Vydra, A.: O performancii čítania. In: Ostium, roč. 4, 2008, č. 3.
Peter Kivy: The Performance of Reading. An Essay in the Philosophy of Literature. Malden, Oxford, Victoria: Blackwell Publishing 2006, s. 156.
Výrazy „performatívny“ alebo „performančný“ môžu mať dnes viacero použití. Filozofi poznajú z Austinovej teórie rečových aktov napríklad výpovede, ktoré sa nazývajú performatívy – sú to vety, použitím ktorých nielen niečo hovoríme, ale zároveň nimi aj niečo robíme, vykonávame. V angličtine však slovo „performing arts“ indikuje omnoho viac verejné predstavenie (napríklad divadelné prevedenie nejakej hry na javisku, verejné vystúpenie na pódiu a podobne). V prípade týchto umení síce tiež niečo robíme používaním slov, ale aby sme odlíšili ich význam od toho, ktorý mal na mysli Austin, bude lepšie nehovoriť v tejto súvislosti o performatívnych, ale radšej o performančných umeniach. Aj preto môže názov knihy Petra Kivyho vyznievať trochu neurčito a nejasne. Americký estetik a filozof umenia však vo svojom texte odhaľuje zaujímavé postrehy, ktoré sprevádzajú jednu z najvznešenejších činností človeka – čítanie.
Východiskom Kivyho štúdie je rozlíšenie umení na allografické a autografické, ktoré priniesol do estetiky Nelson Goodman. Rozdiel medzi nimi Kivy opisuje pomocou obrazu Mony Lisy a Beethovenovej Symfónie č. 5. Mona Lisa je „jedinečným, ľahko identifikovateľným fyzickým objektom umiestneným v dimenziách času a priestoru“. Tento objekt možno chytiť do rúk, hocičo s ním robiť, možno ho premaľovať alebo spáliť, a preto takéto umelecké dielo (nie jeho reprodukcie a kópie) patrí do oblasti autografických umení. Naproti tomu je Symfónia č. 5 úplne odlišným druhom umenia, pretože jeho objektívnu polohu v priestore a čase nie je možné určiť. Do rúk môžeme chytiť len partitúru, notový zápis, ktorý dokážeme spáliť alebo prepísať, ale samotnú Symfóniu č. 5 tým nezničíme. Takýto druh umenia nazval Goodman allografickým a Kivy ho označuje aj za performančný. Allografické dielo totiž možno vnímať len tak, že si ho predvedieme sami pre seba alebo nám ho predvedie niekto iný.
V súvislosti s allografickým a performančným umením hovorí Kivy o takzvaných typoch (types) umeleckých diel a ich exemplároch alebo výskytoch (tokens). [1] Tak je napríklad pôvodný Shakespearov Kupec benátsky určitým typom umeleckého diela, ale divadelná interpretácia Romana Poláka je už jeho exemplárom. Rovnako je to v hudbe: Toccata a fúga d mol Johanna Sebastiana Bacha je typom, ale interpretácia Stanislava Šurina počas Trnavských organových dní je jedným z mnohých exemplárov tohto typu. Toto rozlišovanie však môže byť ešte precíznejšie, ak od seba odlíšime viaceré Šurinove interpretácie tej istej skladby. Tu však prichádza Kivy k zvláštnemu zisteniu. Romány a poviedky patria zjavne medzi allografické umenia, keďže ich objektívny výskyt v čase a priestore nemožno hľadať. Knihy sa podobajú notovým zápisom skladieb – vidíme zápis, ale nie skladbu, v knihe vidíme písmená, ale nie samotný román, a napriek tomu román nezvykneme považovať za performančné umenie, ktoré treba predviesť na pódiu. Román je teda určitý typ. Ale čo sú jeho exempláre?
Ako prvá by sa nám núkala odpoveď, že exemplármi literárneho diela sú jednotlivé vydania a výtlačky kníh, ktoré vlastníme vo svojich knižniciach. V skutočnosti ide o exempláre odlišného typu – nie je to typ diela, ale jeho záznamu (notation of the work). Pravé exempláre diela treba hľadať inde, sú nimi jeho čítania. Kivy tak hovorí o čítaní Pýchy a predsudku Jane Austenovej: jeho čítanie je iné než čítanie kohokoľvek z nás a naše čítania sa od seba môžu výrazne odlišovať. Navyše, odlišné je aj moje prvé čítanie nejakej knihy a jej následné druhé či tretie čítanie (re-readings). Všetky tieto čítania sú exemplármi typu Pýcha a predsudok. „Kým exempláre hudby, drámy a iných performančných umení sú ich performancie, exemplármi čítaných literárnych diel sú ich čítania,“ spresňuje Kivy.
Aj keď sa súvislosť medzi performanciou a čítaním zdá byť na prvý pohľad zvláštna, Kivy upozorňuje, že historické korene našej literárnej kultúry siahajú do obdobia, keď sa texty vytvárali pôvodne pre performančné ciele. Homérske eposy neboli napísané na večerné čítanie v kresle, ale rapsódi ich nahlas vyrozprávali pred publikom a zároveň často vysvetľovali aj ich zmysel (príkladom je Ión z Platónovho rovnomenného dialógu). Grécka tradícia bola ústna a ušná (oral and aural culture). Dokonca keď starí Gréci čítali sami, podľa všetkého čítali nahlas, takže si Kivy dovolí zavtipkovať: „Alexandrijská knižnica musela byť pekne hlučným miestom.“
Takmer za metafyzický zlom v literatúre považuje Kivy nástup tichého čítania, ktoré je pre nás dnes úplnou samozrejmosťou, ale prvá zmienka o ňom sa údajne vyskytuje až v Augustinových Vyznaniach. Na rozdiel od starých národov je naša spoločnosť „a silent reading culture“. Kým čítanie nahlas ešte vykazovalo znaky performancie, pri tichom čítaní ju len sťažka pripúšťame. Takto si Peter Kivy utvoril priestor pre následné skúmanie tichých performancií čítania, pri ktorých odhaľuje nové a nové problémy, ktoré s nimi súvisia.
A ešte jeden zaujímavý Kivyho postreh, ktorý si dovolím trochu parafrázovať. Porovnajme si tieto dve skúsenosti: (1) Povedzme, že máme lístok na koncert Carlosa Santanu, ktorý niekomu ponúkneme. Môže sa stať, že ten človek našu ponuku odmietne s tým, že on už Santanu počul. A mnohí z nás by sa mohli diviť jeho odpovedi, lebo veď každý koncert je jedinečný hudobný zážitok. (2) Ak máme v rukách nové vydanie Dostojevského Zločinu a trestu, ktoré ponúkneme tomu istému človeku, či si ho nechce prečítať, môže sa stať, že nám opäť odvrkne slovami: „Ďakujem, Dostojevského som už čítal.“ Situácia (2) je však úplne iná než situácia (1). Kivy si tento rozpor dobre uvedomuje. Mnohé performančné diela majú takú povahu, že je celkom normálne ísť sa na ne pozrieť, alebo vypočuť si ich znova a znova. Ale knihy akoby boli z iného súdka, akoby čítať ich zakaždým odznova bolo pre mnohých čímsi zvláštnym. To som už predsa čítal, už to poznám, načo by som to čítal odznova? Peter Kivy však vie veľmi dobre, že toto „odznova“ je naozaj úplne nanovo.
P o z n á m k y
[1] Výraz exemplár použil v súvislosti s anglickým slovom token Dezider Kamhal pri preklade knihy J. L. Austina Ako niečo robiť slovami (Bratislava: Kalligram 2004, s. 97).
Mgr. Anton Vydra, PhD.
Katedra filozofie
Filozofická fakulta UCM v Trnave
Námestie Jozefa Herdu 2
917 01 Trnava
tonovydra[zavináč]gmail.com