Démuth, A. (ed.): Prolegomena ku Kantovi. Trnava/Pusté Úľany: Trnavská univerzita a Schola Philosophica 2005.

Zborník štúdií s názvom Prolegomena ku Kantovi je smelým počinom Katedry filozofie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, v spolupráci so Slovenským filozofickým združením. Smelým preto, lebo má zahájiť celý rad ďalších tematických zborníkov v novej edičnej rade s názvom Schola Philosophica Tyrnaviensia, ktorá sa časom môže stať dôstojnou a dobroprajnou konkurenciou už zavedenej úspešnej rady zborníkov Acta philosophica Tyrnaviensia (dosiaľ vyšlo 10 zborníkov). Príspevky zborníka sú výstupom z prednáškového cyklu konaného pri príležitosti 200. výročia úmrtia Immanuela Kanta. Ďalšie okolnosti vzniku, dôvody a ciele Prolegomen ku Kantovi podáva v predslove zostavovateľ zborníka A. Démuth.

V úvode zborníka sa nachádza stručný, ale výstižný životopis I. Kanta spolu s prehľadom jeho diel z pera Renáty Kišoňovej a Martina Vydru. Za ním nasleduje štúdia Antona Vydru s názvom Osvietenstvo ako cesta k dospelosti, v ktorej autor objasňuje niektoré filozoficko-historické motívy Kantovej odpovede na otázku „Was ist Aufklärung?“ a jej spojitosť s vydaním Voltairovej knihy Storočie Ľudovíta XIV. Pre skúmanie týchto súvislostí sú cenné Vydrove úvahy o latinskom „sapere“ ako akomsi moste medzi kantovským čistým rozumom a súdnosťou, ako aj záverečné skúmanie problému súkromného a verejného používania rozumu.

Andrej Démuth si za predmet analýzy svojho príspevku Kant a sny duchovidca zvolil Kantov menej známy spis Träume eines Geistersehers, erläutert durch Träume der Metaphysik, v ktorom si Kant kriticko-satiricky berie na „paškál“ spis dobového autora Swedenborga a na pozadí kritiky jeho knihy si kladie zásadnú filozofickú otázku „Čo je to duch?“. Na tomto „predkritickom“ Kantovom spise Démuth jasne ukazuje konzistentnosť Kantovho myslenia s jeho neskorším „kritickým“ obdobím. Zároveň autor ukazuje niektoré Kantove predstavy týkajúce sa povahy vzťahu ducha a tela, ktoré môžu byť dodnes inšpiratívne pre filozofiu mysle.

Miroslav Marcelli v príspevku Medzi históriou a transcendentalizmom, prirodzenosťou a kritikou s bravúrnym, sebe vlastným štýlom predstavuje niektoré nové pohľady na Kanta, ktoré priniesla recepcia jeho diela francúzskymi autormi (predovšetkým Foucault, ale aj Lyotard, Renaut, Raulet a ďalší). Marcelli si kladie zásadnú otázku: ako spojiť dva Kantove explikačné registre – apriorizmus foriem na jednej strane a odhaľovanie určení historického vývinu na strane druhej. Načrtnutý problém autor uchopuje cez analýzu Kantovho princípu protirečenia ako negatívneho kritéria, ktorý nám hovorí, čo by sme nemali robiť, ale ktorý samotný je nepoužiteľný v prípade pozitívneho určenia filozoficky relevantných právd. Svojím chápaním protirečenia sa Kant oslobodzuje od tútorstva racionalizmu a zodpovednosťou za poznanie v plnej miere poveruje subjekt. Tak Kant otvára možnosť voľby, ktorá je historicky podmienená, no napriek tomu nie je vo svojej konkrétnej podobe determinovaná. Subjekt sa potom u neho stáva tým, ktorý určuje hranice rozumu v momente, kedy rozum naráža na antinómie. Práve Kantov prístup k protirečeniam podľa Marcelliho ukazuje tie stránky, kde nám Kant nastoľuje otázku, ktorá je ešte stále našou, a zároveň tie odpovede, ktoré nás vedú k potrebe definovať osobitosti nášho historického postavenia a naše odlišnosti od Kantovho riešenia.

Slavomír Gálik stavia svoj príspevok K problému času u I. Kanta na pozadí kritiky H. Bergsona na, ako samotný názov výstižne demonštruje, Bergsonovej kritike Kantovho porozumenia času a priestoru ako apriórnych foriem nazerania. Pokiaľ u Kanta je čas chápaný priestorovo, homogénne a kontinuálne, Bergson chápe čas ako zážitkový, intuitívny, heterogénny a diskontinuitný. Tento rozdiel v chápaní času je základom Bergsonovej kritiky nedostatočnosti Kantovho chápania slobody a vzťahu človeka k svojmu ja. Gálik sa v závere svojej práce snaží pokračovať v Bergsonovom prekračovaní Kanta (smerom k bezprostrednosti a intuícii) prekročením samotného Bergsona smerom k mystike a jej uchopeniu cez pojem rozširujúceho sa vedomia.

Helena Hrehová začína svoj príspevok s názvom Základy metafyziky mravov a konklúzie o Kantovej Metafyzike mravov kritikou Kantovej etiky z pozície modernej kresťanskej etiky. Za touto kritikou však nasleduje didakticky hutný prierez Kantovým dielom Základy metafyziky mravov a načrtnutie tézMetafyziky mravov. Po tomto rozbore sa autorka nebojí poukázať na skutočnosť, že z kresťanského pohľadu Kantov imperatív, ktorý nie je opretý o Boha, „visí akoby vo vzduchu, nemá pevný bod, kmáše sa vo vetre, ale nevie prečo“.

Martin Muránsky vo svojej štúdii Spravodlivosť a otázka šťastia v Kantovej morálnej filozofii kladie – spolu so (sociálnymi) filozofmi ako sú E. Tugenhdhat, Z. Bauman, či J. Rawls – Kantovej etike otázky súčasného sveta. Autor v úvode vyzdvihuje prínos Kantovho kopernikovského obratu pre tvorbu všeobecne záväznej morálnej teórie, z pozície morálnej praxe neukončeného, nedokonalého – konečného rozumu človeka, ako subjektu morálneho konania. Základom autorovej analýzy je Kantom reflektovaný neúspech racionálneho zdôvodnenia všeobecnej záväznosti noriem rozumu pre každého jednotlivca a premena tejto otázky na otázku položenú v prvej osobe jednotného čísla – na otázku samotného aktéra. Analýzou Kantovej diferencie medzi hypotetickým a kategorickým imperatívom následne autor poukáže na možnosti riešenia niektorých otázok všeobecných ľudských práv a problémov, ktoré vnikajú v spore moderného egalitarizmu a antiegalitarizmu.

Medzi známych slovenských znalcov Kanta patrí Oliver Bakoš, ktorý do zborníka prispel štúdiou K problému intersubjektivity v Kantovej estetike. Autor veľmi jasným a koherentným spôsobom načrtáva Kantove úsilie v Kritike súdnosti, aby subjekt bol pochopený predovšetkým ako cítiaci a individuálny subjekt. Kantova estetika sa tak stáva (prostredníctvom autonomizácie estetického vzťahu) preklenujúcim priestorom medzi praktickým a poznávacím vzťahom subjektu, teda medzi oboma predchádzajúcimi Kantovými kritikami. Autor zároveň predstavuje dobové pozadie pokusov o uchopenie estetickej skúsenosti, z ktorých Kant vyšiel ako jednoznačný víťaz. Cenný je záver Bakošovej práce, v ktorom ukazuje, že hoc estetický vzťah, ako aj čistý súd vkusu nemôžu byť determinované žiadnymi morálnymi aspektmi, odkrývajú (predovšetkým vďaka nutnosti intersubjektívneho zdieľania krásneho a z nej vyplývajúcej principiálnej rezignácie na vlastnícky vzťah k estetickému objektu) sféru, ktorá svojou štruktúrou napomáha vzniku a presadzovaniu etických vzťahov. Povedané spolu s autorom: „i nepatrná krása… napomáha pretkávať nezištnými medziľudskými vzťahmi základy nášho sveta“.

Anna Ondrejková v štúdii Kant a Postmoderna vychádza z dvoch Kantových postulátov: nepoznateľnosti veci o sebe v noetike a neuchopiteľnosti vznešenosti v estetike, ktoré sa stali základnou platformou pre myslenie postmoderny (v autorkinom príspevku reprezentovanej predovšetkým J.-F. Lyotardom a W. Welschom). Ondrejková pracuje s Kantovým pochopením hranice a ukazuje prechod od schopnosti posudzovať krásno k schopnosti posudzovať vznešeno. V závere svojho príspevku sa zameriava na rozdiel medzi moderným „silným subjektom“ a postmoderným „slabým subjektom“, ktorý má charakter transsubjektivity a nedisponovateľnosti sebou samým.

Róbert Maco sa v zborníku predstavuje jazykovo i odborne vysoko kultivovanou filozoficko-historickou štúdiou s názvom Kant a (jeho) antropológia. Cieľom príspevku je poskytnúť čitateľovi prvé priblíženie k (zanedbávanej) problematike Kantovej antropológie. V tomto duchu si autor kladie otázku „čo je vlastne Kantova antropológia“ a ako sa jej obsah vzťahuje na naše súčasné porozumenie antropológie. V odpovedi na túto otázku Maco najprv predostrie tri súčasné varianty antropológie (fyzicko-evolučná, kultúrno-symbolická a filozofická), potom obráti svoju pozornosť na chápanie (rodiacej sa) antropológie v Kantovej dobe, aby z tejto platformy mohol ukázať nóvum Kantovho chápania. V závere sa Maco dotkne základnej štruktúry a téz Kantovej knihy Antropológia z pragmatického hľadiska, aby sa tak oblúkom vrátil k v úvode nastolenej otázke vzťahu Kantovej antropológie k antropológii súčasnej a ocenil „láskavú ne-naivitu“ kantovského prístupu, ktorý chce „v duchu svojej doby podrobovať bystrému pozorovaniu a kritickej reflexii všetky aspekty ľudského života a odhaľovať predsudky, ilúzie a sebaklamy, do ktorých sa neustále zapletáme“.

Zborník ukončuje esej z pera známeho Slovenského filozofa a prekladateľa Teodora Münza s názvomKantov sen o večnom mieri. Autor pútavým štýlom ukazuje dobové filozofické kontexty Kantovho spisu K večnému mieru, aby sa následne obrátil k veľmi pozitívnemu, avšak reálnemu zhodnoteniu toho, čo po 200 rokoch zostalo z Kantovho názoru na usporiadanie spoločnosti a sveta výsostne aktuálne. V závere Münz nachádza a predstavuje tie Kantove požiadavky, ktoré boli do dnešných čias už zrealizované v medzinárodno-politickej praxi.

Zborník ako celok pôsobí konzistentným dojmom. Jednotlivé príspevky sú na dobrej vedeckej úrovni. Jazyková a štylistická stránka sú taktiež dobré a zborník je opatrený stručnými anglickými resumé príspevkov. Ako recenzent musím oceniť dobrú úroveň príspevkov mladých autorov, ktorí môžu prispieť k ďalšiemu rozvoju filozofie na Slovensku.

Na úplný záver si dovolím byť troška neformálny. Myslím si, že ak by si zborník prečítal sám pán profesor z Kráľovca, pozval by k sebe jeho autorov aspoň na jeden obed.

Mgr. Matúš Porubjak, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
matusporubjak[zavináč]gmail.com