Eva Sládeková: Ovocie bdelosti [Fruit of awakeness]. In: Ostium, vol. 21, 2025, no. 3. (review)

This work is licensed under a Creative Commons Attribution-NonCommercial-NoDerivatives 4.0 International License.

Keating, Thomas: Lepší podiel. Stupne kontemplatívneho života. Preklad Pavel Prihatný. Bratislava: Vydavateľstvo Minor/Kapucíni na Slovensku, 2023. 100 s.

Titul Ovocie bdelosti amerického trapistu Thomasa Keatinga nie je najnovší z vydavateľstva Minor. Obsahuje časti z jeho tematických prednášok, ktorými chcel sprístupniť recipientom modlitbu súhlasu. Táto modlitba nie je založená na novej metóde, ktorá by mala veriacich priviesť ku kontemplácii, avšak môže výborne dopĺňať „nemetodickú“ tradíciu modlitby Lectio Divina, keďže vychádza z kresťanskej mystiky a spirituality v jej najslobodnejšom móde. Centering prayer, ako znie anglický preklad názvu, má svoje pravidlá ‒ usadiť sa každý deň približne v rovnakom čase, vybrať si posvätné slovo, ktorým sa má „uzamknúť“ všímanie si všetkého vo vnútri človeka a okolo neho na konkrétne stanovený časový úsek, dokonca sa odporúča časový limit na jej praktizovanie (2x denne minimálne 20 minút). Lectio Divina je tradičnejšie, ale nie menej náročné. Mali by ho tvoriť štyri fázy ‒ čítanie, meditácia, reakcia (modlitba) a nazeranie zmyslu (kontemplácia). V priebehu storočí sa spájali s odporúčaniami časového limitu, pričom existovali rôzne názory na vhodný čas pre jednotlivé fázy alebo voľné prelínanie medzi nimi v rámci celkového trvania.

Modlitba súhlasu „nie je popoludňajším zdriemnutím. Nie je to magický koberec k blaženosti alebo zoči–voči stretnutie s príjemným kučeravcom. Táto modlitba je pustením sa do práce“ (s. 8). Kniha pripomína príručku. V istom teologickom tajomstve, akým je vstup do kontemplácie, ponúka vysvetlenie princípu separácie, stíšenia, počúvania, odovzdanosti, odstupu, venovania sa a vernosti cez evanjeliový príklad priateľských vzťahov a stretnutí v Betánii. Postavy Ježiša, Marty, Márie a Lazára sú novým spôsobom inštalované kvôli pochopeniu, že aj modlitba sa musí vyvíjať, nielen modliaci sa človek. Stáva sa živým výrazom vzťahov a osobností ‒ s kým sa modlíme, ku komu sa vyjadrujeme. Stáva sa stretnutím tiel, myslí, ale najmä sŕdc a duší, ktorých priorita sa postupne očisťuje, nech sú podmienky akékoľvek.

Domácnosť v Betánii ponúka rôzne typy ciest veriaceho človeka, ako sa dostať do prítomnosti Toho, ktorý je „všetko za všetkým“. Hovorí o Ježišovi a jeho priateľoch, o súrodencoch a pohostinnom oddychu pre Bohočloveka, na základe čoho sa rozlišujú známe typy: aktívna Marta, pasívna Mária, asi skvelý muž a brat Lazár, keď sa staral o nezabezpečené slobodné sestry, jedny z najpríkladnejších žien. Ježiš ho považoval za významného priateľa… Autor v texte dáva Marte ešte iný znak ‒ je obrazom očistnej cesty, keď múdrosť zápasí o pozornosť aj na pozadí vzorného a usporiadaného životného štýlu. Mária je zase obrazom osvietenia, pretože neváha všetko nechať tak, vrátane výčitiek a možných rečí, keď sa k nej približuje Ten, kto ju tak fascinuje: zosobnená múdrosť. V osobe Lazára autor krásne postrehol nielen jeho ticho v evanjeliu, ale až akési zmiznutie (por. str. 17).

Ježiš bol Lazárov priateľ. A tento mocný priateľ mu neprišiel vo vážnej chorobe a dileme, kto sa postará o sestry, na pomoc. Musel cítiť rozčarovanie, protirečenie, smútok, beznádej, ktoré neobchádzajú hlbokú ľudskosť. Strácal sa v tom, kto je, až sa, nič netušiaci, stal predobrazom Ježiša na kríži, ktorý tam citoval verš o tom, že ho Boh opustil. Kríza dôvery a lásky sprevádza veľké premeny na duchovnej ceste, čo v jeho prípade predstavujú nové výzvy po vzkriesení. Návrat do každodennosti po niečom extrémne výnimočnom nie je nikdy jednoduchý.

V tomto texte sa práve Lazár vníma ako model kresťanskej transformácie. Hrob predstavuje človeka na duchovnom stupni v tzv. noci ducha, keď sa cíti uväznený, zabudnutý Bohom, opustený milovanými. Marta predstavuje prvý stupeň ‒ mala všetko na dosah, vrátane múdrosti, ktorú prinášal rabbi Ježiš, len chcela „ešte to“ a „ešte sa patrilo priniesť to“. Máriu ponúka kontrastný obraz akoby v romantickejšej polohe. Nič nebolo podstatnejšie ako On… A to mohla ľudsky stále iba tušiť, že je to niekto aj pre ostatných ľudí výnimočný úplne novým spôsobom. Máriu vnímame často idealisticky rovnako ako inú Máriu, Ježišovu matku. V tejto knihe ju autor necháva stotožnenú so ženou, ktorá Krista z lásky pomaže drahým olejom a neušetrí prekrásnu alabastrovú nádobu, ktorú rovno celú rozbije.

Lazár teda zosobňuje mnohé obrazy, paralely: Jána Krstiteľa ‒ brata v láske v tom, ako sa nepripomína, aby jeho priateľ mohol pokračovať vo svojom poslaní ďalej; otca rodiny ‒ pestúna Ježiša, pretože evanjelium neponúka ani detaily o jeho živote a musel to byť predsa výnimočný človek, keď mu Boh zveril do opatery syna; Ježiša ‒ dobrého muža, ktorého chyby v evanjeliu nenájdeme, zato napríklad Jeho paletu emócií a bolesti áno. Keating to vkladá do výkladu pojmov ako duchovný zmysel, nepravé ja, božská terapia, ktorá zahŕňa objav nevedomých dimenzií ľudskej psyché zo strany Freuda a ešte pred ním svätého básnika v mystike Jána z Kríža. „Noc ducha sa javí ako zomieranie. Ale nie je to smrť. Je to proces, ktorý oslobodzuje od tyranie nepravého ,jaʻ. Je to nevyhnutná príprava na plné prijatie božského svetla, života a lásky“ (s. 19 ‒ 20).

„Vždy, keď v našom duchovnom vývoji nastáva významný rast, všetky naše vzťahy ‒ vzťah k Bohu, k nám samým, k druhým ľuďom i k celému stvoreniu ‒ sa menia. Stávame sa novými ľuďmi, ako sa to dialo s Máriou z Betánie pri Ježišových nohách“ (s. 20). Autor píše o kontemplatívnej službe, ktorá vychádza z toho, že „… Boh v nás prebýva. A teda nie je treba chodiť nikam, aby sme ho našli. Musíme len prestať utekať. Mária si nielenže osvojovala Božie slová, ona sa stávala Slovom Boha“ (s. 21). Úplnosť v prítomnosti je úplnosťou daru, ako to ponúkajú obrazy Márie pri Ježišových nohách a Márie, ktorá rozbije nádobu s voňavým olejom nehľadiac na to, že možno v teple bude pre niekoho tej vône priveľa.

„Kontemplácia nie je len modlitbou, ale aj činnosťou. A taktiež nielen modlitbou a činnosťou, ale aj darom vlastného najvnútornejšieho bytia a celého seba samého. Potrebujeme dovoliť Bohu, aby bol Bohom v nás. Každý z nás je vnútorne schopný prenechať Bohu takúto slávu. A v tom spočíva obrovská dôstojnosť ľudskej osoby“ (s. 23).

Stávanie sa slovom Boha (por. s. 39) je problémom dozrievania a na tejto ceste autor pripomína nielen stáročnú prax čítania Biblie spôsobom, že čitateľ ponechá textu slobodu konfrontovať ho s vlastnou realitou, ale aj nutnosť uchopiť eucharistiu ako prijímanie živého Boha v osobnej a zároveň v spoločenskej rovine. Dynamika živej viery predpokladá pohyb. A hoci to bude znamenať špirálu, kruhy, nezmaže to cieľ, ku ktorému sa veriaci kresťan vzťahuje ‒ jeho Stvoriteľ, Spasiteľ, ale aj priateľ v núdzi, radosť, šťastie.

Na ceste viery je potrebná, užitočná, nutná disciplína v redukovaní prekážok v nás (por. s. 44). „Potrebujeme ako soľ explóziu zmyslu, aby sme boli plne ľudským spôsobom schopní ustáť pretlak informácií…“ (s. 57). Práve k tomu môže poslúžiť kontemplatívna prax, ktorej princípy už boli spomenuté. Tieto princípy sa musia „dostať“ človeku opäť vedome „do krvi“: prebývanie Boha v človeku, meditácia celého Ježišovho života, ktorá naučí vhľadu Márie, ekleziálna bdelosť voči všetkému, pretože Boh prebýva všade. Len trpezlivým spôsobom učenia sa započuť milovaného Boha v tichu, kde bol skôr, ako sa stal Slovom, môžeme dospieť, odpútaní vo všetkých túžbach alebo ničote, cez zjednotenie v spoločných dobrách k Jednote ‒ k Nemu ako priorite a zmyslu všetkého.

PhDr. Eva Sládeková
Obchodná akadémia a Stredná odborná škola obchodu a služieb
Zlaté Moravce
e-mail: evelyn.sladekova@gmail.com