---

Seneca, L. A.: O pokoji mysle (Sen. Tranq. 1,1 – 2,15). In: Ostium, preklad Peter Fraňo, roč. 17, 2021, č. 4.

---

Úvodné dve kapitoly spisu O pokoji mysle[1] (lat. De tranquillitate animi) zachytávajú rozhovor medzi Serenom, mladým prívržencom stoickej filozofie, ktorý sa chce angažovať vo verejnom živote, a Senecom, skúsenejším stoikom, ktorý chce svojmu priateľovi pomôcť prekonať duševný nepokoj. Serenus sa v spise štylizuje do úlohy pacienta a popisuje Senecovi ako „lekárovi duše“ (= filozofovi) príznaky tohto ochorenia (Sen. Tranq. 1,1 – 1,18). Seneca následne diagnostikuje Serenov stav a začne v texte problematizovať rôzne prejavy ochorenia mysle (Sen. Tranq. 2, 1-4). Človek trpiaci touto diagnózou predovšetkým nevie, ako má naložiť so svojím voľným časom, či má alebo nemá uskutočniť svoje túžby a ciele, či sa má alebo nemá niekde usadiť a pod. Aby však Seneca upokojil Serena, tak mu zároveň predstavuje prípady ľudí, ktorí trpia podobným stavom, ale sú na tom z hľadiska priebehu ochorenia oveľa horšie než on sám. Do tejto kategórie môžeme zaradiť ľudí ľahkomyseľných, omrzených či lenivých, ktorí sa vo svojich verejných pozíciách morálne zneucťujú, ale napriek tomu nedosahujú stanovené životné ciele. Na strane druhej podobné stavy zažívajú aj ľudia, ktorí sa zo znechutenia nad verejnou angažovanosťou uchýlia do samoty (Sen. Tranq. 2, 5-9).

Cieľom Senecovej terapie je poskytnúť priateľovi rôzne odporúčania na zvládnutie uvedeného psychického stavu. Rady, ktoré nám Seneca v spise O pokoji mysle predstavuje, sú pritom rôznorodé: od všeobecnejších odporúčaní až po presne formulované postupy. Prvý druh odporúčaní reprezentujú činnosti, ktorým by sme sa mali radšej preventívne vyhýbať, ak chceme niekedy dosiahnuť pokoj mysle. V prvom rade sa Seneca domnieva, že nepokojnú myseľ nemôže rozptýliť neustále cestovanie z miesta na miesto. Takýto spôsob terapie je skôr útekom pred problémami než druhom liečby, pretože svoje nepokojné vnútro si na cestách berieme všade so sebou a nedá sa pred ním jednoducho utiecť (Sen. Tranq. 2, 13-14).

Neustále striedanie vonkajších podnetov a neschopnosť zmeniť sám seba môžu dokonca viesť k stavu akejsi omrzenosti nad životom, ktorý môže prerásť až k pokusu o samovraždu (Sen. Tranq. 2, 15). Seneca nám tak už v týchto úvodných kapitolách naznačuje, že hlavným liečebným prostriedkom na nepokoj mysle je neustála práca na sebe samom, ktorá nás ako jediná môže doviesť na cestu k múdrosti.

***

Serenus Senecovi
1 (1) Keď som sa zamýšľal sám nad sebou, Seneca, objavovali sa predo mnou rôzne nedostatky. Niektoré tam ležali otvorené, že som sa ich mohol dotknúť rukou, iné už boli menej zreteľné, ukryté viac v úzadí. A nakoniec tam boli tie, ktoré sa bežne neprejavujú, ale iba z času na čas sa vracajú. Povedal by som, že práve tieto posledné patria medzi najškodlivejšie. Sú ako potulujúci sa nepriatelia, ktorí vyčkávajú na vhodnú príležitosť zaútočiť. Pre ne sa nedá ostať ani v stave pohotovosti ako vo vojne, ale ani v stave pokoja ako v období mieru.

(2) Práve tento duševný stav na sebe najviac pozorujem. Veď prečo by som tebe ako lekárovi[5] nepovedal pravdu? Úprimne, na jednej strane som sa ešte vždy týchto sklonov, ktorých som sa obával a nenávidel, nezbavil, no na strane druhej ma zatiaľ ani neovládli. Nie som síce v najhoršom stave, ale aj tak v rozpoložení veľmi smutnom a nevľúdnom: nie som ani chorý, ale ani zdravý.[6]

(3) Nemusíš mi rozprávať o tom, že všetky cnosti sú zo začiatku krehké a až časom nadobúdajú odolnosť a silu. Taktiež dobre viem, že aj všetko to, čo robíme pre vonkajšie zdanie (mám na mysli dôstojnosť, rečnícku slávu a všetko to, čo závisí od cudzieho úsudku), nadobúda hodnotu až po dlhšom čase. A nielen všetko, čo sa ukazuje prostredníctvom naozajstnej sily, ale aj čo sa považuje za krásne iba vďaka líčidlu, čaká roky, pokiaľ pomaly získa stálu farbu.[7] Obávam sa však, že vďaka zvyku, ktorý dáva veciam stálosť, sa tento nedostatok vo mne zakorení až príliš hlboko. Dlhé stýkanie sa so zlom, rovnako ako aj s dobrom, zapríčiňuje totiž našu náklonnosť k nemu.

(4) Nemôžem ti tento stav slabosti mysle, ktorý sa kolíše medzi dvoma nebezpečenstvami (nenakláňajúci sa dôrazne ani k správnemu, ani k nesprávnemu konaniu) popísať naraz, ale skôr po častiach. Poviem ti, ako sa cítim a ty už nájdeš meno pre toto ochorenie.

(5) Priznávam sa, mám veľký sklon k šetrnosti. Nepáči sa mi lôžko, ktoré je nádherne vyzdobené, ani šaty vybrané z truhlice či odev, ktorý vyniká iba vďaka výraznej úprave a musí sa preto žehliť iba s pomocou tisícok závaží a lisov.[8] Mne sa skôr páčia domáce a lacné šaty. Tie si totiž nevyžadujú špeciálnu starostlivosť ani pri ukladaní a ani pri nosení. (6) Páči sa mi jedlo, pri ktorého príprave a podávaní nie je množstvo služobníctva, ktoré sa neobjednáva mnoho dní vopred, ktoré neservírujú ruky mnohých, ale ktoré je lacné, jednoduché na prípravu a neobsahuje žiadne exotické a ani drahé ingrediencie.[9] Preferujem ďalej jedlo, ktoré je kedykoľvek dostupné, ktoré nepredstavuje záťaž ani pre peňaženku, ani pre organizmus a ktoré sa nevráti späť tou istou cestou, akou do tela vošlo.[10] (7) Páči sa mi nevzdelaný sluha a neskúsený otrok, ťažká strieborná nádoba vidieckeho otca, ktorá nie je označená menom umelca.[11] Páči sa mi stôl, ktorý nevzbudzuje pozornosť pestrofarebnými intarziami[12] a ktorý sa nestal slávnym v meste iba preto, lebo ho postupne vlastnili mnohí páni s vybraným vkusom, ale ktorý bol vytvorený preto, aby slúžil svojmu účelu. Nepoužíval sa so zámerom, aby naň hľadeli oči návštevníkov s pôžitkom a ani na to, aby pri pohľade naň zahoreli závisťou.

(8) Hoci sa mi tento spôsob života naozaj páči, niekedy upúta moju myseľ nádhera nejakého paedagogia;[13] prípadne otroci, ktorí sú vyzdobení zlatom a oblečení starostlivejšie než počas bežných dní; či sprievod krásnych sluhov. Niekedy zas dom, v ktorom má dokonca podlaha, po ktorej sa šliape, veľkú cenu[14] a v ktorom sú bohatstvá roztrúsené v každom rohu a aj strecha má svoj lesk; či zástup pochlebovačov, ktorí človeka sprevádzajú a sledujú, ako sa míňa jeho majetok. A čo povedať o vode priezračnej až na dno, ktorá preteká okolo hodujúcich hostí a o hostinách, ktorým takéto scenérie vyhovujú?[15]

(9) Keď sa navrátim z tej dlhotrvajúcej striedmosti, obklopí ma nesmierna nádhera bohatstva a zo všetkých strán sa rozlieha jeho zvuk: na okamih sa mi zahmlí pred očami a ľahšie od tohto pokušenia odvrátim svoju myseľ než svoj zrak. Vrátim sa naspäť k starému spôsobu života. Nie som horší, ale skôr smutnejší. Už si tak pyšne nevykračujem uprostred tých banálnych statkov. Potichu sa do mňa vkráda trýznivá pochybnosť, či predsa len ten druhý spôsob života nie je lepší. Tento stav mysle ma síce nezmení, avšak vždy mnou otrasie.

(10) Rozhodnem sa preto nasledovať stoické zásady a vrhnem sa do verejného života. Rozhodnem sa získavať hodnosti a úradné posty, nie však preto, že ma vábia purpurové rúcha či liktorské prúty,[16] ale preto, že chcem byť viac prospešný a užitočný pre priateľov, blízkych, všetkých občanov a napokon aj celé ľudstvo.[17] S odhodlaním nováčika nasledujem Zénóna, Kleantha a Chrysippa.[18] Ani jeden z týchto filozofov sa síce nevenoval politike, avšak všetci upozorňovali ostatných, aby sa ňou zaoberali.

(11) Avšak keď niečo zasiahne moju myseľ, ktorá nie je zvyknutá na otrasy, keď ma stretne niečo nedôstojné – a takýchto udalostí je v ľudskom živote mnoho –, keď sa mi niečo nedarí, či keď si nejaké malichernosti vyžadujú množstvo času, vtedy sa obrátim k nečinnosti a zrýchlim svoj krok domov tak, ako to robí aj unavený dobytok. (12) Rozhodnem sa vtedy uzavrieť život medzi štyri steny: „Nenechám predsa nikoho, aby ma okradol čo i len o jediný takýto deň bez toho, aby primerane neodškodnil túto veľkú stratu! Moja myseľ sa vtedy zaoberá sama sebou, zdokonaľuje sa, nerobí nič cudzie, nič, čo by ju vystavovalo úsudku niekoho iného, miluje pokoj oslobodená od verejných a súkromných starostí.“

(13) No keď moju myseľ rozruší pôvabnejšie čítanie a vznešené príklady ma podnecujú k činom, tak vtedy mám chuť vybehnúť na fórum,[19] pomôcť niekomu slovom a inému zas činom. Ak aj táto pomoc nikomu neprospeje, tak aspoň sa pokúsim niečo urobiť. Skrotím na fóre pýchu toho, komu úspech stúpol do hlavy.

(14) Domnievam sa, že pri písaní je zaiste lepšie sústrediť sa na veci samy a hovoriť priamo o nich, avšak v iných prípadoch nechaj nech slová nasledujú myšlienky, aby jednoduchá reč ich sprevádzala tam, kam ju povedú: „Načo sa píšu diela, ktoré majú pretrvať storočia? Chceš si takýmto spôsobom zaistiť, aby potomkovia nezabudli na tvoje meno! Narodil si sa pre smrť: tichý pohreb[20] znamená menej starostí. Píš kvôli tomu, aby si vyplnil čas. Píš jednouchým štýlom[21] kvôli vlastnému pôžitku, a nie pre slávu. Dielo sa tvorí s menšou námahou, ak sa ho usiluješ písať len pre prítomný okamih.“

(15) Na strane druhej, keď sa moja myseľ vďaka vznešeným myšlienkam povznesie do výšin, tak sa stáva vyberanejšou pri voľbe slov a túži sa spojiť s dôstojnejšími témami a tak vytvára štýl, ktorý sa prispôsobuje úchvatnosti námetu. Vtedy zabudnem na pravidlá a obmedzujúce zásady, vzlietnem k výšinám a vyslovujem slová, ktoré mi už nepatria.

(16) Avšak nechajme už podrobnosti bokom. Všade ma prenasleduje táto slabosť mysle, ktorá je plná dobrých úmyslov. Obávam sa, aby som sa postupne nedostal na šikmú plochu alebo, a to je ešte znepokojivejšie, aby som neskončil podobne ako ten človek, ktorý neustále visí na okraji útesu a môže kedykoľvek spadnúť dolu. A môže to byť dokonca ešte vážnejšie než sa domnievam, pretože na osobné problémy sa pozeráme zhovievavejšie a to vždy ovplyvňuje náš úsudok. (17) Myslím si, že mnohí ľudia už mohli dospieť k múdrosti, keby neboli uverili, že už k nej dospeli, keby neklamali sami seba a nezakrývali si pred niektorými vecami oči. Neexistuje predsa žiadny dôvod, prečo by si sa mal domnievať, že sa ničíme skôr cudzím pochlebovaním než vlastným.[22] Kto sa odvážil povedať pravdu sám sebe? Kto azda stojac medzi zástupmi podlizovačov a lichotníkov, nepochleboval najviac sám sebe?

(18) Preto ťa žiadam, ak máš nejaký liek, ktorý by zastavil tento môj zmätok, tak potom ver, že zaslúžene ostanem tvojím dlžníkom za dosiahnutie pokoja. Viem, že toto ochorenie mysle nie je nebezpečné a neprináša so sebou nič znepokojujúce. Pre lepšie pochopenie môjho problému sa ho pokúsim vyjadriť výstižným prirovnaním: netrápi ma búrka, ale morská choroba. Zbav ma preto tohto utrpenia, nech je ním čokoľvek a pomôž topiacemu sa človekovi, ktorý má na dohľad pevnú zem.

Seneca Serenovi
2 (1) Veru, Serenus, ja sám už dlhý čas v tichosti hľadám odpoveď na otázku, k čomu by sa asi dal prirovnať tento stav mysle a žiadny iný príklad sa mi nezdá výstižnejší než príklad ľudí, ktorí sa uzdravili z dlhej a ťažkej choroby. Práve na takýchto ľudí doľahne občas nepokoj a ľahká nevoľnosť.[23] A hoci sa už u nich ochorenie neprejavuje, napriek tomu sa znepokojujú obavami, dávajú si lekárom merať pulz a mylne sa domnievajú, že každé zvýšenie telesnej teploty znamená jeho návrat. Organizmus týchto ľudí, Serenus, nie je chorý, je len málo navyknutý na zdravie. Rovnako, ako keď sa pokojná hladina mora stále trochu chveje a vlní, ešte aj potom, čo už búrka dávno odznela. (2) V takýchto prípadoch už preto nie je potrebné zavádzať tak silné liečebné opatrenia, ktoré sme používali v minulosti: ako zápasiť sám so sebou, hnevať sa či byť na seba prísny. Môžeš naopak použiť prostriedok, ktorý prichádza do úvahy ako posledný: získať sebadôveru a veriť, že tvoj život sa uberá po správnej ceste. Nenechaj sa zmiasť križujúcimi sa stopami iných ľudí, ktoré sa rozbiehajú do opačných strán. Niektorí z nich dokonca blúdia aj v blízkosti cesty.

(3) To, po čom túžiš, je niečo veľmi veľké, vznešené a blízke bohu: stať sa neotrasiteľným.[24] Túto duševnú rovnováhu nazývajú Gréci pojmom euthymia a výborný spis o nej napísal Démokritos.[25] Ja ju pomenúvam latinským výrazom tranquillitas. Veď nemusíme napodobňovať a prekladať grécke slová v tvare, ktorý oni používajú. Stav, o ktorom tu hovoríme, je potrebné označiť nejakým názvom a ten musí zodpovedať významu onoho gréckeho slova, nie však jeho podobe.[26] (4) Hľadáme teda odpoveď na otázku: ako môže myseľ stále zachovávať pokoj a udržiavať priaznivý smer, ostávať spokojná sama so sebou i šťastná pri pohľade na seba a túto radosť neprerušovať, ale v tomto príjemnom stave vytrvať bez výkyvov smerom hore či dole. Toto bude ten duševný pokoj. Skúmajme teda vo všeobecnom slova zmysle, ako by sme mohli tento stav dosiahnuť. Ty si potom z tohto univerzálneho lieku vyber to, čo chceš.

(5) Najskôr však treba vytiahnuť na svetlo sveta celkový rozsah choroby, aby každý mohol rozpoznať tú časť, ktorá sa týka jeho samého. Ty si vďaka tomu zároveň uvedomíš, ako máš naozaj málo problémov s odporom voči sebe samému v porovnaní s tými, ktorí sú pripútaní k nádhernému zamestnaniu, žijú pod ťarchou slávneho mena a pretvarujú sa skôr z dôvodu hanby než z vlastného presvedčenia.

(6) Všetci chorí sú na tom rovnako: tí, ktorí trpia ľahkomyseľnosťou, omrzenosťou, neustálou zmenou postojov; ďalej ľudia, ktorým sa páči viac to, čo už nechali za sebou; ako aj tí, ktorí sú skleslí a unudení. Pridaj k nim aj skupinu tých, ktorí podobne ako ľudia trpiaci nespavosťou, sa neustále prevracajú a menia pozíciu, až pokiaľ im únava nedopraje pokoj. Ustavične menia svoj spôsob života, až nakoniec skončia pri takom, v ktorom ich dobehne ako prvá skôr staroba, ktorá neznáša novoty, než odpor k ďalšej zmene. Prirátaj k nim aj skupinu tých, ktorí sú príliš vytrvalí a to nie vďaka stálosti povahy, ale z lenivosti. Žijú nie tak ako by si priali, ale ako kedysi v minulosti začali.

(7) Toto ochorenie má ešte množstvo iných prejavov, ale vždy vedie k rovnakému výsledku: k nespokojnosti so sebou samým. Nespokojnosť vzniká z nestálosti a z váhavých alebo z neuskutočniteľných túžob. Keď sa ľudia neodvážia získať to, po čom túžia, alebo to nedokážu uskutočniť a žijú iba nádejou. Nerozhodní ľudia sú ustavične nestáli a nepokojní. Snažia sa dosiahnuť svoje ciele všetkými prostriedkami. Vzdelávajú sa iba pod nátlakom, vykonávajú nečestné a náročné skutky a keď sa ich snaha nedočká odmeny, trápia sa, že sa zneuctili nadarmo. Neľutujú to, že vyhľadávali neslušné veci, ale že ich chceli márne. (8) Potom ich mrzí toto konanie, dostanú strach a vkradne sa do ich mysle zmätok, z ktorého niet úniku, pretože nedokážu nad vlastnými túžbami ani zvíťaziť a ani sa im podvoliť. Je to váhavosť života, ktorý sa nedokáže rozhodnúť, a skľúčenosť mysle, ktorá leží nečinne uprostred nesplnených cieľov.

(9) Všetky tieto sklony sa ešte zhoršia, keď sa ľudia zo znechutenia nad ťaživými zlyhaniami uchýlia do ústrania k samotárskym štúdiám, ktoré myseľ nemôže vystáť, pretože ona túži po verejnom živote a občianskych povinnostiach. Myseľ je totiž od prirodzenosti nepokojná a sotva jej stačia vlastné vnútorne podnety na to, aby sa utíšila.[27] A preto, keď už bola pripravená o rozptýlenie, ktoré poskytuje zamestnanie ľuďom, ktorí nevydržia na jednom mieste, tak nemôže zniesť ani dom, samotu, steny a s nechuťou sa pozerá, že ostala odkázaná sama na seba.

(10) Odtiaľ pramení ona znechutenosť a nespokojnosť nad sebou samým, nestálosť mysle, ktorá sa nikde neusadí a nevie, čo robiť so svojím voľným časom, zdrojom smútku a ťažkostí. Toto sa stáva väčšinou vtedy, keď sa niekto hanbí si pred sebou priznať reálne príčiny uvedeného stavu a nedostatok smelosti ho vedie k tomu, že sa trápi vo vnútri. Túžby uzavreté do malého priestoru bez možnosti úniku nás takýmto spôsobom dusia. Odtiaľ pramení žiaľ, ochabnutie a tisícky prívalových vĺn nestálej mysle, ktorú začínajúca nádej udržuje v napätí a smútok v skľúčenosti. Odtiaľ pramení ten sklon preklínať vlastnú nečinnosť, sťažovať sa na nedostatok aktivity a nepriateľsky žiarliť na cudzie úspechy. Lebo úbohá nečinnosť živí závisť a takí ľudia túžia zničiť všetkých, pretože oni sami sa nemohli uplatniť.

(11) Z tejto neprajnosti k cudzím úspechom a zo zúfalstva nad vlastnými neúspechmi zaiste pramení hnev nad osudom, nariekanie nad stavom dnešných časov, ustupovanie do kútov, premýšľanie nad vlastnými ťažkosťami, až pokiaľ sa človek sám sebe nesprotiví a nezhnusí. Myseľ človeka je totiž od prirodzenosti aktívna a náchylná k pohybu. Každý podnet, ktorý ju vyburcuje, aby vyšla zo seba, je príjemný. Tým viac je príjemnejší pre najhoršie ľudské povahy, ktoré uspokojuje preskakovanie od jednej činnosti k druhej. Tak ako si niektoré vredy priam žiadajú škodiaci dotyk ruky a majú potešenie z tohto kontaktu; tak ako odpornú vyrážku na tele teší všetko to, čo ju rozdráždi, rovnako tak by som povedal, že mysliam, v ktorých sa prevalili vášne ako nejaké vredy, spôsobuje podobné potešenie námaha a trápenie.

(12) Veď existujú zaiste veci, ktoré pôsobia nášmu telu rovnako bolesť, ako aj potešenie: napríklad obracať sa na bok, ktorý ešte nie je unavený a neustále sa prehadzovať z jednej strany na druhú. Takýto je aj Homérov Achillés,[28] raz ležiaci na bruchu, inokedy zas na chrbte, skúšajúci najrôznejšie polohy rovnako ako chorí ľudia, ktorí nevydržia dlho trpieť a zmeny používajú ako druh lieku.

(13) Z tohto dôvodu sa ľudia vydávajú na cesty, potulujú sa a blúdia po pobreží a ich nestálosť, ktorá sa nedokáže uspokojiť s prítomnou situáciou, skúša svoje šťastie raz na mori a inokedy zas na súši.

„Poďme teraz do Kampánie.“[29]
Čoskoro sa však presýtia zmyselnými pôžitkami.
„Poďme sa teraz pozrieť do divokých končín, precestujme Bruttium a lesnatú krajinu Lukánie.“[30]

Avšak v týchto neobývaných končinách sa im zas zacnie po niečom pôvabnom, na čom by si ich rozmaznané oči, vystavené nehostinnej a škaredej krajine, odpočinuli.

„Poďme do Tarenta,[31] do jeho vychváleného prístavu, do mesta, v ktorom je mierne počasie aj v zime, do toho bohatého kraja, ktorý dokázal už aj v minulosti uživiť svojich obyvateľov.“
…
„Alebo nasmerujme náš krok skôr do Ríma. Veď naše uši už príliš dlho nepočuli krik a potlesk. Bude príjemné sa opätovne tešiť z ľudskej krvi“.[32]

(14) Preto podnikajú jednu cestu za druhou a jedna scenéria sa mení za druhú. Tak ako hovorí Lucretius:

„Takýmto spôsobom každý sám pred sebou vždy iba uteká.“[33]

Ale čo vlastne človek dosiahne, ak nemôže utiecť sám pred sebou? Veď za spoločníka má samého seba a tejto neznesiteľnej spoločnosti sa nikdy nezbaví. (15) Mali by sme si uvedomiť, že naše trápenie nespôsobujú miesta, ale my sami. Nie sme dostatočne silní, aby sme dokázali všetko vydržať. Nedokážeme zniesť ani prácu, ani vášeň, ani samých seba, ani žiadnu vec, ktorá trvá trochu dlhšie. Takáto situácia dohnala niektorých ľudí k samovražde. Napriek tomu, že neustále menili svoj cieľ, točili sa v tom istom kruhu, neostával im žiadny priestor pre niečo nové, tak začali byť presýtení životom a celým svetom. Ozvalo sa preto v nich to, čo sa ozýva v nevyliečiteľnom pôžitkárovi:

„Ako dlho ešte bude všetko navlas rovnaké?“[34]

L i t e r a t ú r a
BASORE, J. W.: Seneca: Moral Essays. Volume II. Cambridge, MA: Harvard University Press 1970.
COSTA, C. D. N.: Seneca. Four dialogues. Warminster: Aris & Phillips 1994.
DAVIE, J.: Seneca: Dialogues and Essays. Oxford: Oxford University Press 2007.
Epicurea. Edidit Hermannus Usener. Lipsiae in aedibus B. G. Teubneri 1887.
FANTHAM, E.: Seneca: On Tranquility of Mind. In: FANTHAM, E. – HINE, H. M. – KER, J. – GARETH, D. W. (transl.): Seneca. Hardship & Happiness. Chicago and London: The University of Chicago Press 1992, s. 175 – 215.
GUNERMANN, H.: Seneca: De tranquillitate animi. Über die Ausgeglichenheit der Seele. Stuttgart: Philipp Reclam 2008.
OKÁL, M.: Epikuros. O šťastnom živote. Bratislava: Pravda 1989.
OKÁL, M.: Homéros: Ílias XIII-XXIV. Martin: Thetis 2011.
SCHILORI, M. G. C.: De tranquillitate animi. Bolonia: Editrice Clueb 1981.
WALTZ, R.: Sénèque: Dialogues. Paris: Les Belles Lettres 1970.

P o z n á m k y
[1] Oproti prevažujúcemu úzu sme sa rozhodli prekladať latinský názov tohto Senecovho diela slovným spojením O pokoji mysle. Dôvod, prečo uprednostňujeme výraz „myseľ“ namiesto zaužívanejšieho termínu „duša“, je ten, že výraz animus sa v texte používa na označenie konkrétnej racionálnej vedúcej zložky ľudskej duše. Tento latinský termín zodpovedá po obsahovej stránke stoickému výrazu hégemonikon, ktorý sa v stoickej psychológii používal na označenie centra rozumovej mohutnosti duše. Kognitívnym tréningom práve tejto racionálnej zložky duše sa dá dosiahnuť požadovaný stav pokoja mysle. Slovenský termín „myseľ“ podľa nášho názoru lepšie zodpovedá racionálnemu charakteru centra duševných mohutností. Anglické preklady tohto diela tiež väčšinou pracujú s pojmom mind a prekladajú názov diela najčastejšie ako On Tranquility of Mind (pozri BASORE, J. W.: Seneca: Moral Essays. Volume II. Cambridge, MA: Harvard University Press 1970, s. 203; FANTHAM, E.: Seneca: On Tranquility of Mind. In: FANTHAM, E. – HINE, H. M. – KER, J. – GARETH, D. W. (transl.): Seneca. Hardship & Happiness. Chicago and London: The University of Chicago Press 1992, s. 77; DAVIE, J.: Seneca: Dialogues and Essays. Oxford: Oxford University Press 2007, s. 112).
[2] WALTZ, R.: Sénèque: Dialogues. Paris: Les Belles Lettres 1970, s. 71 – 106.
[3] BASORE, J. W.: Seneca: Moral Essays, s. 202 – 285.
[4] COSTA, C. D. N.: Seneca. Four dialogues. Warminster: Aris & Phillips 1994, s. 186 – 198; GUNERMANN, H.: Seneca: De tranquillitate animi. Über die Ausgeglichenheit der Seele. Stuttgart: Philipp Reclam 2008, s. 81 – 93; SCHILORI, M. G. C.: De tranquillitate animi. Bolonia: Editrice Clueb 1981, s. 49 – 141.
[5] Prirovnanie filozofa k lekárovi, ktorý lieči morálne nedostatky, bolo populárne v etickom učení mnohých antických filozofických škôl. Napríklad u epikúrejcov nájdeme takéto vyjadrenie: „Daromná by bola filozofova reč, keby neliečil zlo ľudskej duše. Lebo ako by nebol nijaký úžitok z lekárskeho umenia, keby neliečilo choroby tela, tak by nebol úžitok ani z filozofie, keby nezbavovala dušu jej chorôb“ (Epicurus fr. 221 Usener; citované podľa OKÁL, M.: Epikuros. O šťastnom živote. Bratislava: Pravda 1989, s. 149).
[6] Tento stav akejsi rozpoltenosti je metaforickým vyjadrením Serenovej nedostatočnej múdrosti. Serenus ešte nie je mudrc, ale nie je ani výslovne nemúdrym človekom, je proficiens, t. j. človek, ktorý je ešte len na ceste k múdrosti.
[7] Seneca tu rozlišuje niekoľko druhov vecí. Tie veci, ktoré nie sú ani dobré (= cnosti), ale ani zlé (= necnosti), patria medzi takzvané indiferentné veci (lat. indifferentia; gr. adiafora).
[8] Rimania žehlili drahé oblečenie mechanizmom, ktorý sa nazýval prela. Na šaty sa zavesovali „závažia“ (lat. pondera) na vyrovnanie látky a cez „lisy“ (lat. tormenta) sa prežehľovali záhyby odevov.
[9] Seneca vo svojich dielach často kritizuje rímske hostiny, na ktorých sa zúčastňovali celé zástupy otrokov (pozri Sen. Ep. 47, 2).
[10] Seneca tu naráža na rímsky zvyk úmyselného dávenia jedla na hostinách s cieľom neustáleho pokračovania v hodovaní (pozri Sen. Marc. 10, 1-4).
[11] Známi rímski umelci si označovali svoje výrobky umeleckou značkou.
[12] Drahé vyzdobené drevené stoly boli v Ríme symbolom bohatstva.
[13] Paedagogium bola škola pre vzdelávanie otrokov, v ktorej sa pripravovali na službu v rímskych domácnostiach.
[14] Zdobená podlaha v rímskych vilách predstavovala taktiež znak bohatstva. Pre Senecu symbolizovala zbytočný prepych. Kritiku bohatstva rímskych víl podáva Seneca v osemdesiatom šiestom liste Luciliovi (Sen. Ep. 86, 7).
[15] Bohatí Rimania mali často vo svojich vilách rozličné vodné atrakcie buď umelého alebo prírodného charakteru (pozri Sen. Ep. 55, 6).
[16] Fasces je zväzok prútov, ktorý niesli liktori pred úradníkom ako symbol jeho autority a moci.
[17] Typická myšlienka stoickej etiky, v ktorej sa služba v politike pokladala za najväčší dar pre ľudstvo (porov. Sen. Tranq. 3, 1).
[18] Zénón (cca 333 – 262 pred n. l.), Kleanthés (cca 330 – 230 pred n. l.) a Chrysippos (cca 279 – 206 pred n. l.) boli troma prvými scholarchami stoickej filozofickej školy. Seneca hovorí o politickej neangažovanosti prvých stoických lídrov aj v spise De otio (pozri Sen. Ot. 6). Tento ich postoj však obhajuje tým, že buď nemali šťastie alebo spoločenské postavenie na výkon takejto činnosti. Hoci sa verejne neangažovali, napriek tomu dokázali pre ostatných ľudí vykonať mnoho dobrého.
[19] Forum (slov. „námestie“) bolo miesto, kde sa odohrával verejný a politický život Rimanov.
[20] Má sa na mysli jednoduchý pohreb bez karu a verejných plačiek.
[21] Seneca tu obhajuje jednoduchý literárny štýl. Túto zásadu často propagoval vo svojich filozofických dielach (pozri Sen. Ep. 40, 4; 100, 4; 115, 1).
[22] Seneca často kritizuje lichotenie iným ľuďom (pozri Sen. Ira 2, 21, 7-8). Lichotenie sebe samému je preto ešte oveľa nebezpečnejšie.
[23] Latinský výraz motiuncula (slov. „ľahká nevoľnosť“) je Senecovým novotvarom.
[24] Cieľom filozofie stoikov je priblíženie sa bohu. A práve pokoj či neotrasiteľnosť je jednou z vlastností, ktorá k tomu prispieva.
[25] Démokritos (cca 460 – 370 pred n. l.) bol predstaviteľom atomistickej filozofie. Spis Peri euthymiés sa nachádza uvedený v katalógu Démokritových diel od Diogena Laertia (D. L. 9, 46). Seneca pravdepodobne odkazuje na tento spis aj v diele O hneve (Sen. Ira 3, 6, 3).
[26] O problematike prekladania termínov z gréčtiny do latinčiny pojednáva Seneca napríklad v (Sen. Ep. 58).
[27] Rozumová časť mysle pozostávala z aktívneho princípu kosmu, takzvanej pneumy, ktorá bola pohyblivá.
[28] Achillés mal nepokojný spánok pri spomienke na smrť priateľa Patrokla:
„Chvíľami na boku ležal a chvíľami na chrbte naznak,
chvíľami k zemi tvárou a niekedy, vstanúc zas hore“
(Hom. Il. 24, 10-11; citované podľa OKÁL, M.: Homéros: Ílias XIII-XXIV. Martin: Thetis 2011, s. 244).
[29] Staroveká Kampánia bola známa miernou klímou a nádhernou prírodou. Z tohto dôvodu si v nej stavali vily bohatí Rimania.
[30] Bruttium bola oblasť na úplnom juhu Apeninského polostrova (dnes známa ako Kalábria). Lukánia ležala nad regiónom Bruttium (dnes tiež súčasť Kalábrie). Kopcovitý a lesnatý charakter týchto dvoch oblastí je v texte postavený do kontrastu s príjemným prostredím Kampánie.
[31] Tarentum bolo mesto s významným prístavom na juhu Apeninského polostrova. Seneca si je vedomý starobylosti, úrodnosti a bohatosti tohto mesta, ktoré bolo osídlené ešte dávno pred Rimanmi.
[32] Seneca tu má na mysli gladiátorské zápasy. Kritika gladiátorských zápasov sa spomína v siedmom liste Luciliovi (Sen. Ep. 7).
[33] Oproti latinskému originálu (hoc se quisque modo fugit) (Lucr. 3, 1068) je do textu pridaná príslovka semper (slov. „vždy“). Týmto citátom Seneca upozorňuje na to, že neustálym cestovaním človek nikdy neunikne pred vlastnými problémami. Uvedená tematika je predmetom uvažovania vo viacerých autorových textoch (Sen. Ep. 2, 1; 28, 1; 69; 1).
[34] Seneca opisuje v dvadsiatom štvrtom liste Luciliovi podobný stav presýtenosti zmyselnými zážitkami, ktoré nevyhnutne vedú k znechuteniu nad životom a k úvahám o ukončení života (Sen. Ep. 24, 26).

***

Z kritického latinsko-francúzskeho vydania spisu O pokoji mysle [2] preložil Peter Fraňo. Podľa tohto vydania sú aj číselne označené všetky uvádzané ukážky v texte. Popri tomto vydaní sme pri prekladaní prihliadali aj k latinsko-anglickej edícii Johna W. Basoreho.[3] Členenie odsekov v texte prekladu je naše vlastné. Oproti obom kritickým vydaniam, sú v slovenskom preklade špeciálne vyčleňované niektoré pasáže textu s cieľom poukázať na špecifickú kompozíciu a dialogický charakter spisu O pokoji mysle. Slovenský preklad je doplnený o komentár vyznačený v poznámkach pod čiarou, ktorý poskytuje čitateľovi doplňujúce informácie týkajúce sa rozličných aspektov latinského originálu z hľadiska jazykového, literárneho, filozofického či kultúrno-historického. Zameriavame sa pritom na základné informácie, ktoré majú čitateľovi uľahčiť porozumenie preloženého textu. Pri spracovaní komentára sme vychádzali predovšetkým z anglického, nemeckého a talianskeho komentovaného prekladu spisu O pokoji mysle.[4]

Ukážka z prekladu je súčasťou realizácie projektu č. 21-361-03139: Senecov spis O pokoji duše (vedecký preklad z latinčiny), ktorý podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.