Prečo recenzia na poľskú knižku? Dôvodov môže byť niekoľko. Hádam príliš nezveličíme, ak povieme, že Poľsko sa stalo v 20. storočí filozofickou veľmocou. Koľko svetoznámych slovenských filozofov poznáme? A koľko poľských? Ingarden, Wojtyla (fenomenológia), Bocheńsky (tomizmus), Tarski (logika), Kolakowski (etika, politika), Tatarkiewicz (estetika)… Slovensko sa skrátka má  čím inšpirovať od Kopernikovej vlasti.  Druhým dôvodom je geografická i kultúrna blízkosť Poľska. Hoci filozofická múdrosť prekračuje regionálne hranice a ašpiruje na univerzálne prijatie, môžeme sa tešiť z toho, aká dobrá filozofia sa pestuje hneď za našimi humnami. A tretím dôvodom je samotný Ryszard Legutko, ktorý je jedným z predstaviteľov súčasnej generácie poľskej filozofie. Ako vyzerá poľská filozofia dnes a čím nadväzuje na svojich slávnych predchodcov?

Ryszard Legutko je polemický typ filozofa a v Krakove, kde vyučuje napríklad na Jagelonskej univerzite, pozná jeho meno hádam každý, kto sa čo len okrajovo venuje filozofii, prípadne si sem-tam prečíta taký časopis, ako je u nás napríklad .týždeň. Legutkovo písanie je však zaujímavé aj niečím iným než iba polemikou. Nazdávam sa, že jedným z jeho cieľov je priblížiť filozofiu nefilozofickému čitateľovi, a tak ho vychovávať. Jeho filozofický argument je jasný, jednoduchý, zrozumiteľný a  prezentovaný nezvyčajne prístupnou formou. A keďže sa väčšinou zaoberá nejakou horúcou témou, ku ktorej sa kriticky vyjadruje, čitateľ nemá pocit, že ho niekedy podrobným vysvetľovaním poučuje – aj keď to vlastne robí. 

Ďalšia z vecí, pre súčasného filozofa pomerne vzácna, je, že má vyhranený postoj. Stojí na strane klasickej filozofie, najmä Platóna, ktorého niektoré dialógy preložil do poľštiny. Aj pokiaľ ide o otázky života v spoločnosti, výchovy a politiky je platonikom. Jeho platónsky prístup možno vidieť na tom, ako analyzuje spoločenský diskurz. Podľa neho dnes spoločenskému mysleniu vládne dualizmus, a nie pluralizmus, ako sa to väčšinou prezentuje. Na stranách barikády nestoja proti sebe „konzervatívci s liberálmi, religiózni s ateistami, utopisti s realistami, progresivisti s tradicionalistami“, ale tí, ktorých hlavným motívom je usporiadanie a vylepšovanie sveta, a tí – k nim sa hlási aj krakovský profesor – ktorých cieľom je usporiadanie, či „uporiadkovanie“ človeka. Kým prví chcú budovať lepší systém, v ktorom by súčasný človek mohol slobodne žiť podľa seba, tí druhí chcú človeka vychovávať a formovať jeho charakter (s. 7 – 9).

Legutko však nie je čistý platonik ale kresťanský platonik. Kresťanský nie v tom zmysle, že by vo svojej filozofii vychádzal z kresťanských právd a tie prioritne rozvíjal, ale že kresťanskej pravde neodporuje a – aj s pomocou Platónových argumentov – je pripravený ju brániť, ak je v spoločenskom diskurze kritikmi neprávom zneuznávaná. Jedným z príkladov, kde používa platónsky argument pri obrane kresťanských hodnôt, je otázka celibátu. Tomu sa dnes často pripisuje spoluzodpovednosť za pedofilné škandály kňazov s odôvodnením, že je neprirodzený. Veď sexuálna žiadostivosť a pudy sú predsa „tiež dané od Boha“, tak načo ich nasilu „neprirodzene“ obmedzovať. Katolícka cirkev, ktorá to robí, obmedzuje ľudskú slobodu a chce človeka ovládať. Aby bola tolerovateľná pre dnešnú spoločnosť a dobu, potrebuje reformovať (s. 130). Naturalistická koncepcia ľudskej prirodzenosti, ktorá podľa Legutka stojí v pozadí týchto názorov, však nie je, napriek svojej rozšírenosti, tou správnou optikou, cez ktorú treba pozerať na človeka, dokonca ani na toho súčasného. Oproti nej stojí „jedna z najvážnejších morálnych tradícii, aká sa vyskytovala v západnej kultúre od antických čias“ (s. 132).  Hádam sa nevzdialime od intencií krakovského filozofa, ak námietku voči naturalizmu priblížime týmto obrazom: človek, ktorý prenechá svoj život vášniam, aby ním hýbali, sa podobá smädnému na púšti, ktorý sa zo všetkých síl pachtí za vodou, ale ju nikdy nedosiahne, hoci si pod vplyvom halucinácií myslí, že ju už má na dosah. Vášne a žiadosti nie sú zo svojej povahy iba „chaotické, bezuzdné a konfliktné“, ako  píše Legutko, ale sú predovšetkým iluzórne v tom, že človeku sľubujú dobrá, ktoré mu nie sú schopné poskytnúť a tým ho vlastne klamú. Práve pre tieto ich vlastnosti sú v klasickej, ale i neskôr v kresťanskej filozofii, pokladané za akúsi nižšiu zložku človeka, ktorú treba rozumom usporiadať a ovládnuť, aby „slúžila cieľom vytýčeným cez to, čo je v človeku vyššie. To niečo –  najčastejšie nazývané duchovným elementom v človeku – udeľuje ľudskému životu jednotu i dôstojnosť, stanovuje jeho osobnosť a umožňuje mu dopátrať sa všeobecnejšieho existenciálneho zmyslu.“  Morálne „uporiadkovanie“  je teda nevyhnutnou podmienkou plnohodnotného a šťastného života. Celibát v tomto svetle nie je len akýmsi „existenciálnym excentrizmom“, ale jedným z vrcholov dlhej tradície, ktorá sa začala rozvíjať niekedy pred dva a pol tisíc rokmi Platónom (s. 132, 133).

Na obale najnovšej Legutkovej knihy Prinavrátený raj (názov nápadne evokuje druhú časť Miltonovej epickej poémy) je portrét Mladého Bakchusa od Caravaggia. Obraz smutno-zasneného mladíka s hroznom vo vlasoch s obľubou používajú vinári. Čo ním chce však povedať autor (či vydavateľ?) „politicky nepolepšiteľných esejí o liberalizme, feminizme, homosexuáloch, demokracii, ľudských právach, celibáte, vojne civilizácii, intelektuáloch…?“ (zadný obal).

Podľa Legutka sú súčasné spoločenské otázky motivované určitou základnou tendenciou: „Veľa dnešných filozofických a politických orientácií má svoje vlastné vízie raja, ktoré sa snažia, aspoň sčasti, energicky realizovať. Dokonale skonštruovaný svet, v ktorom nie je diskriminácia, netolerancia, nerovnosť a všetky iné hriechy nového politického náboženstva a v ktorom sa bez prekážok oddávame vlastným ´životným štýlom´, to je obraz, ktorý sa dotýka predstáv miliónov ľudí a formuje jazyk ich túžob a očakávaní.“ (s. 9) Autor chce  poukázať na zdanlivosť a klamlivosť tohto obrazu, pretože projektované vízie a ideály budúceho dokonalého sveta sa na základe jeho analýz ukážu byť iluzórnymi ako predstavy opilcov, ktoré sa pod váhou triezveho úsudku rozpadnú na chaotický agregát protichodných túžob. Týmto akoby súčasný spoločenský diskurz nápadne pripomínal impresionistický obraz, na ktorý keď sa pozrieme zblízka, zmení sa na zhluk jednotlivých farebných škvŕn. Kým milovník impresionistov musí od obrazu ustúpiť ďalej, aby videl, čo znázorňuje, rozumný človek by sa nemal dať opantať určitou lákavou víziou, ak vopred zblízka nepreskúmal jej zakotvenie v realite.

Legutko ukazuje, že takýmto klamlivým impresionistickým obrazom súčasnosti je napríklad koncept práv. Ten vychádza z presvedčenia, že iba v spoločnosti, v ktorej budeme môcť bez obmedzení využívať naše práva, bude ľudský život konečne stáť za to. Problém však je, že práva prichádzajú navzájom do konfliktu. Ako píše Legutko v eseji „Právo na všetko“, koncept práv pôvodne predstavoval bariéru modernému štátu, ktorý mal a stále má tendenciu neustále rozširovať hranice svojej moci a kontroly. Takýmto spôsobom vzniklo napríklad právo na slobodné vyznávanie náboženstva – ako odpoveď na snahu moderného štátu presadiť štátne náboženstvo. Avšak postupne sa štát čoraz viac stával garantom ľudských práv, zoznam ktorých sa v posledných desaťročiach značne rozrástol: štát dnes garantuje právo na zdravotnú starostlivosť, vzdelanie a pod. Na jednej strane „mám právo na niečo“ znamená „môžem to robiť a štát mi to nemôže zakázať“, zároveň však „mám právo na niečo“ znamená „som povinný to mať a štát mi to musí zabezpečiť“ (s. 29). Chceme štát ohraničiť a robíme to tak, že ho nechávame rozrastať sa. Koncept práv má navyše aj ďalšie trhliny. Má tendenciu stávať sa jedinou legitimitou ľudských činov. „Na mojej strane môže byť argument, krása, pravda, čokoľvek, no ak môj protivník má právo, tak tieto hodnoty v ničom neposlúžia ani mne, ani jemu, ani nikomu inému.“ (s. 28)

Azda najvážnejší filozofický problém práv sa týka ich pôvodu. Odkiaľ vieme, že existujú? Kde? Akým spôsobom? Sú to vlastne akési ontologické otázky, na ktoré nám chýbajú odpovede. Legutko si všíma, že kým vo všeobecnej deklarácii práv z roku 1948 bola existencia práv spojená s dôstojnosťou človeka, ktorý je obdarovaný rozumom a svedomím, v Charte základných práv z roku 2000, sa spomína iba dôstojnosť, bez ďalšieho vysvetľovania, keďže kategórie rozumu a svedomia sa stali pre „súčasnú ortodoxiu“ podozrivými, nehovoriac o Bohu. „Odkiaľ teda vieme, že človek má dôstojnosť, keď nám nie je dovolené povedať o ňom nič viac?“ (s. 33)

V tomto duchu sa nesú aj rozbory o demokracii, feminizme, vojne civilizácií i ďalších spoločenských fenoménoch ako liberalizmus či rodina, ktorých súčasné chápanie má v sebe čosi iluzórne. Nedostatky demokracie chceme liečiť vylepšovaním demokracie a nevšímame si vážne výčitky, ktoré demokracii adresovali nielen antickí, ale i liberálni filozofi, keď ju vnímali ako vážne ohrozenie individuálnej slobody. Demokracia je navyše beznádejne spojená s duchom partajníctva. Jej bežnou praxou je pokrytectvo, pretože jej povaha napomáha existencii priepastného rozdielu medzi verejnou  a súkromnou rétorikou. Tou prvou sa moralizuje, druhou sa pragmaticky mieri k moci (s. 107, 108).

Vtipný je Legutkov argument proti feminizmu, ktorý chce byť alternatívou mužskému mysleniu, ktoré vraj utláča a diskriminuje ženy. Avšak vo feministických textoch je pomaly nemožné odhaliť čo len jeden špecifický ženský argument. Naopak, „keby nebolo koncepcií Marcuseho, Nietzscheho, Freuda, Lacana, Foucaulta a Derridu, dnešný feminizmus by neexistoval.“ (s. 68)

Keď sa dnes odvolávame na západnú civilizáciu, väčšinou svoju argumentáciu oprieme o slobodu. Záleží však na tom, akú slobodu máme na mysli. Legutko kritizuje Orianu Fallaci, podľa ktorej nás nepriatelia nenávidia; nie pre kresťanstvo či filozofiu, ale preto, že „pijeme víno alebo pivo, chodíme od kina i do divadla, nosíme extravagantné oblečenie, kúpeme sa nahí, a tiež sa milujeme, ako chceme, kedy chceme a s kým chceme“ (s. 42). Nie je však toto bezhraničné chápanie slobody, ktorého hrdinom je skôr Larry Flint než povedzme Matka Tereza, v skutočnosti úpadkom civilizácie, teda nie tým, čo by sme mali chrániť?

V čom teda spočíva hodnota Legutkovej útlej knižky? V autorovom konzervativizme? Pravda, je síce konzervatívny, ale nie deklamačne, lež filozoficky. Neapeluje, nevyzýva, ani nevzýva ducha konzervativizmu; nedovoláva sa otcov zakladateľov, ani nezakladá think-thanky, ktorými by efektívne menil svet. Iba sa vyjadruje k aktuálnym témam: nie ako historik filozofie, ktorý sa snaží oprášiť zabudnuté myšlienky akoby múzejné exponáty, aby nám pripomenul, čo tu už niekedy bolo, ale ako politický filozof, ktorý je presvedčený o tom, že odkaz klasickej filozofie je rovnako živý dnes, ako pred dva a pol tisíc rokmi: človek sa nerodí ako slobodný, ale ako neslobodný. Nie spoločnosť ho púta reťazami, ale pomocou výchovy sa musí vyslobodiť zo zajatia vášní. Preto človeku viac prospeje, ak sa namiesto projekcií ideálnej spoločnosti, v prvom rade zamieria na reformu samého seba.

Mgr. Juraj Šúst
Katedra politológie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2