Je len málo osobností súčasnej vedy, ku ktorým sa s hrdosťou hlási viacero disciplín exaktného poznávania. V dobe nútenej úzkej špecializácie v záujme vysokej profesionality sa stáva suma istých vedomostí použiteľná len pre malý okruh odbornej obce a interdisciplinárny dialóg býva často možný len na úkor značnej simplifikácie a zovšeobecnenia. Oliver Sacks je ako odborník prisvojovaný lekármi, psychiatrami, neurológmi, psychológmi, biológmi, filozofmi,a predsa zostáva i popularizátorom blízkym laickej verejnosti. Okrem svojich profesionálnych kvalít, pre ktoré sa stal vyhľadávaným lekárom –psychológom, je i brilantný rozprávač a spisovateľ, čo oceňujú tisícky čitateľov na celom svete. V súčasnosti sú jeho knihy prístupné vo vyše dvadsiatich jazykoch.

Migréna a Prebudenie
Narodil sa [1] v roku 1933 v Londýnea pôvodne vyštudoval fyziológiu a biológiu na Queen’s College v Oxforde (1954). Po nástupe do Middlesex Hospital v Londýne (1955) sa začal orientovať na neurológiu, rok pracoval ako chirurg v Queen Elizabeth Hospital v Birminghame (1960). V roku 1961 odišiel do Kalifornie, kde po roku pôsobenia v nemocnici v San Franciscu strávil štyri roky výskumom v oblasti neuropatológie a neurochémie na UCLA. Ako uvádza vo svojej autobiografickej knihe Uncle Tungsten: Memories of a Chemical Boyhood (Strýko Tungesten: Spomienky na chemické chlapčenské roky. New York, Alfred A. Knopf; Londýn, Picador 2001 [2]) – v túžbe zažiť vzrušujúcejší život než v príliš pokojnej Kalifornii odišiel v roku 1966 do New Yorku. Po krátkej a neúspešnej kariére vedca bol vyslaný do praxe na miesta, kde„nemohol veľa pokaziť“. Za také sa považovala klinika špecializujúca sa na migrény. Až tu Sacks pochopil, že konečne objavil oblasť svojho najvnútornejšieho záujmu – záujmu o človeka, a nie o chorobu ako takú. Týmto zistením hlboko zasiahol do svojej kariéry i do osudov pacientov. Skúsenosti a zážitky z pobytu na klinike spolu s vlastnými zážitkami z detstva (trpieval migrénami) opísal v prvotine Migraine (Migréna.Londýn, Faber a Faber; Berkeley, University of California Press 1970). Hoci mu slávu priniesla až druhá kniha, už v Migrainesa prejavili charakteristické črty jeho tvorby. Okrem dominantnej témy v nej odhaľuje filozofické pozadie svojho bádania a na príklade migrenóznych bolestí prezentuje všeobecnejší pohľad na podstatu zdravia a choroby. Zaoberá sa jednotou tela a duše, seba-organizačnou silou „matky Prírody“, pričom otvára dvere do záhad vzniku a formovania halucinácií. Ako vo väčšine nasledujúcich diel, aj tu opisuje kazuistiky ľudí sužovaných záchvatmi migrény a popri odbornom výklade pozornosť zameriava predovšetkým na to, čo pre konkrétnych ľudí ich ochorenie znamená. Typickou črtou jeho prístupu je presvedčenie, že liečba neznamená nevyhnutne zbavenie sa symptómov, ale ich včlenenie do celku osobnosti, života, snaha o symbiózu a v ideálnom prípade dokonca ich využitie pre osobný rast. Pohľad pozitívnej psychológie na oblasti, kde sa štandardne skúma a lieči patológia, je najvýstižnejšou charakteristikou Sacskovho myslenia, ktorá sa spolu s ľudskosťou a hlbokým zaujatím tiahne celým jeho profesionálnym životom.

Sacksove knihy opisujú rozmanité (a väčšinou bizarné) problémy s ľudskou psychikou, no zo všetkých je cítiť rukopis odborníka, ktorý osudy svojich pacientov hlboko prežíva. Exaktnosť a presnosť vedca sa tak kombinuje s naratívnym talentom, čo jednoznačne odzrkadľujú i názvy jeho diel. Pre názvy kníh zvyčajne volí jeden z dvoch postupov – buď priamočiary, presný a stručný (napríklad Awekenings, Migraine, Musicophilia), alebo sa prejaví v takmer „indiánskom štýle“ výpravných až poetických opisov (The Man Who Mistook His Wife for a Hat and Other Clinical Tales, An Anthropologist on Mars, Seeing Voices: A Journey into the World of the Deaf atď.). Prelomovou sa stala už jeho druhá monografia Awekenings (Prebudenia; Londýn, Duckworth; New York,Summit Books 1973), z ktorej je evidentné hlboké porozumenie mechanizmom fungovania psychiky, a najmä biochemickým korelátom psychických stavov. Opísal v nej svoje skúsenosti s neobvyklou liečbou encefalitických pacientov, ktorú zaviedol v roku 1969 po nástupe na nové pôsobisko v nemocnici Beth Abraham [3] v Bronxe, kde väčšina pacientov trpela v dôsledku infekčnej nákazy v 20. rokoch 20. storočia spavou chorobou encephalitis lethargica. Apatickí, stuporózni, „spiaci“ pacienti sa pod vplyvom dovtedy neindikovaného liečiva L-Dopa po štyridsiatich rokoch prebúdzali do aktívneho života plného pohybu a zážitkov. V Awekenings opäť opisuje príbehy reálnych pacientov a radikálne zmeny, ktorými pod vplyvom farmakoterapie prešli. Bolo to natoľko fascinujúce, že sa stali známymi i v laických kruhoch a neskôr boli aj predlohou pre rovnomenný (na Oscara nominovaný) film v hlavných úlohách s Robinom Williamsoma Robertom De Nirom (1990) ako i pre seriál britskej televízie Discovery.

Medzi lekárom a pacientom
Autobiografické dielo A Legto Stand On (Londýn, Duckworth; New York, Summit Books 1984; u nás: Na čem si stojím… Praha, Makropulos 1997) tvorí osudový most medzi príbehmi pacientov a životom lekára. Sám autor uvádza svoju tretiu knihu slovami: „Podnetom k tejto knihe bolo zvláštne zranenie so zvláštnymi následkami, ktoré som utrpel pri nehode v nórskych horách. Ako lekár som sa nikdy predtým neocitol v postavení pacienta a teraz som bol súčasne lekári pacient. Predstavoval som si, že moje zranenie je jednoduché a bežné, a udivilo ma, aké má následky… Nemal som ani tušenia, čo si s týmito následkami počať, a zachvacoval ma strach, že sa už nikdy nevyliečim. Tá priepasť mi pripadala hrozná a uzdravenie ako zázrak, a od tej doby pociťujem hlbšie hrôzu i zázrak, ktoré striehnu za životom a akoby ukryté pod povrchom zdravia.“ [4] Po úraze nohy opisuje priebeh zmien vov nímaní vlastného tela, konkrétne fenomén odcudzenia jeho časti, ktorý je oveľa menej známy ako jeho protiklad – fantómová bolesť po amputácií.

S rovnakým problémom (pocitmi stratya odcudzenia vlastného tela, či jeho časti) sa čitateľ stretáva i v príbehoch tvoriacich náplň asi najznámejšej knihy The Man Who Mistook His Wife for a Hat and Other Clinical Tales (Londýn, Duckworth; New York,Summit Books 1985; u nás: Muž, který si pletl manželku s kloboukem a jiné klinické povídky. Praha, Mladá Fronta 1993), ktorou sa Sacks definitívne zaradil medzi popularizátorov odbornej psychologickej literatúry. V kapitolách Straty, Nadbytky, Cesty a Chudobní duchom búra konvenčné predstavy o psychických poruchách a chorobách – vyťahuje ich na svetlo všedného sveta a každodenného života, kde sa protagonisti zo súcit vyvolávajúcich chudákov menia na hrdinov hodných obdivu.

Regeneračnú schopnosť ľudského organizmu ako i plasticitu ľudského mozgu, ktorou je schopný nahrádzať vrodené nedostatky či získané poškodenia a vytvárať tak pre väčšinu ľudí nepredstaviteľné možnosti, vyzdvihuje Oliver Sacks aj vo svojej knihe Seeing Voices: A Journey into the World of the Deaf (Vidieť hlasy: Cesta do sveta nepočujúcich. Berkeley, University of California Press; Londýn, Picador 1989). Popisuje život hluchých ľudí, podstatu ich vnímania a prežívania a osudovú závislosť od zraku. Je pre nich bránou, cez ktorú môžu vstúpiť do okolitého sveta a komunikovať s ním, no zároveň je i jedinou cestou do ich fascinujúceho vnútra pre ostatných –počujúcich.

Jednou z najproblematickejších metodologických ťažkostí v psychológii sú poznatky založené na postuláte vzájomnej spojitosti prežívania (skrytej charakteristiky psychiky)a správania (navonok viditeľného prejavu). Psychológovia – ale i lekári a napokon i laici snažiaci sa pochopiť správanie druhého človeka – sú vo väčšine prípadov (pokiaľ sám človek neopíše svoje pocity) nútení usudzovať na psychické rozpoloženie jedinca, na jeho prežívanie iba na základe prejavov v jeho správaní. Takéto interpretácie však môžu byť nepresné a zavádzajúce. Rovnaké nami pozorované správanie (napríklad plač) totiž môže mať viacero vnútorných príčin (zúfalstvo, smútok, ale i nepredstaviteľnú radosť) a my nemusíme usúdiť na tú správnu. Ešte problematickejšie je snažiť sa pochopiť prežívanie tých, ktorých psychika funguje inak než je bežné, u jedincov, ktorí sú odlišní od normy. Z tohto hľadiska sú preto neoceniteľné tie prípady, keď je takto „odlišný“ človek schopný svoje vnútro komunikovať, najmä ak sa dokáže orientovať v odbornej terminológii a vyjadrovať sa exaktne. Práve životné príbehy ľudí, ktorí často veľmi erudovane dokázali popísať špecifiká zvláštnych svetov, v ktorých žijú, zachytil Oliver Sacks vo svojej siedmej knihe Anthropologist on Mars (New York, Alfred A. Knnopf; Londýn, Picador 1995; u nás: Antropoložka na Marsu. Praha, Mladá Fronta 1997). Osudy profesorky Temple Grandinovej – vysoko funkčnej autistky, chirurga s Tourettovým syndrómom, farboslepého maliara a ďalších hrdinov približujú inak ťažko objasniteľné a pochopiteľné pohľady na svet ľudí, ktorí ho vnímajú síce podobne, no na druhej strane vlastne úplne rozdielne než väčšina z nás.

Sacksov svojský uhol pohľadu na často prehliadané problémy v kombinácií so senzitivitou na originálne témy vyústili do ďalšieho diela opisujúceho ojedinelý fenomén výskytu celej farboslepej populácie na ostrove Pingelap v Mikronézii. Kniha The Island of Colorblind (Ostrov farboslepých. New York, Alfred A. Knnopf ; Londýn, Picador 1996) čitateľa ihneď zaujme sugestívnou sivou obálkou, no po otočení prvého listu sa rozžiari všetkými farbami svetelného spektra. Analogicky sa odvíja zdanlivo sivý životný príbeh farboslepých ľudí, ktorý sa každou stránkou mení na fascinujúci svet. V dôsledku obmedzeného genofondu postihnutého poruchou zraku sa u obyvateľov tohto izolovaného ostrova endemitového typu značne rozšírila inak zriedkavá kongenitálna achromatopsia (farbosleposť a znížená zraková ostrosť v dôsledku nefunkčných, respektíve chýbajúcich čapíkov), ktorá však na tomto území postihuje väčšinu obyvateľstva po mnoho generácií. Už len tento samotný fakt je dostatočne pozoruhodný, no Sacks opäť poukazuje na jeho filozoficko-psychologické dôsledky v podobe radikálne odlišného poznávania reality (epistemologické problémy), vplyvu na jazyk (psycho-lingvistické otázky), chápania normality („zvláštni“ sú farby vidiaci jedinci), špecifík v spávaní (posun biologického rytmu v dôsledku lepšieho fungovania za šera a tmy) a pod.

Hudba ako vyvrcholenie
Posledná monografia – Musicophilia (Muzikofília. New York, Alfred A. Knopf; Londýn, Picador 2007) sa javí ako zdanlivo nová oblasť Sackovho skúmania. „Sacksofili“ však už postrehli autorov hlboký záujem až fascináciu tónmi vo všetkých jeho predošlých dielach. Terapeutické účinky hudby v prípadoch Miss D. a Edith T. z Awakenings, geniálna hudobná pamäť mentálne retardovaného Martina z The Man Who Mistook His Wife for a Hat and Other Clinical Tales, synchronizačné účinky rytmu hudby pomáhajúce parkinsonikom opísané v The Island of Clolorblind, či tzv. normalizácia hudbou z Anthropologist on Mars sú len niektorými z mnohých prípadov, ktoré Sacksa priviedli k skúmaniu hudby. Kniha Musicophilia pôsobí v Sacksovom profesionálnom vývine ako vyvrcholenie jeho bádania. Svoje štúdium na začiatku kariéry venoval tomu, aby porozumel mechanizmom a zákonitostiam fungovania ľudskej psychiky. Neskôr sa snažil pochopiť prípady, keď tieto zákonitosti neplatili, až sa prepracoval k skúmaniu relatívne ojedinelých a často bizarných odchýlok od normy. Ďalším krokom bolo pochopenie svetov takýchto ľudí a nasledoval typický prvok Sacksovej osobnosti vedca – snaha sprostredkovať tieto poznatky okoliu, najprv prostredníctvom svojich interpretácií a neskôr i prostredníctvom rozprávania hrdinov kazuistík. Z tohto prístupu je jasne cítiť, že snaha opísať ťažko pochopiteľné a atypické zážitky, priblížiť prežívanie a špecifiká vnútorného sveta ľudí je pre Sacksa veľkou výzvou. Na vrchole tohto úsilia je zdanlivo nezrealizovateľná úloha – sprostredkovať nekomunikovateľné. Hudba je totiž niečo, čo sa nedá vyrozprávať slovami, opísať ani vysvetliť. Napriek tomu je blízka každému človeku, dennodenne sa s ňou stretávame, počúvame ju z okolia a „púšťame“ si ju v našom vnútri, tvorí našu neoddeliteľnú súčasť, dokáže nás ovplyvňovať spôsobom, ktorého silu si málokedy uvedomujeme. Fascinujúce aspekty hudby, jej často nepoznané súvislosti, príbehy ľudí, ktorým zachraňuje alebo ničí život, odhaľovanie jej vplyvu, snaha pochopiť aspoň časť z jej podstaty sa tiahne celou Musicophiliou. K tomuto skúmaniu pristupuje Sacks nielen ako psychológ, ale aj ako lekár– neurológ, psychiater, pacient, žiak, poslucháč, interpret, čo rozširuje uhol pohľadu do neočakávaných sfér.

Samotná kniha je rozdelená na štyri časti, ktoré sa postupne venujú súvislostiam hudby s rozličnými ochoreniami a poruchami (epilepsiou, halucináciami, depresiami…) či už v zmysle hudby ako indikátora problémov (oblasť psychodiagnostiky), alebo liečebného nástroja (oblasť psychoterapie). Skúma aj vzťah hudby k prežívaniu, emóciám, pamäti, identite, venuje sa poruchám vnímania hudby, či naopak hudobným géniom a ich vnímaniu, prežívaniu, osobnosti, stavbe a fungovaniu mozgu… v súvislosti s ich muzikálnosťou. To, že má Sacks k hudbe veľmi blízko, dokazujú nielen jeho postrehy a fundované poznámky, ale i zanietenosť a konfrontácie opísaných prípadov s vlastnými zážitkami a úvahami. Kniha pritom svojou subjektivitou nestráca na vedeckosti – interpretácie a vysvetlenia mnohých fenoménov sú podložené výsledkami neurologických štúdií a (ako je v Sacksových knihách štandardné) čitateľ má možnosť oboznámiť sa s novinkami vo výskumoch v oblasti psychológie, medicíny, psychiatrie či iných neurovied.I v tejto monografii zostáva verný svojmu štýlu a svoje poznanie v oblasti hudby prezentuje prostredníctvom kazuistík. Čitateľ sa na 350 stranách stretne s množstvom postáv – jednorukým pianistom, huslistom, ktorého iba pri hre prestali poslúchať prsty, hudobným skladateľom s vnútorným rádiom hrajúcim piesne z jeho detstva, epileptičkou „alergickou“ na hudbu, pacientmi s Alzheimerom meniacimi sa pod zázračnými tónmi, slepcami s absolútnym sluchom… – a spozná stovky životov osudovo spojených s hudbou. Opäť sa pootvorí ďalšie okno do sveta záhad ľudskej mysle. A ktovie,čím nás autor prekvapí najbližšie.

Literát a vedec
Obsah všetkých deviatich Sacksových kníh je rôznorodý, no spája ich dôležitá spoločná črta – vyzdvihnutie a fascinácia silou ľudskej psychiky, ktorá radikálne pretvára vnímanie, cítenie a správanie človeka. Práve vďaka nej dokáže tento autor vidieť v stratách zisky, v nezdaroch úspechy a svet rezignácie vymieňať v stovkách prípadov za svet nádeje a radosti zo života. Práca neuropsychológa mu sama osebe síce prináša množstvo kurióznych prípadov, no až jeho špecifický prístup a jedinečný pohľad ho priviedli k osobnému, vysoko individuálnemu a ľudskému prístupu umožňujúcemu objavenie toho, čo mnohí pred ním nevideli a mnohí stále nevidia. Ako odborník poznávajúci duševno však ešte neúnavnejšie hľadá koreláty medzi ťažko vysvetliteľnými až záhadnými javmi a fungovaním ľudskej psychiky. Sacksove výsledky a zanietenosť mu priniesli nespochybniteľné odborné renomé a jeho rozprávačský talent zas svetovú popularitu. I vďaka nej získava ohlasy z celého sveta, ktoré bohato dopĺňajú jeho skúsenosti a umožňujú konfrontáciu s prípadmi, ktoré sú ojedinelé. V neposlednom rade mu umožňujú byť neustále v čulom kontakte nielen s hrdinami svojich kníh, ale i so svojimi početnými čitateľmi.

Oliverovi Sacksovi právom patria mnohé ocenenia, čestné doktoráty i členstvá vo viacerých vedeckých a literárnych združeniach. Čo však čitateľ ocení asi najviac je rozprávačský talent odborníka. Sám o sebe hovorí: „Nie som skutočný básnik ako Thom [Gunn] [5], ale mám v sebe trochu poézie. Nie som skutočný vedec ako Francis [Crick] [6], ale mám v sebe kúsok vedy. Obe sú pre mňa dostatočne príťažlivé a ja sám som pre nich zaujímavý.“ [7] Tento prívlastok Sacksa vystihuje – je zaujímaný nielen pre vedu, ktorú svojim špecifickým a príťažlivým spôsobom sprostredkováva laikom i odborníkom, ale je zaujímavý i pre čitateľskú obec. Vždy vo svojom bádaní prekvapí neočakávanou oblasťou, novými postrehmi a fascinujúcimi príbehmi. Určite to tak bude i nabudúce – vraj pracuje na poviedkach o Gunnovi, Crickovia žene, ktorej sa v dospelosti náhle vrátilo streoskopické videnie… [8]

L i t e r a t ú r a
BROWN, A.: Seeing double. In: The Guardian, Saturday 5, March 2005 [online].
URL: <http://www.guardian.co.uk/books/2005/mar/05/booksonhealth.whauden>.[cit. 13. 12. 2008].
SACKS, O.: Awekenings.New York, Vintage books 1999.
SACKS, O.: The Island of Clolorblind. New York, Vintage books 1998.
SACKS, O.: Muž, který sipletl manželku s kloboukem a jiné klinické povídky.Praha, Mladá Fronta 1993.
SACKS, O.: Na čem si stojím… Praha, Makropulos 1997.
SACKS, O.: Antropoložka na Marsu. Praha, Mladá Fronta 1997.
SACKS, O.: Musicophilia. Londýn, Picador 2007.
WATSON, J. D.: Geny, ženya Gamow. Praha, Mladá Fronta 2001.
500 word Biography 2007 Oliver Sacks, MD, FRCP [online].
URL: <http://www.doctorshobbies.com/pdf/SacksOliver_presskit07.pdf>.[cit. 15. 1. 2009].

P o z n á m k y
[1] Biografické údaje sú z: BROWN, A.:Seeing double. In: The Guardian, Saturday 5, March 2005 [online].
URL: <http://www.guardian.co.uk/books/2005/mar/05/booksonhealth.whauden>.[cit. 13. 12. 2008].
[2] Údaje o vydavateľoch a rokochpôvodných nákladov sú z: 500 word Biography 2007 Oliver Sacks, MD, FRCP[online].
URL: <http://www.doctorshobbies.com/pdf/SacksOliver_presskit07.pdf>. [cit. 15. 1. 2009].
[3] V Awakenings ju Sacks nazval nemocnica MountCarmel (SACKS, O.:Awekenings. New York, Vintage books 1999, s. XIII).
[4] Citácia z prebalu knihy: SACKS, O.: Na čem si stojím… Praha,Makropulos 1997.
[5] Thom Gunn je Sacksov obľúbený spisovateľ a priateľ.
[6] Fyzik a molekulárny biológ, jeden z objaviteľov molekulárnej štruktúry nukleových kyselín, za ktorý spolus J. D. Watsonom a M. H. F. Wilkinsnom získali v roku 1962 Nobelovu cenu (WATSON, J. D.: Geny,ženy a Gamow. Praha, Mladá Fronta 2001). U nás je známynajmä cez: CRICK, F.: Vědahledá duši. Praha, Mladá Fronta 1997.
[7] Preklad z: BROWN, A.: Seeing double, c.d.
[8] Tamže.

 

Príspevok vznikol ako súčasť grantovej úlohy VEGA: č. 1/0504/08„Psychoteritoriálne správanie v intrapsychických väzbách“.

 
Mgr. Slávka Démuthová, PhD.
Katedra psychológie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
demuthovci[zavináč]yahoo.com