Rámcovanie tézy
Jedna z tradičných definícií umeleckého a filozofického štýlu hovorí, že štýl závisí od možnosti autorovej vedomej voľby medzi synonymickými spôsobmi, ako vyjadriť jeden obsah. Väčšina teórií štýlu druhej polovice 20. storočia toto tradičné delenie obsahu a formy odmieta a nahrádza ho tvrdením, že predkladaný obsah je priamo závislý od formy, spôsobu, akým je text napísaný. [1] Tvrdenie o tesnom vzťahu štýlu a obsahu je zároveň odmietnutím synonymie: Jednu ideu nemožno vyjadriť rôznymi štýlmi bez toho, aby sa menil jej význam.

V tejto štúdii sa pokúsim polemizovať s rozšíreným antisynonymickým názorom o zmnožovaní významov z perspektívy tradičnej definície štýlu. Svoju tézu o možnosti synonymie medzi výrazmi (či už slovami alebo vetami) budem dokazovať aj pomocou interpretácie štýlu samotných filozofov, ktorí popierajú synonymiu. Myslím si totiž, že aj v textoch týchto filozofov možno nájsť nereflektované prípady spoliehania sa na synonymiu. Synonymia tak svojim kritikom kladie zásadnú otázku: Je vôbec možné napísať akýkoľvek filozofický text (aj ten, čo odmieta synonymiu) bez možnosti synonymie?

Príklady teórií „za“ a „proti“
Najvýraznejšiu kritiku tradičného konceptu štýlu ako autorskej voľby medzi štylistickými alternatívami predniesol Nelson Goodman v eseji Status štýlu. [2] Goodman zaviedol novú definíciu umeleckého štýlu, ktorá je oslobodená od tradičnej „dogmy“ (protikladu obsahu a formy) a zároveň od konceptu synonymie ako podobnosti. Kritika synonymie uvádza relativistickú teóriu, podľa ktorej jazyk nereferuje na realitu, a tak sú jazykové verzie sveta navzájom nesúmerateľné a nepreložiteľné. Goodmanove antisynonymické presvedčenia sú rozvinutím konceptu plurality jazykových svetov, ktorý nájdeme u neskorého Wittgensteina a v množstve prác filozofie jazyka 20. storočia. Ako tvrdí sám autor, táto forma relativizmu je prejavom všeobecného smerovania filozofie od istoty k neistote, od jedinej dogmy k pluralite právd. [3]

Práve preto, že tento názor sa stal súčasťou hlavného prúdu filozofie, nebudem rozsiahlejšie rozvíjať ďalšie priame či nepriame príklady filozofických útokov proti synonymii. Namiesto ilustrácie evidentného sa viac sústredím na príklad obrany, ktorá nerešpektuje doteraz vymedzený rámec rozpravy. Cieľom tohto opustenia vymedzenej filozofickej diskusie je aktuálnejšia a prieraznejšia artikulácia tézy o filozofickom štýle. [4]

Radikálnu, no presvedčivú teóriu synonymie mimo tradičných filozofií jazyka predostrel evolučný psychológ Geoffrey Miller v knihe The Mating Mind. Miller razí hypotézu, že ľudská myseľ a kultúra (umenie, humor, morálka, kreativita, jazyk, filozofia…) sa vyvíjali najmä kvôli evolučnému tlaku sexuálneho výberu. Majú funkciu pávieho chvosta, ktorého adaptačnou funkciou je signalizovať reprodukčnú a genetickú schopnosť jedinca. V kapitole venovanej jazyku sa Miller zamýšľa aj nad otázkou, načo potrebujeme zriedkavé synonymá („azúrový“, „kobaltový“ a podobne), ktoré majú takmer identický význam s bežným slovom „modrý“? Prečo máme slovník, v ktorom je toľko nepoužívaných a zdanlivo zbytočných synoným? Priemerný anglicky hovoriaci človek pozná 60 000 slov a pritom 4 000 najčastejšie frekventovaných slov pokrýva 98 percent jeho komunikácie. Miller cituje lingvistických filozofov Richardsa a Ogdena, ktorí v roku 1920 vytvorili základný anglický slovník zložený iba z 850 slov. Napriek jeho ohraničenosti tento slovník napĺňal potreby každodennej komunikácie a pomocou jeho slov bolo možné definovať význam množstva zostávajúcich slov. Mierne rozšírená verzia dokonca postačovala na prenos komplexných vedeckých a filozofických ideí.

Ornamentálny luxus jazyka popiera pragmatickosť komunikácie, o ktorú sa zasadzujú tradičné teórie jazyka. Fakt, že máme k dispozícii nepomerne väčší slovník, aký v skutočnosti potrebujeme, naznačuje, že jazyk má aj inú funkciu, než altruisticky a účelne prenášať propozicionálnu informáciu a význam. Touto funkciou jazyka je podľa Millera indikovať verbálnu schopnosť jeho používateľa. Atraktívny štýl a rozvinutý verbálny prejav efektívne reklamuje inteligenciu, prestíž, sociálny status a zvyšuje aj sexuálnu atraktivitu pri dvorení. Jednoducho, ľudia, najmä muži, verejne súťažia v konverzácii a písaní (rečnia na konferenciách a seminároch, píšu romány a teoretické traktáty), aby demonštrovali svoj genetický a reprodukčný potenciál. [5], [6]

Miller akoby sa zľakol radikálnosti dôsledkov svojej východiskovej úvahy o synonymii. Z jeho úvodných premís provokatívne vystupuje sila formy, avšak v závere kapitoly autor oslabuje evolučnú prvoradosť štýlu a vracia sa protirečivo k osvedčenej prvoradosti obsahu (sme jediný druh, ktorý vytvoril jazyk ako médium na prenos ideí). V úvode Miller položil otázku a postupne vyskúšal všetky mysliteľné odpovede (prvoradosť formy, lavírovanie medzi rovnocennosťou formy a obsahu, prvoradosť obsahu). Ani nie tak kvôli neriešiteľnosti samotnej otázky, ako kvôli autorovej zmierlivej nerozhodnosti zostala otázka nakoniec nezodpovedaná. Pochopiteľne, obsah je prvoradý fitness indicator vedcových schopností, ako dokazuje Miller a ako verí väčšina vedcov, no akú rolu má sekundárny štýl vo vede? Môže píšuci teoretik „zvádzať“ nielen ideami, ale aj štýlom? Prečo majú filozofické slovníky viac synoným, než filozof prakticky potrebuje k formulovaniu novej teórie? Nie je tvorba nových výrazov, ktorá samu seba prezentuje ako tvorbu ideí, iba nenápadnou, no pritom sofistikovanou štylistickou stratégiou, zvádzaním štýlom?

Rozvinutie tézy cez špecifický prípad
Po uvedení teórií „za“ a „proti“ sformulujme teraz otázku o štýle ako synonymii konkrétnejšie: Nie je možné nájsť argument za synonymiu priamo v textoch filozofov, ktorí synonymiu odmietajú? Pri štylistickej analýze sa musíme napríklad pýtať, prečo niektorí filozofi vytvárajú nové výrazy, riskujúc tým nepochopenie svojich textov. Svojou riskantnou invenčnosťou je známy Derridov novotvar „difärencia“, ktorý má byť podľa autora „odlišný“ od zaužívanej „diferencie“. [7]

Pri zdôvodňovaní tvorby nových výrazov sa filozof môže odvolať, ako to robia literárni filozofi a Derrida, na oslobodzujúcu, kreatívnu silu nového slovníka, ktorý sa neobmedzuje iba na staré významy. [8] Väčšinou sa však filozof, ktorý chce byť vedcom (nechce byť „iba“ literátom) odvoláva na realizmus vedy. Rétoricky presviedča, že zavádza nový výraz preto, lebo si to objektívny opis reality vyžaduje. Odkazuje na realizmus prírodných vied, ktoré nanovo pomenúvajú každý objavený druh vtákopyska. Podľa vedeckých filozofov tak prírodné vedy, ako aj filozofia sú oprávnené nárokovať si na žargón tvorený odbornými výrazmi.

Proti tejto obhajobe nových výrazov sa dá namietať, že kritická interpretácia štýlu spochybňuje ich realistickú funkciu. Filozof síce rétoricky odmieta synonymiu a trvá na jedinečnosti výrazu, no jeho údajná novosť nakoniec nie je zásadným vedeckým príspevkom, je iba synonymom známeho výrazu. Nejde teda o výraz, ktorý pomáha realistickejšie poznať svet, skôr obrátene, zahmlieva aj to poznanie, ktoré nadobudla predchádzajúca veda. Napríklad výsledkom tvorby stále nových dištinkcií, ktoré sú obľúbenou filozofickou stratégiou „vyjasňovania“, je v konečnom dôsledku konfúzia a nekontrolované zmnožovanie filozofických slovníkov. Zavádzaním nových výrazov chcú filozofi poprieť synonymiu, no pritom píšu stále pod jej neignorovateľným vplyvom. [9]

Niektorých filozofov (a nielen tých literárnych) k tvorbe novotvarov ženie autorská ilúzia dôležitosti, túžba výrazne sa odlíšiť písaním – po vzore umelcov – od ostatných rovesníkov a predchodcov. Tým, že filozof v texte presadzuje novosť výrazu, presadzuje aj vlastnú originalitu. Nemôže pripustiť, že neprináša invenčný príspevok do vedy, lebo novosť si žiada samotný vedecký diskurz. Tvorba nových výrazov sa tak stáva signifikantnou štylistickou stratégiou, ktorú filozof používa na umocnenie originality vlastného textu.

V nasledujúcich častiach tohto príspevku zvážim tri námietky proti možnosti synonymie vo filozofickom štýle. Námietky by sa dali uviesť aj pod titulmi „sekundárnosť štýlu“, „nemožnosť prekladu“ a „hrozba redukcionizmu“.

Zváženie 1. námietky
Téza za synonymiu zdanlivo vystupuje proti súčasným teóriám, ktoré prízvukujú dôležitosť štýlu cez odkaz na úzke prepojenie formy a obsahu. Apológia synonymie akoby tvrdila, že forma je sekundárna, nezávislá od obsahu, a že práve táto sekundárnosť nám dovoľuje prekladať obsah zo štýlu do štýlu. Apológia sa zdá byť programovým odklonom od filozoficko-literárneho skúmania štýlu.

Z obrany synonymie však podľa mňa nevyplýva, že obsah je primárny a štýl je sekundárny. Smieme hlásať synonymiu (niektoré filozofické výrazy je možné navzájom prekladať bez toho, aby sa stratil ich relevantný význam) a zároveň demonštrovať, že štýl je významný pre plné pochopenie filozofického textu. Tvrdenie, že filozofi tvoria zvláštne znejúce slová namiesto toho, aby sa spoľahli na overené slová, je potvrdením poznania, že filozofia nie je iba neutrálnym hľadaním pravdy, ale je aj štýlom.

„Sekundárna“ námietka prináša podstatné poučenie: Teória filozofického štýlu sa nesmie opierať iba o jediné tvrdenie (forma a obsah sú úzko prepojené). Ak sa má vyvíjať ďalej, musí byť pripravená opustiť aj materskú tézu, ktorá túto teóriu kedysi založila. Alebo budeme neodôvodnene tvrdiť, že bez tejto tézy nemožno formulovať zmysluplnú teóriu?

Zváženie 2. námietky
Otázka synonymie zasahuje aj otázku prekladu, ktorá znepokojuje teóriu štýlu a filozofiu literatúry: Ako vysvetliť fakt, že napríklad japonská poézia 16. storočia oslovuje amerického fyzika 20. storočia? Konkrétnejšie: Možno prekladať medzi žánrami; možno parafrázovať poznanie lásky, básne, románu, Platónovho dialógu do neutrálneho, propozicionálneho, objektívneho štýlu literárno-filozofickej teórie? Ak by sme dôsledne trvali na téze proti synonymii, takýto úspešný preklad by nebol dosiahnuteľný a prenos významu by sa prakticky neudial. Podľa „akademickej dogmy o pluralite svetov“ [10], ktorú reprezentuje Goodman, ale aj mnoho kontinentálnych postmodernistov, je každá kultúra hermeticky uzatvorenou jazykovou monádou, ktorá determinuje hodnoty a interpretácie zdieľané v jej vnútri. Preklad sa nám zdá úspešný len preto, lebo pôvodné dielo etnocentricky znásilňujeme podľa predstáv nášho rámca, v skutočnosti mu však nerozumieme. Navyše, každá parafráza je herézou, preklad je druhým textom, ktorý má s pôvodným originálom len málo spoločné. [11] Filozof, ktorý bráni synonymiu a preklad, sa nevyhnutne prikláňa na stranu univerzalizmu, názoru, ktorý bol v postmodernej ére menšinový, a podľa ktorého literatúre cudzej kultúry rozumieme preto, lebo oslovuje to spoločné v každom človeku. Západný čitateľ môže správne interpretovať japonskú knihu preloženú do slovenčiny a zároveň empaticky cítiť spoluúčasť s autorom/s hrdinom, ktorý mu je podobný. Ako inak sa dá vôbec presvedčivo dešifrovať fakt, že aj japonská kniha sa môže stať slovenským bestsellerom? A ako vysvetliť, že filozofické texty (aj tie, ktoré sú proti prekladu či už teoreticky alebo svojou literárnosťou) čítame v množstve úspešných prekladov? [12]

Zváženie 3. námietky
Zásadná námietka, ktorú oponenti vznesú proti hlásaniu synonymie, je, že ide o redukcionistickú tézu. Nie náhodou spomínaný Goodman prešiel ku kritike synonymie práve cez kritiku „dogmy“ redukcionizmu a nie náhodou Miller, ktorého som označil za nepriameho stúpenca synonymie, ospravedlňuje redukcionizmus ako dôležitý nástroj vedeckej explanácie. Na vyvrátenie tejto námietky treba pripomenúť, že kritika redukcionizmu má základ v celkovom sebachápaní západnej kultúry ako apoteózy jedinečnosti a zložitosti. A tak táto námietka bez toho, aby si to jej tlmočníci uvedomovali, neupozorňuje na epistemickú omylnosť redukcionizmu, ale odkrýva konštruovanosť vlastného rámca. Viera, že každá životná a vedecká pravda musí byť hlboká a zložitá, je iba partikulárnym odrazom fundamentálnej viery Západu v nepreniknuteľnú jedinečnosť každého človeka. Humanitná veda takto sama seba paralyzuje: Dá sa povedať, že napreduje v poznávaní kultúry, a predsa ju v ďalšom progrese zdržuje mýtus nepoznateľnosti, ktorý sama skonštruovala – s pomocou filozofie – ešte vo svojej minulosti. Konkrétnym a častým dokladom sú úvody kníh, v ktorých nájdeme vyhlásenie o nepoznateľnosti ľudského (V tomto texte síce nájdete kategórie a typológie, avšak autor si uvedomuje, že uvedené redukcie plne neodrážajú komplexnosť života a kontinuitu prechodov; sú iba weberovskými čistými ideálnymi typmi…).

Pri frekventovanej artikulácii nepoznateľnosti pre samotnú nepoznateľnosť sa ignoruje zjavné: Ani z faktov života, ani z objektivistickej definície pravdy nevyplýva, že pravda musí byť v každom prípade zložitá. Hlásanie nepoznateľnosti každého ľudského života je súčasťou demokratického mýtu, ktorý si veda preformovala na epistemologický mýtus. Ako stratégiu vyvrátenia tohto mýtu stačí použiť jednoduchý nástroj spresňujúceho kvantifikátora, podľa ktorého treba namiesto metafyzických slov „každé“ alebo „vždy“ uvádzať spresňujúce, realistickejšie slová „niektoré“ alebo „niekedy“: niektoré pravdy a pravdivé teórie sú jednoduché; niektoré teórie sú komplikovanejšie než fenomén, ktorý opisujú a interpretujú; niektoré fenomény sú poznateľné; redukcionizmus niekedy korešponduje s realitou, aj keď nám kultúra komplikovanosti a nepoznateľnosti tvrdí opak.

Širšie implikácie tézy
Zistenia k čiastkovému problému synonymie majú normatívne dôsledky nielen pre teóriu filozofického štýlu, ale aj pre vedecké písanie ako také. Štylistická deskripcia neodôvodneného zmnožovania výrazov totiž naznačuje, že progres humanitnej vedy ako celku by bol dynamickejší, ak by neprevažovala individuálna túžba vedca po originalite; ak by vedec zamenil adoráciu jedinečnosti významu vlastného textu za dôveru v synonymiu medzi viacerými cudzími textami; ak by zamenil hlásanie množstva jazykových svetov za stredovekú metódu Occamovej britvy, podľa ktorej namiesto zmnožovania súcien, by sa malo postupovať metódou redukcie, smerom k jednoduchším vysvetleniam. Dôvera v synonymiu ako možnosť prekladu implikuje epistemický optimizmus humanitnej vedy.

V predchádzajúcom odseku som testoval oprávnenosť optimizmu (bez toho, aby som sa s ním plne teoreticky stotožňoval), ďalej zvážim oprávnenosť pesimistickej špekulácie: Postmoderná predstava nekonečnej knižnice textov stojí na presvedčení, že originálna identita je produkovaná cez nevyčerpateľné kombinácie a variácie. Každá identita (knihy, ľudia, svety) je jedinečným zoskupením slov a viet, ktoré sú vo svojom význame potenciálne nekonečné. Ak však teoretik uzná synonymiu ako limitovanosť významov, nedokáže zároveň nekriticky uznať nekonečnosť filozofickej knižnice. Takému teoretikovi sa často zdá, že borgesovské variácie, ktoré by mali zakaždým produkovať originálnu textovú identitu, nie sú vytváraním bohatstva významu, ale sú iba únavným štylistickým cvičením, ktoré ilustruje tradičnú definíciu štýlu ako možnosti povedať jednu vec rôznymi spôsobmi. Únava zo štýlu nám chce nahovoriť, že všetko originálne a podstatné už bolo vo filozofii napísané a jediné, čo píšucemu zostáva, sú synonymické variácie. Extrémnu únavu z písania tlmočí aj spopularizovaný, ale do dôsledkov nedomyslený bonmot, že celá filozofia sú iba poznámky k Platónovi, že väčšinu rozhodujúcich filozofických problémov už riešili a vyriešili starí Gréci.

Táto pesimistická interpretácia synonymie ako limitovanosti významu (filozofov veľa, ideí málo) je teoreticky neudržateľná, ale vo forme myšlienkového experimentu je pre teóriu prínosom. Ukazuje totiž, že pre súčasnú teóriu filozofického písania je dôležitou úlohou genealogické skúmanie štýlu, ktoré nekompromisne odhaľuje každé prepisovanie (zahmlievanie) už napísaného (vyjasneného). Teória štýlu musí programovo odkrývať podobnosť, ktorá sa vo filozofických textoch často maskuje ako diferencia.

V ére štrukturalizmu a postštrukturalizmu bolo v popredí Saussurovo diktum, podľa ktorého je jazyk systémom diferencií. Hľadanie podobnosti bolo stotožnené s naivným realizmom bežného rozumu, ktorý je zrozumiteľný na ulici, no nepatričný vo filozofii. [13] Nenastáva však práve moment presunu dogmy/dominanty/paradigmy? Nemení sa myslenie synonymie/podobnosti, ktoré bolo v minulosti bežným, na filozofické?

 

L i t e r a t ú r a
COLINGWOOD, R. G.: Selections from An Essay on Philosophical Method. In: LANG, B.: Philosophical Style: An Anthology about the Writing and Reading of Philosophy. Chicago: Nelson-Hall 1980.
MAN, P., de: “Conclusions“: Walter Benjamin´s “The Task of the Translator“. In: The Resistance to Theory. Minneapolis: University of Minnesota Press 2002.
DELEUZE, G.: Rokovania 1972-1990. Bratislava: Archa 1998.
DERRIDA, J.: Difärence. In: Texty k dekonstrukci: Práce z let 1967 – 72. Bratislava: Archa 1993.
DUTTON, D.: The Art Instinct: Beauty, Pleasure, and Human Evolution. New York: Bloomsbury Press 2009.
GOODMAN, N.: Sedm výhrad proti podobnosti. In: Aluze, 2008, č. 2. [online]. URL: <http://www.aluze.cz/2008_02/07_studie_goodman.php>, [cit. dňa 2009-09-02].
GOODMAN, N.: Status stylu. In: Způsoby světatvorby. Bratislava: Archa 1996.
LANG, B.: Philosophy and the Art of Writing: studies in philosophical and literary style. London: Associated University Presses 1983.
MILLER, G.: The Mating Mind: How Sexual Choice Shaped the Evolution of Human Nature. New York: Anchor Books 2001.
PERLOFF, M.: “But isn’t the same at least the same?”: Wittgenstein and the question of
poetic translatability. In: Gibson, J., Huemer, W. (eds.): The Literary Wittgenstein. New York: Routledge 2004.
QUINE, W. V. O.: Dve dogmy empirizmu. In: Z logického hľadiska. Bratislava: Kalligram 2005.

 

[1] LANG, B.: Philosophy and the Art of Writing: studies in philosophical and literary style. London: Associated University Presses 1983, s. 39, 128 – 134.
[2] GOODMAN, N.: Status stylu. In: Způsoby světatvorby. Bratislava: Archa 1996, s. 36 – 39.
[3] GOODMAN, N.: Způsoby světatvorby, c. d., s. 10.
[4] Problém synonymie je intenzívne skúmaný najmä v rámci analytickej filozofie a logickej sémantiky, avšak tento príspevok patrí do oblasti filozofie literatúry, respektíve teórie filozofického štýlu. Aj keď sú zistenia analytikov pre štúdium synonymie fundamentálne, nemyslím si, že by mali nevyhnutne spochybniť každú novú teóriu synonymie (pozri Miller), alebo pomohli zodpovedať všetky otázky teórie štýlu. Ako sa z perspektívy analytikov zdá neudržateľná teória štýlu, tak sú z „etnocentrickej“ perspektívy teoretikov štýlu otázne niektoré tvrdenia analytickej filozofie. Napríklad W. V. O. Quine, pre ktorého bolo dôsledné popretie synonymie jednou z kľúčových premís jeho antimetafyzickej teórie, zavádza výraz „kognitívnej synonymie“, ktorý má byť významovo odlišný od synonymie psychologickej, poetickej. [QUINE, W. V. O.: Dve dogmy empirizmu. In: Z logického hľadiska. Bratislava: Kalligram 2005, s. 28.] Nie je však tento nový výraz len nadbytočným synonymom k zaužívanému pojmu synonymia? Inde Quine zase uvádza, že súčasná filozofia matematiky skúma ten istý problém, ktorý skúmal stredovek v spore o univerzálie. Jediné, čo sa zmenilo, je, že staré stanoviská sa skrývajú pod novými menami. [Tamže, s. 46.] Nie je toto ilustrácia Quinovho úspešného prekladu z jazyka starších teórií do jazyka tých novších bez straty relevantného významu?
[5] MILLER, G.: The Mating Mind: How Sexual Choice Shaped the Evolution of Human Nature. New York: Anchor Books 2001, s. 369 – 375.
[6] Porov. DUTTON, D.: The Art Instinct: Beauty, Pleasure, and Human Evolution. New York: Bloomsbury Press 2009, s. 146 – 151.
[7] DERRIDA, J.: Difärence. In: Texty k dekonstrukci: Práce z let 1967 – 72. Bratislava: Archa 1993, s. 146 – 176.
[8] Porov. COLINGWOOD, R. G.: Selections from An Essay on Philosophical Method. In: LANG, B.: Philosophical Style: An Anthology about the Writing and Reading of Philosophy. Chicago: Nelson-Hall 1980, s. 97 – 102.
[9] Deleuze napísal, že filozofia nie je nič iné než vytváranie nových pojmov. [DELEUZE, G.: Rozhovor o Tisícich plošinách. In: Rokovania: 1972-1990. Bratislava: Archa 1998, s. 36.] Ďalšou otázkou pre teóriu filozofického štýlu naďalej zostáva, či sa týka synonymia aj niektorých filozofických pojmov. Mohli by sme tézu o synonymii medzi výrazmi transponovať aj do oblasti pojmov? Ako napríklad interpretovať fakt historického vývoja významu filozofických pojmov? Pohľad do lexikónu filozofie (napríklad na samotný pojem „pojem“) nasvedčuje, že s každým silným filozofom prichádza snaha o redefiníciu pojmu, ktorý uviedli jeho predchodcovia. Dal by sa aj tento fakt historickej premenlivosti pojmov vysvetliť snahou filozofov o textovú originalitu? Ako a kedy sa menia filozofove výrazy na filozofické pojmy? Neusiluje sa silný filozof vytvoriť výraz, ktorý vyvolá citačný ohlas medzi ostatnými filozofmi a časom bude zapísaný ako pojem do filozofického lexikónu?
[10] DUTTON, D.: The Art Instinct, c. d., s. 10 – 11.
[11] Porov. MAN, P., de: “Conclusions“: Walter Benjamin’s “The Task of the Translator“. In: The Resistance to Theory. Minneapolis: University of Minnesota Press 2002, s. 73 – 105.
[12] Porov. PERLOFF, M.: “But isn’t the same at least the same?”: Wittgenstein and the question of
poetic translatability. In: Gibson, J., Huemer, W. (eds.): The Literary Wittgenstein. New York: Routledge 2004, s. 36.
[13] Porov. GOODMAN, N.: Sedm výhrad proti podobnosti. In: Aluze, 2008, č. 2. [online]. URL: <http://www.aluze.cz/2008_02/07_studie_goodman.php>, [cit. dňa 2009-09-02].