Michal Zvarík: Problém spektrálnej fenomenológie [The Problem of Spectral Phenomenology]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 4.
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
The Problem of Spectral Phenomenology
The article addresses the terminological scope of so-called spectral phenomenology, which deals with various experiential aspects of the givenness of departed others. While the deceased other no longer exists, their existence leaves a trace—a specific form of presence that simultaneously entails a co-constitutive non-presence. Such present non-presence might haunt us with claims of responsibility. However, the framework of haunting spectrality seems too limited to account for other ways of relating to departed ones.
Keywords: spectral phenomenology, the deceased other, J. Derrida, J. Patočka
Téma ľudskej smrteľnosti, fakt, že vždy už žijeme ako konečné bytosti, sa preberá vo filozofii od jej počiatkov. Ľudská konečnosť zaujíma významné miesto aj vo fenomenologickom uvažovaní, a to nielen v nadväznosti na Heideggerovo myslenie. V rámci týchto tematizácií sa však pozornosť primárne upierala na problém vyrovnania sa s možnosťou vlastnej smrti, na čo v našej filozofickej tradícii nadväzovali reflexie týkajúce sa nesmrteľnosti duše a posmrtného života. Naproti tomu problematika konečnosti a smrti druhého, ako aj jeho posmrtného života, sa objavuje menej. V poslednej dobe sa však môžeme stretnúť s rozvíjaním tzv. spektrálnej fenomenológie,[1] ktorá sa týka danosti druhého po jeho smrti. Rád by som uviedol dôvody, prečo toto pomenovanie vnímam ako problematické.
Le spectre J. Derridu
Významným zlomom, ktorý viedol k témam spektrálnej fenomenológie a zároveň inšpiroval jej pomenovanie, je publikovanie Strašidiel Marxa od J. Derridu. V úvode Derrida zdôrazňuje: „Nijaká spravodlivosť […] sa nezdá byť možná alebo mysliteľná bez princípu akejsi zodpovednosti […] pred prízrakmi tých, ktorí sa ešte nenarodili alebo sú už mŕtvi, či už sú alebo nie sú obeťami vojen, politických či iných násilí, nacionalistických, rasistických, kolonialistických, sexistických či iných vyhladzovaní, útlakov kapitalistického imperializmu alebo všetkých foriem totalitarizmu.“[2] Zodpovednosť, samozrejme, predpokladá niekoho (alebo niečo), voči komu sa táto zodpovednosť preukazuje. Ako však máme určitú zodpovednosť voči tým, ktorí tu nie sú, či už preto, lebo sa ešte nenarodili, alebo preto, lebo nás už navždy a nenávratne opustili? Aby sme takúto zodpovednosť mohli niesť, musia tí, ktorí tu nie sú, predsa len určitým spôsobom byť daní.
Obzvlášť v situácii, keď človek disponuje rozsiahlou technologickou mocou, ktorou môže zničiť všetko živé na planéte a ktorá si vyberá svoju daň v podobe bezprecedentnej environmentálnej krízy, sa ukazuje, že téma zodpovednosti sa nemôže týkať iba vzťahov v rámci jednej generácie žijúcich, ale musí prihliadať na budúcnosť, na záväzky k tým, ktorí prídu po nás.[3] Záväzky voči tým, ktorí tu ešte nie sú, sú tak zrejmou etickou témou súčasnosti. Avšak na Derridovom prístupe je zaujímavé, že máme zodpovednosť aj voči tým, ktorí už zomreli. Tento moment je na prvý pohľad polemický. Kým budúcnosť je otvorená, a tým vystupuje ako niečo, čo je aspoň v určitej miere v našej moci a čoho podobu môžeme ovplyvniť, minulosť je vo svojej nenávratnosti nemeniteľná. Ako môže vystupovať zosnulý druhý ako téma našej zodpovednosti? Ako sme si mohli všimnúť v citovanej pasáži, Derrida hovorí o tých, ktorí nie sú ako o prízrakoch. Zosnulí majú – v terminológii J. Patočku – „posmrtný život“. Ten sa však netýka duše ako nesmrteľnej substancie, ktorá pretrváva aj po smrti a rozklade pominuteľného tela, ale nadobúda sekulárnu podobu v rámci našej subjektivity.[4] Tí, ktorí nie sú, majú svetskú prítomnosť tu a teraz. Ak Derrida hovorí o prízrakoch tých, ktorí sa ešte nenarodili, čerpá inšpiráciu z prízrakov tých, ktorí už pominuli.
Derrida pritom nehovorí iba o prízrakoch, ale tiež duchoch, strašidlách, revenantoch (mŕtvych, ktorí znovu prichádzajú). Tento metaforický jazyk je zaiste fantastický, ale Derridova terminológia mieri k jadru veci a síce, že minulosť tých, ktorí tu už nie sú, nie je vzhľadom na prítomnosť uzamknutá. Vzťahuje sa k nej neurčitým spôsobom tak, že do nej vnáša dynamiku a neistotu. Inými slovami, tí, ktorí nás už opustili, prichádzajú späť, vyrušujú, prenasledujú a znepokojujú nás. Minulosť tu má danosť, ktorú dokážeme vyjadriť iba v paradoxoch: už tu nie je a napriek tomu je prítomná. Podobne túto paradoxnú danosť nesú aj zosnulí, ako zdôrazňuje Derrida: ide o „Vec, ktorá nie je vecou“, o „tu-bytie absentujúceho či zmiznutého“.[5] Skutočne, zosnulý tu už nie je, a predsa medzi nami zotrváva, uchvacuje atmosféru miesta, jeho absencia sa dáva hmatateľne cítiť ako pozitívna danosť: je to však danosť nedanosti, ktorá je nedanosťou danosti; prítomnosť neprítomnosti; minulosť, ktorá neuplynula; „bytie v mode definitívnej absencie“, ktorá „má podstatne pozitívny životný obsah“.[6]
Problém spektrálnej fenomenológie
Minulosť, ktorá nás neurčito prenasleduje, nám nemenej zjavuje náš dlh voči nej. Narúša objektívnu časovosť v jej lineárnom plynutí tým, že znepokojuje prítomnosť a potenciálne rekonfiguruje naše zameranie na budúcnosť. Prítomnosť minulosti sa obvykle utvrdzuje vo forme spoločensky uznávaných sviatkov sprítomňujúcich významné, pre zmysel prítomnosti zakladajúce činy a udalosti: revolučné dejinné zlomy, historické príkoria znášané od druhých, nevinné obete a cena, ktorú prinášalo odhodlanie otvorene sa im postaviť. Derrida sa však nezaujíma o tieto sebautvrdzujúce naratívy, ale skôr o dejinných kostlivcov v skrini, o spôsoby ich zahladzovania, skrývania, zdôrazňovania ich absencie, ktoré vždy nanovo potvrdzujú ich znepokojivú prítomnosť.
Derridovou zásluhou je, že vo fenoméne duchov a strašidiel rozpoznal paradoxnú prítomnosť-neprítomnosť zosnulých. Tento náhľad do svojej terminológie inkorporuje aj spektrálna fenomenológia, ktorej meno je priamo odvodené z francúzskeho le spectre. Napríklad N. de Warren v reflexii Patočkovho textu Fenomenológia posmrtného života píše: „Zármutok nad smrťou druhých dosvedčuje rezonujúce pôsobenie absencie druhého v nás. Živí neodchádzajú bez toho, aby nezanechali svojich duchov (ghosts).“[7] A keď sa k tejto téme neskôr vracia, podotýka: „Na (aktuálnej) existencii druhého už nemôžem participovať, pretože už nie je; a predsa druhý spektrálne pokračuje v participácii na mojej existencii.“[8]
Je však táto terminológia na poli fenomenológie vhodná? Danosť zosnulého je pre svoju paradoxnosť špecifická, a preto je náročné nájsť slová, ktoré by ju adekvátne postihli. Keď Derrida siaha po duchoch, revenantoch a prízrakoch, čerpá z tradície, ktorá tejto skúsenosti predsa len dáva výraz. Jeho východiskom je však problém spravodlivosti, dlhu, ktorý voči zosnulým nesieme, a práve skutočnosť, že tento záväzok zostáva nevyrovnaný, je príčinou, že zosnulí neodchádzajú. S týmto rámcovaním fenomenológie danosti zosnulého a jeho svetského posmrtného života sa však spájajú dve riziká. Po prvé, smer skúmania je vytýčený poľom, ktoré určuje derridovská spectrológia a hauntológia. Hoci Derrida neopomína smútok,[9] prednosť dostáva danosť zosnulého v jeho znepokojivosti, strašnosti a hrozivosti, v tom, že druhý nás napriek svojmu nezvratnému odchodu prenasleduje a stíha. Je pravdou, že skúsenosť odchodu blízkej osoby sa často spája s pocitmi viny a nenaplneného záväzku, odhaľuje sa nám naša bezmocnosť či nedostatok vôle a úsilia, ktoré by zabránili odchodu, či sa nanovo otvárajú nezhojené rany minulosti, ktoré už niet komu adresovať, a predsa sa naša intencionalita na tohto adresáta zameriava. Danosť zosnulého však poskytuje širší rad modalít a modifikácií, ktoré sa nedajú vtesnať do rámca danosti prízraku. J. Patočka, ktorý svoju nedokončenú analýzu „posmrtného života“ počas svojho života nepublikoval a ktorá nie je zaviazaná Derridovej koncepcii, sa zameriava na zármutok, ktorý vyvstáva z toho, že zaniká intersubjektívne zrkadlenie medzi mnou a druhým, a preto zakúšam nemožnosť prežívať seba v druhom a prostredníctvom druhého.[10] Odchod zosnulého môže zároveň znamenať podnet pre moju vlastnú iniciatívu, uvoľnenie nových životných možností. Po druhé, ak titulom spektrálnej fenomenológie zastrešíme tie podoby danosti zosnulého, ktoré sa vymykajú rámcu znepokojivých nárokov a záväzkov, samotnú tému spektrality tým rozrieďujeme a zbavujeme jej špecifickosti.
Je však Derridovou zásluhou, že pre fenomenológiu odomyká túto novú oblasť skúmania, ktorá nás nabáda opätovne premýšľať nad osobitými vrstvami zmyslu týkajúcimi sa intersubjektivity, temporality či afektivity a na to, ako sa na tomto zmysle konštitutívne podieľa fakt prítomnosti neprítomného. Otvára sa možnosť skúmania kultúr a ich rozmanitých praktík, ktoré s touto skúsenosťou počítajú, inkorporujú a artikulujú ju či sa s ňou vyrovnávajú.[11]
L i t e r a t ú r a
Derrida, J.: Strašidlá Marxa. Bratislava: Európa 2011.
de Warren, N.: The Souls of the Departed. Towards a Phenomenology of the After-Life. In: Metodo, roč. 5, č. 1, 2017, s. 205 – 237.
de Warren, N.: The Intimacy of Disappearance. In: Strandberg, G. – Strandberg, H. (eds.): Jan Patočka and the Phenomenology of Life After Death. Contributions to Phenomenology 128. Cham: Springer 2024, s. 53 – 68.
Jonas, H.: Princip odpovědnosti. Praha: OIKOYMENH 1997.
Ruin, H.: Spectral Phenomenology: Derrida, Heidegger and the Problem of the Ancestral. In: Kattago, S. (ed.): The Ashgate Research Companion to Memory Studies. Farnham: Ashgate Publishing Limited 2015, s. 61 – 71.
Patočka, J.: Fenomenologie posmrtního života. In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy III/2. O zjevování. Praha: OIKOYMENH 2016, s. 130 – 142.
Zvarík, M.: The Spectrality of Shame in Plato’s Menexenus. In: Pro-Fil, roč. 24, č. 1, 2023, s. 23 – 33.
P o z n á m k y
[1] Pozri Ruin, H.: Spectral Phenomenology: Derrida, Heidegger and the Problem of the Ancestral. In: Kattago, S. (ed.): The Ashgate Research Companion to Memory Studies. Farnham: Ashgate Publishing Limited 2015, s. 61 – 71.
[2] Derrida, J.: Strašidlá Marxa. Bratislava: Európa 2011, s. 9.
[3] Pozri Princíp zodpovednosti H. Jonasa, ktorý formuluje nový etický imperatív zameraný na budúcnosť: „‚Konaj tak, aby účinky tvojho konania boli zlučiteľné s trvaním skutočne ľudského života na Zemi“, alebo vyjadrené negatívne: „Konaj tak, aby účinky tvojho konania nezničili budúcu možnosť takého života“. Alebo ešte jednoduchšie: „Neohrozuj podmienky neobmedzeného trvania ľudstva na Zemi“ a opäť pozitívne: „Do svojej súčasnej voľby vezmi do úvahy taktiež budúcu integritu človeka ako súčasť svojho chcenia“ (Jonas, H.: Princip odpovědnosti. Praha: OIKOYMENH 1997, s. 35.)
[4] Patočka, J.: Fenomenologie posmrtního života. In: Patočka, J.: Fenomenologické spisy III/2. O zjevování. Praha: OIKOYMENH 2016, s. 130.
[5] Derrida, J.: Strašidlá Marxa, s.
[6] Patočka, J.: Fenomenologie posmrtního života, s. 137.
[7] de Warren, N.: The Souls of the Departed. Towards a Phenomenology of the After-Life. In: Metodo, roč. 5, č. 1, 2017, s. 215.
[8] de Warren, N.: The Intimacy of Disappearance. In: Strandberg, G. – Strandberg, H. (eds.): Jan Patočka and the Phenomenology of Life After Death. Contributions to Phenomenology 128. Cham: Springer 2024, s. 67.
[9] Derrida, J.: Strašidlá Marxa, s. 16.
[10] Patočka, J.: Fenomenologie posmrtního života, s. 141.
[11] Pozri napríklad prax pohrebnej reči v klasických Aténach (Zvarík, M.: The Spectrality of Shame in Plato’s Menexenus. In: Pro-Fil, roč. 24, č. 1, 2023, s. 23 – 33.)
Mgr. Michal Zvarík, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
e-mail: michal.zvarik@truni.sk
ORCID: 0009-0006-1124-7617