Kišoňová, R.: Päť lotrov. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 3.
BONDY,E.: Bratři Ramazovi. Praha: Akropolis 2007, 148 s.
Próza Bratia Ramazovci je Egonom Bondym datovaná 1. – 30. III. 1985. V prednovembrovom období patrí k jeho neskorším prozaickým samizdatom. Pôvodne text vychádzal na pokračovanie v časopise Vokno – 1. časť v 8. čísle (jeseň 1985), 2. časť v 13. čísle (zima 1987/88), 3. časť v 14. čísle (leto 1988). V 15. čísle Vokna je v obsahu uvedená posledná časť prózy, ale text na príslušných stranách chýba. Bondyho text sa prvého knižného vydania dočkal až vo vydavateľstve Akropolis roku 2007 a má rovnakú grafickú úpravu ako ostatné Bondyho práce z tohto vydavateľstva (Mníšek, Vylitý nočník, Šaman, Máša a Běta, Hry).
Ako napovedá názov Bondyho knihy, ide o parafrázu Dostojevského Bratov Karamazovcov. V centre Dostojevského románu stojí statkár Fiodor Pavlovič Karamazov, despotický zhýralec, morálne skazený človek, ktorého správaním najviac trpia štyria synovia z dvoch manželských zväzkov. Jedným z hlavných motívov diela je myšlienka, že ak niet Boha, všetko je dovolené. Každý z bratov ju hlása iným spôsobom. Ivan vo forme filozofických úvah, Smerdakov ju uskutoční v praxi tým, že zabije otca a napokon i seba, cynický a citovo labilný Dmitrij túži skryto tiež po smrti otca zato, že starý má záujem o jeho ženu Grušenku. Posledný syn Aljoša sa bráni predstave, že niet Boha a odchádza hľadať všeobecné dobro a lásku, v ktoré pevne verí, do kláštora.
Bondy posunul Dostojevského hrdinov dopredu o približne sto rokov a umiestnil ich do Československa. Dej sa odohráva v polovici osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia a autor veľmi dôvtipne zachytáva dobové reálie a nálady. Podobne ako v Dostojevského románe i v centre Bondyho knihy stojí starý zaslúžilý súdruh Ramaz, ktorý si na oslavu šesťdesiatich piatich narodením pozve svojich synov. Najstarší, nevzdelaný, mentálne zaostalý Ferko Smrdák býva s otcom v modernej vile a stará sa o chod domácnosti. Ďalší syn Míša prichádza za otcom na vidiek s nevôľou, keďže starec mu prebral ženu Natašu (ktorá u starého zacítila viac peňazí a pohodlia ako u Míšu) a okrem toho neznáša jeho stranícku príslušnosť a ktovie čím všetkým poškvrnenú minulosť. Na vidiek cestuje s jasným cieľom – zobrať si odtiaľ svoju ženu a raz a navždy sa vysporiadať s otcom. Nie uzmieriť, ale vysporiadať. Ďalším synom prichádzajúcim na vidiek je vedecký pracovník, filozof Ivan, ktorý (nie celkom verejne) kritizuje všetky ideológie založené na túžbe po moci. Posledným prichádzajúcim je najmladší syn, rojko a idealista Aljoša oslnený jogou, budhizmom, mystikou, zenovým kresťanstvom a občasným konzumovaním ľahkých drog.
Bratia po príchode a po Míšovej „uvítacej hádke“ s otcom spoločne diskutujú o ekonomickej situácií v Československu a na „západe“. Ivan dáva neustále do pozornosti nielen ekonomické a hospodárske nedostatky v totalitnom Československu, ale najmä neexistenciu kultúry , čo je podľa neho neporovnateľne horšie. Synovia debatujú aj o Bohu, viere, náboženstve, kultúre, čo je priestor pre autorove úvahy, názory, námietky, mnohé sú známe z ostatných jeho prác, mnohé ponúkajú novú optiku, iné argumenty.
V noci ešte prinúti Ferko Ivana k hlbokej debate, ktorú začne suchým konštatovaním, že Boh neexistuje, z čoho vyplýva, že neexistuje ani posmrtný život. Ale keď niet Boha, kto rozsúdi, čo je dobré a čo zlé, kto rozsúdi človeka? Svedomie, ktoré je subjektívne a relativizujúce? „‚Keď niet boha,‘ povedal pomaly Ivan, ‚nie sú žiadne zákony, ako ty hovoríš, o dobrom a zlom. Nie sú. Naozaj nie sú. Má ich nahradiť slušné správanie. Ale ľudia sa slušným správaním vo vážnych veciach neriadia. Jediné, čo za týchto okolností zostáva, Ferdo, je svedomie. Predpokladám, že nie je úplne relativistické. Dokonca je to azda to, čo odlišuje človeka…‘“ Potom je však podľa Ferda každý sám sebe bohom a svojim sudcom a človeku by bolo miliónkrát lepšie, keby existoval skutočný pánboh.
Na slávnostnom narodeninovom obede sa namiesto idylickej oslavy strhne očakávaná hádka otca s Míšom, ktorí na seba pri stole vyťahujú špinu a pokúšajú sa o vzájomné vydieranie. No triumf patrí starému Ramazovi, ktorý ako víťazný argument vytiahne Míšov účet vo švajčiarskej banke a v náznakoch mu poradí emigráciu. Samozrejme, bez Nataše. Po „narodeninovej slávnosti“ diskutuje Ivan s akýmsi hlasom, možno diablom, možno svedomím, možno bohom. Debata (monológ) sa nesie v pochmúrnej nálade, autor prostredníctvom Ivana a neznámeho hlasu hodnotí spoločnosť, možnú budúcnosť, dejiny, jednotlivca, morálku, existenciu umenia, filozofie (ich častú poplatnosť režimu). Po ostentatívnej hádke s neznámym (vnútorným) hlasom Ivan nadránom zaspí a prebudí sa až na nástojčivé Míšovo dobiedzanie. Dozvedá sa, že otec bol zavraždený a z trezoru zmizli jeho tajné písomnosti (Ramaz mal niekoľko desaťročí prehľad o všetkom a o všetkých, aj najväčších rybách) a pripravované pamäti. Samozrejme, prvý podozrivý je Míša, keďže mal najočividnejší dôvod – žiarlivosť kvôli Nataši a aj najostrejšiu výmenu názorov, v ktorej padli i vyhrážky. Ivan bratom pravdivo dosvedčuje alibi – Míša bol opitý a tvrdo spal vonku pri bazéne, Aljoša sa s kamarátmi zabával na motorkách vonku. Ale o tom, čo robil v noci Ferdo nevie nič a tak potichu podozrieva jeho. Napokon, ani Ferdo nerozprával o otcovi pred vraždou pozitívne. Po Ferda si príde pražská kriminálka a zdá sa, že vrah je odhalený. Vraždou otca trpí najviac Aljoša, ktorý sa pokúsi o samovraždu, ale Ivan ho na poslednú chvíľu zachráni. Dozvie sa od najmladšieho brata nepríjemnú skutočnosť – pred pol rokom zrazil na motorke dieťa a utiekol. Starý Ramaz ho po celú dobu kryl a teraz, keď ho niet, Aljoša trpí neznesiteľným strachom, že sa všetko prezradí a on skončí vo väzení. Na Ramazovskú vilu sa vracia polícia s Ferdom, ktorý je podľa nich nevinný a zatýkajú Míšu. Ivanove protesty a alibi nič nezmôžu, príslušníci ŠTB mu vysvetľujú, ako sa všetko v skutočnosti odohralo: ospalý a tabletkami na spanie omámený Ivan pospával pri bazéne, Míša to využil, predstieral opitosť a zavraždil otca. A ak Ivan nebude takto vypovedať, môže byť odvedený namiesto brata, alebo ho nechajú odviesť na psychiatriu, pre zhoršujúci sa duševný stav a závislosť od práškov na spanie. Ivan je postavený pred rozhodnutie, ako sa zachovať, keďže je presvedčený o bratovej nevine.
Počas rozhovoru s Aljošom si kladie existenčné otázky: ak niet Boha, kto odpúšťa? Niet nijakých racionalistických argumentov pre existenciu Božiu- a nikdy ich nebude. Ale je jediná racionálna pravda, ku ktorej dospieva celá metafyzika, jediná, k akej vôbec môže dospieť, že ak nie je Boh, nemá cenu žiť. Aljoša s ateistickým presvedčením nesúhlasí, vníma svojho nebohého otca, svojich neveriacich bratov, totalitný režim, spoločnosť, život, vrátane toho posmrtného cez ružové okuliare. Kniha končí jeho naivnou detsky optimistickou replikou prednesenou kamarátom motorkárom: Pamätajte si, že pre život nie je nič vyššie, silnejšie, zdravšie ani užitočnejšie ako nejaká pekná spomienka, a hlavne keď pochádza už z detstva, z rodného domu… Ak si človek odnesie so sebou do života mnoho takých spomienok, je už na celý život zachránený. A i keď nám zostane v srdci len jedna pekná spomienka, i tá nám niekedy môže pomôcť ku spáse.
Čitateľ sa síce nedozvedá, kto bol vrah a zlodej, ale koniec koncov to ani nie je dôležité, keďže detektívna zápletka slúžila iba ako pozadie, na ktorom autor rozprestrel svoje úvahy o existencii/ neexistencii Boha, o svedomí, etike a naznačení vtedajších spoločenských pomerov.
Mgr. Renáta Kišoňová, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
renata.kisonova[zavináč]gmail.com