Fraňo, P.: O vymieraní, ľudstve a proaktívnom prístupe k budúcnosti. Rozhovor s Pavlínou Bakošovou. In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 2.
Pavlína Bakošová je študentkou tretieho ročníka doktorandského štúdia programu systematická filozofia na Katedre filozofie a aplikovanej filozofie Filozofickej fakulty Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave a je taktiež členkou Centra pre Bioetiku UCM. Vo svojej dizertačnej práci sa venuje problematike vymierania druhov (a teda aj ľudstva) v intenciách filozofického posthumanizmu a transhumanizmu. V minulosti sa zameriavala na analytickú filozofiu (Quine a problém identity) a absolvovala študijný pobyt na Katedre humanitných vied a Katedre logiky Univerzity Mikuláša Koperníka v Toruni (Poľsko). Podieľa sa taktiež na riešení dvoch vedeckých grantov APVV a VEGA. V súčasnosti sa zaoberá najmä ontológiou druhov, bioetikou natalizmu a filozofickými aspektami evolúcie života.
Súčasná pandémia ochorenia COVID-19 odsunula trochu do ústrania problém riešenia klimatickej krízy, ktorý sa v posledných rokoch stal dominantnou témou mnohých mediálnych a odborných analýz. S touto tematikou veľmi úzko súvisí aj otázka vymierania druhov, ktorej sa venuješ vo svojej dizertačnej práci. Vedci tvrdia, že v súčasnosti prebieha už šieste masové vymieranie druhov. Na začiatku by som sa ťa preto opýtal, v čom sa toto šieste masové vymieranie líši od predchádzajúcich?
Na úvod by som rada nadviazala na to, čím si sám začal, a teda na aktuálnu pandemickú situáciu. Je nesporné, že takáto neštandardná situácia odsúva do ústrania viaceré závažné a podstatné problémy globálneho sveta, a teda aj riešenie problematiky klimatickej krízy a vymierania druhov. Na druhej strane však považujem za dôležité zdôrazniť čo nám takáto neštandardná situácia zároveň odhaľuje. Sme svedkami toho, že nepripravenosť, nedostatočná prezieravosť, neschopnosť či neochota globálne spolupracovať na spoločných krokoch, dokážu radikálne zmeniť každodennosť človeka. Spôsob, akým pandémia zmenila a stále mení naše životy, je však neporovnateľný s hrozbami vyplývajúcimi z klimatických zmien a z vymierania druhov. Myšlienkovo tak pre mňa pandémia ochorenia COVID-19 predstavuje akoby základný prekurzor globálneho porozumenia a akceptovania nevyhnutnosti (nielen) systémových zmien v riadení a fungovaní spoločností. Hoci bol príchod aktuálnej pandémie náhly a nie úplne predvídateľný, disponujeme vedomosťami o ďalekosiahlejších hrozbách, ktoré môžu byť pre ľudský rod existenčné.[1]
Jednu z takýchto existenčných hrozieb predstavuje aj šieste masívne vymieranie druhov. Toto vymieranie je od predchádzajúcich (tzv. veľkej päťky) iné v tom, že v ňom figuruje človek. Príčiny minulých masívnych vymieraní boli totiž paleontológmi identifikované ako kombinácie príčin fyzikálnych (pád asteroidu, nadmerná vulkanická činnosť, zmena hladiny oceánov i morí a iné) a biologických (narušená reprodukčná činnosť druhu, vplyv nepriaznivej mutácie, pandémia, iný možný konkurenčný druh a iné).[2] Avšak dnes, keď vedci skúmajú príčiny neustále narastajúcej miery vymierania tak rastlinných, ako aj živočíšnych druhov, odhaľujú novú skupinu tzv. antropogénnych príčin vymierania, teda príčin, ktoré sú dôsledkom negatívneho efektu ľudských činností na prírodné ekosystémy. Udalosti, ktoré boli historicky vnímané ako dôsledky nešťastnej náhody, s ktorými sa dané druhy v predchádzajúcej evolúcii nestretli a nemali tak dostatok času, aby sa s nimi vyrovnali prostredníctvom prirodzeného výberu, sú dnes, vo vyspelom svete 21. storočia, zapríčinené ľudstvom samotným. Situácia so šiestym masívnym vymieraním druhov je závažná a intenzita závažnosti narastá, keď si uvedomíme, že antropogénne príčiny vymierania sa týkajú aj nás ľudí a nielen falošne podradených druhov, ktoré aktuálne vymierajú alebo už vymreli.
Príčinou šiesteho vymierania druhov je teda človek. Z toho, čo hovoríš, však vyplýva, že človek nie je len príčinou tohto stavu, ale zároveň aj jeho obeťou. Problematika vymierania sa tak netýka len zvierat, ale aj nás. Odkedy začala filozofia reflektovať možnosť, že človek ako druh vyhynie?
Odpoveď na túto otázku bude záležať na tom, z akej perspektívy ju uchopíme. Problematika zániku je stálou témou filozofie dejín, avšak v tejto súvislosti ide predovšetkým o reflexiu zániku ľudských kultúr či civilizácií (Montesquieu, Gibbon, Spengler). Na túto skutočnosť ma upozornil profesor František Novosád, za čo mu srdečne ďakujem, keďže zameranie témy mojej práce to posunulo na novú úroveň. Ak však náš záujem sústredíme na ľudské vymretie (human extinction), tak situácia vo filozofii je vskutku zaujímavá. Z historického hľadiska sa v kontexte ľudského vymretia prvotne objavujú filozofické tendencie argumentačne obhajujúce antinatalizmus (Schopenauer, Zapffe, Benatar), teda stanovisko, ktoré zastáva všeobecnú myšlienku negatívneho hodnotenia ľudskej reprodukcie. V takejto perspektíve môže plodenie ľudských potomkov viesť k zvyšovaniu miery utrpenia, a teda logicky, ako aj eticky, je správne týchto potomkov neplodiť. Uvedená téza je však v kontexte ľudského vymretia druhovo seba-deštruktívna. Ak by sa všetci ľudia bytostne stotožnili s takouto formou eliminovania ľudského utrpenia, viedlo by to prirodzene k zániku ľudstva, t. j. k ľudskému vymretiu.[3] Predstavitelia antinatalizmu však aktuálne svoju pozornosť neorientujú len na elimináciu ľudského utrpenia, ale aj utrpenia, ktoré človek svojou činnosťou spôsobuje iným neľudským bytostiam či iným formám života. V tejto súvislosti bola minulý rok publikovaná zaujímavá monografia The Ahuman Manifesto: Activism for the End of the Anthropocene od profesorky filozofie Patricie MacCormackovej. Jej hlavná téza spočíva v presvedčení, že ak všetci ľudia dobrovoľne pristúpia k antinatalizmu, ľudstvo tým zároveň vyrieši problém klimatických zmien a všetkého negatívneho, čo geologická epocha antropocénu spôsobuje. Problémom takto orientovaného prístupu samozrejme je, že hoci rieši závažný problém klimatických zmien, definitívne tým smeruje k zániku ľudstva.
Vzhľadom na tieto dôsledky sa snažím pristupovať k skúmaniu problematiky ľudského vymretia opačným spôsobom. Pozornosť sústreďujem na analýzu a hodnotenie ľudského vymretia v jeho negatívnych konzekvenciách. Takýto moment sa vo filozofii prekvapivo objavuje až na konci 20. storočia. Podľa viacerých autorov tento explicitný záujem o ľudské vymretie ako druhovo-existenčný problém vychádza z obdobia neistôt a strachu z možných efektov nukleárneho holokaustu a možnosti nukleárnej zimy. Prvá monografia s explicitným záujmom o problematiku ľudského vymretia nesie názov The End of the World: The Science and Ethics of Human Extinction (1996), ktorej autorom je kanadský filozof John A. Leslie. V tejto publikácii okrem analýzy početných hrozieb, ktoré môžu zapríčiniť ľudský zánik, nájdeme aj analýzu etických argumentov v kontexte druhovej smrti ľudstva. Začiatkom 21. storočia na problém možného ľudského vymretia nadviazal švédsky filozof Nick Bostrom, ktorý problematiku rozvíja najmä v intenciách filozofického transhumanizmu. Jeden z posledných a skutočne významných prínosov do problematiky predstavuje monografia The Precipice: Existential Risk and the Future of Humanity (2020), ktorej autorom je austrálsky filozof Toby Ord. V publikácii je problém možného ľudského zániku reflektovaný v rovine fenoménu priepasti, ktorá sa neustále prehlbuje medzi ľudskou múdrosťou (humanity wisdom) a silou ľudstva (human power). Autor tu predstavuje metódy a spôsoby, ako túto priepasť v budúcnosti prekonať, pričom najviac sa opiera o koncept efektívneho altruizmu. Toby Ord už v úvode knihy považuje problém možného ľudského vymretia za primárnu výzvu pre ľudstvo 21. storočia, pričom pravdepodobnosť, že ľudstvo zahynie ešte v tomto storočí odhaduje v pomere 1:6.
Najskôr by som sa v krátkosti zastavil pri spomínanom antinatalizme. V súčasnosti sa aj do pozornosti médií dostala iniciatíva BirthStrike, kedy sa ľudia práve pre ekologickú krízu rozhodnú nemať nikdy deti. Tento spôsob boja proti klimatickej kríze by mohol v radikálnej podobe viesť k zániku ľudského druhu. Ak to dobre chápem, tak Patricia MacCormack argumentuje, že vymretie ľudstva je v podstate dobré, pretože vďaka nemu zachránime planétu. Akým spôsobom sa dá filozoficky argumentovať proti tomuto názoru?
V etickej perspektíve argumentovať proti tomuto názoru znamená primárne obhajovať opačné stanovisko, a teda že ľudské vymretie je zlé. Existuje niekoľko hlavných téz, ktoré vyplývajú práve z kritiky antinatalizmu. Tak napríklad: Ľudské vymretie je zlé, pretože by zabránilo existencii ďalších mnohých budúcich šťastných ľudí (Singer, Beckstead, Wage). Kritici tohto tvrdenia však poukazujú na skutočnosť, že argumentačne sa hodnota aktuálnemu životu pripisuje v dôsledku hodnoty potenciálneho budúceho života. Je úplne zrejmé, že ľudský život nemá hodnotu len preto, že v sebe nesie potenciál budúceho života. Ďalšie námietky vyplývajú z absencie dôkazov, či tento budúci život chce naozaj existovať. Kritika je tak orientovaná na princíp, ktorý operuje s budúcim životom X, avšak v skutočnosti toto X nezahŕňa, na základe čoho, nie je možné ľudské vymieranie považovať za zlé.
Ďalšia téza hovorí: Ľudské vymretie je zlé, pretože by znamenalo stratu doteraz jediného (pre nás známeho) inteligentného života a celá civilizácia a intelektuálny pokrok by boli stratené. Pri takomto tvrdení sa poukazuje na problematickosť per se zdôvodnenia, kde absentuje aspekt, na základe ktorého by bolo možné odôvodnene odmietať ľudské vymretie. Pretože ak je hodnotenie ľudského vymretia ako zlého orientované smerom na inteligentný život, tak ak by tento inteligentný život vymrel, nebol by tu nikto, kto by pocítil stratu. Na základe toho opäť nie je možné považovať ľudské vymieranie za zlé.
Argumentov, ako aj ich kritík existuje samozrejme viacej.[4] Pre spracovanie témy mojej dizertačnej práce však považujem spôsob argumentačného boja medzi dobrom a zlom ľudského vymretia za irelevantný. Ak je hlavným problémom to, že neustále narastajúca miera negatívnych efektov ľudských činností spôsobuje vymieranie druhov, čo zároveň bude v konečnom dôsledku viesť aj k zániku ľudstva, tak podstatným sa stáva fakt, že ľudstvo disponuje vedomosťami, schopnosťami a technológiami, ktoré ešte stále dokážu takúto hrozbu oddialiť a časom úplne eliminovať. To, že je možné vytvoriť argument, ktorý ľudské vymretie obhajuje z etického hľadiska ako dobré, len odhaľuje zaujatosť ľudského poznania. Nikto zo zoológov či ekológov by predsa proces vymierania goríl či ľadových medveďov neriešil metódou zastavenia ich reprodukcie so záverom, že je to v konečnom dôsledku dobré preto, lebo pociťujú vysokú mieru utrpenia. Samozrejme, rozdiel je v tom, že rastlinné, ako aj živočíšne druhy z červeného zoznamu (IUCN Red List of Threatened Species)[5] neprispievajú svojou činnosťou k vlastnému zániku. Za alarmujúcu krízovosť ich postupnej a terminálnej druhovej smrti je zodpovedné výlučne ľudstvo. Myslím si, že diskusiu o teoretickosti ľudského vymretia je potrebné rozvíjať práve v týchto súvislostiach, teda argumentáciou podporujúcou elimináciu globálnych terminálnych hrozieb a najmä tých, ktoré nesú označenie ako „antropogénne“. Už spomínaná falošná nadradenosť ľudstva v komplexnej sfére biodiverzity jednoznačne naznačuje nevhodnosť prístupov, postupov a realizácií ľudských potrieb.[6] Tie je potrebné urgentne transformovať do podoby efektívnej a stále pestrej budúcnosti druhov, ku ktorým môže patriť aj človek.
Ľudstvo síce, ako hovoríš, disponuje vedomosťami, schopnosťami a technológiami, ktoré ešte stále dokážu takúto hrozbu oddialiť a časom úplne eliminovať, ale na strane druhej akoby väčšina ľudí ešte vždy nebola schopná alebo ochotná kognitívne reflektovať túto hrozbu. Dostávam sa tu k otázke nedostatočnej kognitívnej kapacity ľudstva, ktorá by sa mala „vylepšiť“. Narážam tu na problematiku transhumanizmu, ktorej sa tiež venuješ. Na začiatku rozhovoru si napríklad spomínala Nicka Bostroma. Existuje nejaká transhumanistická perspektíva reflexie problematiky vymierania či hroziacej ekologickej krízy ako takej?
Transhumanizmus predstavuje rozsiahly filozofický diskurz súčasnosti, ktorý sa primárne zaoberá myšlienkami, analýzami a deskripciami možností, ktoré pre ľudstvo vytvárajú a ponúkajú technológie 20. a 21. storočia. Môže ísť o technológie, ktoré sú nám všetkým dobre známe (výpočtová technika), ako aj technológie emergentné, ktoré boli vynájdené nedávno a len postupne im začíname rozumieť (CRISPR/cas9), prípadne technológie špekulatívne, o ktorých sa predpokladá, že ešte len vzniknú (umelá superinteligencia).
V tejto súvislosti by som najskôr nadviazala na predpoklad, ktorým si otázku začal, a teda, že ľudstvo disponuje nedostatočnou kognitívnou kapacitou, ktorá by umožňovala v plnej miere reflektovať problém vymierania druhov, ako aj iné možné terminálne hrozby s globálnym dosahom. S takýmto predpokladom sympatizuje viacero transhumanisticky orientovaných vedcov. Napríklad významný americký kognitívny vedec a informatik Marvin Minsky upozorňoval, že: mnohé problémy, ktoré ohrozujú ľudstvo, majú svoje korene v kognitívnych limitoch ľudskej mysle, a preto nebude možné tieto problémy riešiť, pokiaľ sa nestaneme inteligentnejšími.[7] Prijať takýto predpoklad v perspektíve transhumanizmu znamená argumentačne obhajovať a zdôvodňovať možné prínosy tzv. kognitívneho vylepšovania človeka (cognitive enhancement), teda vylepšovania, ktoré si kladie za cieľ navýšenie, ba až maximalizovanie inteligenčných dispozícií človeka. Nick Bostrom, ako významný predstaviteľ filozofie transhumanizmu, sa v takomto prístupe nelíši a v kontexte existenčných hrozieb, ktoré môžu zapríčiniť ľudský zánik, navrhuje v globálnom rozsahu dosiahnuť štádium, v ktorom bude ľudstvo disponovať: omnoho vyššou inteligenciou, znalosťami a zdravším úsudkom ako teraz; omnoho väčšou schopnosťou riešiť a riadiť globálne problémy; omnoho väčšími technologickými schopnosťami; zároveň však stabilnými morálnymi hodnotami a preferenciami, ktoré ostanú nenarušené, kým takýto proces ľudstvo nedosiahne.[8]
Ak tak ľudstvo neučiní a technologicky nevylepší svoje kognitívne dispozície, proces vymretia nastane skôr než želaný moment cieleného odďaľovania možných terminálnych hrozieb. Problémom však naďalej ostáva fakt, že realizácia kognitívneho vylepšovania človeka prostredníctvom navýšenia jeho inteligencie je v súčasnosti nemožná. Po prvé, editovanie inteligencie závisí od vplyvu veľkého počtu génov, čím bude ich budúce editovanie rádovo zložitejšie.[9] Po druhé, môžeme otvorene polemizovať, či by takéto umelé a technologické kognitívne vylepšenie ľudskej inteligencie skutočne viedlo k porozumeniu a snahe efektívne riešiť a eliminovať druhovo-existenčné problémy tohto storočia.
Niektorí predstavitelia transhumanizmu argumentujú aj v prospech tzv. morálneho vylepšovania človeka (moral enhancement) (Perrson, Savulescu). Cieľom tohto procesu je technologicky transformovať a navýšiť dispozície morálneho správania sa človeka, navýšiť jeho prirodzenú schopnosť empatického cítenia, maximalizovať altruizmus[10] či konceptuálne porozumieť zodpovednosti za budúcnosť. Niečo také by azda mohlo dopomôcť k zodpovednosti a efektívnemu fungovaniu ľudských spoločností, avšak technologická transformácia ľudskej morálky na takto želanú úroveň, samozrejme, možná nie je.
Predstavitelia transhumanizmu teda venujú pozornosť takým možnostiam technológií, ktorých efekt by dokázal transformovať prirodzenosť človeka natoľko, že by sme už viac nemohli hovoriť o človeku, ale skôr o postčloveku (posthuman). Takáto tendencia je primárne vystavaná na dvoch základných predpokladoch. Po prvé, ide o myšlienku, ktorá hovorí o tom, že evolučný vývoj nekončí človekom moderným, a preto je potrebné technologicky posunúť bežné dispozície na novú, vylepšenú úroveň smerom k postčloveku. Po druhé, táto tendencia je doplnená o predpoklad, že evolúcia moderného človeka je spomalená (napr. v dôsledku spomalenej ľudskej reprodukcie), a práve preto by mal byť človek technologicky vylepšený do štádia postčloveka. V tejto súvislosti transhumanisti obvykle navrhujú, aby bol problém možného ľudského vymretia vyriešený transformáciou človeka na nový druh. Lenže úskok tohto návrhu spočíva v tom, že ak by to už viac nebol človek, ale postčlovek, tak potom sa nedá problém možného ľudského vymretia (už len zo sémantického hľadiska) považovať za vyriešený. Cieľom transhumanizmu teda nie je ľudstvo zachrániť pred vymretím, ale ho transformovať do podoby, kedy sa ho už vymretie nemusí bytostne dotýkať– paradoxne aj za cenu, že človek už viac nebude existovať. Filozofia transhumanizmu teda ponúka široké spektrum metód, ktoré však riešenie problematiky možného ľudského a akéhokoľvek iného vymretia uchopujú pomerne technokraticky. Osobne si však myslím, že na to, aby ľudstvo dokázalo porozumieť krízovej situácii masívneho vymierania druhov, sa nevyhnutne nepotrebuje biologicky transformovať na postčloveka. Zdá sa mi ale tiež, že hoci sa nám tvrdenia a tézy filozofických transhumanistov častokrát môžu zdať preexponované, ich cieľom je posúvať hranice ľudského uvažovania. A ak je problém vymierania druhov dôsledkom negatívnych efektov ľudských činností, ľudskej neochoty či neschopnosti kognitívne takýto problém reflektovať, nemusíme byť práve transhumanisti, aby sme si uvedomili, čo je potrebné skutočne transformovať. Ak je naším aktuálnym cieľom zdravá stabilita a záchrana biodiverzity, tak biológia človeka nemusí byť zmenená a dokonca ani opustená.
Ak pre záchranu planéty a nás samých nie je nevyhnutne potrebné biologicky transformovať človeka, čo iné by sa malo zmeniť, aby sa situácia zlepšila?
V rámci filozofie existuje mnoho navrhovaných postupov a metód, ako pristupovať k želaným a efektívnym zmenám. Tak napríklad podľa predstaviteľov eco-modernizmu by aktuálna kritická situácia nemala byť dôvodom ľudskej nedôvery voči budúcemu technologickému pokroku a technológiám všeobecne. Sú to totiž práve technológie, ktoré nám môžu umožniť transformovať negatívne aspekty antropocénu do podoby nového, lepšieho antropocénu. Zástancovia takéhoto stanoviska zároveň argumentujú, že to nie sú veda a technológie per se, ktoré realizujú vhodnú artikuláciu odpovedí na problémy antropocénu, ale ľudská šikovnosť a vynaliezavosť vo formovaní technologického pokroku. Osemnásť vedcov v Eco-modernistickom manifeste vyslovuje očakávanie striktného oddelenia realizovania blaha ľudskej spoločnosti od ničenia životného prostredia cez trvalý záväzok k technologickému pokroku, ktorého výsledkom bude znovuobnovenie ľudstvom poškodeného prírodného prostredia. V takejto perspektíve by tak mali byť transformované práve technológie do podoby, v ktorej zabezpečia obnovu poškodených, ako aj už úplne zničených ekosystémov. Takáto realizácia novej formy myšlienkového techno-optimizmu zároveň upozorňuje na problém istej miery zatemňovania skutočností mocenskými subjektmi. Tvrdí sa, že vedecké poznanie prispieva k efektívnym zmenám vtedy, keď mocenské záujmy nezatemňujú fakty o radikálnych zmenách klímy, výskytu kyslých dažďov či prítomnosti ozónovej diery.[11] Nemali by sme skrátka dopustiť, aby preferenčné ekonomické záujmy realizované skrze nepriaznivé technológie determinovali náš prístup k iným, budúcim technológiám, ktoré nám ešte vždy môžu ,,vysekať“ cestu von z aktuálne negatívnej podoby antropocénu.
Ďalej môžeme hovoriť o myšlienke reanimácie druhov (de-extinction problem), kde by sa technológie a ich budúci vývoj mali orientovať na znovuobnovenie už vymretých druhov, prípadne na archiváciu genetických informácií druhov aktuálne ohrozených. Etické aspekty reanimácie druhov okrem zodpovednosti ohrozené druhy geneticky ,,archivovať“ rozvíjajú aj myšlienku biotechnologického obnovovania druhov, ktoré už vymreli (napríklad myšlienka navrátenia mamutov). Kritici takýchto intencií následne poukazujú na problém vyplývajúci z genetického redukcionizmu, kde budúci vývoj organizmov z ich archivovanej DNA nemožno reflektovať ako podmienený iba prítomnosťou tejto archivovanej genetickej informácie. Poukazuje sa tým na absenciu poznatkov genetiky, konkrétne informácií týkajúcich sa epigenetiky či pre-embryonálneho vývoja organizmov v konkrétnom prostredí. Problém reanimácie druhov má silné zastúpenie aj v oblasti metafyziky, kde je dôraz kladený na hodnotenie ontologického statusu možných reanimovaných druhov. Všeobecne sa zastávajú tieto hlavné stanoviská: reanimácia je replikáciou: takto novovytvorené organizmy nepatria do pôvodného druhu, pretože sú len kópiou pôvodných už vymretých organizmov; reanimácia je znovuvytvorením: takto novovytvorené organizmy sú členmi pôvodného druhu, pričom ich existencia je hodnotená ako pozostatok vymretia; reanimácia je ne-vymretím: takto novovytvorené organizmy patria do pôvodného druhu, ktorý tým prakticky nikdy nevymrel.
Metafyzické hodnotenie reanimácie druhov tak úzko súvisí s metafyzickým konceptom identity, kde rozhodujúcim faktorom pre ontologický status reanimovaných organizmov a druhov je určenie kritéria identity. Napríklad zástancovia už spomínaného genetického redukcionizmu by za kritérium identity reanimovaného organizmu považovali genetickú informáciu, z ktorej bol reanimovaný, čím by tento organizmus patril do pôvodného druhu.
Okrem transformácie technológií a nášho prístupu k nim však existuje aj mnoho konceptov orientujúcich sa na transformáciu ľudských prístupov k aktuálnemu antropocénnemu stavu vo svete. V tejto súvislosti by som rada spomenula koncept „dlhodobizmu“ (longtermism), ktorý reflektuje efekt vplyvu ľudských činov z perspektívy dlhodobej budúcnosti. Hlavnou intenciou tohto konceptu je poskytnúť odpoveď na otázku: Ktorá zo všetkých možných budúcností je pre ľudstvo tá najlepšia? Všeobecne sa uznáva, že budúcnosť, v ktorej ľudstvo ohrozuje nielen seba, ale aj ostatné rastlinné či živočíšne druhy, nemožno považovať za budúcnosť dobrú či prospešnú, ale za budúcnosť deštrukčnú, ba až terminálnu. Preto keď zistíme, ktorá forma budúcnosti je pre ľudstvo najlepšia, všetky realizácie ľudských činností by mali byť nasmerované na dosiahnutie tohto cieľa. Dlhodobizmus zároveň mení spôsob, akým by malo byť ľudstvo hodnotené a celkovo nahliadané. Tak je totiž možné rozvíjať reflexiu s celkovým druhovým záujmom o ľudstvo. Nevytvára sa tým rozdiel medzi minulými, súčasnými a budúcimi ľuďmi, keďže cieľom efektívnej prevencie voči existenčným hrozbám je zachovať ľudský potenciál, na ktorom sa podieľajú všetci, ktorí patria, patrili a budú patriť do ľudského rodu. Toby Ord vo svojej knihe zároveň prepája koncept dlhodobizmu s intenciami efektívneho altruizmu, ktorý uplatňuje princíp dôkazu a racionality pri hľadaní najefektívnejších spôsobov zlepšenia sveta. Osobne si myslím, že podstatnými by mali byť práve také transformácie, ktoré umožňujú metodologické opustenie falošnej nadradenosti človeka a jeho falošnej autonómnosti, ktorá je vytrhnutá z kontextu ontológie života.[12] Potrebné sú tie transformácie, ktorých výsledkom by bol uvedomelý človek, ktorý zároveň svoje individuálne pôsobenie vníma ako subordinačnú časť vyššieho celku komplexnej ontológie relácií druhov a podmienok vonkajšieho prostredia.
Okrem filozofických názorov je problematika vymierania druhov a hroziacej ekologickej katastrofy témou aj mnohých sci-fi románov. Tento druh literatúry nám väčšinou ponúka množstvo pesimistických vízií. Môžeme však v nich nájsť aj nejaké optimistické obrazy našej budúcnosti?
Myslím, že sci-fi literatúra poskytuje vyhovujúci priestor pre čitateľa, kde sa zrazu myšlienkovo zažíva to, čo sa môže týkať vzdialenej prípadne blízkej budúcnosti. Čo sa týka problematiky vymierania druhov a hroziacej ekologickej katastrofy, môžeme dnes hovoriť o špecifickom subžánri sci-fi literatúry, ktorá nesie názov eco-fiction. Všeobecne sa autori eco-fikcie sústreďujú na prepojenie fikcie s faktmi klimatickej krízy, znečisťovania prostredia či ohrozovania druhov práve v dôsledku antropogénnych príčin. Vytvárajú tak fiktívny príbeh, ktorý sa odohráva v relatívne blízkej budúcnosti. Nie som odborník na literatúru, no osobne si myslím, že sci-fi či eco-fi literatúru nemožno striktne rozdeľovať na pesimistickú a optimistickú. Oba tieto prvky k fikciám o budúcnosti patria a nemožno na ne nazerať dichotómne. Kontrast medzi týmito dvoma protipólmi je nevyhnutný na vytvorenie kvalitného príbehu, ktorý má čitateľa nielen osloviť, ale aj myšlienkovo pohltiť. Mnohí autori tohto žánru sú často kritizovaní za ich despotické vízie budúcnosti. Hoci to je neraz pravda, zároveň tieto príbehy v sebe nesú istú mieru optimizmu, ktorá napomáha lepšej reflexii a porozumeniu rôznorodých problémov, ktoré nás môžu v budúcnosti skutočne postihnúť.[13]
Osobne považujem za veľmi inšpiratívne sci-fi dielo Last and First Man (1930) od Olafa Stapledona.[14] Ide o strhujúci príbeh pádov a vzostupov vývoja ľudstva za obdobie dlhé dva bilióny rokov. Posolstvá tohto príbehu poučnou formou rozpráva posledný človek žijúci na planéte Neptún. Tento posledný človek disponuje schopnosťou časopriestorovej telepatie, čím vytvára intrúziu do vedomia nielen samotného autora, ale aj myslí iných ľudských bytostí, ktoré sú súčasťou tohto dvojbiliónového vývoja. Príbeh je skutočne originálny a okrem poučenia o nevyhnutnosti harmónie na Zemi, ako aj harmónie vo vesmíre poskytuje vhodný priestor na porozumenie konečnosti ľudského rodu. No to, že je ľudský rod konečný, neznamená, že nemáme maximalizovať naše snahy pre oddialenie takejto skutočnosti, čo osobne považujem za hlavný odkaz tohto príbehu. V diele sa zoznámime s celkovo osemnástimi formami biologického či biotechnologického pôsobenia človeka, ktoré sú vo svojej podobe determinované úrovňou vývoja ľudského ducha. Olaf Stapledon využíva v tomto diele koncept Heglovej fenomenológie ducha a transcendencie, ktoré sú v príbehu analogicky zachytávané cez vývoj schopnosti telepaticky myslieť. Príbeh sa síce končí zistením posledných ľudí o konečnosti slnečnej sústavy, no zároveň vytvára enormný až umelecký rozsah akceptovania takejto skutočnosti cez nádej a zmierenie, ktoré vyplývajú zo sily ľudského ducha.
Ak odhliadneme od filozofických a literárnych modelov, tak praktické riešenie otázky vymierania druhov či klimatickej krízy závisí od ochoty politických elít začať uvažovať v globálnych intenciách. James Lovelock a Al Gore hovoria, že ľudstvo síce dokáže na globálnej úrovni spolupracovať v boji proti ideologickým, náboženským či etnickým nepriateľom, no v prípade environmentálnych hrozieb to tak nie je. V čom spočíva podľa teba „inakosť“ tohto problému?
Môžeme hovoriť o viacerých príčinách, ktoré vytvárajú dojem, že niečo také ako globálna politická uniformita či súdržnosť v boji proti klimatickým zmenám a vymieraniu druhov nebude možná. Problém spočíva podľa Lovelocka najmä v tom, že pri tejto otázke ešte vždy víťazia mocenské záujmy nad záujmami globálnymi, keďže mnoho krajín ako napríklad Čína, nie sú do týchto globálnych intencií proaktívne zapojené. Gore zas upozorňuje, že predmetom tejto globálnej neuniformity je obrovské množstvo finančných prostriedkov, ktoré sa využívajú v prospech osobných záujmov. Vďaka týmto prostriedkom sa financuje séria falošných pseudovedeckých správ o tom, ako je napríklad globálne otepľovanie mýtus, čo následne vyvoláva pochybnosti aj v širšej verejnosti. Okrem diskutovanej prítomnosti nadmerného boja proti etatizmu vidím hlavný problém práve v konflikte osobných a globálnych záujmov. Domnievam sa, že politické elity nebudú uvažovať v globálnych intenciách, pokiaľ to od nich nebudú striktne vyžadovať obyvatelia jednotlivých krajín. Na druhej strane je problémom aj to, že žijeme v dobe prehnaného, ba až izolovaného individualizmu, kde väčšina ľudí preferuje svoje vlastné individuálne záujmy, ktoré nie sú nijakým spôsobom podmienené tými globálnymi. Mnoho ľudí si stále neuvedomuje, že realizovanie bežných činností v dobe kapitalizmu urýchľuje problém klimatických zmien či vymierania druhov. Takýto stav však vnímam ako niečo, za čo nie sú zodpovední iba bežní ľudia, ale práve politické elity s ich osobnými ekonomickými záujmami. Pokiaľ sa nezmení táto skutočnosť, nebude možné riešiť klimatické problémy na globálnej úrovni. ,,Inakosť“ problému globálnej neochoty proaktívne zakročiť voči klimatickým zmenám tak jednoznačne vidím v preferenčnom ekonomickom záujme a nízkej informovanosti. Snaha neustále navyšovať ekonomický profit nielenže ničí našu planétu, ale vytvára aj čoraz väčší rozdiel medzi strednou a vyššou ekonomickou triedou v spoločnosti. Myslím si, že aj tento ekonomický triedny rozpor je príčinou toho, prečo ľudia radšej preferujú realizáciu svojich možností v limitoch vlastného individuálneho záujmu než v limitoch záujmu globálneho. Preto je najvyšší čas, aby ľudia prestali ignorovať vlády a ich falošné egocentrické záujmy a začali pristupovať k týmto elitám s radikálne prísnejšími nárokmi a požiadavkami.
Kritika politických elít je súčasťou rétoriky aj aktivistických hnutí, o ktorých sa v súčasnosti veľa hovorí (Fridays For Future, Extinction Rebellion). Ako sa pozeráš na radikálny slovník týchto hnutí a ich aktivity?
Obe tieto hnutia osobne vnímam ako dobrú príležitosť združovania a vzdelávania mladých ľudí. Istá miera radikálnosti je vlastná obom týmto hnutiam. Fridays for Future je založené na myšlienke vynechávania piatkovej výučby študentami ako znaku vyjadrenia nespokojnosti s postupmi jednotlivých vlád v otázke riešenia klimatickej krízy. K protestujúcim študentom sa pridáva čoraz viac ľudí, pričom cieľom tohto klimatického štrajku je presvedčiť vlády, aby zo svojej mocenskej pozície zabezpečili klimatickú spravodlivosť (climate justice) pre všetkých, aby nasledovali požiadavky Parížskej dohody a aby sa zaviazali k udržaniu globálnej teploty pod nárast 1,5 stupňa Celzia. Extinction Rebellion je hnutie, ktoré sa svojimi aktivitami snaží taktiež artikulovať zanedbanosť riešenia klimatickej krízy zo strany vlád. Okrem klimatickej krízy však toto hnutie vyzdvihuje najmä aktuálny problém vymierania druhov. Toto hnutie sa snaží rozšíriť početné vedecké dôkazy ohľadom aktuálne radikálne narušeného podnebia či iných ekologických problémov medzi čo najväčší počet ľudí. Zároveň hovorí, že žijeme v období šiesteho masívneho vymierania druhov a za všetky tieto krízy je zodpovedné ľudstvo. Preto sú možno niekedy aktivity takýchto hnutí označované ako radikálne. Hnutie Extinction Rebellion bolo dokonca zaradené protiteroristickou políciou vo Veľkej Británii na zoznam extrémistických spolkov. Osobne však tieto hnutia nepovažujem za typ rebélie, ktorú treba utláčať. Práve naopak, myslím si, že mladí ľudia majú príležitosť byť vďaka týmto hnutiam súčasťou určitej komunity, ktorá zároveň determinuje ich rozvoj smerom k ochrane druhov pred vymretím, ako aj k ekologickým riešeniam s dlhodobejšou reflexiou a dosahom na budúcnosť. Generácie našich rodičov a prarodičov boli vychovávané v rozdielnych intenciách, inak reflektovali budúcnosť než súčasná mladá generácia. Oceňujem preto možnosti, ktoré tieto hnutia pre širokú verejnosť ponúkajú. Obávam sa, že silná informačná hodnota týchto hnutí ďalekosiahlo presahuje informačnú hodnotu vlád ohľadom poskytovania faktov o klimatickej kríze. Vďaka týmto hnutiam môžu ľudia postupne začať sympatizovať s takými mocenskými záujmami, ktoré jednoducho chcú radikálne chrániť planétu a život na nej.
Tu by som možno ešte rada spomenula dokumentárny film českej režisérky Andrey Culkovej s názvom Žiaľ žien. Tento dokument zachytáva zastúpenie hnutia Extinction Rebellion v Anglicku, ako aj v Českej republike, pričom autorka sa sústreďuje na rozsah ľudských emócií v problémovom období klimatickej krízy a vymierania druhov. Prekvapujúcim zistením je fakt, že drvivú väčšinu aktívneho zastúpenia tohto hnutia tvoria ženy. Táto skutočnosť je vo filme reflektovaná aj prostredníctvom novovzniknutej psychologickej diagnózy, ktorá nesie názov klimatický alebo environmentálny žiaľ. Ide o diagnózu, ktorú sprevádza predtraumatická stresová porucha, ku ktorej dochádza vtedy, keď je človek konceptuálne oboznámený s tragickým stavom klímy, ako aj biodiverzity. Mnohí ľudia, ktorí sa aktívne podieľajú na realizácii boja proti klimatickej a druhovej kríze takýmto environmentálnym žiaľom skutočne trpia. Takáto skutočnosť len dokazuje, že fakty o deštruktívnej sile ľudstva dokážu meniť spoločnosť, a preto aj ja ostávam zástancom takého vzdelávania, ktoré síce vyznieva rebelantsky a dokonca môže viesť k environmentálnemu žiaľu, zároveň však môže ľudí motivovať k realizácii inovatívnych riešení, ktoré nebudú pre budúcnosť tejto planéty tak zaťažujúce.
Na záver by som sa ťa ešte opýtal, ako sa môže človek ako jedinec aktívne podieľať na riešení tohto problému?
V prvom rade je dôležité nerezignovať. To, že je situácia dnes tak alarmujúca, neznamená, že tento proces sa ešte nedá zvrátiť. Sama som často prekvapená, koľko mladých ľudí nesympatizuje s inovatívnymi myšlienkami, ktoré podporujú práve individuálny rozvoj v ekologickom spôsobe života. Ak však jedinec ako súčasť spoločnosti jednoducho pociťuje, že nie je v poriadku to, čo sa v dôsledku antropogénnych príčin deje s prírodným svetom, je úplne oprávnené vyjadrovať svoju nespokojnosť. Generácie pred nami bojovali za demokraciu, vďaka čomu majú možnosť dnešné generácie otvorene a oprávnene vyžadovať dôležité zmeny, ktorých cieľom má byť ochrana životného prostredia a biodiverzity druhov. Po druhé, je potrebné si uvedomiť, že to, čo má byť (nielen ľudským právom) chránené, tu bolo dávno predtým, než sa život evolučne vyvinul do podoby moderného človeka. Nemali by sme sa snažiť prírodu prekonávať, ale ju v plnej miere akceptovať ako fundamentálnu podmienku aj našej vlastnej, ľudskej existencie. Bez stabilných podmienok vonkajšieho prostredia nebude totiž možné ani naše prežitie. Myslím si, že rozhodujúcim faktorom je však to, že ľudstvo je jediný druh, ktorý dokáže vďaka inteligenčnej kapacite existenčné hrozby nielen predikovať, ale aj rozvíjať mechanizmy pre ich oddialenie či úplne eliminovanie. Ak je teda ľudstvo príčinou tohto stavu, tak je etické a rozumné tento nepriaznivý stav napraviť. Na záver by som len dodala, že čím viac ľudí sa proaktívne zapojí do ochrany našej budúcnosti, tým existuje väčšia pravdepodobnosť, že vzniknú inovatívne riešenia, ktoré ďaleko prekonajú dočasné ,,záplaty“ ušité z elektromobilov či jadrových elektrární. Osobne som presvedčená, že ľudstvo čaká skutočne výnimočná budúcnosť. Je však veľmi dôležité v dnešnej dobe nezaváhať a racionálne sa chopiť voľby rozhodne a zmysluplne zmeniť aktuálny krízový stav.
L i t e r a t ú r a
BAKOŠOVÁ, P.: Francesca Ferrando: Philosophical Posthumanism. In: World Literature Studies, roč. 13, 2021, č. 1, s. 97 – 99.
BAKOŠOVÁ, P. – ODORČÁK, J.: Posthumanism and Human Extinction: Apocalypse, Species and Two Posthuman Ecologies. In: Journal for the Study of Religions and Ideologies, roč. 19, 2020, č. 57, s. 47 – 62.
BOSTROM, N.: Existential Risks: Analyzing Human Extinction Scenarios and Related Hazards. In: Journal of Evolution and Technology, roč. 9, 2002, č. 1.
ČAPEK, K.: R. U. R. (Rossum’s Universal Robots). Prague: Otokar Štorch-Marien Aventinum 1920.
FINNERON-BURNS, E.: What´s wrong with the human extinction? In: Canadian Journal of Philosophy, roč. 47, 2017, č. 2 – 3, s. 327 – 343.
LESLIE, J.: The End of the World: The Science and Ethics of Human Extinction. London – New York: Routledge 1996.
ODORČÁK, J.: Some Problems of the Transhumanist Conception of Love. In: Pro-Fil, roč. 21, 2020, č. 1, s. 51 – 68.
ODORČÁK, J. – BAKOŠOVÁ, P.: Robots, Extinction and Salvation: On Altruism in Human-Posthuman Interactions. In: Religions, roč. 12, 2021, č. 4.
ORD, T.: The Precipice: Existential Risk and the Future of Humanity. New York: Hachete books 2020.
RAUP, D. M.: O zániku druhů: Je Darwinova teorie o přežívání nejkvalitnejších druhů jediným vysvětlením vývoje života na Zemi? Praha: Nakladatelství Lidové noviny 1995.
STAPLEDON, O.: Last and First Men: A Story of the near and far future. Milton Keynes, UK: Lighting Source UK Ltd. [1930] 2012.
SÝKORA, P.: K posthumánnemu človeku prostredníctvom editovania génov pre kognitívne schopnosti. In: Filozofia, roč. 74, 2019, č. 7, s. 511 – 529.
VERMEULEN, P.: The Anthropocene. In: THOMSEN, M. R. – WAMBERG, J. (eds.): The Bloomsbury Handbook of Posthumanism. London – New York: Bloomsbury Academic 2020, s. 59 – 69.
P o z n á m k y
[1] Existenčná hrozba je hrozba, ktorá, ak nastane, tak ľudstvu hrozí vymretie. Pre predstavu, čo všetko môže byť existenčná hrozba, pozri napr. LESLIE, J.: The End of the World: The Science and Ethics of Human Extinction. London – New York: Routledge 1996; BOSTROM, N.: Existential Risks: Analyzing Human Extinction Scenarios and Related Hazards. In: Journal of Evolution and Technology, roč. 9, 2002, č. 1.
[2] V prípade záujmu pozri viac RAUP, D. M.: O zániku druhů: Je Darwinova teorie o přežívání nejkvalitnejších druhů jediným vysvětlením vývoje života na Zemi? Praha: Nakladatelství Lidové noviny 1995.
[3] Od roku 1991 existuje hnutie Voluntary Human Extinction Movement, ktoré vyzýva ľudí, aby sa zdržali reprodukcie a podporili tým postupné a dobrovoľné vymretie ľudstva. Riadia sa heslom: ,,May we live long and die out“ (pozri viac http://www.vhemt.org/).
[4] V prípade záujmu pozri napríklad FINNERON-BURNS, E.: What´s wrong with the human extinction? In: Canadian Journal of Philosophy, roč. 47, 2017, č. 2 – 3, s. 327 – 343.
[5] Pozri viac https://www.iucnredlist.org/
[6] BAKOŠOVÁ, P.: Francesca Ferrando: Philosophical Posthumanism. In: World Literature Studies, roč. 13, 2021, č. 1, s. 97 – 99.
[7] Citované podľa SÝKORA, P.: K posthumánnemu človeku prostredníctvom editovania génov pre kognitívne schopnosti. In: Filozofia, roč. 74, 2019, č. 7, s. 520.
[8] BOSTROM, N.: Existential Risks: Analyzing Human Extinction Scenarios and Related Hazards. In: Journal of Evolution and Technology, roč. 9, 2002, č. 1, s. 27 – 28.
[9] SÝKORA, P.: K posthumánnemu človeku prostredníctvom editovania génov pre kognitívne schopnosti. In: Filozofia, roč. 74, 2019, č. 7, s. 511 – 529.
[10] ODORČÁK, J.: Some Problems of the Transhumanist Conception of Love. In: Pro-Fil, roč. 21, 2020, č. 1, s. 51 – 68.
[11] VERMEULEN, P.: The Anthropocene. In: THOMSEN, M. R. – WAMBERG, J. (eds.): The Bloomsbury Handbook of Posthumanism. London – New York: Bloomsbury Academic 2020, s. 59 – 69.
[12] BAKOŠOVÁ, P. – ODORČÁK, J.: Posthumanism and Human Extinction: Apocalypse, Species and Two Posthuman Ecologies. In: Journal for the Study of Religions and Ideologies, roč. 19, 2020, č. 57, s. 51 – 54.
[13] Klasickým príkladom môže byť dielo R.U.R od Karla Čapka, ktoré je častokrát interpretované ako despotické, avšak zároveň poukazuje na nádej. Pozri napr. ODORČÁK, J. – BAKOŠOVÁ, P.: Robots, Extinction and Salvation: On Altruism in Human-Posthuman Interactions. In: Religions, roč. 12, 2021, č. 4.
[14] STAPLEDON, O.: Last and First Men: A Story of the near and far future. Milton Keynes, UK: Lighting Source UK Ltd. [1930] 2012.
doc. Mgr. Peter Fraňo, PhD.
Katedra filozofie a aplikovanej filozofie
FF UCM v Trnave
Nám. J. Herdu 2
917 01 Trnava
e-mail: peter.frano@ucm.sk