Československá tlač a kultúra prežívala v 60. rokoch 20. storočia zlaté časy, ktoré kulminovali v roku 1968. V januári vyvrcholila kríza Komunistickej strany výmenou jej vedúcich predstaviteľov, na poste 1. tajomníka vystriedal Antonína Novotného Alexander Dubček a zmenilo sa aj obsadenie ostatných vedúcich funkcií. Spoločnosť volala po zmene, po demokratizácii a zdalo sa, že sa dočká. Tento demokratizačný proces, známy pod pojmom Pražská jar, sa najvýraznejšie prejavil v masmédiách. Jedným zo základných pilierov demokratického štátu je sloboda prejavu, ktorá bola v ČSSR hrubo okliešťovaná cenzúrou. Logicky, prvotným prejavom demokratizácie bolo formálne zrušenie cenzúry (formálne preto, lebo prakticky už niekoľko mesiacov predtým nebola dodržiavaná). Zaručenie slobody vyjadrovania a šírenia informácii mali za následok spustenie akejsi pomyslenej lavíny. V periodikách sa začali objavovať články kritizujúce minulú i súčasnú politickú situáciu. Na stránkach novín (no aj v rozhlasovom a televíznom vysielaní) sa rozprúdila diskusia o celospoločenských problémoch. K verejnosti už neprenikali len informácie schválené stranou, postupné obmedzovanie cenzúry malo za následok šírenie rôznorodých názorov a myšlienok. Prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov akoby Pražská jar vstúpila do každej domácnosti a politika sa už nestala záležitosťou najvyšších byrokratických aparátnikov, ale vecou verejnou.

V tlači sa začali objavovať rôzne protichodné názory, viedli sa diskusie i polemiky o celospoločenských problémoch, tabu mnohých tém bolo prelomené. Začali sa množiť články o vykonštruovaných procesoch, pomeroch vo väzniciach, internačných táboroch. Taktiež sa presadzoval iný pohľad na mnohé historické udalosti, hlavne na interpretáciu Slovenského národného povstania. V slovenskej tlači sa pomerne často objavovala myšlienka federalizácie štátu. Na rozdiel od predošlého obdobia sa už nepísalo o asymetrickom modeli štátoprávneho usporiadania a okliešťovaní autonómnych práv slovenských orgánov, ale hľadali sa aj teoretické východiská z tejto situácie.[1]

Novinárska tvorba zažívala svoju vlastnú jar, svoje vlastné obrodenie. Novinári sa postupne učili neposudzovať spoločnosť a dejúce sa udalosti straníckymi normami, ale myslieť samostatne a informovať podľa svojho najlepšieho vedomia. Tento proces však bol násilne ukončený vojenskou intervenciou piatich štátov Varšavskej zmluvy (ZSSR, Poľsko, Maďarsko, Bulharsko, NDR). Tieto štáty už viacero mesiacov s nevôľou sledovali československé demokratizačné tendencie, predstaviteľom štátu dávali na viacerých stretnutiach a rokovaniach pocítiť svoj nesúhlas. Ich obavy z toho, že ČSSR sa môže oddeliť od spoločenstva socialistických štátov vyústili až do tejto najväčšej vojenskej akcie, ktorá sa odohrala v Európe od skončenia 2. svetovej vojny.

Ráno 21. augusta sa obyvatelia ČSSR prebudili akoby do iného sveta. Na uliciach hrmotali tanky, všade bol chaos, nik nevedel, čo sa deje. Intervencia prudko zasiahla aj do pomerov v masmédiách. Jedným z hlavných cieľov okupantov bolo zmocniť sa masmédií, ktoré považovali za strediská kontrarevolúcie. V ideálnom prípade mali tieto prostredníctvom im naklonených ľudí slúžiť okupantom. Aj napriek tomu, že obsadili obe bratislavské tlačiarne, noviny neprestali vychádzať. Väčšina novinárov neváhala a aj v týchto sťažených podmienkach nastúpila do práce. Vďaka nim vyšlo viacero novín už v prvý deň (Pravda, Večerník, Práca, Smena, Hlas ľudu, Kultúrny život), niektoré denníky dokonca vychádzali viackrát do dňa ako mimoriadne vydania.[2]

Najdôležitejšou cennosťou pre novinára sú informácie. V situácii, v akej sa ocitli tí československí 21. augusta sa ich získavanie stalo veľmi ťažké, niekedy až životu nebezpečné. Predávaniu informácií medzi jednotlivými novinármi napomohol rozhlas, pre zvyšok však museli vyjsť do ulíc. Reportéri mali prácu o niečo ľahšiu, pretože skôr splynuli s davom, avšak nemohli vedieť do akej situácie sa pripletú, pretože v tých dňoch nebezpečenstvo číhalo na každom kroku. Taktiež si nemohli byť istí, či sa na ulici nepohybujú kolaboranti, ktorí by ich mohli spoznať. V tých dňoch sa vlastne každý obával zatýkania, ktoré ako sa predpokladalo nastane. O poznanie ťažšia bola práca fotografov. Snahou získať pre noviny zábery z ulíc riskovali svoje životy. Fotoaparátom totiž budili neželanú pozornosť, ktorá mohla vyústiť až do tragédie. A tá sa skutočne odohrala. Študenta Slovenskej vysokej školy technickej zastrelili sovietski vojaci potom, ako sa pokúšal vyfotiť ich tanky. Po streľbe dokonca nedovolili odpratať ani jeho mŕtvolu, zostala tam ležať ako memento všetkým ostatným – s okupantmi sa neradno zahrávať![3]

Novinári sa snažili okrem informovania domáceho obyvateľstva posielať správy a obrazový materiál aj do zahraničia. Zásielky s týmto tovarom sa doručovali prostredníctvom vybudovanej siete kontaktov so zahraničnými novinármi. Prostredníctvom týchto kontaktov sa do zahraničia dostávali fotky a filmové pásy so zábermi z ulíc československých miest. Touto cestou prešli aj fotografie Ladislava Bielika, ktorý v tom čase pôsobil v Smene. Prostredníctvom nich celý svet uvidel to, čo sa dialo počas prvých dní okupácie v Bratislave. V uliciach nafotil 187 fotografií, medzi nimi vyniká najmä známa fotografia muža, ktorý sa s obnaženou hruďou postavil zoči-voči tanku. Táto neskôr vyhrala prestížnu súťaž World Press Photo a stala sa symbolom odporu československých občanov proti okupácii.[4]

Svoju povinnosť si novinári začali konať od prvého dňa aj napriek rôznym prekážkam. V Bratislave boli obsadené obe tlačiarne a preto sa museli hľadať náhradné riešenia, napríklad tlačiareň pre smútočné oznámenia a vizitky. Improvizovalo sa ako sa len mohlo, len čo sa jedno miesto odhalilo alebo padlo podozrenie, že už nie je bezpečné, vyhľadalo sa ďalšie.[5] A tak to bolo aj so sídlami redakcií. V tých pôvodných sa novinári dlho nezdržali, vojská mali adresy a netrvalo im dlho, kým ich vypátrali. A tak nastal kolotoč sťahovaní a skrývania sa. Napríklad Smena sa po obsadení svojej redakcie sovietskymi vojskami presťahovala do dvoch bytov svojich redaktorov. V jednom z bytov sa získavali informácie z rozhlasu alebo televízie, zhromažďovali sa svedectvá od novinárov. V druhom sa noviny pripravovali na vydanie.[6]

V prvý deň okupácie sa noviny opierali najmä o správy z rozhlasu a o vyhlásenia politických orgánov prečítaných v éteri či doručených priamo do redakcií. Denník Pravda vyšiel v rozsahu len dve strany, rozdávaný bol zadarmo, v niektorých prípadoch dokonca priamo z okien redakcie. Čitateľom sprostredkoval prehľad doterajšej situácie. Informácie z diania na uliciach boli k dispozícii predovšetkým z Prahy, kde sa už v noci odohrali prvé strety občanov s vojskami. Zvyšok vydania tvorili výzvy redaktorov na zachovanie pokoja, rozvahy a nevyvolávanie provokácií. Uverejnené boli aj vyhlásenia politických orgánov, menovite Predsedníctva ÚV KSS a SNR, v ktorých zaujali svoj postoj k vzniknutým udalostiam.[7] Novinárom z denníka Práca sa podarilo získať informácie o dianí v zahraničí. Tie boli pre obyvateľov rovnako dôležité, mnohí z nich dúfali, že je nejaká možnosť dostať vojská z krajiny pomocou medzinárodného spoločenstva. Veľká Británia na znak svojho protestu proti okupácii prerušila telefónny styk so ZSSR na neurčito. Rakúsko zase z obavy vyplývajúcej zo susedskej polohy vyhlásilo aj napriek svojej neutralite mimoriadny stav pre armádu, ktorá sa nato vydala na pochod z kasární smerom k hraniciam s ČSSR. V novinách sa objavili aj prvé správy o zranených – v Košiciach sovietske vojsko zrazilo ženu a ťažko ju poranilo.[8]

Druhý deň okupácie boli noviny obšírnejšie, obsahovali viac informácii z regiónov, hemžili sa stanoviskami politických organizácii, závodných rád a skupín rôznych pracovníkov (od spisovateľov, hercov až po robotníkov z fabrík). V tento deň (22. augusta) vyšiel po prvýkrát aj denník Smena s už spomínanými fotografiami L. Bielika z bratislavských ulíc. Rozsahom mal len dve strany, prinášal však cenné informácie najmä o dianí v zvyšku republiky, situačné správy z Prahy, Liberca, Ostravy, Jáchymova, Plzne, Košíc a Bratislavy. Mŕtvi a zranení boli vo všetkých mestách okrem Ostravy a Plzne. Vyhlásenia a výzvy adresované občanom novinám doručili Národné zhromaždenie, Ministerstvo zahraničných vecí, Ministerstvo vnútra, Predsedníctvo ÚV KSS, vláda ČSSR a prezident L. Svoboda. Všetci vyhlasovali podporu legálne zvoleným predstaviteľom republiky, žiadali ich okamžitý návrat do vlasti, rovnako ako stiahnutie okupačných vojsk, hlásali pokračovanie v Akčnom programe a hlavne vyzývali občanov k pokoju a rozvahe.

Prezident sa vo svojom prejave prihováral k obyvateľstvu takto: „Znovu sa však na Vás, drahí spoluobčania, obraciam s naliehavou prosbou, aby ste zachovali najväčšiu rozvahu a vyhli sa čomukoľvek, čo by mohlo vyvolať poľutovaniahodné situácie s nenapraviteľnými dôsledkami.“ Toto vydanie už prinášalo širšie ohlasy zo zahraničia. Západné komunistické strany reagovali s rozhorčením a všetky tento akt odsúdili. Stanovisko vydal aj generálny tajomník OSN U Thant. Intervenciu síce odsúdil ako „vážny úder úsiliu o zmierenie napätia medzi Východom a Západom“, avšak v jeho stanovisku chýbali žiadosti k vládam okupačných krajín na stiahnutie vojsk. U Thant ich žiadal len o „zachovanie najväčšej zdržanlivosti vo svojich vzťahoch k vláde a k ľudu“. Nechýbali ani informácie koordinujúce protestnú činnosť občanov – v tomto čísle vyzývali ľudí k opakovaným poludňajším štrajkom sprevádzaným sirénami a zvonmi.[9]

V Práci sa písalo o dvoch mŕtvych občanoch ako o výsledku prvých stretov, ku ktorým došlo deň predtým, s okupačnými vojskami. Doprava v krajine bola ochromená, vojská zablokovali železnice v Prahe, Brne aj Plzni, do ČSSR nedorazili pravidelné spoje z Berlína, Budapešti a Varšavy, obsadené bolo aj ruzyňské letisko v Prahe.[10] Pravda v tento deň pripravila pomerne rozsiahle vydanie, v ktorom sa okrem opakujúcich sa vyhlásení politických predstaviteľov zamerala aj na situačné správy z hlavného mesta a organizačné pokyny občanom. V prvom rade informovala o opatreniach, ktoré sa zaviedli pri zásobovaní občanov potravinami a spotrebným tovarom. Keďže od prvého dňa sa pred obchodmi objavili rady a ľudia skupovali základné potraviny do zásob, museli sa zaviesť určité kvóty. Jeden občan mohol kúpiť 2 kg múky, 1 kg cukru, 1 kg soli, 0,5 kg ryže, 5 konzerv, 5 vajec, 1 mydlo, 10 dkg kávy, 0,5 kg masti, 0,25 l tukov, 0,25 kg masla a dve škatuľky cigariet. Redakcia sa obracala najmä na mladých ľudí, aby sa vyhli nerozvážnym činom, nestavali sa na odpor, lebo tým len dávajú najavo, že u nás skutočne došlo ku kontrarevolúcii. V ten istý deň vyšlo aj mimoriadne vydanie, v ktorom sa už nachádzali novšie správy o dianí z miest. Taktiež sa útržkami zmieňujú aj o svojej osobnej situácii, mnohí redaktori prespali v mieste vydávania novín, pretože bolo riskantné ísť domov.[11] Nik si nemohol byť istý, aké príkazy mali okupačné vojská, vedelo sa len, že prišli zlikvidovať kontrarevolúciu. Keďže tej v krajine nebolo, mohli si pod tým príkazom predstavovať všeličo.

K zásobovaniu sa noviny vyjadrovali aj ďalší deň. Pravda uviedla, že počas bezhlavých nákupov trvajúcich už tretí deň Bratislavčania skúpili o niekoľko stoviek metrických centov chleba viac než zvyčajne. Jedna predajňa v meste uviedla, že za dva dni predala 3200 kg múky a 660 kg soli. Nechýbali ani výstrahy pred provokáciami, ktorých sa dopúšťali okupačné vojská s cieľom vyprovokovať strety s občanmi na potvrdenie teórie o kontrarevolúcii. Okupantský vysielač totiž šíril nepravdivé správy o prestrelke v Jihlave, ktorej padlo za obeť 70 občanov.[12] Cieľom okupačných vojsk bolo takisto zabrániť všetkým možným pokusom počúvať vysielanie Československého rozhlasu a šíriť informácie z neho získané, rovnako ako vyhotovovať dokumentačný materiál zobrazujúci dianie na uliciach a posielať ho von do sveta. Kvôli tomu zastavovali chodcov i autá, prehľadávali ich a konfiškovali tranzistory a fotoaparáty.[13]

Postupom dní sa obnovovali spojenia medzi mestami a v novinách sa začali objavovať širšie správy o dianí v ostatných častiach republiky. Najdramatickejšie správy prichádzali samozrejme z Prahy. Novinári sa pomocou názorných príkladov snažili poukázať na nezmyselnosť násilných prejavov odporu a zbytočných provokácií. V Prahe vytiahol mladík na vojakov zbraň, no skôr, než došlo k streľbe, ho okolostojaci ľudia spacifikovali a zbraň mu vzali. Zbytočnej tragédii sa podarilo zabrániť aj v Brne, veliteľ okupačných vojsk vyhlásil, že ak sa niekto dotkne miestnej sochy červenoarmejského vojaka, spustí na mesto delostreleckú paľbu. Aj napriek tomu sa na nej objavili protiokupačné heslá. Nevedelo sa, či to mali na svedomí miestni, alebo nastrčení provokatéri. Tak či tak, požiarnikom sa podarilo tajne ju očistiť a nikomu sa nič nestalo.[14]

Okupačné vojská svoju „pravdu“ o ich príchode šírili nielen na rádiových vlnách prostredníctvom vysielačov, ale aj letákmi. Jedny také zhodili z helikoptér na Bratislavu, písalo sa v nich: „Prišli (vojaci – triedni bratia), aby spolu s pracujúcimi ČSSR položili odpor kontrarevolúcii, uhájili vec socializmu, odstránili hrozbu svrchovanosti a bezpečnosti Československa. Opustia územie ČSSR, keď bude splnené toto ich ušľachtilé poslanie.“[15] Letáky sa však minuli účinku, ľudia odmietali uveriť rečiam o kontrarevolúcii a ochrannej úlohe cudzích vojsk. Nesúhlasné stanovisko postupom času zastávali aj niektorí príslušníci týchto vojsk. Vo svojej domovine a na nedávnom vojenskom cvičení počúvali hrôzostrašné správy o tom, čo sa deje v Československu. Občania tu mali vraždiť komunistov, preberať moc, paktovať so západnými Nemcami, krajina mala byť v rozklade. No keď sem prišli, nič také nenašli. Nik ich nevítal ako osloboditeľov, správali sa s odporom a zasypali ich hanlivými slovami a nápismi namiesto kvetov. K tomu sa ešte pridala únava z neprestajnej služby a nedostatok jedla. Niet sa čo diviť, že niektorí danú situáciu nezvládli. Či už im praskli nervy a vystrelili do davu alebo odmietli poslúchnuť rozkazy veliacich dôstojníkov. Takýto čin však pre nich mohol mať fatálne následky. Počas prechodu vojsk jednou obcou neďaleko Košíc odmietol mladý sovietsky vojak pokračovať ďalej v ceste. Nevedno, či ďalej nevládal od únavy, hladu, alebo sa mu priečilo to, čo ho už pár dní nútili robiť. Kapitán sovietskej armády však usúdil, že nemá zmysel strácať čas a preto vojaka kvôli neuposlúchnutiu rozkazu na mieste zastrelil.[16] Hoci mali vojaci k dispozícii podrobné mapy i plány, orientácia v cudzej krajine pre nich vôbec nebola ľahká. Po celej republike ľudia strhávali smerové značky, názvy obcí, miest i ulíc. Namiesto starých názvov, často patriacich práve okupačným vojskám (napríklad Leninovo námestie, Ulica Červenej armády), sa v mestách objavila Dubčekova trieda či Svobodovo námestie. Ak sa náhodou aj odvážili spýtať ľudí, tí reagovali buď mlčaním alebo, ak odpovedali, tak väčšinou nesprávne. Napríklad v Čachticiach vojská schválne nasmerovali do miestneho kameňolomu. Vojaci najskôr spanikárili, nevedeli, kde sú, a terén zrejme tiež nebol veľmi vhodný pre ťažkú techniku. Neskôr si však uvedomili, že túto situáciu môžu využiť vo svoj prospech a kameňolom im poslúžil ako dočasný príbytok.[17]

Hoci periodicita Kultúrneho života (časopis Zväzu slovenských spisovateľov) bola raz týždenne, v tomto čase vychádzal tak často, ako len mohol. Prvé mimoriadne vydanie pripravili redaktori do tlače hneď prvý deň okupácie. Časopis nevychádzal v tradičnom formáte, ale skôr v podobe akéhosi letáku. O prekážkach (najmä technického charakteru), ktoré museli novinári prekonať, svedčí to, že väčšina čísel z týchto dní bola prepisovaná na stroji. Obsah bol rovnaký ako u ostatných periodík – informácie o činoch politických predstaviteľov, výzvy k rozvahe a pokoju, generálnym štrajkom, upozornenia na provokácie zo strany cudzích vojsk. Prostredníctvom strhávania trikolór, konfiškácie tranzistorov, novín a obrazov politikov sa snažili vyprovokovať búrlivé reakcie u občanov a tak dokázať prítomnosť kontrarevolúcie. Aj novinári prosili občanov o poskytovanie informácii o dianí v ich okolí a rovnako o opisovanie, kopírovanie a rozdávanie časopisu. Touto cestou sa potom noviny aj ďalej distribuovali a šírili sa medzi ľudí.[18]

Všetky mimoriadne čísla Kultúrneho života sa skladali len z jedného súvislého textu, ktorý bol podpísaný pseudonymom Jonáš. Takto novinári vnášali do textov aj vlastné stanoviská a úvahy o budúcom vývoji bez strachu z prípadného zatýkania „kontrarevolučných živlov“. Po ukončení rokovaní v Moskve, zverejnení komuniké a vystúpení predstaviteľov štátu sa v médiách objavili nesmelé prejavy kritiky a nesúhlasu. Jonáš písal, že nastáva nová politická realita, novinári si musia uvedomiť, že za odvedenú prácu zrejme nedostanú nijaké odmeny ani vyznamenania (niežeby to robili kvôli tomu), naopak, budú radi ak im „odmenou“ nebude výpoveď. Celá redakcia prostredníctvom neho ešte dúfala v to, že politici sa budú snažiť aspoň minimálne pokračovať v nastolenom programe a cieľoch a všetky opatrenia brzdiace tento vývoj budú verejnosti podané ako moskovský diktát.[19]

V krajine však boli aj takí, ktorým bolo od prvého dňa jasné, že vstupom okupačných vojsk sa obrodný proces skončil. Po príchode vojsk vyšlo prvé okupačné a zároveň aj posledné mimoriadne číslo Literárních listů (českého náprotivku Kultúrneho života), v českej časti republiky mimoriadne obľúbeného periodika.[20] Novinári si uvedomovali novú politickú realitu a podľa toho vyznievali aj slová, ktoré adresovali čitateľom: „Nevíme, zda slova, jež píšem, nejsou posledná nadlouho, snad navždy.“ V predtuche blížiaceho sa konca novín bilancovali svoje doterajšie pôsobenie: „Československí intelektuálové považovali za svou povinnost postavit se proti všem důsledkům stalinismu a po léta stáli v prední frontě zápasu za to, aby Československo vyšlo po nové cestě. Jsme hrdí na svůj prínos myšlenkám obrody socialismu…“[21]

Po ukončení rokovaní v Moskve a návrate našej delegácie (27. augusta) sa ich obavy potvrdili. Komuniké jasne naznačovalo, že oblasť, v ktorej sa udejú najväčšie zmeny budú práve masmédiá. Už Oldřich Černík vo svojom prejave (vysielanom 28. augusta) vyhlásil, že vláda prijala určité opatrenia slúžiace na kontrolu tlače. O dva dni nato vláda schválila uznesenie č. 292, na základe ktorého sa zriadil Úrad pre tlač a informácie. Jeho prvé pokyny smerovali k šéfredaktorom a prikazovali im nezverejňovať nič, čo by sa mohlo vysvetliť ako kritika krajín, ktoré k nám vyslali okupačné vojská. Nežiaduce boli aj informácie o škodách a obetiach, ktoré tieto vojská spôsobili. Toto boli prvé lastovičky, ktoré naznačovali, že v dohľadnej dobe príde k opätovnému zavedeniu cenzúry. Ďalšie opatrenia sa prijímali spolu s Národným zhromaždením. 12. septembra NZ pripravilo návrh novelizácie tlačového zákona, ktorým sa pozastavoval §17 zákona č. 84/1968 Zb., teda znovu sa zavádzala cenzúra. Nedá sa však povedať, že od tohto dňa bola tlač opäť cenzurovaná. Redakcie niektorých periodík pravidlá UTI jednoducho ignorovali a ďalej uverejňovali správy podľa svojho uváženia. Situácia sa začala zostrovať až v novembri 1968, kedy bola zastavená činnosť niektorým novinám, v televízii a rozhlase bol ku každej publicistickej redakcii pridelený splnomocnenec UTI, ktorý mal mať konečné slovo pred uverejnením komentárov a správ a mali sa vymeniť redaktori odmietajúci sa podvoliť straníckym uzneseniam.[22]

Od prvých dní okupácie sa v médiách objavoval pojem normalizácia. Kým v tom čase znamenal pre novinárov návrat k predaugustovým pomerom, postupne sa jeho význam začal meniť. Po podpísaní moskovského protokolu sa už pod normalizáciou rozumelo eliminovanie jednak všetkých možných prejavov nesúhlasu s okupáciou a jednak návrat k politickej línii, ktorú ZSSR odobrí. Novinári, navyknutí na niekoľkomesačnú slobodu, pravdaže zaujali nesúhlasné stanovisko. Avšak bezvýsledne. Tí, v augustových dňoch najaktívnejší postupne stratili svoje miesta, rovnako ako aj ostatní, ktorí saneprispôsobili novej situácii. Chabé protesty vyšli tlačou začiatkom jesene, kým novinári ešte stále žili v nádeji na pretrvanie obrodného procesu. Postupom času nádej na obrodu ustúpila normalizácii, ktorá začala prestupovaťspoločnosťou. Pár dní po opätovnom zavedení cenzúry si ešte redakčný kolektív časopisu Život dovolil uverejniť úvodník, v ktorom pravdivo opisujú vzniknutú situáciu a svoj nesúhlas s ňou. Práve tu demaskujú normalizáciu ako čosi negatívne zasahujúce do života celej spoločnosti. „To je prvá normalizácia, s ktorou sme sa stretli a s ktorou – obávam sa – sa budeme musieť ešte dlho potýkať. V tomto smere sme sa, myslím, tak dôkladne znormalizovať nechceli.“[23]

Poctivé plnenie svojich pracovných povinností sa neskôr stalo mnohým novinárom a redaktorom osudné. Strata práce, spoločenského statusu, nemožnosť získať prácu, na ktorú mali kvalifikáciu. To všetko sú len niektoré z mnohých ťažkostí, ktoré museli prekonať, pretože konali svoju prácu bez ohľadu na nebezpečenstvo a neskôr sa odmietli postaviť za prekrútenú verziu udalostí. Uznanie patrí novinárom a fotografom, ktorí sa aj napriek ohrozeniu hroziacemu zo strany okupantov, rozhodli konať svoju prácu. Nepochybne si to vyžadovalo veľkú dávku odvahy a nezachoval sa tak v tomto čase každý. Im patrí vďaka za to, že vojenská okupácia Československa neskončila pre jeho obyvateľov oveľa tragickejšie a podarilo sa do značnej miery udržať verejný poriadok.

Ich úsilie o pravdivé informovanie spoločnosti zostalo dodnes zachované na zažltnutých stránkach novín uložených v knižniciach a archívoch. Na nich pred nami ožívajú mrazivé udalosti horúceho augusta roku 1968, ktoré vyústili do smutnej jesene reálneho socializmu. Zmluva o dočasnom pobyte sovietskych vojsk na našom území (podpísaná 16. októbra 1968) fakticky zlegalizovala ich prítomnosť a tým pripravila ČSSR o jeden z posledných prejavov jej suverenity. Návšteva nášho „večného priateľa“ sa pretiahla na dlhých 23 rokov.

L i t e r a t ú r a
HOPPE, J.: Pražské jaro v médiích. Praha, Brno: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR a Doplněk 2004.
ČOMAJ, J., VEREŠ, J.: Čo nebolo v novinách. Bratislava: Mladé letá 1990.
FABIAN, J.: Analýza masových oznamovacích prostriedkov. In: Slovenská spoločnosť v krízových rokoch 1967 – 1970. Zborník štúdií II. Bratislava: Komisia vlády SR pre analýzu historických udalostí rokov 1967 – 1970 a Politologický kabinet 1992.
GINDL, E.: Editoriál. In: Ladislav Bielik. Bratislava: Slovart 2008.
VOLNÝ, S.: Kvadratura času. Praha: Práh 2008.

N o v i n y   a   č a s o p i s y
Literární listy, roč. 1, mimoriadne vydanie – 22. 8. 1968.
Kultúrny život, roč. 23, č. 34, mimoriadne vydanie – 21. 8. 1968.
Pravda, roč. 49, č. 232, 233, 6 mimoriadnych vydaní – 21. 8., 22. 8., 23. 8., 25. 8., 28. 8. 1968.
Práca, roč. 23, č. 232, 2 mimoriadne vydania – 21. 8., 23. 8. 1968.
Smena, roč. 21, mimoriadne vydanie – 22. 8. 1968.
Smer, roč. 20, 1968, č. 206, 207.
Život, roč. 20, 1968, č. 38.

P o z n á m k y
[1] FABIAN, J.: Analýza masových oznamovacích prostriedkov. In: Slovenská spoločnosť v krízových rokoch 1967 – 1970. Zborník štúdií II. Bratislava: Komisia vlády SR pre analýzu historických udalostí rokov 1967 – 1970 a Politologický kabinet 1992, s.144 – 150.
[2] Tamže, s. 152 – 159.
[3] Práca, roč. 23, 23. 8. 1968, mimoriadne vydanie.
[4] GINDL, E.: Editoriál. In: Ladislav Bielik. Bratislava: Slovart 2008, s. 5 – 7.
[5] ČOMAJ, J., VEREŠ, J.: Čo nebolo v novinách. Bratislava: Mladé letá 1990, s. 105 – 108.
[6] Tamže, s. 144 – 146.
[7] Pravda, roč. 49, 21. 8. 1968, mimoriadne vydanie.
[8] Práca, roč. 23, 21. 8. 1968, mimoriadne vydanie.
[9] Smena, roč. 21, 22. 8. 1968, mimoriadne vydanie.
[10] Práca, roč. 23, 22. 8. 1968, č. 232.
[11] Pravda, roč. 49, 22. 8. 1968, č. 232 a mimoriadne vydanie.
[12] Pravda, roč. 49, 23. 8. 1968, mimoriadne vydanie.
[13] Práca, roč. 23, 23. 8. 1968, mimoriadne vydanie.
[14] Pravda, roč. 49, 25. 8. 1968, mimoriadne vydanie.
[15] Kultúrny život, roč. 23, 30. 8. 1968, č. 34.
[16] Smer, roč. 20, 28. 8. 1968, č. 207.
[17] Smer, roč. 20, 27. 8. 1968, č. 206.
[18] Kultúrny život, roč. 23, 24. 8. 1968, mimoriadne vydanie.
[19] Kultúrny život, roč. 23, 30. 8. 1968, č. 34.
[20] VOLNÝ, S.: Kvadratura času. Praha: Práh 2008, s. 200.
[21] Literární listy, roč. 1, 22. 8. 1968, mimoriadne vydanie.
[22] HOPPE, J.: Pražské jaro v médiích. Praha, Brno: Ústav pro soudobé dějiny AV ČR a Doplněk 2004, s. 16 – 17.
[23] Život, roč. 20, 18. 9. 1968, č. 38.

Mgr. Daniela Škulová
absolventka Katedry histórie
Fakulta humanitných vied UMB v Banskej Bystrici
Tajovského 40
974 01 Banská Bystrica