Lukáš Švajlenin: Palimpsest duší [Palimpsest of souls]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 2. (review)

This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.

Ocean Vuong: Na Zemi sme na chvíľku nádherní. Bratislava: Lindeni, 2024. 248 s. ISBN 978-80-566-4020-3.

Vyjdenie knihy Na Zemi sme na chvíľku nádherní som zaznamenal v časopise Glosolália (4/2019)[1] v rozhovore so slovenským spisovateľom Michalom Tallom a následne v jeho krátkom príspevku[2]. Zaujali ma a knihu som si zaobstaral.

Vuong sa vo svojom sociálno-biografickom texte, ktorým nadväzuje na súčasnú francúzsku prózu (A. Ernaux, E. Louis, D. Eribon), venuje trom výrazným témam, ktoré rámcujú predovšetkým jeho detstvo a dospievanie: (1) generačné vyrovnávanie sa s minulosťou svojej rodiny (starej mamy Lan, matky Rose, a tety Mai či nevlastného deda Paula), (2) vlastnou životnou traumou, ktorá sa nabaľuje na už tak zložitú generačnú rodinnú zaťaženosť, (3) priateľstvo s Trevorom pretkané so spoznaním seba ako milujúcej bytosti, priateľa, milenca…

Už z názvu cítime, že autor je básnik. Text buduje na lyrickom princípe, asociáciách, obrazoch a intenzitách, ktoré ho nútia, aby písal, aby „sa vyslobodil. Pretože sloboda, ako som počul, nie je nič iné než vzdialenosť medzi lovcom a jeho korisťou“ (s. 13 – 14). Od prvých momentov sa odhaľuje autorova duša v malebnej scenérii jesenného odletu monarchov sťahovavých zo severu Ameriky do oblastí stredného Mexika. Monarchovia sa stávajú leitmotívom a zároveň metaforou, predznamenávajú mnohé útrapy a strasti života, ktoré odkazujú na spisovateľovu rodinu.  „Celá generácia môže uhynúť za jednu mrazivú noc. Žitie je teda otázkou času, otázkou načasovania.“ (s. 14) Keď Vuong píše o uhynutí generácie v prúde času, myslí na svoju matku Rose, starú matku Lan a tetu Mai, ktoré prežili vojnu vo Vietname a zápasia s ňou hlboko v kostiach, a to i dávno potom, čo vojna skončila, čo z Vietnamu emigrovali do USA: „Nevedel som, že vojnu stále nosíš v sebe, netušil som, že vôbec nejaká vojna bola a že ak do teba vstúpi, už nikdy neodíde – že vytvára ozvenu, zvuk“ (s. 14).

Dielo je koncipované ako list písaný matke: „Milá mama, píšem, aby som ti bol bližšie, hoci sa každým slovom od teba vzďaľujem“ (s. 13). Vuong vie, že tá, pre ktorú príbeh zaznamenáva, si nikdy jeho slová neprečíta: „Spomínam si na to, keď som sa snažil naučiť ťa čítať […]. Tým činom (syn, ktorý učí matku čítať) sa prevrátili naše úlohy a zároveň aj identity […]. ‚Nemusím vedieť čítať,‘ vyhlásila si a so zdrveným výrazom si vstala od stola“ (s. 15). Sú to trpké, ale aj šťastné spomienky – striedajú sa obrazy zložitého psychického rozpoloženia matky, ktorá z nervového napätia (postraumatický syndróm), neustáleho zápasu so sebou a neľahkou situáciou (Vietnamka a emigrantka ocitajúca sa v neznámej, kultúrne odlišnej krajine, nevie dobre anglicky a musí uživiť syna, matku a seba…) nedokáže tlmiť fyzické ataky na syna: „Spomínam si na to, keď si mi hodila do hlavy škatuľu s legom. Keď na drevenú podlahu kvapkala krv“ (s. 16). Tieto scény sa striedajú s jemnými a radostnými obrazmi: „O tom, ako sme sa vždy v sobotu na konci mesiaca vybrali do nákupného centra, ak ti zostali nejaké peniaze po zaplatení účtov. Niektorí ľudia sa vyobliekajú do kostola či na večierok; my sme sa vyparádili do obchodného centra pri diaľnici. […] ‚Dáme si tie fajnové čokoládky,‘ povedala si a ukázala na obchod s čokoládou. […] Potom sme sa šli prejsť, vrecko sme si odovzdávali z ruky do ruky, až sme mali prsty hnedé a sladké“ (s. 17). Scény sa striedajú rýchlo, akoby sa striedali v reálnom živote, sú trpké i úsmevné a šťastné, ako keby sme ich prežili my sami. Napokon, poznáme ich dôverne, vynárajú sa zo spomienok každého z nás…, a predsa sú iné, sú Vuongove, opisuje ich tak, ako ich nachádza vo vlastnom vnútri, ako sa vpísali do jeho tela.

Do sveta dospievajúceho Oceana Vuonga sa vpisujú i príbehy, ktoré mu rozpráva stará mama Lan a matka, priame i nepatrné zmienky o vojne vo Vietname, preciťuje ich strach:

„Teraz si uvedomujem, že som hľadal pokoj, nie však pokoj jej tela, ktoré sa v spánku mykalo, ale pokoj jej mysle. Len v tomto chvíľkovom tichu sa jej mozog, v bdelom stave divoký a výbušný, upokojil. Mal som dojem, akoby som sledoval neznámu osobu s perami zvrásnenými do spokojného výrazu, cudzieho bdejúcej Lan, ktorá pre neustále sa zhoršujúcu schizofréniu z vojny zvyčajne zo seba súkala iba nesúvislé vety. Pamätám si práve jej pomätenosť. Odjakživa sa predo mnou prepínala z jedného stavu do druhého, chvíľku bola pri zmysloch, potom zas nie. Takže keď som ju teraz pozoroval v popoludňajšom svetle takú pokojnú, bolo to, akoby som sa vrátil v čase“ (s. 26).

Traumy a príbehy, ktorými chce Vuong azda „prelomiť ticho tých, ktorí ostali nevypočutí“ (ako sa uvádza na prebale knihy), sa prepletajú s jeho vlastnými zraneniami  a zážitkami, ktoré prežíva ako dospievajúci chlapec (napr. šikana). Odhaľuje tým ďalšie rozmery života, z ktorých sa potrebuje vyslobodiť, preto ich musí nástojčivo vypovedať. Zároveň tým odhaľuje sociokultúrny priestor Ameriky: „Ako ti však mám rozprávať o tom chlapcovi a nespomenúť drogy, ktoré onedlho všetko pokašlali, nespomenúť oxík[3] a koks a to, ako všetko obrátili na prach?“ (s. 118).  Ako štrnásťročný sa na tabakovej farme stretáva s nelegálnym prisťahovalectvom, kultovou hudbou (napr. 50 Cent) a tiež s Trevorom – vnukom majiteľa farmy, ktorý sa stane stredobodom jeho neutíchajúcej mladíckej túžby: „Naša prvá trtkačka vlastne nebola trtkačka. Odvahu porozprávať ti, čo nasledovalo, mám len preto, lebo som si istý, že si tento list neprečítaš – práve vďaka tomu, že ty nevieš čítať, ja dokážem rozprávať“ (s. 119). Zážitky sú sprostredkované ako záblesky toho, čo pamäť dovolí vysloviť… spomienky na to podstatné, čo chce pretlmočiť matke, aby jej Trevora predstavil, aby zvečnil  „súbory [ich] tiel, dýchajúcich a nevysvetliteľných“ (s. 177).

Kniha Na Zemi sme na chvíľku nádherní je postupne sa odkrývajúci palimpsest duší Vuongovej starej mamy Lan, mamy Rose, tety Mai, deda Paula, Trevora i Vuonga samého: „Možno keď sa pozeráme na seba v základe, nehľadáme len krásu, nech už je akokoľvek klamlivá, ale chceme sa ubezpečiť, že sme napriek všetkému nažive. Že to štvané telo, v ktorom prebývame, ešte nezničili, nevyškriabali. Vidieť seba samého ako seba samého je útočisko, a muži, ktorých nikto nezavrhol, to nikdy nepochopia“ (s. 142). Dielo je poetickým obrazom mladého, no životom prevereného človeka, ktorý odhaľuje zo seba azda príliš veľa, aby vypovedal impozantný, no zároveň trýznivý príbeh.

P o z n á m k y
[1] V čísle nájdete aj preklad vybraných Vuongových básní od M. Talla: VUONG, O. Nočná obloha s ranami po klesaní. In: Glosolália, roč. 8, č. 4,  s. 133 – 138.
[2] M. Tallo: Drobnokresba mäkkou ceruzkou alebo vesmír z farieb, citov a tráum v tvorbe Oceana Vuonga. In: Glosolália, roč. 8, č. 4,  s. 131 – 132.
[3] Oxikodón – liek proti bolesti. Ide o silne návykové analgetikum. V knihe Vuong  predstavuje  jeden zo sociokultúrnych problémov Ameriky – závislosť mladých na drogách. Rovnako otvára problematiku farmaceutických firiem predávajúcich silne návykové lieky.

Mgr. Lukáš Švajlenin
Katedra žurnalistiky
Filozofická fakulta KU
Hrabovská cesta 1B)
034 01 Ružomberok
e-mail: svajlenin.lukas@gmail.com