Zamyslime sa nad tým, ako žijeme naše životy.[1]

V každom človeku drieme filozof. K životu ho prebúdza každá skúsenosť, ktorá má schopnosť vytrhnúť ho z mechanického prežívania každodennosti a narušiť jeho stereotypné vzorce premýšľania. Jednou z najvýznamnejších skúseností tohto druhu je utrpenie, ktoré je zakúšané ako pocit duševnej bolesti. Dokáže rozhádzať istoty, ktoré boli doteraz samozrejmé a necháva nás stáť osamotených zoči-voči otázkam, ktoré sa naliehavo dožadujú odpovedí, ktoré však nedokážeme nájsť lúsknutím prstov. Utrpeniu preto radi unikáme. Vyhľadávame vonkajšie podnety, ktoré síce majú schopnosť neustále sa pýtajúcu myseľ prehlušiť, no nie umlčať. Ako sa teda popasovať s utrpením? A prečo je v našich životoch vôbec prítomné? Jednu z možných odpovedí na tieto otázky, vinúce sa dejinami filozofie už od Anaximandra, môžeme nájsť v živote a diele amerického filozofa Henryho Davida Thoreaua (1817 – 1862).

Thoreauova filozofia vzniká v 19. storočí na pozadí amerického transcendentalizmu. Toto filozoficko-náboženské hnutie, reprezentované najmä osobou Ralpha Walda Emersona, je akousi obdobou rebelujúceho európskeho romantizmu. Okrem iného zastáva liberálne idey unitarianizmu a hlása potrebu osobnej a intuitívnej skúsenosti s Bohom. Ten k nám podľa transcendentalistov neustále prehovára, a to buď v podobe nášho vnútorného hlasu, alebo prostredníctvom prírody, ktorá je ako symbolické vyjadrenie spirituálneho sveta jeho odrazom.

Emerson, Thoreauov blízky priateľ a mentor, mal naňho významný intelektuálny vplyv. No Thoreau so svojím neúprosným individualizmom neprešľapuje na vymedzenom poli transcendentalizmu, ale svojsky ho prepája s poznatkami z antickej a východnej filozofie aj s vlastnými interpretáciami Biblie. Krása Thoreauovej eklektickej filozofie spočíva v tom, že je žitá. Vyrastá zo starostlivo precítených pozorovaní a dozrieva v racionálnych úvahách. No zmysel nachádza až stelesnením v živote.

Ústredným prvkom jeho filozofie je kritika, ktorej sila tkvie v jej nadčasovosti, ale aj v dokonalej previazanosti úvah a spôsobu života. Thoreau kritizuje materialistické hodnoty spoločnosti, a to nielen v teoretickej rovine, ale aj osobným príkladom pomerne asketického života. Zameriava sa aj na poukazovanie nedostatkov vtedajšej vlády, a to nielen prostredníctvom písaných textov a prednášok, ale aj občianskou angažovanosťou a revoltou v podobe odmietania dodržiavania nezmyselných zákonov.

Thoreau sa narodil a takmer celý svoj život prežil v americkom mestečku Concord v štáte Massachusetts. Úspešné absolvovanie štúdia na Harvardovej univerzite mu umožňovalo vydať sa cestou karierizmu, to však svojrázne odmietol. Vrátil sa domov, kde spolu s bratom založili súkromnú školu, v ktorej obaja vyučovali. Okrem toho ho živilo zememeračstvo a výpomoc v otcovej fabrike na výrobu ceruziek. Práci však venoval len toľko času, aby mu príjmy z nej pokryli najnevyhnutnejšie potreby. Jeho najobľúbenejšou činnosťou bolo potulovanie sa prírodou a divoko zalesnené okolie jeho rodiska mu k tomu poskytovalo nevyčerpateľný priestor. Ako sám priznáva, príroda bola jeho sanctum sanctorum[2] – svätyňou, prameňom životnej sily a duševnej pohody. Tam chodil osviežiť svojho ducha, zoceliť si myseľ a odpočinúť si od bezútešného života spoločnosti.

Vo svojej najvplyvnejšej eseji, ktorej názov ukrýva tak trochu oxymoron – Občianska neposlušnosť (1849) – sa zasadzuje za myšlienku, že najlepšia vláda je tá, ktorá najmenej vládne. Argumentuje nesprávnymi rozhodnutiami americkej vlády, napríklad v oblasti Mexickej vojny alebo otroctva, čím poukazuje na fakt, že sociálny konsenzus, na ktorom demokratická vláda stojí, nie je zárukou pravdy a správnosti. No najviac ho poburuje stádovitosť ľudu. Verí v schopnosť jednotlivca rozlišovať dobré od zlého nezávisle od toho, čo hovorí spoločnosť. A myslí si, že je povinnosťou každého konať v súlade s vedomím toho, čo je správne. Ide o principiálne konanie, ktoré jediné podľa Thoreaua dokáže skutočne zmeniť stav vecí. James Mark Schields to výstižne nazýva princípom morálnej nákazlivosti (principle of moral contagion).[3] V úlohe občana by sme nemali slepo poslúchať každý zákon. Svojou pasivitou totiž umožňujeme páchať nespravodlivosť, a tým sa stávame účastníkmi spolupráce so zlom. Treba praktizovať nenásilný odpor, treba sa „jednoznačne uistiť, že sa neprepožičiavam zlu, ktoré sám zavrhujem“.[4] Ako príklad možno ponúknuť Thoreauovo rozhodnutie neplatiť daň z hlavy na znak nesúhlasu s činnosťou vlády.

Svojím vnútorným uspôsobením bol Thoreau okrem pohŕdania vládou predurčený aj k hlbokému pohŕdaniu povrchnosťou života väčšinovej spoločnosti. Cieľom jeho uvažovania pritom nebolo kategoricky odmietnuť materializmus a konzumerizmus, ale poukázať na ich zhubnosť. Pri bezhlavom hromadení vecí totiž ľahko prehliadneme, že sme prekročili hranicu, za ktorou už nie veci slúžia nám, ale my im. Stávame sa tak otrokmi vlastného majetku. Dobrovoľne sa vzdávame slobody a v konečnom dôsledku prichádzame o najväčší poklad – o vlastné bytie. Takto sa do duše vnáša bôľ, ktorý možno počuť v hlase srdca. Jeho ozvena sa nesie Thoreauvým zvolaním: „Jednoduchosť, jednoduchosť, jednoduchosť!“[5]

Ako je u Thoreaua zvykom, nezostáva pri slovách a myšlienku jednoduchého života premieňa v čin. Od Emersona dostal povolenie použiť kus jeho zeme v lesoch pri Waldenskom jazere neďaleko Concordu, kde si počas jari 1845 svojpomocne postavil skromný príbytok a 4. júla, symbolicky v Deň nezávislosti, sa tam na dva roky nasťahoval. Dôvodov na to bolo hneď niekoľko a najvýstižnejšie ich objasňuje Rebecca Kneale Gouldová usporadúvajúc ich do troch kategórií: 1. praktické, 2. spirituálne a 3. symbolické.

1. Pobyt pri Waldene poskytol Thoreauovi priestor na nerušené písanie, priblížil ho k miestam jeho každodenných prechádzok a umožnil mu v pokoji vstrebať žiaľ z nedávnej smrti milovaného brata.
2. Zbavenie sa nadbytočných vecí a jednoduchý život v lone prírody mu mali byť nápomocné na ceste vnútorného rozvoja a spirituálneho rastu.
3. A napokon, jeho pobyt predstavoval symbolickú vzburu proti materialistickým hodnotám a upätým spoločenským konvenciám.[6]

Na základe poznámok zo starostlivo vedeného denníka Thoreau prerozprával svoj dvojročný príbeh v knihe Walden alebo život v lesoch (1854), ktorá je výsledkom precíznej niekoľkoročnej práce pozostávajúcej z mnohonásobného prepisovania a nekonečných úprav. Túto publikáciu je ťažké jednoznačne kategorizovať, pretože sa v nej preplieta naratívna próza s filozofickými špekuláciami, opismi vedeckých pozorovaní i básnickými vsuvkami. No aj napriek (alebo vďaka?) tejto nezvyčajnej kombinácii je Walden pozoruhodným čítaním prinášajúcim zvláštny pôžitok a v prípade niekoľkých popisov Thoreauových priam mystických zážitkov dokonca i tichú závisť: „Je nádherný večer, keď je celé telo jediným zmyslom a každým pórom vsáva do seba slasť. So zvláštnou voľnosťou sa túlam prírodou, sám jej časť.“[7]

Jeho úvahami sa vinie motív prebúdzania, známy predovšetkým z východnej filozofie, no v istej forme prítomný aj v kresťanskom učení a antickej filozofii. Ide o proces smerujúci k plnému sebauvedomeniu, k rozpoznaniu vlastnej vyššej prirodzenosti, spirituálnej podstaty a k splynutiu s ňou. Je to cesta oslobodzovania sa od všetkého, na čom ľpieme. V prvom rade by sme sa mali zbaviť pripútanosti k matérii sveta, ale rovnako sa treba očisťovať od mentálnych nánosov, predierať sa „blatom a brečkou domnienok a predsudkov, tradícií, ilúzií a pretvárok […] až potom narazíme na pevné dno, na skalu, ktorú môžeme nazývať skutočnosťou a povedať: To je ono, to je presne ono!”[8] Dovtedy však nikto nemôže povedať, ako to v skutočnosti je, len ako to vidí. A keď zažije, aké to je, tak jeho výpoveď o tom bude len sprostredkovaným svedectvom.

Zdá sa, že Thoreaua fascinoval problém vnímania a poznania. Neskúma ho síce optikou systematickej filozofie, no tu a tam roztrúsenými poznámkami sa k tejto problematike rád vyjadruje. Na jednej strane obdivuje precíznosť vedeckej informácie a sympatizuje s naturalistickým prístupom k poznaniu reality, no zároveň poukazuje na obmedzenosť vedy, ktorá, zameriavajúc sa na mechanické zákonitosti, nedokáže preniknúť do skrytého tajomstva vecí. Thoreau verí, že veda i poézia odhaľujú tú istú realitu, každá svojím spôsobom, z ktorých ani jeden nie je viac alebo menej správny. Podľa Ricka Anthonyho Furtaka tým nepriamo hovorí o limitoch nášho poznania, ktorých uvedomenie si je sprevádzané otvorením sa širšiemu horizontu skúsenosti.[9]

Vnímanie ako predpoklad poznávania je rovnako závislé od objektu ako od subjektu. Toto chápanie má zvláštny význam, keď sa hovorí o akte vnímania krásy, pretože spolu s ním prichádza pozdvihnutie ducha. Ideálnym objektom je tu príroda so svojou dokonalou usporiadanosťou a harmonickou závislosťou všetkých javov. Krásu však nevnímame len na základe toho, kde sa nachádzame, ale aj na základe toho, kým sme. To, v akom rozsahu sme schopní vnímať krásy sveta je mierou nášho duchovného vyzretia. Citlivosť na krásu je pritom možné kultivovať a to tak, že sa budeme čoraz hlbšie ponárať do reality, ktorá nás obklopuje. Dosiahneme tak stav skutočnej bdelosti spočívajúci v tom, že budeme pevne „stáť tam, kde sa stýkajú dve večnosti, minulosť a budúcnosť, čo je presne prítomný okamih“.[10] Ak sa nám to podarí, zistíme, že v tomto bode nie je dobro ani zlo, len čistá krása.

A ako je to s utrpením? Utrpenie si do životov vnášame sami tým, že sa podriaďujeme zákonom a konvenciám, ktoré sú v rozpore s naším vedomím toho, čo je správne. Až príliš nám záleží na tom, čo si on nás myslia iní. Bojíme sa vzpierať a žiť autenticky. Utrpenie je takisto dôsledkom toho, že sme priveľmi zameraní na hromadenie materiálnych vecí. Tie nám síce prinášajú potešenie, no spolu s ním aj (často neuvedomený) strach, že o ne prídeme. Nadobúdanie vecí je navyše mnohokrát podmienené obetovaním nášho času a energie na úkor ich plnohodnotnejšieho využitia v zmysluplnej činnosti.

Od utrpenia nás oslobodzuje duchovný rast, pretože vďaka nemu začíname svoju identitu potvrdzovať zvnútra a nie vecami a okolnosťami zvonku. Na realitu rozprestierajúcu sa okolo nás tak prestávame hľadieť prizmou kategórií dobra a zla a všetko vidíme naplnené krásou. Ak som v úvode napísala, že utrpenie nášho filozofa prebúdza, tak údiv nad krásou sveta je jeho potravou na ceste plnej živého premýšľania a radostného hľadania pravdy, Boha, absolútneho poznania. Príroda je na tejto ceste úžasnou oázou, o čom svedčí aj Hviezdoslav, ktorý, zdá sa, akoby načrel do Thoreauovej duše, keď napísal:

„Pozdravujem vás, lesy, hory,
z tej duše pozdravujem vás!
Čo mrcha svet v nás skvári, zmorí,
zrak jeho urknul, zmámila
lož, ohlušila presila:
vy k žitiu privediete zas,
vy vzkriesite, vy zotavíte,
z jatrivých vyliečite rán,
v opravdu priamom, bratskom cite
otvoriac lono dokorán,
a srdečnosť kde odveká,
kde nikdy nevyspela zrada,
bez dotazu, kto on? čo hľadá?
na lono to, hľa, v objem sladký
ramenom láskyplnej matky
pritúliac verne človeka …
Len okamih tam pobudnutia:
už mŕtvie bôľ, už slabnú putá,
zrak čistí sa, tlak voľneje,
i oživujú nádeje;
len jeden pokyn, zašum lesný,
len jeden horskej riavy skok:
a duša už sa ladí k piesni,
tkne sa jej bičík prečudesný –
a srdce hupká vozvysok;
len jedno orla skolotanie,
len jeden švihot sokola,
prez horu mužné zahvízdanie,
na holiach jeden záblesk vatry:
a nás už chváce povoľa,
duch už sa zažal, už sa jatrí,
plamenným krídlom šibe hor’,
jak v nebo naspäť meteor;
len chvíľka, ako vzdušný vlas
čo preletí nám ponad hlavu –
a už ju máme: myseľ hravú:
zmladenej duše prez dúbravu

tak strie sa, ako dúhy pás…
…Z tej duše pozdravujem vás!“[11]

L i t e r a t ú r a
FURTAK, R. A.: Henry David Thoreau. In: ZALTA, E. N. Zalta (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy, Winter 2009 Edition, URL: http://plato.stanford.edu/archives/win2009/entries/thoreau/.
GOULD, R. K.: Thoreau, Henry David (1817 – 1862). In: TAYLOR, B. (ed.): Encyclopedia of Religion and Nature. London & New York: Continuum 2005, URL: http://www.religionandnature.com/ern/sample/Gould–Thoreau.pdf.
HVIEZDOSLAV, P. O.: Hájnikova žena. In: Sobrané spisy básnické Hviezdoslava I. Turčiansky sv. Martin 1924.
SCHIELDS, J. M.: Thoreau’s Lengthening Shadow: Pacifism and the Legacy of “Civil Disobedience”. URL: http://jamesshields.blogs.bucknell.edu/files/2012/12/Thoreau.pdf.
SCHNEIDER, R. J.: Thoreau’s Life. URL: http://www.thoreausociety.org/life-legacy.
THOREAU, H. D.: Štyri eseje. Preložila M. Fedorová. Bratislava: Marek Šulík 2009.
THOREAU, H. D.: Walden aneb Život v lesích. Preložil J. Schwarz. Praha: Paseka 2006.
WITHERELL, E., DUBRULLE, E: Life and Times of Henry David Thoreau. URL: http://thoreau.library.ucsb.edu/thoreau_life.html.
WOLFE, G.: Henry David Thoreau Transcendentalist or Unitarian? URL: http://www.bsu.edu/libraries/virtualpress/wolfe/word/ThoreauTranscendentalistorUnitarian.pdf.

P o z n á m k y
[1] THOREAU, H. D.: Život bez princípu. In: Štyri eseje. Preložila M. Fedorová. Bratislava: Marek Šulík 2009, s. 217.
[2] THOREAU, H. D.: Chôdza. In: Štyri eseje, c. d., s. 137.
[3] SCHIELDS, J. M.: Thoreau’s Lengthening Shadow: Pacifism and the Legacy of “Civil Disobedience”. URL: http://jamesshields.blogs.bucknell.edu/files/2012/12/Thoreau.pdf.
[4] THOREAU, H. D.: Občianska neposlušnosť. In: Štyri eseje, c. d., s. 185.
[5] THOREAU, H. D.: Walden aneb Život v lesích. Preložil J. Schwarz. Praha: Paseka 2006, s. 84.
[6] GOULD, R. K.: Thoreau, Henry David (1817 – 1862). In: TAYLOR, B. (ed.): Encyclopedia of Religion and Nature. London & New York: Continuum 2005, URL: http://www.religionandnature.com/ern/sample/Gould–Thoreau.pdf.
[7] THOREAU, H. D.: Walden aneb Život v lesích, c. d., s. 118.
[8] Tamže, s. 90.
[9] FURTAK, R. A.: Henry David Thoreau. In: ZALTA, E. N. Zalta (ed.): The Stanford Encyclopedia of Philosophy, Winter 2009 Edition, URL: http://plato.stanford.edu/archives/win2009/entries/thoreau/.
[10] THOREAU, H. D.: Walden aneb Život v lesích, c. d., s. 19.
[11] HVIEZDOSLAV, P. O.: Hájnikova žena. In: Sobrané spisy básnické Hviezdoslava I. Turčiansky sv. Martin 1924, s. 13 – 14.

Ivana Frická
študentka filozofie
Katedra filozofie
Filozofická fakulta TU v Trnave
Hornopotočná 23
918 43 Trnava
iffrickai@gmail.com