Ak máš citrón, sprav z neho citronádu.
Dale Carnegie
Sémantika študuje jazykový význam. Zaoberá sa tým, čo vyjadrujú vety a iné lingvistické objekty, a nie skladbou ich syntaktických zložiek alebo ich výslovnosťou. S týmto súhlasí takmer každý. Všeobecne je tiež prijímaný názor, že základnou otázkou sémantiky je otázka: „Čo je to význam?“. V tomto bode sa však vzájomná zhoda končí a začínajú sa nekonečné spory o tom, čo to vlastne význam je. Nezhody sa týkajú otázok každého druhu vrátane tej základnej, teda otázky, či si môžeme nejako poradiť s pojmom významu, alebo by bolo lepšie zaobísť sa bez neho. Tí, ktorí považujú význam za bezcenný pojem, vedú spory o to, ako by sme ho mohli eliminovať, zatiaľ čo tí, ktorí ho považujú za nevyhnutný, sa hádajú, ako by mal byť správne objasnený. Okrem toho jednotlivé problémy, ktoré sa vynárajú pri diskusiách na túto tému, obsahujú tradičné otázky, o ktorých sa diskutuje už od samého počiatku filozofie. Takže aj keď je pokrok v štúdiu významu značný z hľadiska nahromadenia bohatšieho a rozsiahlejšieho súboru zaujímavých skutočností, je zanedbateľný v tom zmysle, že do týchto skutočností nevniesol poriadok, t.j. urobili sme len málo pre to, aby sme odhalili všeobecné princípy, ktoré tvoria základ usporiadania sémantických javov.
Niet preto divu, že sémantika nadobudla v mnohých kruhoch povesť nenapraviteľne pochmúrnej disciplíny, pričom závažnosť a stabilita jej výsledkov sú nepriamo úmerné dôležitosti predmetu jej skúmania. Z minulých skúseností máme nepochybne množstvo dôkazov, ktoré nasvedčujú tomu, že táto jej reputácia nie je nezaslúžená. Čo je však príčinou týchto problémov? Kde hľadať vinníka a kam musíme upriamiť našu pozornosť, ak to chceme zmeniť? Na tieto otázky musí hľadať odpoveď každý, kto si želá, aby sémantika nadobudla postavenie uznávaného odvetvia empirickej vedy, rovnako ako každý, kto by chcel dokázať, že také niečo sa nikdy nemôže stať. Možnosti sú jasné: príčina problémov je buď v samotnom pojme významu alebo v prístupoch k jeho štúdiu.
Domnievam sa, že tí, ktorí vravia, že na vine je samotný pojem významu, pripisujú nepriaznivú reputáciu sémantiky tomuto pojmu podobne, ako má nepriaznivú reputáciu démonológia kvôli pojmu démon. Ich skepsa vychádza z názoru, že význam nie je vhodným vedeckým pojmom a že aj keď sa ho snažíme akokoľvek modernizovať, nemôže sa stať základom vedeckej teórie, ktorá úspešne objasní lingvistické javy. Preto ak je niekto rovnako ako ja presvedčený, že tragické dejiny sémantiky sú skôr dôsledkom zlyhania v hľadaní uspokojivého prístupu k porozumeniu významu, nezostáva mu nič iné, ako vytvoriť teóriu, ktorá pojem významu využije na to, aby odhalila skryté pravidelnosti jazyka a zároveň ukázala, ako sa sémantické javy dajú previesť na tieto pravidelnosti. Bolo by chybou domnievať sa, že v tomto štádiu je možné umlčať skeptikov nejakým iným spôsobom. Rozvíjaním filozofických argumentov proti princípom, o ktoré sa ich skepticizmus opiera, by sme len obnovili staré debaty. Jediný presvedčivý argument spočíva v tom, že ukážeme, že pojem významu poskytuje základ pre teóriu, ktorá úspešne ozrejmuje sémantické fakty, a že bez tohto pojmu nijaký takýto základ neexistuje.
Pri objasňovaní významu by sme preto mali hľadať taký prístup, ktorý nám poskytne teóriu významu s požadovanou explanačnou silou. Vyhneme sa špecifickým skeptickým argumentom tých, ktorí si myslia, že význam je bezcenný pojem. Ak sú ich argumenty platné, náš výskum sa nedostane ďalej než výskum v oblasti démonológie. Na druhej strane ak bude náš výskum úspešný, v prvom rade tým preukážeme, že ich argumenty nie sú platné. Takéto skeptické argumenty proti sémantike nadobudnú charakter skeptických argumentov proti oprávnenosti indukcie, keď sa nerozumne používajú na kritiku vedeckých zovšeobecnení z pozorovaných prípadov istého javu na tie, ktoré pozorované neboli.
Takže sa domnievame, že sémantika chápaná ako štúdium významu nepredstavuje nijaký fundamentálny problém a že žiadnou ťažkosťou nie je ani jej základná otázka „Čo je to význam?“ Skôr sa domnievame, že došlo k istému neporozumeniu ohľadom toho, ako by malo štúdium významu čo najlepšie postupovať, ak chceme zodpovedať túto otázku. Tým nechceme poprieť, že niektorí lingvisti a filozofi boli na správnej ceste, jednoducho sa však nikdy nedostali dostatočne ďaleko. Vo veci správneho prístupu k sémantike sa im nepodarilo dospieť ku konsenzu medzi uznávanými odborníkmi.
Zdá sa mi, že toto neporozumenie spočíva v domnienke, že na otázku „Čo je to význam?“ môžeme dať priamu a jasnú odpoveď. K tejto otázke vo všeobecnosti pristupujeme tak, akoby bola otázkou toho istého typu ako otázka „Ktoré je hlavné mesto Francúzska?“, na ktorú môžeme dať priamu a jasnú odpoveď „Paríž“. Domnievame sa, že odpoveď môže mať podobu „Význam je toto alebo tamto“. Avšak otázka „Čo je to význam?“ nepripúšťa priamu odpoveď typu „toto alebo tamto“; namiesto toho je odpoveďou na ňu celá teória. Nie je to otázka typu „Ktoré je hlavné mesto Francúzska?“, „Kedy odišiel Einstein do dôchodku?“ či „Kde leží Tasmánia?“, pretože nejde iba o požiadavku zistiť izolovaný fakt, teda požiadavku, na ktorú sa dá odpovedať jednoducho a priamo. Ide skôr o teoretickú otázku podobnú ako „Čo je to hmota?“, „Čo je to elektrina?“ alebo „Čo je to svetlo?“
Hoci tieto otázky môžu byť skutočne zodpovedané len prostredníctvom teórií, môžeme, samozrejme, podať aj „zhustené odpovede“. Hovoríme napríklad, že elektrina je vlastnosťou protónov a elektrónov, vďaka ktorej na seba navzájom pôsobia silou presahujúcou ich gravitačnú príťažlivosť. Takéto „zhustené odpovede“ robia ešte zrejmejšou skutočnosť, že ozajstnými odpoveďami sú ucelené teórie, pretože tieto odpovede nadobúdajú svoj zmysel len v kontexte teórie, ktorá vysvetľuje teoretické termíny použité pri ich formulácii.
Lingvisti a filozofi zaoberajúci sa sémantikou zistili, že na otázku „Čo je to význam?“ môžeme dať istý druh „zhustenej odpovede“, ak význam stotožníme s niečím iným – s referenciou, s dispozíciami k správnemu používaniu slov, s podnetmi, ktoré vyvolávajú a ovládajú verbálne reakcie, so súborom platónskych archetypov, s mentálnymi predstavami prepojenými so slovami tak, že slúžia ako ich vonkajšie vnímateľné znaky, a podobne. Avšak na rozdiel od vedcov sa uspokojili s tým, že v tomto bode zastali. Namiesto toho, aby považovali takéto priame odpovede za „zhustené odpovede“, len za akúsi náhradu teórie, zvyčajne ich považovali za dostatočne priame a samotnú otázku mylne považovali za takú, ktorá umožňuje odpoveď typu „toto alebo tamto“. Len málo z nich si uvedomilo nutnosť ísť ďalej, zmeniť postoj a budovať teóriu, pokúsiť sa vypracovať odpoveď takým spôsobom, akým bola vypracovaná demokritovská odpoveď na otázku „Čo je to hmota?“
Zdá sa mi, že táto diagnóza pomerne dobre vysvetľuje, prečo sme spravili tak málo pre vznik teórie, ktorá by preukázala explanačnú prospešnosť pojmu význam. Z tohto hľadiska nie je ťažké pochopiť, prečo je skepticizmus v sémantike aj naďalej možný a prečo naďalej zúria nekonečné kontroverzie, ktoré boli stálou črtou dejín sémantiky.[1]
Netrvám však na tom, aby toto vysvetlenie bolo prijaté ako súčasť historickej analýzy. Samozrejme, vidím úlohu aj ďalších faktorov, ktoré prispievajú k pokračovaniu kontroverzií, nechcem tu však hodnotiť ich relatívny význam. Moja diagnóza je skôr predkladaná ako zhodnotenie situácie, ktorá ovplyvnila výber môjho vlastného prístupu. Priviedla ma k myšlienke začať s predpokladom, že zodpovedanie otázky „Čo je to význam?“ si vyžaduje sémantickú teóriu. Okrem toho ma ovplyvnila, aby som sa pokúsil nájsť odpoveď rovnakým spôsobom, akým fyzici našli odpoveď na otázku ,,Čo je to hmota?“, a tiež aby som svoj pokus vybudovať sémantickú teóriu, nakoľko to bolo možné, stvárňoval podľa ich štýlu vytvárania teórií. Prístup, ktorý tu uplatňujeme, je preto nasledovný. Otázku „Čo je to význam?“ sa pokúsime zodpovedať vytvorením teórie, ktorá pojem významu vysvetľuje v rámci celkovej systematizácie empirických faktov o sémantickej štruktúre v prirodzenom jazyku. Cieľom je teória o skrytých princípoch, ktoré budú navzájom súvisieť, a tak usporadúvať empirické fakty na poli sémantiky, pričom sa o tento cieľ budeme usilovať nasledovaním príkladu, ktorý tvoria úspešné prípady vytvárania vedeckých teórií.
Fyzici neboli schopní povedať, čo je to hmota, kým neidentifikovali rozsiahlu škálu javov, ktorými sa hmota prejavuje, a kým nezistili mnoho významných empirických faktov v každom z prípadov. Tieto rozličné javy (difúzia, expanzia, vzájomné prenikanie, vodivosť atď.) vymedzili oblasť pre teóriu hmoty tým, že zhromaždili tie vlastnosti, ktoré mala takáto teória ozrejmiť. Potom bolo možné porovnať rôzne koncepcie týkajúce sa povahy hmoty z hľadiska ich explanačnej adekvátnosti v rámci takto vymedzenej oblasti. Môžeme teda povedať, že k demokritovskej teórii sme sa dostali objasňovaním otázok typu „Čo je to difúzia (hmoty)?“, „Čo je to expanzia (hmoty)?“, „Čo je to vzájomné prenikanie hmoty?“ a podobných, ktoré sú súčasťami otázky „Čo je to hmota?“ To odráža bežnú prax vo vede, keď rozsiahle a všeobecné otázky rozkladáme na zúžené a špecifickejšie. Odpovede na tieto otázky potom tvoria integrálnu súčasť odpovede na všeobecnú otázku, pretože javy, na ktoré sa pýtajú, sú súčasťou príslušnej explanačnej oblasti.
Aby sme náš pokus vytvoriť sémantickú teóriu stvárňovali podľa tohto vzoru, mali by sme najskôr hľadať spôsob, ako rozložiť všeobecnú otázku „Čo je to význam?“ na určitý počet zúžených, špecifickejších otázok, ktoré sú podstatnou súčasťou rozsiahlejšej otázky. Tu nás môžu viesť naše predteoretické intuície v chápaní významu. Je zrejmé, že odpoveď na otázku „Čo je to význam?“ predpokladá odpovede na také otázky ako „Čo je to totožnosť významu?“, „Čo sú podobnosť a rozdielnosť významu?“ „Čo je to zmysluplnosť a zmysluprázdnosť?“, „Čo je to mnohoznačnosť alebo nejednoznačnosť významu?“, „Čo je to významom determinovaná pravdivosť?“. Tieto otázky sú potom analogické podotázkam otázky „Čo je to hmota?“
Na začiatku môžeme v bodoch (1.1) – (1.15) uviesť pätnásť podotázok:
(1.1) Čo je to synonymia a parafráza?
(1.2) Čo je to sémantická podobnosť a sémantická odlišnosť?
(1.3) Čo je to antonymia?
(1.4) Čo je to nadradenosť?
(1.5) Čo je to zmysluplnosť a sémantická anomália?
(1.6) Čo je to sémantická nejednoznačnosť?
(1.7) Čo je to sémantická redundancia?
(1.8) Čo je to sémantická pravdivosť (analytickosť, metalingvistická pravdivosť, atď.)?
(1.9) Čo je to sémantická nepravdivosť (kontradikcia, metalingvistická nepravdivosť, atď.)?
(1.10) Čo je to sémanticky nedeterminovaná pravdivosť, alebo nepravdivosť (napr. syntetickosť)?
(1.11) Čo je to nekonzistentnosť?
(1.12) Čo je to vyplývanie?
(1.13) Čo je to presupozícia?
(1.14) Čo je to možná odpoveď na otázku?
(1.15) Čo je to otázka, ktorá sama sebe dáva odpoveď?
Tieto otázky jasne určujú oblasť sémantickej teórie: akákoľvek teória, ktorá ponúka odpoveď na otázku „Čo je to význam?“, musí zodpovedať otázky (1.1) – (1.15) a im podobné, a tiež ktorákoľvek teória, ktorá na takéto otázky odpovedá, musí zároveň ponúknuť odpoveď na otázku „Čo je to význam?“ Inými slovami, tieto otázky nám hovoria, aké typy javov musí sémantická teória ozrejmiť, konkrétne ide o body (1.16) – (1.30):
(1.16) Jav synonymie a parafrázy,t.j. vzťah totožnosti významu – napríklad skutočnosť, že „päsť“ a „zovretá dlaň“, „čokoládová posýpka“ a „čokoládové hobliny“, alebo vety „Ján miluje Máriinu jedinú sestru“ a „Ján miluje jediného Máriinho súrodenca ženského pohlavia“sú synonymné, pričom členy poslednej dvojice sú parafrázami.
(1.17) Jav sémantickej podobnosti a sémantickej odlišnosti – napríklad skutočnosť, že slová ako „teta“, „krava“, „mníška“, „sestra“, „žena“ „žaba“, „herečka“ sú z istého hľadiska sémanticky podobné, t.j. obsahujú zložku spoločnú pre význam každého z nich, a takisto skutočnosť, že slová „teta“, „pes“, „kameň“, „list“, „smietka“ „hora“ „auto“ sú sémanticky podobné z iného hľadiska (význam každého z týchto slov v sebe zahŕňa pojem fyzického objektu), ktorý je v protiklade k hľadisku, na základe ktorého sú sémanticky podobné slová „tieň“, „zrkadlový obraz“, „odraz“, „pretrvávajúci vnem“, „presah“.
(1.18) Jav antonymie, t.j. špeciálny druh sémantickej odlišnosti, konkrétne nekompatibilita významov – napríklad skutočnosť, že členy dvojíc slov „otvoriť“ a „zatvoriť“, „šepkať“ a „kričať“, „dievča“ a „chlapec“ sú antonymné.
(1.19) Jav nadradenosti (a jeho opak, podradenosť) – napríklad skutočnosť, že „prst“ a „palec“, „obydlie“ a „chatrč“, „človek“ a „chlapec“ sú dvojice, ktoré sú vo vzájomnom vzťahu nadradenosti a podradenosti.
(1.20) Jav zmysluplnosti a sémantickej anomálie (t.j. úplnej alebo čiastočnej zmysluprázdnosti) – napríklad skutočnosť, že výraz „páchnuce mydlo“ je zmysluplný, zatiaľ čo „páchnuce svrbenie“ nie je, a takisto, že vety „Krčahy sa rýchlo vyprázdnia“ a „Ten muž padá hore nohami“ sú obidve zmysluplné, avšak vety „Tiene sa rýchlo vyprázdnia“ a „Krúpy padajú hore nohami“ sú sémanticky anomálne.
(1.21) Jav sémantickej nejednoznačnosti, t.j. mnohorakosť významov verzus jedinečnosť významu – napríklad skutočnosť, že slová „hrebeň“, „hlava“, „noha“, „píšťala“ majú viacero významov a skutočnosť, že vety „Zaťal si do živého“, „Svrbí ma ruka“, „Je to pekný vtáčik“ majú dva alebo viacej významov.[2]
(1.22) Jav sémantickej redundancie – napríklad skutočnosť, že „moja teta ženského pohlavia“, „dospelý neženatý starý mládenec“, „holý naháč“ majú významy obsahujúce nadbytočnú informáciu, t.j. význam modifikátora je obsiahnutý vo význame nadradeného substantíva.
(1.23) Jav analytickej pravdivosti – napríklad skutočnosť, že každá z viet „Králi sú monarchovia“, „Strýkovia sú muži“, „Bábätká nie sú dospelí ľudia“ je pravdivá už vďaka skutočnosti, že význam subjektu obsahuje vlastnosť vyjadrenú v predikáte.
(1.24) Jav kontradikcie – napríklad skutočnosť, že každá z viet „Králi sú ženského pohlavia“, „Strýkovia sú ženy“, „Bábätká sú dospelí ľudia“ je nepravdivá už len preto, že význam subjektu obsahuje informáciu nekompatibilnú s tým, čo subjektu pripisujeme v predikáte.
(1.25) Jav syntetickosti – napríklad skutočnosť, že vety „Králi sú štedrí“, „Strýkovia sú táraví“, „Bábätká sú rozkošné“ nie sú z hľadiska samotného významu ani pravdivé ani nepravdivé, t.j. ich pravdivosť alebo nepravdivosť nie je daná jazykom, ale závisí od aktuálneho stavu vecí.
(1.26) Jav nekonzistentnosti – napríklad skutočnosť, že ak vetami „Ján je živý“ a „Ján je mŕtvy“ referujeme na to isté indivíduum, nemôžu byť obe naraz pravdivé ani obe naraz nepravdivé, čiže ináč povedané jedna musí byť pravdivá a druhá nepravdivá.
(1.27) Jav vyplývania, t.j. vzťah medzi dvoma vetami, z ktorých jedna nevyhnutne vyplýva z druhej vďaka istému sémantickému vzťahu medzi nimi – napríklad skutočnosť, že z vety „Monarchovia sú márnotratní“ vyplýva „Kráľovné sú márnotratné“ a z vety „To auto je červené“ vyplýva „To auto je farebné“.
(1.28) Jav presupozície – napríklad skutočnosť, že opytovacia veta „Kde je ten kľúč?“ predpokladá pravdivosť oznamovacej vety „Kľúč je na nejakom mieste“ v tom zmysle, že opytovacia veta vyjadruje otázku len v prípade, ak je pravdivá oznamovacia veta vyjadrujúca jej presupozíciu.
(1.29) Jav možnej odpovede – napríklad skutočnosť, že vety „Ján prišiel na poludnie“, „Ján prišiel v utorok“, „Ján prišiel pred minútou“, „Ján prišiel na Vianoce“ sú možnými odpoveďami na otázku „Kedy prišiel Ján?“, zatiaľ čo „Ján má rád ovocie“, „Ján je Máriin brat“, „Bill prišiel včera“ nimi nie sú.
(1.30) Jav otázky, ktorá sama sebe dáva odpoveď – napríklad skutočnosť, že opytovacie vety „Je stará dievka ženského pohlavia?“ a „Akej farby je moja červená dodávka?“ vyjadrujú otázky, ktoré sú zodpovedané už pri pýtaní sa.
Zdá sa mi, že niet vážnych pochýb o tom, že javy uvedené v bodoch (1.16) – (1.30) sú vo svojej podstate sémantické, a že nám spolu poskytujú rozumnú predstavu o tom, aké javy sa týkajú predmetu sémantiky, hoci v dôsledku vypracovania nejakej sémantickej teórie by sa mohlo ukázať, že niektoré z nich sú nesémantické. Dovoľte mi, aby som po tom všetkom dodal, že si nemyslím, že príklady z bodov (1.16) – (1.30) sú takmer rovnako nekontroverzné ako javy, ktoré majú ilustrovať. Tie skutočne považujem za celkom zrejmé, prinajmenšom dostatočne jasné na to, aby hneď na začiatku presne určili naše intuície.
Zdá sa mi teda celkom prirodzené požadovať, aby sémantická teória objasnila práve vymenované javy a v rámci každého predpovedala sémantické fakty. Nemá nám povedať nič viac než to, že význam spôsobuje synonymiu lingvistickej konštrukcie s inou konštrukciou, jej nejednoznačnosť, jej sémantickú redundanciu a tak ďalej. Sémantická teória musí vysvetliť, prečo význam istej lingvistickej konštrukcie spôsobuje, že sa daná konštrukcia stáva konkrétnym prípadom istej sémantickej vlastnosti alebo vzťahu, prečo sa na nej prejavuje jav synonymie, nejednoznačnosti, redundancie a podobne.
Odpoveď na otázku „Čo je to význam?“ teda nemôžeme poskytnúť len na základe stotožnenia významu nejakej lingvistickej konštrukcie povedzme s tým, čo táto konštrukcia pomenúva alebo na čo referuje, ani stotožnením jej významu s dispozíciami, na základe ktorých ju správne používame, alebo s mentálnou predstavou, ktorú vyjadruje ako jej vnímateľný, vonkajší znak, ani s podnetmi, ktoré vyvolávajú a ovládajú produkciu tejto konštrukcie ako verbálnej reakcie, ani s večným platónskym archetypom, ktorý zastupuje. Nech už je hodnota takýchto stotožnení ako usmerňujúcich princípov na vytvorenie sémantickej teórie akákoľvek, ako sme už povedali, nemôžu sa samy od seba stať odpoveďami na našu všeobecnú otázku, pretože neodpovedajú na otázky z bodov (1.1) – (1.15) a na ďalšie, ktoré s nimi súvisia. Pokiaľ stotožnenia uvedeného typu nerozpracujeme obsiahlejšie a nerozvinieme ich do formy všeobecnej sémantickej teórie, ktorá by explikovala každý pridružený pojem z bodov (1.1) – (1.15), rovnako ako aj akékoľvek ďalšie sémantické pojmy, dovtedy musia ostať v rovine prvých špekulatívnych pokusov o zodpovedanie otázky „Čo je to význam?“ Testom toho, či sa niektoré takéto stotožnenie osvedčí ako usmerňujúci princíp, je to, či poskytuje adekvátnu základňu pre teóriu objasňujúcu uvedené sémantické javy a predpovedajúcu známe fakty v rámci každého z nich.
Dôležitosť týchto javov pre sémantiku sa odhaľuje v skutočnosti, že štandardným postupom pri kritike niektorého z uvedených stotožnení je poukázať na prípady, pri ktorých je vysvetlenie jedného alebo viacerých takýchto javov neadekvátne kvôli nesprávnym predpovediam sémantických vlastností a vzťahov lingvistických výrazov. Pozrime sa na niekoľko príkladov.
Po prvé, význam stotožňujeme s referenciou. Toto stotožnenie nám ako usmerňujúci princíp vraví, že by sme mali vybudovať teóriu vychádzajúcu zo zásady, podľa ktorej významom výrazu je entita, trieda entít, udalosť, trieda udalostí a podobne, ktoré daný výraz pomenúva (na ktoré referuje, ktoré denotuje, designuje). Významom výrazu „Bertrand Russell“ je potom spomínaný muž, významom slova „muži“ je trieda dospelých ľudí mužského pohlavia, významom výrazu „Kolumbov objav Ameriky“ je historická udalosť z roku 1492 a tak ďalej. Zdá sa, že príťažlivosť tohto stotožnenia spočíva v tom, že význam vynáša von a nerobí z neho niečo tajomnejšie, než sú veci, osoby, miesta a udalosti každodenného života. Avšak Fregeho známa námietka proti stotožňovaniu významu s referenciou marí nádeje na takéto jednoduché vysvetlenie. Jeho argument bol špeciálnym prípadom kritéria, podľa ktorého takéto stotožnenia musia ako usmerňujúce princípy úspešne predpovedať sémantické vlastnosti a vzťahy, ktoré intuitívne považujeme za ústredné pre oblasť sémantiky. Konkrétne tvrdil, že teória referencie rieši jav synonymie neadekvátne. Ak význam výrazu stotožníme so všetkými a zároveň iba s tými vecami, na ktoré daný výraz referuje, potom musíme povedať, že dva výrazy v prípade, že referujú na tie isté veci, majú rovnaký význam. Vzhľadom na to, ako upozornil Frege, sa o nesynonymných výrazoch ako „zornica“ a „večernica“ (alebo „tvor so srdcom“ a „tvor s obličkami“) nesprávne predpovedá, že budú synonymné, pretože ako záležitosť náhodných faktov sú koreferenčné. Navyše, nesynonymné výrazy ako „čarodejnica“ a „černokňažník“ by sme potom pokladali za synonymné: keďže ani jeden z oboch výrazov nereferuje na nič, vyplýva z toho, že ak jeden z nich na niečo referuje, referuje na to aj druhý.
Po druhé, význam stotožňujeme so systémom dispozícií, ktoré determinujú používanie. Toto stotožnenie nám ako usmerňujúci princíp vraví, že explikácia významu nejakého výrazu je explikáciou rozdielov, ktoré sa skrývajú za jeho správnym používaním v spoločenskej jazykovej kultúre. Ani v tomto prípade uvedené stotožnenie neprejde naším kritickým testom. Jednotlivé členy dvojíc ako „zajko“ a „zajac“, „prasiatko“ a „prasa“, „bruško“ a „žalúdok“ majú rozdielne schémy používania: ,,zajko“, ,,prasiatko“ a ,,bruško“ sú vhodne použité, ak je hovoriacim malé dieťa alebo ak sú adresované malému dieťaťu, avšak sú nevhodne použité v situáciách, keď sú hovoriacimi dospelí ľudia diskutujúci o závažných záležitostiach, a to aj napriek tomu, že význam výrazov „zajko“ a „zajac“ je rovnaký, význam výrazov „prasiatko“ a „prasa“ je rovnaký, a tiež význam výrazov „bruško“ a „žalúdok“ je rovnaký. Takže predpovede o synonymii a vzťahoch vyplývania, ktoré vychádzajú z tohto stotožnenia, sú po preskúmaní v rozpore s našou bežnou intuíciou.
Po tretie, význam výrazu stotožňujeme s jeho predstavou alebo mentálnym obrazom, o ktorom sa tvrdí, že je vonkajším, intersubjektívnym znakom. V tomto prípade však nesprávne narábame s rozdielom medzi zmysluplnosťou a zmysluprázdnosťou, t.j. s javom sémantickej anomálie. Dokonale zmysluplné slová, akými sú „možnosť“, „náhodnosť“, „šanca“, „nekonečnosť“, „cnosť“ a množstvo ďalších, o ktorých nemožno povedať, že im zodpovedá nejaká predstava alebo mentálny obraz, by sme potom pokladali za zmysluprázdne. Navyše, okrem prípadov zmysluplných slov, pri používaní ktorých nie je v mysli hovoriaceho alebo poslucháča prítomná žiadna predstava, existujú aj zmysluprázdne výrazy, ktoré takéto predstavy vyvolávajú. Napríklad nezmyselné výrazy ako „slizopružké jazvrtky“[3] Lewisa Carrolla často evokujú predstavy, a tak by sa v súlade s týmto stotožnením považovali za zmysluplné.
Keď zistíme, že nejaké stotožnenie podobné jednému z tých troch, o ktorých sme práve uvažovali, je v rozpore s presvedčivými predteoretickými intuíciami o tom, či daný výraz alebo veta má alebo nemá nejakú lingvistickú vlastnosť, alebo či je v nejakom vzťahu, a ak budeme tento rozpor považovať za kritiku takéhoto vysvetlenia významu, potom musíme príslušnú vlastnosť alebo daný vzťah považovať za sémantické. Všeobecná otázka „Čo je to význam?“ je so špeciálnymi otázkami typu (1.1) – (1.15) spätá presne tým spôsobom, ktorý tu bol navrhnutý. Ak niekto súhlasí s tým, že predchádzajúca kritika je relevantná pre akýkoľvek pokus zodpovedať otázku „Čo je to význam?“, potom už táto samotná skutočnosť potvrdzuje prepojenie medzi uvedenou všeobecnou otázkou a špeciálnymi otázkami typu „Čo je to synonymia?“, „Čo je to zmysluplnosť?“ „Čo je to sémantická anomália?“ „Čo je to vyplývanie?“ Ďalej potvrdzuje aj to, že máme oveľa lepšiu predsystematickú koncepciu oblasti sémantiky, než si zvyčajne myslíme. Problémom je, že sme si doposiaľ nedali tú námahu, aby sme ju jasne formulovali. Neprediskutovali sme explicitne naše sémantické intuície s úmyslom nájsť škálu domnelých sémantických javov potrebných na vybudovanie správnej koncepcie predmetu sémantiky. Ak raz takéto javy osvetlíme explicitným vyjadrením našej predteoretickej koncepcie tejto oblasti, bude jasné, že pojem významu v sebe zahŕňa rozsiahlu škálu systematicky prepojených javov, ktoré si z hľadiska bežnej vedy vyžadujú vytvorenie teórie.
Uznanie bohatej rozmanitosti javov v oblasti sémantiky nás však pobáda nielen k vytvoreniu teórie, ale aj k odporovaniu skepticizmu. Mnohé pokusy o odstránenie pojmu význam odvodzovali svoju počiatočnú vierohodnosť z predpokladu, že existuje veľmi málo sémantických javov, možno len jeden alebo dva, ktoré by mali byť ospravedlnené nejakým programom na elimináciu pojmu význam.[4] A tak skutočnosť, že oblasť sémantiky sa nám postupne odhaľuje ako čoraz rozsiahlejšia, podkopáva počiatočnú vierohodnosť skepticizmu. To isté spôsobuje aj fakt, že túto oblasť musíme považovať za otvorenú: je zrejmé, že keď sme sa dostali až tak ďaleko, že sme v bodoch (1.16) – (1.30) vymenovali pätnásť sémantických vlastností a vzťahov, tak sa už viac nemôžeme domnievať, že sme sa dostali na koniec a našli sme všetky. Na základe tejto perspektívy začína byť úplne jasné, prečo tradičné snahy skeptikov nedokážu čeliť problémom, s ktorými sú konfrontované ich pokusy zaobísť sa bez pojmu význam. Tiež sa stáva zrejmým, že veľká časť počiatočnej vierohodnosti takýchto snáh je podmienená obmedzeným a zjednodušeným pohľadom na to, čo by mala vysvetliť lingvistická teória nepoužívajúca význam. Žiaden súčasný pokus o elimináciu významov sa nikdy vážne nezaoberal ťažkosťami, ktoré preňho predstavuje realistický pohľad na to, čo by malo byť vysvetlené; preto by žiaden z nich ani nemal stáť v ceste pokusom o založenie teórie na pojme význam.[5]
Hoci Quine nebol priateľom pojmu význam, definoval túto situáciu pomerne presne:
„Až do uspokojivého vysvetlenia pojmu význam sú lingvisti zaoberajúci sa oblasťami sémantiky v situácii, keď nevedia, o čom vlastne hovoria. Táto situácia však nie je neobhájiteľná. Starovekí astronómovia poznali pohyby planét pozoruhodne dobre bez toho, aby vedeli, akým typom predmetov planéty vlastne sú. Napriek tomu je táto situácia teoreticky neuspokojivá, čo si viac teoreticky orientovaní lingvisti s bolesťou uvedomujú.“[6]
Analógia so starovekou astronómiou je prínosná. Ponúka nám, aby sme v našom úsilí prísť na to, akým typom predmetu je význam, pristupovali k skúmaniu v tom duchu, v akom moderní astronómovia pristupovali k objavovaniu toho, akým typom predmetov sú planéty. Tak ako javy planetárnych pohybov vytýčili oblasť vysvetľovania pre ranú astronómiu, podobne v sémantike také javy, ako sú uvedené v bodoch (1.16) – (1.30), vytyčujú oblasť vysvetľovania pre teóriu významu. Tieto javy nám poskytujú nie síce vyčerpávajúci, ale zato dostatočne reprezentatívny zoznam takých typov javov, ktoré jednotlivo patria do oblasti sémantiky a spoločne túto oblasť vymedzujú. Keďže doposiaľ nemáme teóriu, na ktorú by sme sa mohli odvolať, keď chceme presvedčivo rozhodnúť o tom, ktoré javy skutočne patria do sémantiky, môžeme pripustiť, že javy z bodov (1.16) – (1.30) tam patria. Ani staroveká astronómia sa neopierala o pevné základy, mala len bohaté dejiny starostlivého zhromažďovania údajov. Naše predsystematické intuície nás ako používateľov prirodzeného jazyka spolu so značným súborom údajov z tradičnej lexikografie oprávňujú identifikovať spomínané javy ako také, ktoré sú vo svojej podstate sémantické, a tým nám poskytujú základy, ktoré síce nie sú skalopevné, sú dostatočne pevné na to, aby sme na nich vystavali sémantickú teóriu. Astronómia našla odpoveď na otázku „Čo sú to planéty?“ vytvorením teórie, ktorá vysvetlila planetárne pohyby, pričom sa opierala o predpoklad, že planéty sú fyzické objekty, ktoré sa riadia štandardnými mechanickými zákonmi. Ak v tom istom duchu vytvárame teóriu, ktorá by bola schopná úspešne vysvetliť dostatočne veľké množstvo sémantických javov, naša odpoveď na otázku „Čo je to význam?“ sa potom môže zakladať na tom, čo táto teória musela predpokladať o význame, aby poskytla svoje vysvetlenia.
P o z n á m k y
[1] Frege je výnimkou zo všeobecnej tendencie k nepochopeniu podstaty otázky ,,Čo je to význam?“ Takéto výnimky sú však veľmi zriedkavé a nedarí sa im podstatne zamedziť tejto tendencii.
[2] V anglickom origináli sa hovorí o slovách ,,button“, ,,ball“, ,,foot“, ,,pipe“ a vetách ,,There´s no school anymore“, ,,I´ve found the button“ a ,,Take your pick“ [pozn. prekl.].
[3] V anglickom origináli ,,slithy toves“. Tento výraz sa nachádza v Carollovej nezmyselnej básni Jabberwocky. Uvádzame slovenský preklad Juraja Vojteka a Viery Vojtekovej z knihy ,,Alica v krajine zázrakov“, Mladé letá, Bratislava, 1981 [pozn. prekl.].
[4] Pozri moju prácu ,,Logic and Language: An Examination of Recent Criticisms of Intensionalism“ (má vyjsť), kvôli diskusii o niektorých dôvodoch, prečo tento predpoklad vyslovuje množstvo súčasných filozofov.
[5] V kapitole 6 ukážeme, že najlepšie a najvplyvnejšie skeptické argumenty proti pojmu význam, menovite Quinove a Goodmanove, sa v záverečnej analýze dajú zredukovať natoľko, že z nich nezostane nič podstatnejšie než drsné odmietnutie významu ako obhájiteľného pojmu, a to bez opory v argumentácii.
[6] Quine, W. van O. (1953), „From a Logical Point of View“, Cambridge, Mass.: Harvard University Press, p. 47.
Z anglického originálu KATZ, J. J.: Semantic Theory. New York : Harper and Row, 1972, s. 1 – 10, (1. kapitola: The Scope of Semantics) preložili Reginald A. Slavkovský a David Weber.