Distribuované letáky s množstvom akcií sú nám všetkým dôverne známe. Predstavme si situáciu, že máme záujem o novú kosačku. Štandardná cena vyhliadnutého modelu je v obchode „X“, povedzme, 149 eur. Leták nás však informuje o zľave, keď kosačka – v istom časovom období – je v ponuke za 80 eur. Máme v pláne ju kúpiť, avšak premeškáme akciu. V obchode zistíme, že aj po skončení akcie pretrvávajú výpredaje a cena kosačky je teraz 129 eur. Kúpili by ste si kosačku, ak jej cena je ešte stále atraktívna vzhľadom na štandardnú cenu, avšak nevýhodná v porovnaní s cenou v akcii? Výsledky výskumov naznačujú, že väčšina ľudí by si kosačku nekúpila. Objavila by sa u nich pretrvávajúca nečinnosť (inactioninertia).

Fenomén pretrvávajúcej nečinnosti bol prvýkrát objasnený v roku 1995, keď Tykocinski, Pittman a Tuttle [1] v rade piatich experimentov potvrdili jeho existenciu. Poukázali na to, že premeškanie počiatočnej šance na činnosť znižuje pravdepodobnosť toho, že následné podobné šance na činnosť budú využité. Nečinnosť (inaction), ktorá sa objavila pri prvej príležitosti, teda pretrváva (inertia) a manifestuje sa aj v ďalšej situácii. Pretrvávajúca nečinnosť je neadaptívnou reakciou, keďže je odmietnutá atraktívna ponuka, a to iba preto, lebo sa v minulosti premeškalo využitie atraktívnejšej ponuky. Aktívna reakcia je zablokovaná retrospektívnym myslením a aktuálna situácia je posúdená vzhľadom na minulosť a nie vzhľadom na súčasnosť či budúcnosť.

Výskyt pretrvávajúcej nečinnosti je podmienený viacerými okolnosťami. Prvou podmienkou je informovanosť o existencii atraktívnej ponuky v minulosti. Ak subjekt nevie o tom, že bola premeškaná atraktívnejšia ponuka, neváha a využije tú súčasnú. K daným záverom dospeli autorské kolektívy v rade výskumov, v ktorých sa využívala simulačná metodológia. Účastníci výskumu si prečítali informácie podobné informáciám, ktoré sme uviedli v úvode tohto článku a mali vyjadriť na viac bodovej škále pravdepodobnosť aktívnej reakcie na danú situáciu. Boli rozdelení na experimentálnu a kontrolnú skupinu, kde experimentálna skupina bola oboznámená s premeškanou šancou na činnosť, kým kontrolnej skupine neboli dané informácie sprostredkované. Situácie sa menili, participanti mali uvažovať napríklad o kúpe topánok,[2] pracieho prostriedku, alkoholu,[3] pohovky, permanentky do fitnes centra,[4] prenajatí bytu [5] a tak ďalej. Výsledky boli jednotné bez ohľadu na doménu ponuky, hoci všetky modelové situácie sa týkali ekonomických rozhodnutí. Dôvodom bola ľahšia testovateľnosť reakcií participantov v podmienkach, kde mieru atraktivityje možné vyjadriť relatívne objektívne a to pomocou ceny. Výskumníci vychádzali z hypotézy, že nižšia cena pre istý výrobok vytvára atraktívnejšiu ponuku než vyššia cena pre ten istý výrobok. Pri tvorbe výskumného dizajnu čelili výskumníci ďalšiemu problému a to nastaveniu primeraného rozdielu v prezentovaných cenách, teda miery atraktivity ponúk. Z daného dôvodu bola experimentálna a kontrolná skupina ďalej delená na participantov v takzvanej podmienke malého rozdielu a v takzvanej podmienke veľkého rozdielu. V prvej skupine bola sekundárna ponuka iba o čosi menej atraktívna, než primárna premeškaná ponuka, kým v druhej skupine boli rozdiely v miere atraktivity markantné. Z výskumných zistení vyplynulo na jednej strane to, že pretrvanie nečinnosti sa objavuje najmä v podmienkach veľkého rozdielu.[6] Na druhej strane, ak subjekt nepozná konkrétnu mieru atraktivity premeškanej šance, redukuje sa tendencia k pretrvaniu v nečinnosti.[7]

Po analýze príkladu uvedeného v úvode článku je možné usúdiť, že aktuálna situácia sa môže považovať jednak za stratu (sekundárna ponuka je menej priaznivá než tá primárna) a takisto za zisk (sekundárna ponuka je lepšia než východisková situácia). Rozdiely v kognitívnej a emocionálnej interpretácii situácie môžu vplývať na výskyt pretrvávajúcej nečinnosti. Na základe výskumných zistení Tykocinského, Pittmana a Tuttleho [8] je možné sformulovať ďalšiu podmienku, podľa ktorej aktuálna situácia reprezentovaná sekundárnou ponukou musí byť považovaná za stratu pre vznik pretrvávajúcej nečinnosti. Ak boli participanti vo výskume vedení k tomu, aby na aktuálnu situáciu prihliadali ako na priaznivú, výskyt nečinnosti sa redukoval. Z výsledkov výskumu rovnako vyplynulo, že ľudia majú tendenciu spontánne považovať menej atraktívnu, no napriek tomu ešte stále priaznivú ponuku za stratu a nie za zisk, teda sú prevažne negatívne nastavení. Dané výsledky je zaujímavé posúdiť z perspektívy výskumného zistenia, podľa ktorého sa u ľudí s nevyhranenou lateralitou manifestuje pretrvávajúca nečinnosť vo väčšej miere než u ľudí s vyhranenou lateralitou.[9] Pri interpretácii výsledkov treba vychádzať z ďalšieho zistenia, podľa ktorého je nevyhranená lateralita v pozitívnom vzťahu s averziou k strate. Väčšina ľudí vníma modelovú situáciu pre skúmanie pretrvávajúcej nečinnosti ako stratovú. U ľudí s nevyhranenou lateralitou sa k danému hodnoteniu pridáva averzia k strate, čo ich motivuje k úniku z prítomnej situácie. Únik je následne reprezentovaný preferenciou pasivity, ktorá vediek pretrvaniu nečinnosti.

Na druhej strane ak nie je jednoznačne možné určiť, či ide o stratu, alebo o zisk z dôvodu väčšej mentálnej vzdialenosti medzi premeškanou a aktuálnou ponukou, alebo z dôvodu neporovnateľnosti ponúk, pravdepodobnosť výskytu pretrvávajúcej nečinnosti sa redukuje.[10]

Počas analýzy fenoménu pretrvávajúcej nečinnosti na základe výskumných zistení sa môže vynoriť relevantná metodologická otázka: ako bude reagovať participant výskumu v situácii,ktorá nie je reprezentovaná iba jednou premeškanou a jednou aktuálnou šancou na činnosť? V každodenných podmienkach života je človek vystavený o veľa komplexnejším situáciám, než sú modelové experimentálne situácie a práve preto je možné, že objasnený mechanizmus pretrvávajúcej nečinnosti sa viaže iba k laboratórnym podmienkam. Van Putten, Zeelenber a van Dijk [11] využitím komplexnejších modelových situácií zistili, že ak je aktuálna ponuka prezentovaná v súbore iných ponúk, zníži sa pravdepodobnosť pretrvávajúcej nečinnosti, keďže aktuálna menej atraktívna šanca môže byť ešte stále považovaná za priaznivú a to vporovnaní s inými aktuálnymi ponukami. Nadruhej strane ak je viac premeškaných atraktívnych šancí, tendencia pretrvávajúcej nečinnosti narastá, a to aj v podmienkach malého rozdielu, keďže sa zosilní vnímanie aktuálnej ponuky ako straty. Väčší počet premeškaných šancí na činnosť teda zvyšuje pravdepodobnosť výskytu pretrvávajúcej nečinnosti, kým väčší počet aktuálnych šancí na činnosť ju redukuje.

V reálnych životných situáciách nie sme vystavení iba viacerým premeškaným i aktuálnym ponukám, nerozhodujeme sa v izolácii, ale ako členovia užších a širších sociálnych skupín. Je preto opodstatnené domnievať sa, že voľba činnosti či nečinnosti v situácii sekundárnej ponuky môže byť ovplyvnená reakciou iných na primárnu ponuku. Kumar [12] vo svojom výskume dospel k záveru, že blízkosť a valencia vzťahu medzi subjektom a inými ľuďmi určuje mieru vplyvu reakcie iných na reakciu subjektu. Pretrvávajúca nečinnosť je teda sociálne determinovaná.

Z prvej podmienky vzniku pretrvávajúcej nečinnosti je zrejmé, že sa musí premeškať šanca pre využitie primárnej ponuky. Otázkou však zostáva, či je, alebo nie je určujúca osobná zodpovednosť subjektu v premeškaní šance pre vznik pretrvávajúcej nečinnosti. Primárna šanca pre činnosť mohla byť totiž premeškaná z príčin vzťahujúcich sa na subjekt (napríklad lenivosť, zábudlivosť, zmena priorít) a z príčin mimo subjektu (napríklad zmena objektívnych okolností). Z výsledkov výskumu Tykocinského, Pittmana a Tuttleho [13] vyplynulo, že vo frekvencii výskytu pretrvávajúcej nečinnosti osobná zodpovednosť nehrá rolu. Otázka osobnej zodpovednosti sa ukázala byť centrálnou v analýze mechanizmu pretrvávajúcej nečinnosti. Predpokladalo sa, [14] že pretrvávajúca nečinnosť je výsledkom prítomnosti kognitívnej disonancie v subjekte. Podľa tejto teórie má subjekt snahu zachovať si pozitívne sebahodnotenie a obraz schopného „rozhodovateľa“. Práve preto musí zdôvodniť, prečo nereagoval na primárnu atraktívnu ponuku. Prvotným obranným mechanizmom je externá atribúcia, pri ktorej subjekt viní samotnú ponuku za svoju vlastnú pasivitu. Devalvuje sa tak hodnota ponuky. Následne i ďalšia ponuka, sekundárna šanca na činnosť musí byť podobným spôsobom negatívne posúdená a práve preto nie je ani akceptovaná. Pretrvávajúca nečinnosť sa teda objaví preto, lebo nie je dôvod reagovať na nedostatočne atraktívnu ponuku. Opísaný mechanizmus sa týkal situácie,v ktorej je subjekt osobne zodpovedný za premeškanie primárnej ponuky. V prípade prítomnosti objektívnych okolností brániacich prijatie primárnej ponuky by nebola kognitívna disonancia opodstatnená a práve preto by nemalo dôjsť k devalvácii hodnoty ponuky a následne ani k pretrvávajúcej nečinnosti. Po danej analýze je možné si všimnúť, že úvahy autorského kolektívu Tykocinski, Pittman a Tuttle sú vo vzájomnom rozpore, lebo jednak preferujú teóriu kognitívnej disonancie podmienenú osobnou zodpovednosťou za rozhodnutie a zároveň odmietajú rolu osobnej zodpovednosti za rozhodnutie pri vzniku pretrvávajúcej nečinnosti. Uvedený rozpor motivoval výskumníkov k hlbšiemu objasneniu pretrvávajúcej nečinnosti.

Úvahy o príčine pretrvávajúcej nečinnosti pokračovali v smere ľútosti. Ľútosť je negatívna emócia, ktorú prežívame vtedy, keď si uvedomíme, že naša súčasná situácia by bola lepšia, ak by sme sa správali v minulosti inak. [15] Je to emocionálna reakcia na negatívne dôsledky sprevádzajúce konkrétne rozhodnutie,[16] keď si človek uvedomí, „čoby sa bolo stalo, keby…“. V odbornej literatúre sa označuje tento mentálny proces termínom counter factual thinking, [17] čo znamená, že subjekt má snahu uvažovať v protiklade s realitou, čelí faktom a vytvára si hypotézy.

V teórii ľútosti sa rozlišuje medzi jej prežívanou a očakávanou formou. Prežívaná ľútosť je miera ľútosti, ktorú prežívame po rozhodnutí, zatiaľ čo očakávaná ľútosť ovplyvňuje naše rozhodovanie bez toho, aby sme priamo zažili mieru negatívnej emócie.[18] Predpokladalo sa, že práve očakávaná ľútosť môže podmieniť vznik pretrvávajúcej nečinnosti. Tykocinskia Pittman [19] sa ako prví domnievali, že aktívna reakcia na sekundárnu ponuku po premeškaní primárnej atraktívnejšej ponuky je blokovaná predstavou, že prijatie sekundárnej ponuky bude stále pripomínať nečinnosť pri primárnej atraktívnejšej ponuke. Subjekt očakáva, že zaoberanie sa so sekundárnou ponukou bude zdrojom ľútosti (keby som bol aktívne reagoval na primárnu atraktívnu ponuku, viedlo by to k lepším konzekvenciám než súčasná aktívna reakcia na sekundárnu menej atraktívnu ponuku). Pomocou nečinnosti subjekt ignoruje sekundárnu ponuku, ktorá tak nie je zdrojom domnienok podporujúcich emóciu ľútosti a seba obviňovania za nevhodné rozhodnutie. Úloha očakávanej ľútosti pri vzniku pretrvávajúcej nečinnosti sa potvrdila i vo viacerých výskumoch.[20] V situáciách, kde nie je možné ignorovať sekundárnu ponuku, respektíve jej ignorovanie je nákladné, sa pretrvávajúca nečinnosť redukuje, keďže snaha o vyhnutie sa zdroju očakávanej ľútosti prestáva byť adaptívnou.[21]

Skúmala sa aj rola prežívanej ľútosti pri vzniku pretrvávajúcej nečinnosti. Arkes, Kung a Hutzel [22] vychádzali z hypotézy, že subjekt bude nečinný v sekundárnej situácii, lebo nechce venovať pozornosť niečomu, čo už uňho bolo v minulosti zdrojom ľútosti. Ľútosť je negatívna emócia a práve preto má subjekt tendenciu vyhnúť sa situáciám s ňou spojených.Vyhýbavé tendencie sa následne manifestujú v pretrvávajúcu nečinnosť. Takisto zistili, že čím väčšia bola miera prežívanej ľútosti z premeškanej šance na činnosť, tým väčšia bola tendencia pre pretrvávajúcu nečinnosť pri sekundárnej ponuke. Autori sa rovnako domnievali, že skôr prežívaná než očakávaná ľútosť moderuje vznik pretrvávajúcej nečinnosti. Sevdalis, Harvey a Yip [23] doplnili dané úvahy zistením, že najmä podmienky malého rozdielu v atraktivite primárnej a sekundárnej ponuky posilňujú rolu prežívanej ľútosti pri vzniku pretrvávajúcej nečinnosti. Treba však dodať, že vo výskumoch iných autorských kolektívov bola mediačná rola prežívanej ľútosti pri vzniku pretrvávajúcej nečinnosti spochybnená, či dokonca vyvrátená.[24]

Vzhľadom na citované výskumné zistenia by sme mohli pomerne jednoznačne vyhlásiť, že ľútosť a to najmä očakávaná ľútosť hrá mimoriadne dôležitú rolu pri vzniku pretrvávajúcej nečinnosti. Zeelenberg a jeho spolupracovníci,[25] ktorí vo viacerých publikáciách skúmali a analyzovali emóciou ľútosti, však mali k danej teórii isté výhrady. Podrobne analyzovali metodológiu i v nami citovaných výskumoch a prišli k záveru, že očakávaná ľútosť nie je jednoznačnou príčinou pretrvávajúcej nečinnosti, keďže výskumné závery citovaných autorov je možné so skupinou ďalších výskumov (zvyčajne doplnenou replikáciou originálnych výskumov) vyvrátiť. Vo viacerých experimentoch manipulovali s premennými, ktoré ovplyvňujú ľútosť a sledovali, či dané premenné ovplyvňujú i náchylnosť k činnosti (opak pretrvávajúcej nečinnosti). Podobne manipulovali s premennými,ktoré ovplyvňujú náchylnosť k činnosti a sledovali, či ovplyvnia aj mieru ľútosti. Z výskumných záverov vyplýva, že premenné, ktoré ovplyvnili ľútosť,neovplyvnili tendenciu k činnosti, zatiaľ čo premenné, ktoré ovplyvňujú tendenciu k činnosti, neovplyvnili mieru ľútosti. Rola ľútosti pri vzniku pretrvávajúcej nečinnosti výskumom Zeelenberga a kolektívu sa jednoznačne nevyvrátila, avšak ich závery motivovali ďalších výskumníkov k tomu, aby hľadali ďalej a skúmali aj iné premenné, ktoré môžu byť zdrojom pretrvávajúcej nečinnosti.

Kým teória ľútosti pristupovala k otázke príčiny pretrvávajúcej nečinnosti z hľadiska emócií, ďalšia teória preferuje kognitívne, racionálne hľadisko a rozoberá mechanizmus porovnávania cien (hodnôt), respektíve mentálne účtovníctvo.[26] Podľa tejto teórie ak subjekt vie, že istý produkt bol v predaji aj za výhodnejšiu cenu, než je v súčasnosti, spochybní, prečo by mal zaplatiť viac, ak objektívna hodnota produktu je pravdepodobne nižšia.[27] Premeškaná akcia slúži ako referenčný bod, ku ktorému sa porovná aktuálna akcia. Subjekt môže uvažovať aj iným smerom, že ak produkt bol už raz v akcii, tak je možné, že v akcii bude i v budúcnosti a nie je rozumné zaplatiť viac peňazí teraz, ak odsunutím nákupu je hypoteticky možné dočkať sa opätovnej veľkej akcie.[28] Práve preto subjekt pretrváva v nečinnosti aj pri aktuálnej zľave, ktorá je síce zľavou, ale menej atraktívnou, než bola primárna premeškaná zľava. Problematika pretrvávajúcej nečinnosti bola i je v súčasnosti najintenzívnejšie skúmaná práve v oblasti ekonómie a marketingu. Výskumy sa sústredia na otázku cenovej politiky a skúmajú priaznivé či nepriaznivé dôsledky akcií, zliav, jedinečných ponúk a promočných aktivít na nákupné správanie zákazníkov i maklérov.[29] Zistilo sa napríklad, že ak istá výhodná ponuka bola propagovaná ako výnimočná a unikátna, napríklad z dôvodu 50. výročia firmy na trhu, po premeškaní danej ponuky sa pretrvávajúca nečinnosť pri sekundárnej ponuke signifikantne redukovala.[30] Toto zistenie je ťažké vysvetliť z hľadiska teórie očakávanej ľútosti, keďže subjekt by mal ľutovať premeškanie atraktívnej ponuky a práve preto by mal zostať nečinným pri sekundárnej ponuke, aby jeho iniciálna, nesprávna nečinnosť nebola znovu pripomenutá. Z hľadiska teórie porovnania cien je však možné výsledky ľahko interpretovať. Tým, že akcia bola unikátna z dôvodu špeciálnej okolnosti,subjekt si nevytvorí asociačné spojenie medzi akciovou cenou produktu a jeho objektívnou hodnotou. Následné ponúknutie produktu za vyššiu cenu nevedie k devalvácii hodnoty produktu a nie je preto dôvod ani na opätovnú nečinnosť. Na druhej strane, ak ponuka nie je unikátna a ide o „bežnú“ akciu, asociačné spojenie medzi cenou a objektívnou hodnotou výrobku sa vytvorí. Ak produkt bude následne v predaji za vyššiu cenu, dôjde k devalvácii jej objektívnej hodnoty,čo môže viesť k pretrvávajúcej nečinnosti a následne k preferencii inej značky.[31]

Tykocinski a Pittman [32] sa tiež domnievali, že mentálne účtovníctvo môže hrať dôležitú úlohu pri vzniku pretrvávajúcej nečinnosti a práve preto realizovali experimenty, pri ktorých porovnali danú teóriou s teóriou ľútosti. Zistili, že aj v prípade bonusov (k zakúpenému výrobku je pripojený darček) sa objavuje pretrvávajúca nečinnosť, čo je možné vysvetliť teóriou ľútosti, no nie teóriu porovnávania cien a devalváciou. Bonus nás neinformuje o hodnote produktu, čiže napriek tomu, že subjekt premešká akciu s bonusom, teda je nečinný, nemalo by to viesť k jeho ďalšej nečinnosti, keďže cena, a teda i hodnota produktu v následnej akcii ostáva zachovaná. Ak by sa dala vysvetliť pretrvávajúca nečinnosť iba mentálnym účtovníctvom a devalváciou hodnoty produktu, tak by sa nemala vyskytovať v situáciách s bonusom.Vo výskume daného autorského kolektívu sa však táto hypotéza nepotvrdila,pričom sa interpretovali zistenia v prospech teórie ľútosti. Subjekt si totiž uvedomí, že ak by bol aktívny pri prvej akcii, tak by mohol získať i bonus, čiže konzekvencie by boli priaznivejšie, než sú tie aktuálne. Myšlienky daného typu sú zdrojom ľútosti. Na druhej strane Tykocinski a Pittman našli v tom istom výskume potvrdenie aj pre teóriu mentálneho účtovníctva. Zistili, že pretrvanie nečinnosti sa objavilo i vtedy, ak subjekt nemal reálnu šancu využiť primárnu akciu. Znamená to, že v danej situácii sa mohla objaviť komparácia cien (aktuálna cena výrobku je v súlade s jej hodnotou), no nie porovnanie hypotetických konzekvencií alternatívnych reakcií vedúcich k ľútosti.

V neskoršej publikácii Tykocinskia Ortmann [33]v súlade so Zeelenbergom a jeho výskumným kolektívom [34] vyjadrili domnienku, že nie je možné jednoznačne definovať príčinu pretrvávajúcej nečinnosti a je pravdepodobné, že tento efekt je podmienený kombináciou viacerých podmieňujúcich mechanizmov, ktoré sa môžu meniť v podnetových situáciách rôzneho druhu.

L i t e ra t ú r a

ANDERSON, Ch. J.: The Psychology of Doing Nothing: Forms of Decision Avoidance Result From Reason and Emotion. In: Psychological Bulletin, roč. 129, 2003,č. 1, s. 139 – 167.
ARKES, H. R., KUNG, Y., HUTZEL, L.:Regret, Valuation, and Inaction Inertia. In: Organizational Behavior and Human Decision Processes, roč. 87, 2002,č. 2, s. 371 – 385.
BUTLER, A., HIGHHOUSE, S.: Deciding tosell: The effect of prior inaction and offer source. In: Journal of Economic Psychology, roč. 21, 2000, č. 3, s. 223 – 232.
KUMAR, P.: The effects of socialcomparison on inaction inertia. In: OrganizationalBehavior and Human Decision Processes, roč. 92, 2004, č. 2, s. 175 – 185.
LIU, T., CHENG, T., NI, F. : HowConsumers Respond to the Behavior of Missing a Free Gift Promotion: InactionInertia Effect on Products Offered as Free Gifts. In: The Journal of Social Psychology, roč. 151, 2011, č. 3, s. 361 – 381.
NASIRY, J., POPESCU, I.: Advanceselling when consumers regret. In: ManagementScience, roč. 58, 2012, č. 6, s. 1160 – 1177.
ROESE, N. J.: Counterfactual thinking. In:Psychological Bulletin, roč. 121, 1997,č. 1, s. 133 – 148.
SEVDALIS, N., HARVEY, N., YIP, M.:Regret trigger inaction inertia – but which regret and how? In: British Journal of Social Psychology, roč.45, 2006, č. 4, s. 839 – 853.
SEVDALIS, N., KOKKINAKI, F., HARVEY,N.: Anticipating a regrettable Purchase: Implications of erroneous affectiveforecasting for marketing planning. In: MarketingIntelligence & Planning, roč. 26, 2008, č. 4, s. 375 – 384.
SUMMERS, B., DUXBURY, D.:Decision-dependent emotions and behavioral anomalies. In: Organizational Behavior and Human Decision Processes, roč. 118, 2012,č. 2, s. 226 – 238.
THALER, R.: Mental accounting matters. In: Journal of Behavioral Decision Making,roč. 12, 1999, č. 1, s. 183 – 206.
TYKOCINSKI, O. E., ISRAEL, R., PITTMAN,T. S.: Inaction inertia in the stock market. In: Journal of Applied Social Psychology, roč. 34, 2004, č. 6, s. 1166– 1175.
TYKOCINSKI, O. E., PITTMAN, T. S.: The Consequences of Doing Nothing: Inaction Inertia as Avoidance of Anticipated Counterfactual Regret. In: Journal of Personality and Social Psychology, roč. 75, 1998, č. 3, s. 607 – 616.
TYKOCINSKI,O. E., PITTMAN, T. S.: Product Aversion Following a Missed Opportunity: Price Contrast or Avoidance of Anticipated Regret? In: Basic and Applied SocialPsychology, roč. 23, 2001, č. 3, s. 149 – 156.
TYKOCINSKI, O. E., PITTMAN, T. S.,TUTTLE, E. E.: Inaction Inertia: Foregoing Future Benefits as a Result of anInitial Failure to Act. In: Journal ofPersonality and Social Psychology, roč. 65, 1995, č. 5, s. 793 – 803.
TYKOCINSKI, O. E., ORTMANN, A.: TheLingering Effects of Our Past Experiences: The Sunk-Cost Fallacy and theInaction-Inertia Effect. In: Social andPersonality Psychology Compass, roč. 5, 2011, č. 9, s. 653 – 664.
VAN PUTTEN, M., ZEELENBERG, M., VANDIJK, E.: Decoupling the Past from the Present Attenuates Inaction Inertia. In:Journal of Behavioral Decision Making,roč. 20, 2007, č. 1, s. 65 – 79.
VAN PUTTEN, M., ZEELENBERG, M., VANDIJK, E.: Multiple Options in the Past and the Present: The Impact on InactionInertia. In: Journal of BehavioralDecision Making, roč. 21, 2008, č. 5, s. 519 – 531.
WESTFALL, J. E., JASPER, J. D.,CHRISTMAN, S.: Inaction inertia, the sunk cost effect, and handedness: Avoidingthe losses of past decisions. In: Brainand Cognition, roč. 80, 2012, č. 2, s. 192 – 200.
ZEELNBERG, M.: The use of crying overspilled milk: a note on the rationality and functionality of regret. In: Philosophical Psychology, roč. 12, 1999,č. 3, s. 325 – 340.
ZEELENBERG, M., NIJSTAD. B. A., VANPUTTEN, M., VAN DIJK, E.: Inaction inertia, regret, and valuation: A closerlook. In: Organizational Behavior and HumanDecision Processes, roč. 101, 2006, č. 1, s. 89 – 104.
ZEELENBERG, M., VAN DIJK, W. W.,MANSTEAD, A. S. R., VAN DER PLIGT, J.: On bad decisions and disconfirmedexpectancies: The psychology of regret and disappointment. In: Cognition and Emotion, roč. 14, 2000, č.4, s. 521 – 541.
ZEELENBERG, M., VAN PUTTEN, M.: TheDark Sides of Discounts: an Inaction Inertia Perspective on the Post-PromotionDip. In: Psychology and Marketing, roč.22, 2005, č. 8, s. 611 – 622.