Kedysi niektorí psychológovia chceli, aby sa psychológia podobala svojou metódou a vedeckosťou na fyziku, alebo prinajmenšom na prírodné vedy. Začalo to experimentálnou psychológiu a behaviorizmom. Prví behavioristi sa venovali hlavne skúmaniu podnetu a z neho vyplývajúceho správania.[1] Kontrolovaním vonkajších podmienok a takmer ignorovaním premennej „človek“ sa tešili z vedeckej presnosti výsledkov. Našťastie radikálnosť týchto myšlienok je už dávno obrúsená a stále sa obrusuje. Čo v dnešnej psychológii ostalo, je merateľnosť a základný zreteľ na materiálnosť psychických procesov. Pravdepodobne je to Descartovo dedičstvo[2]materiálneho chápania tela (rozpriestranená vec), spôsobujúce dnes jednoznačné spájanie psychických funkcií a dejov s telom a redukciou psychiky na myslenie a šuškovité teliesko. Určite nie na škodu. Výsledkom je množstvo údajov o chemických či environmentálnych základoch psychiky a máme rozpracovaných mnoho vedeckých metód ako získavať ďalšie údaje. Ale aj tak sa nám zdá, že medicínsko-mechanistickej psychológii[3] čosi uniká. A to poetika života a človeka. Meraním nepostihujeme prúd života a jednotiaci oživujúci princíp.

Ako na brigáde stojím pri výrobnom páse a premýšľam o psychológii, o alternatívach k mechanisticko-medicínskemu[4]spôsobu uvažovania, rozlieva sa vo mne radosť z možných alternatív. Zverujem sa so svojou radosťou oproti stojacemu kolegovi.

„Veľmi sa teším do školy, na všetky debaty o témach, ktoré ma teraz príjemne zavaľujú.“

„Tak to ti závidím,“ hovorí, „Ja nemôžem spávať. Mávam veľmi živé sny o vraždách, vojnách, katastrofách alebo konci sveta.“

Po chvíli pokračuje: „Niekedy cítim, že sa deje niečo zlé. Nikdy neviem povedať čo, len sa ma zmocní nepríjemný pocit a neviem si ho vysvetliť. Pred niekoľkými rokmi sa mi stalo, že taký neurčitý, nepríjemný, ale veľmi výrazný pocit som mal už od rána. V robote na poobednej zmene mi povedali, že v ten deň umrel kolega, ktorého som mal veľmi rád.“

Teraz už len stojím v úžase pred tým človekom, pred svetom, pred povahou dnes dominantnej psychológie. Tá dnešná, ktorú pomenúvame mechanisticko-medicínskou, niežeby neuznávala práve priblížený jav, a niežeby ho vyvracala. Skôr ho metodologický aparát a mechanistický náhľad nie sú schopné pojať.

Pozadie mechanistického myslenia v psychológii môžeme vidieť na používaných pojmoch. Vhodným príkladom je „Mechanistický model sebaregulácie“ Carvera a Sheieho, na ktorom vysvetľujú mechanizmus seba regulácie na základe spätnej väzby a jednoduchého vyhodnocovania informácií. Iným príkladom je pojem „spúšťač“ (preklad anglického„trigger“). Pojem spúšťač sa používa skôr v súvislosti s mechanizmami, preto si predstavíme spustenie nejakého stroja, zapneme spínač a už to ide. Tento pojem sa používa aj v psychológii. Pochopiteľným sa to javí v odnožiach behaviorálnej psychológie, kde časť ľudskej psychiky a mechanizmus nemajú až tak ďaleko od seba.[5] Zaujímavé však je, že aj v humanistickej psychológii, v myšlienkovom náprotivku behaviorálnej psychológie, sa používa pojem spúšťač, akoby sa tým prijala aj tá mechanistická konotácia. V humanistickej psychológii sa pojmom spúšťač zvykne označovať prvok, ktorý „spustí“ emócie, zážitky označované ako rastové, vrcholové a viacero ďalších. Laski definuje vrcholový zážitok ako„radostný, pominuteľný, neočakávaný, zriedkavý, cenný, nezvyčajný vzhľadom k bežnému poznávaniu, odvodený z prapôvodného prameňa.“ [6] Nesúlad medzi pomenovaním „spúšťacieho prvku“ a samotného zážitku teda tkvie v tom, že rastové a vrcholové zážitky sa nedajú automaticky „spustiť“. Objavia sa nečakane, prejavujú sa rôzne, sú individuálne. Výstižnejší by preto mohol byť napríklad pojem „vyvolávač“, pretože vzťah vyvolávacieho prvku a vyvolanej emócie sa podobá viac šamanskému vyvolávaniu dažďa než mechanickému stroju s tlačidlom na spustenie. (Predsa len, šaman považuje oblaky a dážď za živé podobne, ako za živého považuje psychológ človeka.)

Pochopiteľnou a pre vedeckú psychológiu  výstižnou sa ukazuje jedna z charakteristík psychologickej metodológie a tým aj psychológie. Psychológia je veda operujúca so sprostredkovanými premennými. Nemôžeme zmerať samotný dej, ale len to, čo sa nám sprostredkovane ukazuje. Vynikajúco to vystihuje dnešnú paradigmu a zároveň si kladie prekážku v novom poznávaní. Teda neskúmame bezprostredné emócie a prežívanie, ale neosobné, testami a dotazníkmi sprostredkované číselne hodnoty (hrubé skóre, T-skóre, IQ 120, extroverzia 85. percentil). Tým, že si vymedzuje oblasť poznateľného na sprostredkované, akoby nerátala s vnútorným, priamym prístupom, teda skúmaním samotného prežívania. Naopak,niektorí humanistickí psychológovia sa pokúšajú formou poézie, hudby či prózy zachytiť práve emócie a využívať introspekciu.[7] Za najvhodnejší spôsob zachytenia psychiky jedinca považujú umelecké formy, pretože svojou mnohorakosťou sa najviac dokážu priblížiť jedinečnosti človeka.

Teraz by sme radi načrtli niekoľko dôvodov nášho nadšenia, ktoré nemusia, no môžu viesť k inému, duchovnejšiemu postoju, zameranému viac na celistvosť a život.

Biológ Rupert Sheldrake v knihe Sedem experimentov, ktoré môžu zmeniť svet[8] opisuje javy a už uskutočnené experimenty, ktoré nie sú vysvetliteľné terajšími vedeckými poznatkami. Zatiaľ nevysvetliteľné spojenie Sheldrake vidí medzi domácim miláčikom a jeho majiteľom. Vidieť napríklad psa čakajúceho na príchod majiteľa je pomerne bežné. Dokonca Sheldrake spomína pokus, keď majiteľ menil dopravné prostriedky, čas príchodu a napriek tomu pes vycítil jeho príchod. Zaujímavo pôsobí aj pokus s termitmi rozdelenými do niekoľkých vysokých pri sebe stojacich nádob bez možnosti vzájomnej komunikácie termitov medzi nádobami. Termity napriek tomu začali stavať kontúry termitiska, teda na vonkajších stranách niekoľkonásobne vyššie steny ako na vnútorných. Sheldrake ich činnosť vysvetľuje morfogenetickým poľom (celostný, formotvorný princíp), akoby vopred zhotoveným architektonickým plánom, a termitisko považuje za jeho viditeľný prejav.

 V rámci psychológie hovorí David Feinstein vo svojom príspevku At play in the fields of the mind[9] o niekoľkých anomáliách, ktoré už boli skúmané, no stále nie je jasné, či tieto javy zaradiť do parapsychológie alebo psychológie. Spomína pozitívny dopad modlitby na liečenie chorých, genialitu autistov a géniov, prenos nervových vzruchov cez ne nervové dráhy, rovnaké snové archetypy na rôznych kontinentoch, riadenie predmetov na diaľku (pri smrti niekoho sa zastavia hodiny). Najmä posledné menované a kolegov zážitok spomenutý na začiatku zaváňajú Jungovou synchronicitou. Ohľadom synchronicity v kvantovej fyzike síce nie je jasné, ako môže jeden rotujúci elektrón ovplyvniť rotáciu iného, napriek tomu samotná synchronicita na kvantovej úrovni je experimentálne dokázaná.[10]

Tieto pokusy poukazujú na nedostatky dnešnej psychológie a možno celej vedy, potrebu rozšíriť poznanie o ďalšie oblasti, nie len materiálne. Nabádajú k zamysleniu sa nad fungovaním sveta a či je dnešné poznanie jediné možné. Preto vedecký (mechanistický) model psychológie nemusí byť postačujúci. V psychológii (z etymológie vede o duši) však prakticky duša absentuje a pre psychológiu ostala prázdnym pojmom. Definíciu zachraňujú humanistickí a existencialistickí psychológovia. Najviac sa azda pojmu duša (a teda životu?) priblížil C. Rogers[11] aktualizačnou tendenciou (možno ju považovať za formotvorný a oživujúci princíp človeka), Maslow B-hodnotami,[12]V. E. Frankl a niekoľko ďalších existencialistických a humanistických psychológov, blízko má aj R. Sheldrake[13] morfogenetickým poľom. V drvivej väčšine je psychika skúmaná ako mechanizmus, pričom jej potenciál byť aj umením nielen vedou, byť duchovnou nielen mechanistickou, viac poznávať dušu a život než „mechanizmy“, ostáva naďalej v úzadí.

Z pohľadu prepojenia psychickej stránky s telesnou sú v psychológii zaujímavé psychosomatické ochorenia. Medicínsky vieme pomerne dobre určiť príčinu vzniku napríklad rakoviny. Je menej známe, že aj psychológia sa pokúša o čosi podobné. Zameriava sa na predispozície k určitému ochoreniu. Podobne aj pri rakovine sa vedci pokúšajú zistiť, akí ľudia sú náchylnejší na rakovinové ochorenie. Vyšpecifikovali osobnosť, ktorú pomenovali osobnosť typu C. Tieto C-osobnosti majú spoločných niekoľko charakteristík: „dobre spolupracujú s druhými, sú psychicky vyrovnaní, radi pomáhajú druhým, sú priateľskí, nemajú vysoké nároky a sú trpezliví. Majú mimoriadnu úctu k vyššie postaveným ľuďom(autoritám) a málokedy sa s nimi dostávajú do konfliktov.“[14] Ale takisto sa u nich zistilo, ako pokračuje Křivohlavý, „výraznejšie potlačovanie emócií a to hlavne zlosti a agresivity, sú u nich výraznejšie H-H symptómy (pocit bezmocnosti a beznádeje.)“ Jedna z možných interpretácií vzniku rakoviny by potom mohla byť nasledovná. Negatívne emócie majú svoju energiu, ktorá by mala byť uvoľňovaná, no naopak je potláčaná a hromadí sa. Preto hľadá iné cesty, akými sa dostať von z tela. Jedným z možných prejavov výbuchu energie (zlosti, hnevu) môže byť nekontrolovateľný rast buniek v podobe rakoviny. Toto, dnes menej preferované chápanie sa blíži k humanistickému, celostnému ponímaniu psychológie, kým medicínske vysvetlenie k mechanistickému.

Nielen v predošlých riadkoch, ale aj v psychologickej literatúre sa spomínajú jednotlivé dvojice stojace paralelne vo svete psychologickej vedy a humanistickej psychológie:

sprostredkované údaje── prežívané údaje

správanie, výkon ──prežívanie

behaviorizmus ──humanizmus

mechanistický pohľad── živý organizmus

čiastkový,analytický ── celostný

Uvedené dvojice určite nie sú vyčerpávajúce a možno im aj čosi chýba. No pomerne dobre vystihujú niektoré myšlienky a trendy objavujúce sa v psychológii, hlavne pod hlavičkou humanistickej psychológie. Hoci aj ona používa veľa z technickej terminológie a metodológie, snaží sa o vyváženosť, doplnenie a rozvíjanie celostného náhľadu. Chápe človeka nielen ako fungujúce časti,ale aj smerujúci, uzdravujúci sa a prežívajúci celok. K rozvoju celostnosti a tým doplneniu analytickosti by mali napomáhať aj iné oblasti poznania, napríklad spomenutá kvantová fyzika. Uviedli sme zaujímavé javy ťažko vysvetliteľné hlavným prúdom psychológie. Možno by sme mohli povedať: anomálie dnešnej vedy. Preto považujeme za potrebné ponúknuť ich na premyslenie či overenie ako možný základ rozširovania poznania. Veď, ako si kedysi ľudia nevedeli predstaviť tak malú časticu ako atóm, dnes je v psychológii ťažko mysliteľný (teda takto uvažujeme na základe frekvencie, s akou sa v psychológii stretávame s celostným uvažovaním) formotvorný, oživujúci princíp (Rogersova aktualizačná tendencia, Sheldrakovo morfogenetické pole, duša?) sceľujúci človeka v jedno. Čím sa nové myšlienky javia „čudnejšie“, tým otvorenejšie, no zároveň kritickejšie by sme ich mali preveriť.

A čo povedať kolegovi pri páse na jeho tušenie cudzej smrti? Môžeme mu neveriť, pretože to vedecky nevieme vysvetliť a vyargumentovať. Alebo mu uveríme, no ani vtedy jeho skúsenosť nevieme vysvetliť. Tentoraz však veríme, že teoretický základ schopný to vysvetliť bude utvorený alebo sa pomaly tvorí.

Li t e r a t ú r a
HALL, C. S. – LINDZEY, G.: Psychológia osobnosti. Bratislava: SPN 2002.
FEINSTEIN, D.: At play in the fields of the mind (Personal myths as fields of information). In: SCHNEIDER, K. J., BUGENTAL, J. F. T., PIERSON, J. F (eds.): The handbook of humanistic psychology: Leading edges in theory, research and practise. Thousand Oaks, London, NewDelhi: SAGE 2001, s. 161 – 180.
KREUTZER,C. S.: The Power of Meaning: From Quantum Mechanics to Synchronicity. In:Journal of humanistic psychology, roč.24, 1984, č. 1, s. 80 – 96.
KŘIVOHLAVÝ, J.: Psychologie zdraví. Praha: Portál 2001.
MASLOW, A. H.: Ku psychológii bytia. Modra: Persona 2000.
MISCHEL, W., SHODA,Y.: Integrating dispositions and processing dynamics within a unified theory of personality: The Cognitive Affective Personality System (CAPS). In: PERVIN, L. A. – JOHN, O.(eds.): Handbook of personality: Theoryand research. New York: Guilford 1999.
MOUSTAKAS, C. E.: Heuristic research, design and methodology. In: SCHNEIDER, K. J.,BUGENTAL, J. F. T., PIERSON, J. F (eds.): Thehandbook of humanistic psychology: Leading edges in theory, research and practise. Thousand Oaks, London, New Delhi: SAGE 2001, s. 263 – 274.
PRIVETE, G.: Defining moments of self-actualization (peak experience and peak performance). In: SCHNEIDER, K. J., BUGENTAL, J. F. T., PIERSON, J. F (eds.): The handbook of humanistic psychology: Leading edges in theory, research and practise. Thousand Oaks, London, NewDelhi: SAGE 2001.
ROGERS,K. G.: Ako byť sám sebou. Bratislava:Iris 2005.
SHELDRAKE,R. – FOX, M.: Natural grace (dialogues onscience & spirituality). London: Bloomsbury Publishing 1997.
SHELDRAKE,R.: Seven experiments that could chande the world. Rochester: Park streetpress 2002.

Mgr. Bc. Tomáš Juričkov
študent 1. ročníka magisterského štúdia,
odbor Psychológia
Katedra psychológie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
917 01 Trnava

---