O jednom P. S.

Démuth, A. (ed.): Postskriptum ku Kierkegaardovi. Pusté Úľany: Schola Philosophica 2006.

06_23_16_recenzie_galik_kierkegaard (1)Postskriptum ku Kierkegaardovi je v poradí už druhou publikáciou vydanou v rámci edície Schola Philosophica Tyrnaviensis. Redakčná rada tentoraz siahla po Sørenovi Kierkegaardovi, a to z príležitosti 150. výročia jeho úmrtia. Séria prednášok sa konala v spolupráci s Katedrou filozofie FF TU a Slovenským filozofickým združením pri SAV.
Úvodné slovo napísal hlavný redaktor a predseda občianskeho združenia Schola philosophica Mgr. Mgr. Andrej Démuth, PhD., v ktorom vysvetľuje motiváciu a zámer redakčnej rady priblížiť autora a jeho dielo širšej filozofickej a kultúrnej obci.
V prehľadovej štúdii Kierkegaard – Curriculum vitae et vitae opus predstavuje R. Kišoňová základné udalosti v Kierkegaardovom živote a sumarizuje jeho diela, ktoré udáva aj v pôvodnom dánskom jazyku.
R. Králik v príspevku K dosavadnímu bádání o díle a životě Sørena Kierkegaarda prináša množstvo nových informácií o Kierkegaardovi, čo je cenné, lebo tie sú pre bežného čitateľa nedostupné.
K niektorým literárnym aspektom Kierkegaardovho diela prihliada textM. Žitného. Vyzdvihuje Kierkegaardov literárny štýl, v ktorom odmieta prezentovať Heglove objektívne pravdy, ale k pravde sa snaží len „zvádzať“. Nezodpovedaná, ale zaujímavá otázka zaznela na konci, či autor písal ako žil alebo žil ako písal. 
F. Sirovič v práci Historicko – špekulatívne východiská Kierkegaardovho antihegelizmu analyzuje Kierkegaardovo vyrovnávanie sa s Heglovou filozofiou, ku ktorej mal odpor, tak voči jeho systému, ako aj k jeho špekulatívnej dialektike. Podľa Kierkegaarda sa náboženský život nedá vtesnať do špekulatívnej dialektiky. Sirovič výstižne charakterizuje Kierkegaardovo odmietnutie Heglovej špekulatívnosti a príklon k realizmu a empirizmu. 
V štúdii Sympatický Kierkegaard upozorňuje V. Umlauf najmä na filozofov subjektívny prístup k pravde a na reálnu komunikáciu. Pri prvom využíva aj klamanie cez iróniu a humor a pri druhom zdôrazňuje komunikáciu so skutočným subjektom a nie „večným intelektom“. Umlauf ďalej zohľadňuje fakt, že Kierkegaard prichádza aj s akousi hermeneutikou súcitu, čo malo vplyv aj na M. Heideggera.
Príspevok P. Šajdu Štrasburská hus v Kodani: Náčrt pojmu irónie u Sørena Kierkegaarda skúma Kierkegaardovu iróniu. Irónia podľa Kierkegaarda deabsolutizuje nároky relatívneho človeka. Môže ho nasmerovať k etickému, ba až k religióznemu štádiu. Sám Kierkegaard podľa autora žil život v irónii s bolesťou, smútkom a samotou.
A. Vydra v stati Okamih u Sørena Kierkegaarda analyzuje Kierkegaardov pojem okamihu, ktorý je podľa dánskeho filozofa subjektívnym, existenciálnym zachytávaním večnosti. Tento pojem kontrastuje s Heglovým pojmom večnosti, ktorý začína v čase. Autor sa zastavuje aj pri paradoxe u Kierkegaarda, podľa ktorého je okamih čosi najdôležitejšie, ale zároveň čosi najnepríjemnejšie, lebo narúša časnú existenciu.
V príspevku Pojem vášne v Kierkegaardovej kritike súčasnosti analyzuje M. Petkanič Kierkegaardov rozšírený a špecifický pojem vášne, ktorá je bytostnou zainteresovanosťou na vlastnej existencii. Skúma Kierkegaardove odmietanie Heglovej syntézy na vyššej úrovni, ktorá ruší Aristotelovu kontradikciu. Pre život podľa Kierkegaarda platí buď – alebo a nie syntéza na vyššej úrovni. Vášeň je tým, čo určuje buď – alebo v živote. Kierkegaard kritizuje svoju dobu, v ktorej absentuje vášeň. Rast poznania má byť priamo úmerný so sebapoznaním a činom.
M. Vydra hľadá vo svojom texte odpoveď na otázku Kto je jedinec? Skúma Kierkegaardovo poňatie jedinca, ktorý v jeho dielach vždy vystupuje ako konkrétny človek.  Jedinec je však vo viacerých vzťahoch, a to v estetických, etických a náboženských. Skutočný, konkrétny jedinec sa podľa Kierkegaarda musí spoznať a podľa toho aj konať, a tým vždy stojí v opozícii voči všeobecnu a davu.
Štúdia A. Démutha Kierkegaardov strach, chvenie a pojem úzkosti rieši Kierkegaardovo chápanie strachu. Strach treba zažiť, lebo je výsostne individuálny. Strach ako existenčné rozpoloženie vyčleňuje jedinca z masy. Kierkegaard, ako upozorňuje autor, rozlišuje medzi strachom a úzkosťou. Pri strachu poznáme objekt strachu, pri úzkosti nepoznáme. Zaujímavá je i analýza Adamovej úzkosti pred pádom, čo svedčí o tušení možnosti zmeny. Úzkosť je podľa autora ambivalentná, lebo v sebe obsahuje odpudivosť a príťažlivosť zároveň. Je rozmerom slobody, v ktorom musíme opäť voliť podľa princípu buď – alebo a v tom nemožno nikoho nahradiť.
M. Žitňanský sa v práci Ticho a mlčanie v kontexte Kierkegaardovej tvorby zameriava na jeho chápanie ticha a mlčania na pozadí biblických príbehov o Abrahámovi a Jeftem. Podľa Žitňanského bol Abrahám ticho tri dni pred obetovaním syna Izáka. Abrahám mlčky dúfal, že Boh zmení svoje rozhodnutie. Tento paradox Abrahám nedokázal vyjadriť, a preto mlčal. V porovnaní s Abrahámom aj Jefte obetuje svoju dcéru, ale podľa autora je skôr tragickým hrdinom. Jefte dáva sľub pred ľuďmi, zatiaľ čo Abrahám pred Bohom. Jefte spĺňa len spoločenskú etiku, Abrahám náboženskú.
Zvodcov denník alebo Kierkegaardov vzťah k žene sú predmetom príspevku R. Kišoňovej, ktorá skúma Kierkegaardovo porozumenie zvádzania ako spoznávania ženy. Rozlišuje medzi „prostým“ zvádzaním a takým, ktoré pozná ženskú rafinovanosť. Pri „prostom“ zvádzaní upadne muž do osídiel žien. Autorka ďalej študuje filozofovo porozumenie ženy ako bytia pre druhé a jej stotožňovanie s prírodou. Žena slúži duchu. A pri zvádzaní dochádza k obojstrannému duševnému vývinu.
L. Tkáčik analyzuje v článku Etické u Kierkegaarda estetické, etické a náboženské štádium u Kierkegaarda. Estetické štádium je temporálne a je prežívaním vlastnej existencie mimo vnútra. Estetik volí pre daný okamih. Naopak, etik volí v danom okamihu. Tkáčik poukazuje na dvojaký pohyb etického štádia, a to uzatváranie sa jednej voľbe a otváranie druhej. S tým súvisí samota voľby a vzťah s druhými ľuďmi. Náboženské štádium hodnotí ako skok do absurdity, krok do Nekonečna  a návrat do konečna.
M. Mikulová Thulstrupová v práci Kierkegaard a církev v jeho době  sa zamýšľa nad Kierkegaardovým chápaním vzťahu náboženstva a vedenia. Kierkegaard odmietal náboženstvo vrátane mystiky ako vedenie. Poukazuje na historickosť Ježiša Krista a problém konania. Kritizuje Martensenovu špekulatívnu dogmatiku a usiluje sa o obnovu kresťanstva.
V príspevku „Problém zvaný Kierkegaard“ alebo Kierkegaard ako náboženský mysliteľ sa R. Králik zaoberá Kierkegaardovou kritikou cirkvi. Za najvýznamnejšiu teologickú otázku, ktorá je u Kierkegaarda dobre rozpracovaná považuje vieru. Viera je podľa neho nad rozumom. Viera sa vyznačuje dvoma dominantnými prejavmi, vášňou a skutkami. Vášeň je zaujatosť a vzťah k Bohu. Viera je dokonca najvyššou vášňou, v ktorej sa rozhoduje buď – alebo.
Na konci zborníka sa nachádzajú ešte anglické anotácie autorov. Celkove možno povedať, že všetky štúdie majú vysokú kvalitu a spolu napĺňajú cieľ, ktorý si stanovila redakčná rada, a to uviesť čitateľov do Kierkegaardovho diela a hlbšie preniknúť do kontextu jeho myslenia. Možno sa v zborníku mohli ešte uviesť krátke informácie o autoroch, lebo niektorí sú v slovenskej filozofickej obci menej známi. 

doc. Mgr. Slavomír Gálik, PhD.
Katedra filozofie FF TT v Trnave