Rozhovor o túžbe


Michal Paweł Markowski: Rozhovor o túžbe. In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 2.


Michal Paweł Markowski (1962), literárny teoretik, prekladateľ, esejista, profesor polonistiky, špecialista na poľskú literatúru 20. storočia a literárnu komparatistiku. Nositeľ mnohých významných ocenení. Jeden z najväčších odborníkov na filozofiu dekonštrukcie v Poľsku a najvýraznejší žiak vynikajúceho filozofa J. Tischnera, idol mladých poľských intelektuálov v oblasti tzv. kritických problémov súčasnosti. Markowski pracuje metodikou, prevzatou z fenomenológie a postmodernej literárnej kritiky: exponuje dva obsahovo hutné až ikonické protikladné pojmy, aby cez etymologický rozbor demaskoval ich jednotný a zároveň nejasný významový pôvod. Rovnakým spôsobom aplikuje dekonštruktívne čítanie citátov (Emerson, Origenes, Nietzsche, Blanchot, Derrida, Heidegger, Biblia, Platón, Levinas, Kant). Jeho knihy, najmä tie posledné, ktoré sú esejisticky ladené (Dzień na ziemi. Proza podróżna, 2014; Kiwka, 2016; Notes amerykański, 2019), nie sú len výrazom autorovej svojráznej interpretačnej flexibility a kritického, rigorózneho intelektuálneho založenia. Sú excelentným príkladom toho, ako možno kvalitné literárne a filozofické vzdelanie uplatniť v špecifickej oblasti tekutého verejného diskurzu.

Výber z esejí je publikovaný s láskavým súhlasom autora. Eseje sú súčasťou pripravovaného prekladu Túžba a modloslužba, Paul&sons 2021. Z originálu MARKOWSKI, M. P.: Pragnienie i bałwochwalstwo: Felietony metafizyczne. Kraków: Wydawnictwo Znak, 2004 preložili Pavol Sucharek a Peter Kyslan.

Robíme dobre, keď stotožňujeme túžbu s nedostatkom: peňazí, slávy alebo druhej osoby? Nedostatkom, ktorý skôr či neskôr, ako sa domnievame, možno vyplniť a uspokojiť? Krátko povedané: možno túžbu uspokojiť podobne, ako uspokojujeme hlad sýtym obedom?

Vychádza túžba z nedostatku? Od Platóna až po Sartra sa filozofi v tomto bode zhodujú. V Symposion, veľkom dialógu o láske, hovorí Platón: „túžime po tom, čo nemáme a netúžime, ak nám to nechýba.“ To je tá najbanálnejšia a často opakovaná definícia túžby. Človek túži po tom, čo nemá (túžba je úsilie, pohyb), a túži preto po prekonaní nedostatku, ktorý ho trápi. Je jasné, že podoby tohto nedostatku môžu byť rozličné: môže mi chýbať potrava, a preto sa chcem najesť, môžem pociťovať smäd, a preto sa chcem napiť. Treba však upozorniť na základné rozlíšenie, pretože v tomto prípade ide o uspokojenie potreby. Potreba sa odlišuje od túžby tým, že ju možno skôr či neskôr uspokojiť, kým nedostatok, z ktorého sa rodí túžba, nemožno odstrániť. Poviem to jednoduchšie: potreba (fyzická, duchovná) nás núti konať (keď sme hladní, musíme si zaobstarať pokrm, pritúliť sa k milovanej osobe, keď sa necítime dobre), kým túžbu nemožno uspokojiť bez ohľadu na to, čo urobíme.

Ani s potrebami to však nie je také jednoduché. Z tohto hľadiska je veľmi zaujímavý prípad dvoch chorôb: anorexie a bulímie. Keď anorektik alebo anorektička odmietajú príjem potravy, nesnažia sa uspokojiť vlastné potreby, keďže nedostatok potravy už pre nich nie je nedostatok, ktorý treba odstrániť, ale cieľ, ktorý chcú dosiahnuť. Keby však nebolo nedostatku, nebolo by ani choroby. Čo teda chýba anorektikom? Láska Iného. Preto slávny francúzsky psychoanalytik Jacques Lacan odlišuje potrebu od žiadostivosti: anorektik neuspokojuje svoje potreby, zato však vyžaduje od svojich blízkych lásku. Nedostatok lásky je potom často horší než nedostatok potravy a žiadostivosť po láske nutkavejšia než skutočná potreba. V oboch prípadoch sa však táto žiadostivosť a potreba prejavujú ako silné, neodbytné nutkanie, vedúce k chorobným prejavom. S túžbou je to naopak: choroba je výsledkom jej uspokojenia.

Vráťme sa teraz k Platónovi. V dialógu Symposion predstavuje ešte jednu definíciu túžby, ktorá sa nerodí z nedostatku, ale nadbytku. Nuž, hovorí Sokrates, „bytosť sa rozplýva, rodí a plodí, keď sa priblíži k niečomu krásnemu“. Približujúc sa ku kráse, od krásneho tela sa dostáva k najdokonalejšej, zjavnej vo vrcholnom vytržení. Až na tejto úrovni, hovorí Sokrates, život stojí za to. Je to jedna z najkrajších osláv tvorivej lásky, vychádzajúcej z túžby po tom, čo nie je dosiahnuteľné. Táto definícia sa mi páči asi najviac.

Človek smeruje k plnosti, keď túži po šťastí. Preto chce vlastniť veci, ktoré ešte nemá a chce cestovať tam, kde predtým nebol. Je však toto úsilie o úplnosť – šťastie – výsledkom túžby alebo aj žiadostivosti? V čom sa líšia?

Zaujímavá vec: rozdiel medzi túžbou (pragnienie) a žiadostivosťou (pożądanie) je už na pojmovej úrovni v poľštine zrejmý, kým v západných jazykoch, francúzštine, angličtine a nemčine, je takmer nepostrehnuteľný, vystihuje ho len jedno slovo (désir, desire, Begierde). Zdá sa však, že tak ako nemožno túžbu zamieňať s potrebou, nemožno si ju mýliť ani so žiadostivosťou. Kde leží deliaca čiara?

Sú tu dve odpovede.

Prvá z nich, ktorú tak mocne bránila a naďalej bráni kresťanská tradícia, je založená na rozlíšení medzi dvoma druhmi žiadostivosti: nižšej – telesnej, a vyššej –duchovnej. V latinskom texte Biblie to isté slovo, concupiscentia, označuje telesnú žiadostivosť, ale rovnako aj túžbu po múdrosti. No ani sv. Augustín, ani sv. Tomáš Akvinský nemajú žiadne pochybnosti: žiadostivosť sa týka pozemských a pominuteľných vecí, kým cieľom túžby môže byť len to, čo je nekonečné, teda Boh. „Telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu,“ čítame v liste sv. Pavla Galaťanom, kde apoštol vymenúva dlhý zoznam škodlivých skutkov tela: od smilstva po modloslužbu. Sv. Augustín cituje túto Pavlovu vetu vo svojich Vyznaniach – autobiografickom rozprávaní založenom práve na rozlíšení medzi žiadostivosťou a túžbou. Keď opisuje svoj vlastný život, interpretuje svoje obrátenie ako hranicu medzi dvoma vzorcami života: žiadostivosťou po svetských veciach, ktorá si nie je vedomá skutočného života (prvých deväť kníh), a túžbou po šťastnom živote, ktoré môže pochádzať jedine od Boha (posledné štyri knihy). Bol to síce Aristoteles, kto ako prvý povedal, že ľudia túžia po nekonečne, ale až sv. Augustín toto bližšie neurčené nekonečno stotožnil s kresťanským Bohom. A tak to zostalo.

A nedošlo v týchto dejinách myslenia o túžbe už k nijakým ďalším posunom?

Samozrejme, že došlo. Ťažko by sme hľadali filozofa, ktorý by nehovoril o túžbe či žiadostivosti, lebo každý, kto hovoril o človeku, sa s nimi musel určitým spôsobom vyrovnať. Mne je najbližší Spinoza, ktorý vo svojej Etike uvádza, že túžba je „esenciou človeka“, ktorá nie je založená na nedostatku, ale naopak, na plnosti a prebytku vedúcich k aktivite.

Asi najvplyvnejšiu filozofiu túžby vytvoril Hegel. Napriek tomu, že podstatným spôsobom ovplyvnila západné myslenie a ťažko ju možno ignorovať, nie je pre mňa až taká zaujímavá. Je to filozofická koncepcia, v ktorej žiadostivosť bezprostredne súvisí s úsilím o moc. Povaha žiadostivosti je taká, že si nežiada svoj predmet kvôli tomu, aby pri ňom zotrvala, ale aby si ho prisvojila tým, že ho ako taký poprie a prekoná. Túžim po nejakej veci, lebo ju chcem ovládnuť. To platí aj pre ľudské osoby. Moje sebavedomie vychádzajúce zo žiadostivosti je síce založené na vzťahu k druhému človeku, ale len preto, aby sa v ňom samo potvrdilo, hovorí Hegel. Žiadostivosť robí z druhého človeka Raba, Sluhu a zo mňa, naopak, Pána. Človek je žiadostivá bytosť a jej dejiny sú založené na tom, že musí čeliť ostatným, rovnako žiadostivým bytostiam. Nemusíme však žiadať len to, čo si žiadajú iní, v skutočnosti nám ide o ich žiadosť. Keď napríklad žiadostivo túžim po tom istom, čo môj sused, vôbec nemusí ísť o to nové auto, ale práve o tú jeho žiadostivosť po novom aute. To, po čom naozaj žiadostivo túžim, je túžba druhého, hovorí Hegel, a dnes sa o pravdivosti týchto slov môžeme presvedčiť na každom kroku, veď práve táto schéma je podmienkou fungovania reklamného trhu. Nejde len o to, aby sme ako potenciálni zákazníci žiadostivo túžili po tom istom, čo (majú) ostatní, my sami sa ich snažíme za každú cenu zaujať, stať sa objektom ich žiadostivosti. Keď sa však s druhými konfrontujem na úrovni žiadostivosti, je mojím skutočným cieľom vlastné uspokojenie v podobe dosiahnutia uznania tých, ktorých sa mi podarilo nejakým spôsobom ovládnuť. A takto to ide donekonečna, lebo dejiny ľudskej žiadostivosti sú dejinami boja o uznanie, v ktorej sme raz Pánmi a raz zase Sluhami. Ak je toto skutočná podstata žiadostivosti, potom je podľa mňa naozaj potrebné starostlivo rozlišovať medzi žiadostivosťou a túžbou, zbavenou potreby ovládať iných. Rozdiel medzi túžbou a žiadostivosťou by som rád vyjadril týmto paradoxom: ak aj netúžim po žiadostivosti, rozhodne žiadostivo túžim. Aj z toho vidno, ako je ťažko jedno od druhého striktne oddeľovať.

A nestáva sa, že nás to, čo bolo predmetom našej žiadostivosti, a čo sme po veľkom úsilí aj dosiahli, vysokoškolský diplom, vysnívaná práca či našim zvodom dlho odolávajúca partnerka, nakoniec môže – hoci nemusí – rozčarovať?

Tak je to vždy, keď sa túžba zamieňa so žiadostivosťou. Človeka uviaznutého v sieti vlastnej žiadostivosti nikdy nebude možné uspokojiť, pretože – ako všetci dobre vieme – nemôžeme mať všetko. V tom spočívala dráma Dona Juana, ktorý heglovským spôsobom nahradzoval jednu žiadostivosť druhou (slávne mille e tre donne v súpise lások, ktorý spieva Leporello v Mozartovej najznámejšej opere), a nikdy nenašiel uspokojenie. Don Juan mal pre sebou dve možnosti: alebo zahynúť, alebo sa stať nihilistom. Každý z veľkých autorov ho však radšej milostivo prenechal tomu prvému, aj keď o niečo bolestivejšiemu osudu.

Možno je to tak, že túžba prichádza k tým, ktorým sa už podarilo uspokojiť svoju predošlú žiadosť, náboženskú, sexuálnu atď. Nepripomína nám človek, ktorý po niečom naozaj túži, akéhosi „šťastného nešťastníka“? Nie je tento paradoxný stav vyhradený tým, ktorí už okúsili, čo je to ozajstné šťastie, keď ukojili svoju žiadostivosť?

To by však znamenalo, že súčasťou ľudského života je určitý predel, ku ktorému sa postupne približujeme, a po prekročení ktorého nás čaká naozajstná odmena. Že túžba prichádza po žiadostivosti, že najskôr – ako naznačoval sv. Augustín – si musíme prejsť peklom žiadostivosti, aby sme dosiahli milosť túžby. Nie som si istý, či sa naše túžby a žiadosti riadia touto logikou, lebo neverím, že by bolo možné uspokojiť ktorúkoľvek túžbu. Rovnako neverím, že je možné celkom sa odpútať od žiadostivosti. Sv. Ján povedal, že všetko, čo je na svete, je žiadostivosťou tela, žiadostivosťou očí alebo pýchou života. Pascal túto trojicu parafrázoval takto: libido sentiendi, libido sciendi, libido dominandi (žiadostivá túžba po zmyslovom potešení, túžba po poznaní, túžba po moci) a vo svojich Myšlienkach napísal: „Nešťastná zem zlorečenia, ktorú tieto tri rieky skôr rozpaľujú, ako zvlažujú!“ Nuž, nemám Pascalovu vieru a neskrývam, že mi občas blízkosť tých troch riek spôsobuje veľké potešenie. Keby som však mal plaviť len po ich prúde, isto sa utopím v smútku. To je ten problém: túžba síce nie je z tohto sveta, ale čo mám robiť, keď ma láka tento, a nie nejaký iný svet? Nechcem sa obmedzovať len na jednu z pascalovských žiadostivostí, ale čo mám robiť, keď mi práve ona poskytuje útechu, o ktorú naozaj nechcem prísť? Pokúšam sa s tým bojovať, ale musím priznať, že sa mi to niekedy nedarí. Asi to patrí k životu.

Nie je teda tak, ako si človek bežne predstavuje, že túžbu možno uspokojiť. Uspokojiť môžeme potrebu. S túžbou je to inak: človek posadnutý touto vášňou pripomína skôr Abraháma, ktorý odchádza, hoci nikdy nemôže nájsť zasľúbenú zem, ako Odysea, ktorý sa vracia do svojej milovanej Ithaky. Nemali by sme sa preto tejto vášni, ktorú nazývame túžbou, snažiť skôr vyhýbať?

Túžbu síce nemožno uspokojiť, ale možno sa jej zbaviť. To bol prvý princíp stoickej filozofie: vzdať sa všetkého, čo nemôžem ovládať. Keď platí, že nás túžby zbavujú sebaovládania a že skutočný cieľ filozofického života spočíva vo vybudovaní vnútornej pevnosti, vďaka ktorej dokážeme vzdorovať protivenstvám osudu, potom z toho vyplýva, že sa jednoducho musíme vzdať všetkých túžob. Podobne uvažovali epikurovci: život spočíva vo vyhýbaní sa utrpeniu, ktoré spôsobujú rozličné túžby, treba sa preto vyhýbať túžbam, ktoré čeria hladinu duševného pokoja. Je evidentné, že všetko závisí od toho, či sme ochotní vystúpiť z „vnútornej pevnosti“ (ako naznačuje titul peknej knihy o Marcusovi Aureliovi od Pierra Hadota) vlastného „ja“ alebo či sa v nej zabarikádujeme. Máme pred sebou voľbu: alebo vyrazíme na cestu do Zasľúbenej zeme spolu s Abrahámom, alebo sa spolu s Odyseom vrátime na rodnú Ithaku. No mám pocit, že v bežnom živote nie sú naše voľby takéto radikálne. Najčastejšie sa medzi sebou miešajú.

Nie je podmienkou túžby odstup, separácia? Určitá medzera, štrbina, ktorá napriek rozmanitým formám úsilia nebude nikdy prekonaná? Naozaj túžiť znamená byť odkázaný na odstup…

Súhlasím, túžba sa rodí z odstupu, dokonca z neprítomnosti, ktorá je tiež jednou z foriem nedostatku. Najčastejšie sa v takejto situácii ocitáme na úrovni potrieb. Keby som mal to, čo mi chýba, vo svojom dosahu, nemusel by som po tom túžiť, mal by som to. Keby ten, koho potrebujem, bol v mojej blízkosti, netúžil by som po jeho prítomnosti. Keď sa však presunieme nad úroveň túžby prekračujúcej potrebu alebo žiadostivosť, môžeme vidieť dve riešenia. Na jednej strane sa pokúšame odstrániť nedostatok, ktorý nás delí od objektu našej túžby, na druhej strane sa zase rozhodneme pretrvať v oddelení. Prvé riešenie predstavuje cesta mystiky. Mystik túži Boha poznať bezprostredne a chce zrušiť každý odstup, ktorý ho od neho oddeľuje (odstup spôsobený tým, že je súčasťou sveta a dejín). Táto túžba má svoj konečný cieľ, ktorým je účasť na božstve alebo jeho, ľudským jazykom nevyjadriteľné, dokonalé poznanie. Druhá cesta ja založená na udržiavaní odstupu, ktorý zaisťuje objektu mojej túžby, ale aj mne samému, nevyčerpateľnosť. Ale možno tu vôbec hovoriť o „objekte“? Všetko, čo by sme chceli spredmetniť, podriadiť si to, z princípu vylučuje túžbu, lebo sa podriaďuje našej žiadostivosti. Práve žiadostivosť ruší odstup medzi mnou a svetom, mnou a inými, odstup, bez ktorého svet odumiera v nehybnosti, kde zaniká každý rozdiel, prestáva plynúť čas, kde koniec-koncov strácame svoj život. Ak vedieť znamená mať jasnú predstavu o objekte vedenia, potom pri túžbe vlastne ani nevieme, chceme. Túžime práve vďaka tomu, že nevieme, po čom naozaj túžime – túto oblasť nazval Levinas metafyzickou túžbou.

Ak platí, že objektom našej túžby nemôže byť žiadna vec každodenného života, čo je potom túžba? Možno druh slepého snaženia, úsilia po dosiahnutí niečoho celkom neznámeho, čo nás – ako sa možno ľahko domnievať – takpovediac núti žiť.

Zopakujem to ešte raz: túžba sa od žiadostivosti líši tým, že nemá svoj objekt. Nijaká vec a nijaký človek, nič a nikto sa nemôže stať objektom túžby, a to doslova. Keby som mal nakoniec povedať, čo je pre mňa túžba, povedal by som, že je to nesúhlas s uzavretím sa do toho, čo prebieha tu a teraz, čo je stále a nemenné, čo ma uväzňuje v dopredu určenom a nemennom priestore. Keď hovorím o túžbe, zároveň hovorím o prekračovaní hraníc, ceste (nie len tej reálnej), prechode, o tom, čo Spinoza nazval samotnou „esenciou človeka“. Keď viem, že je predo mnou niečo, čo mi rozšíri horizont, že je tu ešte niekto, kto mi nedovolí uzavrieť sa do uzučkej ulity vlastného „ja“, vtedy viem, že túžim, že mám svoj život pred sebou, dokonca aj vtedy, keď sa končí. Tým chcem povedať, že túžba má takú istú štruktúru ako viera. Znamená to, že tam, kde iní používajú slovo „viera“, ja hovorím „túžba“, a mám dojem, že sa až tak veľmi nelíšime. Ak viera predpokladá rozpad horizontu istôt a vedie nás mimo naše zabehané zvyklosti a skúsenosti, túžba s nami robí presne to isté. Keď túžim, uznávam existenciu sveta odlišného, než je ten môj, iného, než sú moje každodenné zvyklosti a stereotypy. Život bez túžby znamená monotónny rituál všednosti, ktorým neprenikne predtucha iného sveta. Aby bolo jasné, tieto iné svety, to nie sú žiadne nebeské kráľovstvá, sú tu, skryté za rohom, objavia sa, keď stretneme niekoho nového, odkrývajú sa s každou prečítanou a napísanou knižkou, počúvaním nového albumu. Skutočný život je naozaj, ako hovorili Proust a Kundera, kdesi inde, ale to „kdesi inde“ nie je vôbec mimo nášho sveta.

Je možné predstaviť si život bez túžby, bez túžby po neviditeľnom a nedosiahnuteľnom?

Život bez túžob je možný, ale možno práve to je – diskrétna, hoci neodvolateľná – definícia pekla, ktoré si každodenne budujeme sami z vlastného rozhodnutia.

Esej je publikovaná s láskavým súhlasom autora a je súčasťou pripravovaného prekladu Túžba a modloslužba, Paul&sons 2021. Z originálu MARKOWSKI, M. P.: Pragnienie i bałwochwalstwo: Felietony metafizyczne. Kraków: Wydawnictwo Znak, 2004, s. 11 – 18 preložili Pavol Sucharek a Peter Kyslan.


Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.