza miesto svojho nového, nefyzikálneho rastu.
Shakespearov Macbeth ponúka dve základné interpretácie. Môžeme ho interpretovať priamo – ako príbeh o bojovníkovi, ktorému čarodejníčky vyveštili osud vzostupu a pádu. Macbeth uveril tejto jeho predurčenosti a cestou brutality ju aj naplnil. Cez túto interpretáciu možno vnímať hru ako príbeh v realite [1] so spochybniteľnou reálnosťou. [2] Druhý spôsob interpretácie, ktorému sa chcem ďalej venovať, je vnímanie tohto diela ako reálneho (presnejšie, reálnejšieho v porovnaní s predošlou interpretáciu) príbehu, ktorý sa však odohráva aj mimo reality (prípustné je tiež: len mimo reality). Ako pustatinu, na ktorej čarodejnice v prvom dejstve vystupujú, možno chápať Macbethovu hlavu (v origináli je použité slovo heath, ktoré je foneticky podobné so slovom head, hlava – Macbeth, I. 1. 6), [3] otvorenú rôznym myšlienkam, fantázii a snom. Do tohto priestoru možno okrem troch čarodejníc zaradiť i Lady Macbeth a vnímať ju spoločne s nimi ako Macbethove alter ego či aktérov Macbethových vnútorných rozhovorov, ktorí ovplyvňujú jeho konanie. Ak na druhej strane budeme vnímať Macbethovo počínanie ako realitu, zavraždené postavy a nakoniec aj samotný Macbeth bude obeťou jeho vlastnej chorobomyseľnosti – jeho zamieňania si reality s procesmi v hlave, ktoré s ňou nemajú nič spoločné: „Ač je pouhý přelud, / myšlenka na vraždu tak otřásá / mou bytostí, že ochromen jsem zcela / zlou předtuchou a nejsem nic – jen to / co ještě nejsem.“ (Macbeth, I. 3. 136 – 141). [4]
Príznačnou pre obe diela je teda zameranosť na verbalizovaný, vnútorný svet hlavného protagonistu, jeho myšlienková aktivita a neobmedzená fantazívnosť, ktorá ho vedie až k zvráteným a pre normálneho človeka neprijateľným záverom. Kým v Adiafore ešte dokážeme rozoznávať vonkajší a vnútorný priestor (priestor reality a priestor myšlienok, ku ktorému sa protagonista priznáva) v Macbethovi je to oveľa problematickejšie. Adiafora sa mierne približuje k Shakespearovej hre aj dialogizovaním (protagonista si kladie otázky) menej už dynamikou (ak o nej možno hovoriť), ktorá tu má len podobu plánu či úvah, často v podmieňovacom spôsobe. Ďalej by sme za odkazy na Macbetha mohli považovať bosorku t. j. milenku, [5] či blesky, ktoré ryjú mozgom [6] – tu sa však dostávame už k druhej interpretácii Macbetha, s ktorou má Ballova Adiofora oveľa viac kontaktov, najmä v motivickej rovine hlavy a mysle.
Spochybňovanie poznania reality či rezignácia na jej poznávanie je aj vo filozofii často opakovanou témou. Jedno z prvých spochybnení kompetentnosti ľudského vnímania reality ku skutočnej realite nachádzame už u Platóna. Text podobný jeho podobenstvu o jaskyni môžeme nájsť i v Hymne na lásku v Pavlovom Prvom liste Korinťanom: „Doteraz totiž vidíme len hmlisté obrazy, akoby v zrkadle, ale potom tvárou v tvár. Doteraz poznávam čiastočne, ale potom poznám tak ako aj mňa poznal Boh. Teraz však zostáva viera, nádej, láska, to troje, ale najväčšia z nich je láska“ (1Kor 13, 12 – 13). Na inom mieste v Biblii, v knihe Kazateľ je napísané: „Povedal som, chcem mať múdrosť! Ale ona ostala ďaleko odo mňa. Ďaleko je, čo jestvuje, a veľmi hlboké, kto to vystihne?“ (Kaz 7, 23). A ďalej: „Keď som si obrátil myseľ k poznávaniu múdrosti a k pozorovaniu činnosti, ktorá sa deje na zemi,… videl som pri všetkom Božom diele, že človek nemôže vystihnúť všetko dianie,… Aj keby sa… akokoľvek namáhal pátrať nikdy ho nevystihne. Aj keď si múdry myslí, že ho pozná, nemôže ho vystihnúť“ (Kaz 8, 16 – 17). Kresťanstvo, aj keď nie je agnostické, pristupuje k možnosti poznávania s pokorou pred veľkosťou a múdrosťou Stvoriteľa. Základnou pravdou kresťanstva je Boh, ktorého empiricky nevnímame, ale predsa Ho môžeme poznávať vo vnútri nás samotných.
Filozof, ktorý vari najvýznamnejšie poukázal na vnútro mysliaceho subjektu, bol René Descartes. Jeho filozofia spochybňovania, ktorá predsa vyústila do známeho výroku cogito ergo sum (myslím, teda som), aj tým najväčším potenciálnym agnostikom predložila nespochybniteľnú istotu poznania, ktorá sa vzťahuje k jedinému bodu – ku mne ako k mysliacemu subjektu. Descartes síce z tohto bodu rozvíja aj ďalšie istoty poznania: poznanie Boha, poznanie matematických právd a reality, ale tento jeho postup je už problematický, takže významným prínosom jeho epistemológie zostáva najmä istota: cogito ergo sum.
Ďalším filozofom, ktorý má čo povedať k našej problematike, je George Berkeley. Jeho filozofické dielo upozorňuje na to, že všetky podnety z vonkajšej reality vnímame ako vnemy. Tieto k nám prichádzajú cez zrak, hmat, čuch, sluch, chuť. To, o čom hovoríme, keď je reč o veciach reality, sú vnemy týchto vecí v našej hlave. Zdrojom ich poznania je náš vnútorný svet. Existencia vecí je daná naším vnímaním – „esse est percipi“ (byť znamená byť vnímaný). To už hraničí s filozofiou solipsizmu, ktorá spochybňuje existenciu celého sveta, okrem existencie mňa samotného.
Podobné myšlienky nachádzame aj u Immanuela Kanta: ľudské vnímanie vecí je dané apriórnymi formami nášho vnímania – poznávame len javy, nie veci osebe. Z toho vyplýva, že nemôžeme povedať o formách vecí, ako existujú v našej hlave, že sú totožné s formami vecí tak, ako existujú v skutočnosti.
Tieto agnostické myšlienkové náhľady spôsobujú chaos a neistotu pri našom vnímaní reality. Najčastejšie pri tomto filozofovaní veci reality uvádza do poriadku a ľuďom navracia istotu Boh, ku ktorému sa môžeme dopracovať cestou viery či rozumu, ktorá však tiež môže byť neustále spochybňovaná. Dnešná filozofia vnímania sa sústreďuje predovšetkým na problematiku mozgu – hovorí sa tiež o neurofilozofii, [7] pričom existujú jej dva základné prúdy: materialisticko-deterministický, pre ktorý sú kľúčové elektrické a chemické procesy v mozgu a idealistický, v rámci ktorého môžeme dôverovať starozákonnej správe, ktorá hovorí o tom, že Boh síce stvoril človeka zo zeme, ale potom mu vdýchol „božský odém“, aby sa tak stal živou vecou. [8] Podľa Störiga však tajomstvo našej duchovnosti pretrvá stále, aj keby sa vede podarilo uchopiť vlastné vedomie na základe elektrických a chemických procesov.
Pozícia literatúry, jej funkcie, interpretácia a hodnotenie závisia od svetonázoru či prijatej filozofie, v rámci ktorej dané dielo posudzujeme (neutrálnu filozofickú pozíciu, tiež považujem za filozofickú) . Filozofie, o ktorých som hovoril, nemusíme prijať do dôsledkov, no poukazujú nám minimálne na jednu, pre nás podstatnú vec, na ktorej sa možno zhodnúť: vonkajšok vnímame tak, že ho nejakým spôsobom dostávame „do hlavy“. Problém je v tom, že v hlave môžu vzniknúť aj produkty našej predstavivosti („Očím se zjevíš, hrůzná vidino, / leč uchopit tě nelze? Nebo jsi / jen představa a výtvor mámivý / zrozený z mého horečného mozku?“ – Macbeth, II. 1. 36 – 39), sídlia tu sny, („Ani náhle neviem, či spím, alebo nie. Cítim, že v kresle sedíme najmenej štyria… neviem zistiť, ktorý zo štvorice som vlastne ja…“), [9] dokonca možno uvažovať o násilnom vnuknutí celkom umelej reality z vonku, ako to v poslednej dobe demonštrovali napríklad tvorcovia filmu Matrix. Centrum všetkého, pravdivého či nepravdivého, alebo dokonca zvrhlého a fantazmagorického, je hlava: „… keď sa všetko schováva pod vrstvou mäsa a kože. Áno všetko za bránou čela“. [10] Hlavu možno považovať aj za akúsi podstatu a centrum človeka (transplantovať hlavu nemôžme predovšetkým z filozofických dôvodov – šlo by o transplantáciu tela). Ak teda hovorí hocijaký rozprávač o tom, čo zažil, vždy hovorí o tom, ako to vnímal vo svojej hlave. Lyrizujúce opisy prostredia tiež hovoria len to, ako toto prostredie niekto vníma vo svojej hlave prostredníctvom rôznych zmyslov: „Už i tá stena patrí ku mne. Dávno ku mne patrí, tak ako celý dom“. [11]
Prostredím každého diela v dejinách literatúry je teda, zo svojej filozofickej podstaty, hlava. Každý prehovor postavy, každá výpoveď rozprávača má vo svojej podstate autoreferenčný charakter, pretože vypovedá o tom, čo sa deje v jeho hlave – pre rozprávanie je nevyhnutná intelektuálna činnosť mozgu. Na činnosť vnímania prostredia v hlave celkom kontinuálne nadväzujú rôzne asociácie, uvažovania a úniky do ríše fantazívnych predstáv, ktoré môžu nadobúdať aj absurdnú, zvrhlú a zvrátenú podobu. Preto tieto prechody môžu byť aj v texte nepozorovateľné. Zároveň sa tak môžu zotierať aj hranice medzi literárnymi dielami o realite a dielami z oblasti science-fiction či rozprávkami – veď v hlave máme neobmedzené možnosti (ak nájdeme možnosť, ktorú v hlave nemáme, od tej chvíle ju už budeme mať). Ďalej si musíme priznať relativizáciu posudzovania extrémnosti: človek je hriešny tvor – nemusí byť ani prípadom pre psychiatra, aby si vo svojej fantázii dokázal predstaviť veci ako napríklad, že niekoho zavraždí a podobne. Myšlienky, ktoré považujeme za choré, môžu, najmä kvôli vplyvu prostredia, z času na čas napadnúť aj tým najmravnejším ľuďom. Aj vzorní kresťania, alebo najmä vzorní kresťania sa pravidelne priznávajú k hriechom, ktoré spáchali činom, myšlienkou, prípadne aktom, ktorý nesie vlastnosti činu i myšlienky – slovom. Z týchto troch sú to práve výtvory mysle, ktoré aj napriek úsiliu byť čo najlepším, najčastejšie mútia svedomie človeka.
To bolo zopár myšlienok, ku ktorým nás môže priviesť aj množstvo iných literárnych diel než len Skakespearov Macbeth či Ballova Adiafora. Typickým znakom tejto literatúry (myslím tu skôr na Ballu) je prostredie ticha a samoty (ale aj Lady Macbeth povie: „Proč držíte se pořád stranou, pane, [why do you keep alone] / živíte v sobě chmurné představy, / co měly umřít s tím, kdo žije už jen v nich?“ – Macbeth, III. 2. 10 – 13), v ktorej človek môže premýšľať, odhaľovať svoje vedomie, prípadne podvedomie, takže táto tendencia môže prózu priblížiť i k nadrealistickej poézii.
L i t e r a t ú r a
BALLA, V.: Leptokaria. Levice: L. C. A. 2002.
SHAKESPEARE, W.: Macbeth. In: WELLS, S., TAYLOR, G. (eds.): The Oxford Shakespeare. The Complete Works. Oxford: Clarendon Press 1998.
SHAKESPEARE, W.: Macbeth. Preložil M. Hilský. Praha: ELK 2002.
STÖRIG. H. J.: Malé dějiny filosofie. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství 2007.
P o z n á m k y
[1] Slovom realita označujem to, čo považujeme za vonkajšie prostredie; tento pojem sa musí vnímať v kontexte diela.
[2] Slovom reálnosť označujem to, čo sa nám javí ako možné, v realite je kritériom reálnosti rozum; tento pojem sa musí vnímať (zdôvodňovať) v kontexte sveta (mimoliterárnej reality).
[3] Porov. SHAKESPEARE, W.: Macbeth. In: WELLS, S., TAYLOR, G. (eds.): The Oxford Shakespeare. The Complete Works. Oxford: Clarendon Press 1998, s. 977.
[4] Macbetha citujem podľa českého prekladu SHAKESPEARE, W.: Macbeth. Preložil M. Hilský. Praha: ELK 2002. Pagináciu diela používam podľa vyššie uvedenej oxfordskej edície Shakespearových hier.
[5] BALLA, V.: Leptokaria. Levice: L. C. A. 2002, s. 57.
[6] Tamže, s. 59.
[7] Porov. STÖRIG. H. J.: Malé dějiny filosofie. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství 2007, s. 555.
[8] Tamže, s. 560.
[9] BALLA, V.: Leptokaria, c. d., s. 62 – 63.
[10] Tamže, s. 59.
[11] Tamže, s 63.
Pavol Trúsik
študent 5. ročníka,
kombinovaný odbor Náuka o spoločnosti / Slovenský jazyk a literatúra
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava