Vydrová, J.: Osobné znamenia o stave doby. In: Ostium, roč. 14, 2018, č. 3.
Martin M. Šimečka: Světelná znamení. Bratislava: Salon 2018.
Reedícia listov filozofa Milana Šimečku, ktoré napísal svojmu synovi z väzenia v rokoch 1981 – 1982, vychádza v čase, keď si pripomíname výročia dvoch významných udalostí našich dejín, okupáciu 1968 aj sto rokov od vzniku Československa. Obe tieto udalosti sú dnes prekvapivo aktívne vnímané verejnosťou, mladšou generáciou, občianskymi a umeleckými iniciatívami. Naznačuje to, že neosobné historické fakty ustupujú osobnému, problematickému a bolestnému prežívaniu generácie našich rodičov a starých rodičov. Tá je nevyhnutne spätá s našimi aktuálnymi životmi. V podobnej situácii sa ocitáme aj pri čítaní listov otca z väzenia, ktoré sprevádzajú a dopĺňajú slová jeho syna. Světelná znamení sú intímnou výpoveďou neprávom uväzneného a umlčaného intelektuála, ako aj prehĺbením filozofických otázok osudu človeka, slobody a hľadania zmysluplnosti. Ak má svetelné znamenie niečo ukázať, oznámiť, osvetliť, potom cez tieto stopy postupne prenikáme do života rozdelenej a zranenej rodiny, ktorá chce ostať verná životnému odhodlaniu a intelektuálnej poctivosti.
Keď budeme čítať knihu v tejto podvojnosti, ukáže sa nám „živá situácia dejinného človeka“,[1] ktorého úlohou, ako píše Milan Šimečka, sa stala (bola mu pridelená) filozofia. Ak sme dnes možno viac vnímaví na dejinné udalosti minulého storočia, našej pozornosti by nemala uniknúť ani situácia samotnej filozofie, pozícia filozofa, ktorá bola (a azda aj vždy bude) náročným vydobýjaním prístupu k jej samotným možnostiam, k položeniu filozofickej otázky a hľadaniu odpovedí. Inými slovami, je to bod, v ktorom sa „stretáva filozof a filozofia“, to, „ako sa človek stáva filozofom a ako sa filozofia stáva osudom človeka“.[2]
Prideľovanie, prijímanie úlohy filozofovať sa môže odohrávať na málo pravdepodobných miestach a za okolností, ktoré na prvý pohľad slobodu myslenia potláčajú. Naopak, slobodné akademické prostredie, ktoré by malo z princípu poskytovať základné podmienky pre prácu intelektuála, môže ostať vo svojom poslaní nevyužité. Tento paradox opisuje Milan Šimečka sám na sebe, keď opisuje ľudský život ako výnimočný stav (s. 53), nie je to celkom stav ohrozenia, ale skôr taký stav, ktorý čelí nástrahám „zlej náhodnosti“, spovrchneniu, úpadku, nude či devalvácii.
Permanentný výnimočný stav nedovolí vzdať sa v živote, vymeniť ho za niečo zdanlivo bezpečnejšie, nenáročnejšie. To, čo si pod tým človek predstavuje pri čítaní listov z väzenia z komunistickej éry, je určite iné než to, čo človek prežíva v slobodnej stredoeurópskej krajine dnes. To však neznamená, že tu neexistujú priesečníky, v ktorých sú nám tieto priestory zrozumiteľné a do ktorých sa dajú „preložiť“. Život je prepletený útrapami, smútkami, tlakom povrchnosti, sklamaniami a nepriazňami, ktoré sme si nevybrali, ale ktoré nás zasahujú. Zasahujú nás, a tým nám ukazujú, ako píše Šimečka, že „iný život nie je“ (s. 53).
Naša odpoveď životu má byť primeraná jednote našej duše, ktorá sa má starať o svoju skutočnosť, svojím spôsobom ju strážiť, aby „toto dielo bolo solídne, pravdivé“ (s. 81). Nemá význam z reality unikať alebo si ju premaľovať, ale pochopiť ju a toto pochopenie je v skutočnosti „jednoduché“. A je to takisto poctivejšie a „dôstojnejšie človeka, než sa baliť do teplej uniformity života, ktorý sa začína a končí večerom, bez toho, aby človeku poskytol ostrejší vnem. Takéto obnaženie, strhnutie ochranných obalov, pomáha očiam, aby sa lepšie rozhliadli, duši, aby mohla zmerať hĺbky, a rozumu, aby sa rozbehol voľnejšie, rýchlejšie a s radostnou dychtivosťou… Samozrejme, aby to všetko fungovalo, nesmie mať človek pod tými zvykovými a civilizačnými obalmi hrošiu kožu, plytkú dušu a tupý rozum“ (s. 93).
Priamo na tieto filozofujúce výbery z listov môžeme druhým dychom nadviazať tým, o čom v prvom rade sú slová Milana Šimečku – sú listami o láske, vzťahoch, rodičoch a deťoch, rodine, ktorá nemôže žiť spolu v byte na Pražskej ulici. Slová, ktoré hľadajú cez bežné predmety – drobnosti, spomienky, sprítomnenia – kontakt s najbližšími, spoločné intenzívne prežívanie, hovoria až príliš veľa, aj syn opisuje takto otcove slová: je v nich „zakliata skutočnosť. Aj keď je ukrytá za ich prvým významom“ (s. 11).
Nedávno som náhodne v knižnici narazila na knižku, ktorú pri piatom výročí smrti Milana Šimečku pripravili Jolana Kusá a Peter Zajac. Je to zborník textov, ktoré si z rôznych uhlov pohľadu pripomínali dielo a život Milana Šimečku. Zborník sa volá Prítomnosť minulosti a minulosť prítomnosti a svojím názvom aj dnes provokuje k tomu, aby sme nanovo premysleli postoj k minulosti, ako aj bod, z ktorého naše myslenie vychádza. Aby sme k vlastnému uvažovaniu, intelektuálnym výkonom, prikladali svoj život. Tak to robil aj Šimečka. Jolana Kusá vo svojom texte O povahe skutočnosti Milana Šimečku píše: „Považoval za dôležité pre dôstojnosť a integritu ľudského života premýšľať vlastný život, nedopustiť, aby sa nám stával, a pamätať si všetko dôležité, k čomu sa dopracujeme myslením, skúsenosťou a vzdelaním.“[3]
Slová v listoch Milana Šimečku k nám prichádzajú ako svetelné znamenia z obdobia, ktoré je nám svojimi okolnosťami vzdialené, no napriek tomu im každý môže – žiaľ, mnohí i nemusia – rozumieť.
L i t e r a t ú r a
KUSÁ, J., ZAJAC, P. (eds.): Prítomnosť minulosti a minulosť prítomnosti. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku 1996.
PATOČKA, J.: Pokus o českou národní filosofii a jeho nezdar. In: Češi I. Sebrané spisy, sv. 12. Praha: OIKOYMENH 2006, s. 341 – 365.
ZUMR, J.: K filosofovým šedesátinám. S Janem Patočkou o filosofii a filosofech. In: PATOČKA, J.: Češi I. Sebrané spisy, sv. 12. Praha: OIKOYMENH 2006, s. 607 – 629.
P o z n á m k y
[1] PATOČKA, J.: Pokus o českou národní filosofii a jeho nezdar. In: Češi I. Sebrané spisy, sv. 12. Praha: OIKOYMENH 2006, s. 365.
[2] ZUMR, J.: K filosofovým šedesátinám. S Janem Patočkou o filosofii a filosofech. In: PATOČKA, J.: Češi I, c., d., s. 607.
[3] KUSÁ, J.: O povahe skutočnosti Milana Šimečku. In: KUSÁ, J., ZAJAC, P. (eds.): Prítomnosť minulosti a minulosť prítomnosti. Bratislava: Nadácia Milana Šimečku 1996, s. 32.
Mgr. Jaroslava Vydrová, PhD.
Filozofický ústav SAV
Klemensova 19
813 64 Bratislava
e-mail: jaroslavavydrova@gmail.com