Aké sú naše osobné dejiny lásky? Ako milujeme? Čím bola naša schopnosť lásky ovplyvnená? Autor veľmi známej knihy Základní formy strachu, ktorá bola vydaná pred desiatimi rokmi, nás vo svojej novej knihe pozýva pootvoriť dvere do našich osobných dejín lásky. Kde je jej začiatok? Ako bola formovaná? Čo všetko v priebehu nášho života malo vplyv na našu schopnosť milovať?

Fritz Riemann dáva odpovede na tieto otázky v knihe s výstižným názvom Schopnosť milovať. Lásku nevníma ako pasívny stav, ale ako aktívny čin, konanie, ktoré vyžaduje vlastné rozhodnutie a zodpovednosť. Láske je túžba po prekročení hraníc vlastného ja, potreba sebaodovzdania a otvorenosť pre inakosť druhého – pre niečo, čo je iné alebo viac než my sami.

Naša schopnosť milovať má svoje dejiny –začína naším narodením. Riemann poukazuje na súvislosť medzi detskými skúsenosťami s láskou v rodine a milostnými zážitkami človeka v dospelosti. Spočiatku je naša schopnosť lásky zraniteľná a sme pri jej formovaní závislí od iných, ale neskôr máme v láske možnosti voľby. Milovať sa učíme od najbližších vzťahových osôb – láska, ktorú od nich dostávame, tvorí zárodok našej neskoršej schopnosti milovať. V ranej fáze nášho života potrebujeme hlavne spoľahlivú milujúcu prítomnosť blízkeho človeka. Na jej základe si osvojujeme dôveru – učíme sa dôverovať svetu ako bezpečnému miestu pre náš život a dôverovať sebe a ľuďom. Dieťa si zo zážitku, že je milované, vytvára schopnosť dôvery.

Prvý vzťah v živote si vytvárame s matkou a práve jeho charakter často určuje povahu našich ďalších vzťahov, vrátane partnerského. Matka, ktorá adekvátne reaguje na potreby dieťaťa a odzrkadľuje ich, mu poskytuje istotu, že je hodné lásky a že jeho láska je cenná pre iného. V detstve získava dieťa prvé predstavy o svete a ľuďoch, ktoré v ňom zostávajú ako nevedomý základný životný pocit. V ranom detstve sú vytvorené výhybky do hlavných smerov, ktoré ovplyvňujú celý život.

Naša schopnosť nádeje má takisto svoje dejiny. Vytvára sa v detstve, keď pre nás bolo dôležité vedieť, že matka je s nami, keď ju potrebujeme a že sa po svojich odchodoch vždy vráti. Také dieťa prežíva neprítomnosť matky bez strachu, lebo si je isté jej návratom. V dospelosti lepšie znáša odlúčenia, straty a samotu, lebo sa naučilo dúfať a veriť. V opačnom prípade vytvára v dospelosti závislé vzťahy, čím si samo bráni v samostatnosti. Potrebuje si vytvárať zdravý odstup od iných a podporu, ktorú hľadá u iného, musí nachádzať v sebe.

Každý vývinový stupeň so sebou prináša požiadavku po premene lásky. Láska sa musí premieňať v čase. To, čo je dobré pre malé dieťa, škodí staršiemu dieťaťu. Dieťa potrebuje od rodičov lásku stále v inej forme. Láska rodičov musí byť schopná dieťa postupne uvoľňovať a dovoliť mu žiť jeho vlastný život.

Niektorí rodičia sa snažia udržať dieťa v závislosti a stoja v ceste jeho samostatnému rozvoju. Často očakávajú, že dieťa naplní ich potreby, lebo… oni sami zostali deťmi, žijú nenaplnený život, alebo sú sklamaní partnerským vzťahom. Očakávajú náhradu od dieťaťa a príliš si osobujú lásku dieťaťa. Pre dieťa je záťažou starať sa o potreby svojich rodičov. Dieťa tak neprežíva svoj vývin s hrdosťou a radosťou, ale s pocitmi viny. Po dosiahnutých vývinových krokoch cíti matkino sklamanie a jej strach, že ho stratí. V dieťati sa vytvára konflikt – musí riskovať, že sklame matku a príde o jej lásku, alebo rezignuje na svoj vývin a zostane dieťaťom.

Láska otcov je spojená s nárokmi a výkonmi, čo dieťa takisto potrebuje pre svoj život. Otec pre dcéru a matka pre syna sú prvými osobami opačného pohlavia, ktoré spoznávajú. Predstavy o mužnosti a ženskosti vznikajú pôsobením rodičov. Potrebujú v nich vidieť vzor, s ktorým sa môžu identifikovať. Rodičia si niekedy málo uvedomujú, aký významný vplyv majú na život svojich detí.

Autor knihy poukazuje aj na dôležitosť integrácie sexuality v ľudskej bytosti a na súvislosť medzi prvotnými formami uspokojovania vitálnych pudov a sexuálnymi prejavmi v dospelosti. Ak má dieťa možnosť vyjadrovať svoje pudy slobodne, bez zábran a smerovať ich na ľudskú bytosť, potom sa učí milovať. V opačnom prípade – ak chýba milujúca osoba v detstve – človek aj v dospelosti zostáva len pri uspokojovaní pudov bez zamerania na nejaké „ty“. Ak dieťaťu chýba pevné puto s blízkym človekom, hľadá náhradné objekty – veci, od ktorých očakáva, že mu nahradia chýbajúci vzťah.

Prístup rodičov by mal dieťaťu dovoliť vychutnávať slastne svoje telo, prejavovať jeho potreby a stretnúť sa s uspokojením v kontakte s iným človekom. Príliš prísna a rigidná výchova, ktorá bráni dieťaťu prežívať slasť, vedie k neskoršej chýbajúcej radosti zo života a k tomu, že človek vlastné potreby potláča. Zdravý vývin, ktorý umožňuje vyjadrovať slasť v súvislosti s láskou, vedie človeka k schopnosti vychutnávať plnosť života a robiť veci s potešením.

Záver knihy je optimistický, nachádza sa tu kapitola venovaná možnosti porozumieť vlastnému strachu z lásky a spôsobu, ako ho prekonať. Keďže už nie sme bezmocné deti, ale dospelí ľudia, máme šancu vyrovnať sa s detskými úzkosťami. Autor vníma úzkosť ako výzvu – impulz k zreniu. Každá úzkosť nám dáva príležitosť prekročiť hranicu postavenú naším vlastným strachom a zvíťaziť nad minulými obmedzeniami. Čím viac úzkostí prekonáme, tým vedomejšie a slobodnejšie môžeme žiť.

Mgr.Tatiana Sabová
absolventka študijného odboru Psychológia
Filozofická fakulta TU v Trnave
tatianasabova@gmail.com