Natália Kubašová: Podoby a funkcie minimalizmu v stredoeurópskej poézii [Forms and Functions of Minimalism in Central European Poetry]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 2. (review)
This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.
Jana Juhásová – Eva Urbanová (eds.). Vitalita dostredivého. Minimalizmus v súčasnej slovenskej poézii a v poézii európskych krajín. Ružomberok: VERBUM, 2024. 192 s.
Zborník Vitalita dostredivého. Minimalizmus v súčasnej slovenskej poézii a v poézii európskych krajín predstavuje jeden z prvých systematickejších pokusov uchopiť reduktívnosť ako funkčný poetologický princíp v kontexte slovenskej literárnovednej reflexie. Editorky Jana Juhásová a Eva Urbanová doň sústredili príspevky, ktoré zvolenú tému analyzujú koncentrovane a s metodologickými nastaveniami. Výstup má štyri sekcie: (1) Minimalizmus v súčasnej slovenskej poézii, (2) Minimalizmus v bulharskej, českej a poľskej poézii, (3) Minimalizmus v poézii pre deti, (4) Minimalizmus v presahoch. Tie sprístupňujú problematiku z rôznych teritoriálnych, žánrových a intermediálnych perspektív, poukazujú na jej pluralitu.
Sekcia Minimalizmus v súčasnej slovenskej poézii predstavuje sondu do pomerne reprezentatívnej vzorky domácich básnikov a poetiek. Štúdie spája pohľad, že minimalizmus na Slovensku nie je len „metóda a tendencia umenia“, ktorá „sa tematizuje najmä od šesťdesiatych rokov 20. storočia“ (Juhásová a kol. 2022, s. 5), ale je stále živým fenoménom s estetickou mnohotvárnosťou, interkultúrnymi súvislosťami a bohatým interpretačným potenciálom. „[P]od minimalizmom […] rozumiem[e] najmä univerzálny a nadčasový vyjadrovací princíp lyriky, ako sa prejavuje aj v ponovembrovej a súčasnej slovenskej poézii“ (Juhasová a kol., 2022, s. 5), zdôrazňuje zostavovateľka v štúdii Básnický minimalizmus. Krátky úvod do problematiky z časopisu Litikon (2/2022), ktorý zborníku predchádzal. V úvodnej zborníkovej štúdii sa minimalizmus prezentuje ako „večný“ princíp lyriky, ktorý sa odvíja od Homéra. Autorské pohľady Zoltána Rédeya, Jaroslava Šranka, Jany Juhásovej, Jána Gavuru, Mateja Barča, Dalfara – Evy Urbanovej a Edity Príhodovej spája pozornosť pre obsahové zretele i formálne postupy – tvarovanie textu, ktorému dávame z určitých dôvodov prívlastok „minimalistický“. Dôležitosť nadobúdajú označenia ako jednoduchosť, elementárnosť, málo, reduktívnosť, vecnosť, vizualita, sériovosť, elipsa, latencia a podobne. Do analytickej roviny vstupujú básnici a poetky – Ľuboslav Adamuščin, Juraj Briškár, Ján Buzássy, Erik Jakub Groch, Michal Habaj, Rudolf Jurolek, Anna Ondrejková, Peter Repka, z už nežijúcich Milan Adamčiak, Ján Kostra, Viera Prokešová. Pohľady sa sústreďujú na reprezentatívne umelecké texty alebo ucelené diela s cieľom zachytiť rozdielne autorské štýly, ale tiež žánrové a typové tendencie (obrazové texty – kaligramy a typogramy Milana Adamčiaka, aforizmy Juraja Briškára, napätie medzi intenzitnosťou a krátkou básňou Anny Ondrejkovej a Viery Prokešovej, tautológie a vakuoidy Erika Jakuba Grocha). K špecifickej podobe Briškárovho aforizmu napríklad čítame: „časté námety týchto aforizmov ako pohyb, chôdza, labyrint, zrkadlo, údiv či hrôza korešpondujú s prebudením čitateľskej aktivity a s návrhom zmeniť náš prístup k známym skutočnostiam. Preto sú výstižné vety v spisoch Juraja Briškára obdarené podobnou silou zmeniť náš pohľad ako vety Ludwiga Wittgensteina či Franza Kafku“ (Dalfar – Urbanová 2024, s. 74). Za osobitne hodnotnú pokladám najmä schopnosť literárnych vedcov a bádateliek uchopiť a aplikovať poetiku a literárnu teóriu do čitateľsky prístupnej formy.
Druhá časť zborníka sa presúva do vybraných kontextov bulharskej, českej a poľskej poézie. Štúdie Zornitze Kazalarskej, Beaty Śniecikowskej a Zdeňka Volfa sa venujú najmä problematike genologického charakteru (bulharská nava, poľský variant haiku, fenomén krátkej básne v českom kontexte) a cez ňu transkultúrnosti skúmaných fenoménov. Zornitza Kazalarska z Humboldtovej univerzity v Berlíne reflektuje okrem diela česko-nemecko-židovského básnika a výtvarníka Karla Trinkewitza aj bulharský variant minimalizmu prostredníctvom tvorby Ivana Metodieva. Približuje špecifiká žánrovej formy „nava“, ktorá má blízko k japonskému haiku, no odlišuje sa od neho „nízkosťou“ obsahu. Básne „bez ostychu odrážajú vulgárnosť postsocialistickej každodennosti (postavy politickej moci a ich osobní strážcovia, parlamentné schôdze a debaty, hierarchické vzťahy medzi šéfmi a ich podriadenými, obscénne zobrazenia častí tela a jeho funkcií)“ (Kazalarska 2024, s. 97). Nava predstavovala v období totalitných režimov svojskú formu spoločenskej kritiky a tichej vzbury. Poľská bádateľka Beata Śniecikowska skúma špecifiká poľského variantu haiku. Ako žáner svetovej literatúry presahuje haiku podľa nej rámce národnej literatúry, pri jeho výskume sa dotýkame transkultúrnosti. Bádateľka súbežne sleduje, ako žáner prešiel v poľskej literatúre vlastným vývinom. Český bádateľ Zdeněk Volf kladie v texte s esejistickým rozmerom dôraz na estetický, existenciálny a duchovný rozmer krátkej básne, ktorá nadobúda v niektorých polohách podoby mantry či modlitby. Autor sa neobmedzuje iba na jej deskriptívne vymedzenie, zdôrazňuje vnútorné vyžarovanie textu, ktorého cieľom je na minimálnom priestore ponúknuť veľa. Ako však súbežne upozorňuje v štúdii Minimalizmus lyriky – lyrika minimalizmu. Báseň ako „umenie rečovej miniatúry“ v súčasnej slovenskej poézii Zoltán Rédey, „[p]odstata lyrickej miniatúry – minimalistickej básne nespočíva nevyhnutne v úsilí uchopiť a tematizovať v malej forme veci a problémy veľkého a zásadného významu […]. Naopak, minimalizmus môže byť zameraný apriórne práve aj na fenomén ,maléhoʻ, na malé, drobné, všedné veci a javy z ,okraja náhodného životného pozorovaniaʻ (Miko 1988, s. 144). Nejde len o miniatúru formy, ale aj o ,miniatúru faktuʻ, ktorý lyrická výpoveď tematizuje“ (Rédey 2024, s. 22).
Tretia časť zborníka sa zameriava na prejavy minimalizmu v detskej poézii. Štúdie Márie Halaškovej a Silvie Kaščákovej dávajú do centra pozornosti diela Jany Bodnárovej, Márie Ďuríčkovej – Milana Grygara, Ľubomíra Feldeka – Michala Studeného, Milana Ferka, Jána Gavuru – Márie Čorejovej, Daniela Heviera, Viliama Klimáčka – Dezidera Tótha, Jozefa Pavloviča, Štefana Moravčíka či Františka Rojčeka. Zvlášť upozorňujú na ich vizuálne tvarovanie a jazykové schválnosti. Obe autorky zdôrazňujú tvorivú hru a prepojenosť sémantickej, vizuálnej a zvukovej roviny s cieľom vyvolať silný recepčný zážitok. V Halaškovej štúdii Vizuálna poézia – hra na minimálnej textovej úrovni sa reflektujú tiež žánrové aspekty kaligramu a typogramu ako zdroj multisenzorického vnímania. Analýzy demonštrujú, že menej textu v detskom svete, podporeného kvalitným vizuálom, môže priniesť viac. V detskej poézii rozhoduje aj zreteľ ontogenetického vývinu (Kaščáková 2024, s. 145). Kaščáková diferencuje medzi „zvukovým“ Františkom Rojčekom a „obraznou“ Janou Bodnárovou, pričom poukazuje na silu rytmizácie a rýmu a tiež metaforické vrstvenie ako prostriedky intenzifikácie textu.
Záverečná sekcia Minimalizmus v presahoch sa venuje téme v priestore výtvarného umenia a žurnalistiky. Katarína Ihringová koncentruje pohľad na geometrickú abstrakciu (Kazimir Malevič, Piet Mondrian, Theo van Doesburg, hnutie De Stijl), podnety ktorej sa stali základom pre reduktívne formy a princípy v hudbe, sochárstve, architektúre i literatúre: „Veľká časť predstaviteľov minimalizmu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia sa vo svojej tvorbe odvoláva na zakladateľskú generáciu abstraktných umelcov, a to najmä z dôvodu ich túžby hľadať univerzálny princíp umenia. Ten umelci našli v geometrickej abstrakcii, ktorá vyriešila modernistický problém s ilúziou priestoru. Vďaka vizuálnemu jazyku, obmedzenému len na základné geometrické tvary, sa začali zaoberať fundamentálnymi, až ontologickými otázkami podstaty umenia“ (Ihringová 2024, s. 153). Príspevok je cenný svojím historizujúcim a filozofujúcim rozmerom. Autorom finálneho príspevku Minirecenzia v „kuloároch“ literárnej (umeleckej) kritiky je Lukáš Švajlenin. Minirecenziu, ako špecifický prejav umeleckej kritiky, reflektuje najmä v kontexte rubriky časopisu Romboid s názvom Pan(o)ptikum: „ide o žáner, ktorý sa v rámci publicistických útvarov začal postupne ustaľovať ako odnož bežnej (dlhšej) recenzie“ (Švajlenin, 2024, s.162). Text je prínosný predovšetkým v tom, že poukazuje na potenciál malej kritickej formy, ktorá aj napriek výraznej textovej redukcii dokáže pomerne plnohodnotne sprostredkovať hodnotiaci pohľad.
Značná časť autorov a autoriek reflektovaného výstupu je z výskumného grantového tímu VEGA Podoby a funkcie minimalizmu v súčasnej slovenskej poézii (2022 – 2024), ktorý pracoval pod vedením Jany Juhásovej. Zborník spolu s kolektívnou štúdiou Básnický minimalizmus. Krátky úvod do problematiky (2022), ktorej súčasťou je i heslár vybraných pojmov, publikovanou v časopise Litikon (roč. 7, č. 2, s. 5 – 19), môže byť užitočnou kontaktnou zónou pre záujemcov o minimalizmus, a to nielen z priestoru literatúry.
Mgr. Natália Kubašová, PhD.
Katedra slovenského jazyka a literatúry
Filozofická fakulta Katolíckej univerzity
Hrabovská cesta 1
034 01 Ružomberok
e-mail: natalia.kubasova@ku.sk