---

Olexij M. Meteňkanyč: O hraniciach nepriateľstva a kritike pacifizmu u Carla Schmitta. In: Ostium, roč. 17, 2021, č. 2.

---

The presented paper analyses selected ideas of Carl Schmitt on the continually stimulating and current concept of the limits of enmity and the need to reject the absolutization and negativization of the enemy. This concept is also presented on the basis of Schmitt’s critique of pacifism, which is noticeable at the end of the third chapter of his well-known work – The Concept of the Political. The author of this essay also presents several (critical) thoughts and reflections on the mentioned ideas, not only the very concept of dehumanization of the enemy, but also the distorted understanding of pacifism by Schmitt, his understanding of war, his antagonist thinking, or his famous understanding of ‘the political’ through the separation of friend and enemy.

Keywords: Limits of enmity, absolute enemy, critique of pacifism, friend v. enemy

Úvod[1]
Carl Schmitt[2] je zaujímavá a zároveň kontroverzná postava dejín politického myslenia 20. storočia.[3] Ako právnik a politický filozof prispel svojimi (neraz polemickými a diskutabilnými) príspevkami k rozvoju právnej aj politickej vedy a dnes sa zaraďuje už medzi klasikov politickej filozofie.[4] V rámci svojho diela Pojem politična predkladá základné aspekty definície politična, ktoré sa opierajú najmä o pojem suverenity a rozlíšenie priateľ – nepriateľ, pričom vyvodzuje závery, ktoré sú často prinajmenšom problematické a sporné. V tomto texte sa budeme venovať predovšetkým druhej a tretej kapitole tohto diela,[5] pričom aj na týchto niekoľkých stranách otvára mnohé problémy, vrátane problematiky (ne)suverenity štátu (obzvlášť v dobe primátu demokracie a liberalizmu),[6] pesimistického pohľadu na človeka (v tomto nasleduje svojich ideových predchodcov Machiavelliho a Hobbesa)[7], definovanie politična na základe vzťahu priateľ verzus nepriateľ,[8] existencia posledných rozlíšení v rôznych sférach (nielen politiky, ale aj morálky, estetiky alebo ekonomiky),[9] význam vytvárania a používania politicky zafarbených slov a pojmov,[10] kategórií neutrality štátov[11] či vojny ako najintenzívnejšieho konfliktu medzi nepriateľmi, v ktorej dochádza k negácii iného bytia prostredníctvom boja.[12]

Môj záujem však bude smerovať k inému problému, ktorý Schmitt načrtáva. Pôjde o jeho myšlienky týkajúce sa hraníc nepriateľstva. Tie možno podľa môjho názoru dobre vidieť v závere tretej kapitoly spomínaného diela pri jeho kritike pacifizmu.[13]

O hraniciach nepriateľstva a kritika pacifizmu
Pojmovo Schmitt rozlišuje dvojaké chápanie nepriateľa. Na jednej strane je to nepriateľ súkromný, ktorý sa vyskytuje v každodennom živote. Ide o privátny spor, ktorý je plný negatívnych emócií a pocitov (nenávisť, hnev, pohŕdanie a pod.). No v rozlíšení politična založenom na vzťahu priateľ verzus nepriateľ nemôžeme podľa Schmitta pod pojmom nepriateľ rozumieť súkromného protivníka. Ide o častú dezinterpretáciu, keďže Schmitt pojem nepriateľa nevkladá do individuálnej roviny a privátne spory ľudí sú preňho z pohľadu definovania nepriateľstva irelevantné. Naopak, Schmitt pracuje s kolektívnym pojmom nepriateľa a zaoberá sa vzťahmi medzi ľudskými celkami, pričom nepriateľom je aspoň potenciálne „bojujúci celok ľudí, ktorý stojí proti inému práve takému celku. Nepriateľom je len verejný nepriateľ, pretože všetko, čo má nejaký vzťah k takému celku ľudí, najmä k celému národu, sa stáva verejnou vecou.“[14]

Avšak podľa Schmitta často dochádza v rámci politických úvah k stieraniu tohto rozlíšenia. Dokonca aj samotné moderné jazyky veľakrát nerozlišujú medzi uvedenými pojmami, čo vedie k viacerým nedorozumeniam.[15] Čo však spôsobuje veľký problém, je to, že uvedená absencia chápania dvojakého nepriateľa sa prenáša aj do politiky a politického myslenia. V najhoršom scenári môže viesť k tzv. dehumanizácii politického nepriateľa, pričom Schmitt túto pasáž spája s kritikou pacifizmu.

Pri vymedzení politického nepriateľa Schmitt prisudzuje tomuto pojmu jeden nevyhnutný predpoklad, a to eventualitu boja. Pojmu boja tu treba rozumieť v jeho „bytostnej pôvodnosti“.[16] Nemá ísť o „boj“ s protivníkom v polemike či ponímanie človeka, zápasiaceho so svojím osudom, keďže celý život sa dá chápať ako „boj“ a každý z nás s ním nejakým spôsobom zápolí. Boj (ale aj pojmy priateľ/nepriateľ) nadobúdajú svoj pravý zmysel v tom, že „majú vzťah predovšetkým k reálnej možnosti fyzického usmrtenia a držia sa jej.“[17] Samozrejme, najvyhrotenejšia podoba boja je samotná vojna, ktorá je súčasne i ostatnou formou realizácie nepriateľstva. Podstatné však je, že uskutočňovanie vojny nemá byť podmienkou či cieľom politiky, vojna je len „reálna možnosť, vždy existujúcim predpokladom, ktorý osobitným spôsobom určuje ľudské konanie a myslenie, a tým vyvoláva špecifické politické správanie.“[18] Inak povedané, nie je nutné, aby národy a politici v rámci naplnenia politiky neustále medzi sebou bojovali (to je skresľujúci pohľad), ale pre samo vymedzenie politického nepriateľa (ak má mať zmysel) je podľa Schmitta nevyhnutné zahrnúť vojnu ako reálnu možnosť vedenia politiky, aj keď ide o najradikálnejší dôsledok politickej konfigurácie priateľa a nepriateľa.[19]

Tu sa dostávame k idei pacifizmu. Tá je pre Schmitta absurdná a podrobuje ju kritike. Poukazuje najmä na to, že ak by absentovala vo svete vojna (ako najextrémnejšia možnosť politického boja), tak by nebolo treba rozlišovať medzi politickým priateľom a nepriateľom. Svet by bol miestom, v ktorom by nebolo nijakej politiky. No toto nepovažuje Schmitt za uskutočniteľné. Dokonca predkladá nasledujúcu myšlienku: Ak by bola pacifická opozícia dostatočne silná so svojím odporom voči vojne, že by mala možnosť raz a navždy sa vysporiadať so všetkými „priaznivcami“ vojny, tak by do tohto boju šla a bolo by to i ospravedlnenie pre vedenie „definitívnej poslednej vojny ľudstva“, po ktorej by nastal trvalý mier. Došlo by na „vojnu proti vojne“, no predmetný druh vojny je ten najradikálnejší, často neľudský, keďže sa „prekračujú hranice politična, musia nepriateľa súčasne degradovať v morálnych i ďalších kategóriách a učiniť z neho neľudské monštrum, ktoré musí byť nielen odrazené, ale i definitívne zničené (…)“.[20]

Uvedeným dochádza k myšlienke o dehumanizácii politického nepriateľa. Koncept politického nepriateľa v podaní Schmitta nie je obsahovo absolútny, má svoje limity a obmedzenia. Ako som už spomenul v úvode, Schmitt má tendenciu chápať človeka v negatívnom svetle (po vzore Machiavelliho a Hobbesa), pričom jednou z jeho čŕt je i ľudský sklon diskriminovať nepriateľa. Ak by sa nereguloval tento sklon prostredníctvom mnohých obmedzení, mohli by sme byť svedkami takého následku, že by došlo k úplnej devastácii nepriateľa. I z tohto dôvodu sa nepriateľ často vníma aj s rôznymi negatívnymi vlastnosťami, ktoré nemajú oporu v politickom myslení, ale skôr v tom morálnom, estetickom či náboženskom (nepriateľ je „zlý“, „škaredý“, „bezbožný“ a pod.). Dochádza k tzv. negativizácii nepriateľa, a tá v psychologickej rovine spôsobuje, že prirodzené východisko k nepriateľovi ostáva negatívne, diskriminačné a hanobiace.[21] Vojna (a participácia ľudí na nej) zintenzívňuje predmetný prístup až do tej miery, že nepriateľ sa kriminalizuje a je chápaný ako zločinec. A s ohľadom na počet negatívnych javov a tragických udalostí, ktoré sa spájajú s vedením vojny, sa tomu ani nemožno čudovať; preto „je pre ľudí ťažké nepovažovať nepriateľa za zločinca.“[22]

Klasické vojnové právo, ktoré vzniklo v 18. a 19. storočí (najmä po Viedenskom kongrese v rokoch 1814 – 1815), je príznačné práve myšlienkou obmedzenia nepriateľstva a systematickou reguláciou vojny.[23] Vyznačuje sa diferenciáciou medzi nepriateľom a zločincom, pričom normy tohto práva chránia i nepriateľa, keďže porazených a zajatcov nevnímajú ako objekty pomsty a potrestania.[24] K tomuto momentu sa Schmitt pomerne často vracia a tu je badateľná jeho téza o potrebe pamätania si na „ľudskosť“ nepriateľa. „Ľudstvo ako také žiadnu vojnu nemôže viesť, pretože nemá nijakého nepriateľa, aspoň nie na tejto planéte. Pojem ľudstva vylučuje pojem nepriateľa, lebo nepriateľ neprestáva byť človekom a neexistuje tu nijaké špecifické rozlíšenie. (…) Ak nejaký štát bojuje v mene ľudstva proti svojmu politickému nepriateľovi, nie je to vojna ľudstva, ale vojna, pre ktorú sa určitý štát snaží vo vzťahu k svojmu protivníkovi uzurpovať si univerzálny pojem a sám sa s ním (na úkor protivníka) identifikovať, podobne ako je možné zneužiť mier, spravodlivosť, pokrok či civilizáciu, privlastniť si tieto pojmy pre seba a uprieť ich nepriateľovi.“[25] Tu možno vnímať Schmittovo zreteľné odmietnutie chápania nepriateľa ako niečoho neľudského, obludného, menejcenného. Naopak, zdôrazňuje skôr potrebu vnímať nepriateľa ako ľudskú bytosť, keďže nepriateľské celky sú z antropologického hľadiska rovnocenné.[26]

Problematická je skutočnosť, že základy klasického vojnového práva sa výrazným spôsobom zmenili počas prvej svetovej vojny, keď sa tento konflikt síce začal ako regulovaný stret pravidelných armád štátov, a teda sa vo veľkej miere naďalej uplatňoval princíp obmedzeného nepriateľstva, no záver tohto prvého svetového konfliktu priniesol aj zrod nového typu nepriateľa – absolútneho.[27] Nie je nič prekvapivé, že koncept absolútneho nepriateľa sa spája s totalitnými ideológiami, pre ktoré je existencia akýchkoľvek nepriateľov neprijateľná.[28] Práve tieto ideológie zintenzívňovali boj zameraný na svojich nepriateľov a ich cieľ bol zjavný: zničiť nepriateľa. No na dosiahnutie takého cieľa treba úplne znevážiť nepriateľa, tu nemá miesto myšlienka rovnosti nepriateľa či preukázanie nejakej úcty voči nemu alebo nebodaj poskytnutie mu ochrany. Na tomto mieste dochádza k zaujímavému paradoxu – teórie absolútneho nepriateľstva[29] sa síce pri používaní radikálnych krokov odvolávajú na rôzne myšlienky spravodlivosti či ľudskosti, no svojim nepriateľom tento status odopierajú. Dokonca ich vylučujú zo sféry ľudského a takých nepriateľov (v minulosti to boli najčastejšie triedni a rasoví nepriatelia) treba maximálne degradovať, učiniť z nich ľudské monštrá a v konečnom dôsledku zlikvidovať. Samotný proces zničenia sa stáva činnosťou, ktorá si zasluhuje ocenenie.

Je očividné, prečo sa klasické vojnové právo (opierajúce sa o myšlienku obmedzenia nepriateľstva a potreby systematickej regulácie vojny) javilo ako príťaž, ktoré len stálo v ceste za dosiahnutím toho-ktorého ideálu príslušnej totalitnej ideológie. Preto bolo treba upustiť od jeho východísk a zdiskreditovať ho. O to sa pokúšali všetky totalitné ideológie, a to pod zámienkou ochrany či správneho vedenia ľudstva, no v konečnom dôsledku dosahovali zjavný dehumanizačný účinok. „V žiadnom prípade nie je pokrokom v zmysle humanity, keď sa vojna podriadená ochranným ustanoveniam európskeho medzinárodného práva zatracuje ako vojna reakčná a zločinná, a namiesto toho sa v mene spravodlivej vojny rozdúchava revolučné triedne alebo rasové nepriateľstvo, ktoré už nedokáže, a ani nechce odlišovať nepriateľa od zločinca.“[30] Cieľom tohto úsilia bolo zotrieť rozdiel medzi nepriateľom a zločincom: nepriatelia sa stávajú nielen predmetom odsúdenia a potrestania, ale aj nenávisti, odporu a zhnusenia, čo sa má pretaviť do konečného výsledku – zničenia tohto „neľudského monštra“.

Netreba zabúdať ani na to, že podľa Schmitta zničenie absolútneho nepriateľa nemajú za ultimátny cieľ len totalitné ideológie, ale i samotná idea pacifizmu. Nejde len o to, že sa snažia prekračovať hranice politična, a teda chcú stierať rozdiely v rámci rozlíšenia medzi priateľom a nepriateľom. Zástancovia idey pacifizmu, ak by boli dostatočne silní, by viedli taktiež „definitívnu poslednú vojnu ľudstva“, ktorá však nepriateľa degraduje a dehonestuje, činia z neho neľudské monštrum, ktoré je potrebné zničiť, a to takým istým spôsobom, ako aj totalitné ideológie typu komunizmu či fašizmu. Tu vidíme, že Schmitt pri kritike konceptu absolútneho nepriateľa stavia na tú istú úroveň predmetné totalitné ideológie spolu s myšlienkou pacifizmu, keďže sa podľa neho zhodujú vo svojich dôsledkoch – v snahe prekračovať hranice nepriateľstva.[31]

Niekoľko reflexií k vytýčenej problematike
V úvodnej časti tejto práce boli predstavené základné východiská konceptu absolútneho nepriateľa v podaní Carla Schmitta, a to aj pri jeho kritike pacifizmu, pričom k týmto myšlienkam by som si dovolil uviesť niekoľko vlastných reflexií:

Samotnú myšlienku odmietnutia dehumanizácie nepriateľa pokladám za správnu a myslím, že vo svojej podstate je zásadná v tom, ako sa majú viesť vojenské a iné ozbrojené konflikty, ak už raz nastanú. V zásade treba vždy pamätať na to, že na druhej strane „barikády“ je iný človek, so svojimi snami, túžbami, životným príbehom, pričom sú naňho naviazaní iní ľudia, ktorých by zarmútila správa o jeho smrti. Aj keby už došlo k samotnému vojenskému či ozbrojenému konfliktu, jeho spôsob vedenia by nemal nikdy prebiehať v zmysle „poslednej“ veľkej vojny, t. j. v zmysle dehumanizácie svojho nepriateľa a správania sa k nemu ako tvorovi, ktorého treba vyhubiť (a to akýmikoľvek prostriedkami). V tomto súhlasím so Schmittom a slovami Petra Šajdu, že „moment nepriateľstva nesmie úplne prekryť moment človečenstva.“[32] Aj politický/vojenský nepriateľ je stále ľudská bytosť a treba ho tak chápať.

Osobitne sa mi pozdáva aj myšlienka výchovy k ľudskosti, ktorá sa formuluje na pozadí analýzy Schmittovho princípu obmedzeného nepriateľstva.[33] Sklony k diskriminácii, hanobeniu či kriminalizácii pri vojenských konfliktoch sú možné, diali sa v minulosti a dejú sa aj dnes. Práve tieto sklony poľahky zneužíva propaganda, ktorá má za jeden z cieľov stupňovať negatívne emócie voči vytýčenému nepriateľovi, a tak aj vyhrocovať samotný konflikt. To všetko môže viesť k tomu, že väčšina spoločnosti bude skutočne chcieť zničiť svojho nepriateľa, keďže bude slepá voči jeho humanite. Aj preto potrebujeme systematickú výchovu k ľudskosti, ktorá by mala zahŕňať tieto elementy:[34]
-nevyhnutnosť kontinuálneho a komplexného budovania kultúry politického sebaovládania a hľadania ciest a nástrojov, ako odhaľovať a kontrolovať vlastné sklony a predsudky (najmä tie diskriminačné);
-potreba systematického ukotvenia momentu humanizácie v pravidlách (predovšetkým tých politických a právnych), ktoré budú záväzné pre bojujúce kolektívy a budú aj usmerňovať konanie bojujúcich strán;
-potretie paušálneho chápania nepriateľa ako zločinca a naopak, uvedomenie si, že o nepriateľovi sa má zmýšľať ako o seberovnom, a to minimálne v troch rovinách – antropologickej, právnej a morálnej. Tým sa má predísť tomu, že dôjde na dehumanizáciu nepriateľa, teda sa má predísť snahám odoprieť nepriateľovi jeho ľudský status.[35]

Nazdávam sa, že by Carl Schmitt s vyššie opísanou výchovou k ľudskosti súhlasil a v zásade by sa s touto koncepciou stotožnil. Aktuálnosť pamätania si na hodnoty ľudskosti a potreby inklinácie k jej výchove však môžeme vidieť i dnes. Obzvlášť, keď sa v súčasnom modernom svete vo veľkom rozsahu rozvíjajú zbrane hromadného ničenia, ktorých ničivý účinok je rozsiahly. Nový technologický rozvoj dnes umožňuje masové vyvražďovanie ľudí, pričom chápanie nepriateľa vo vyššie opísanom dehumanizovanom svetle môže mať fatálne dôsledky nielen pre bojujúce strany, ale i pre ľudstvo ako také.[36] A v tomto môže byť myšlienka stanovania hraníc nepriateľstva, ktorá je zreteľná vo viacerých dielach Carla Schmitta, veľmi nápomocná a zásadná. Treba mať skutočne na pamäti, že hoci „spôsob aplikácie obmedzenia nepriateľstva v devätnástom a začínajúcom dvadsiatom storočí nemožno mechanicky preniesť do dvadsiateho prvého storočia, základné momenty tohto princípu nestratili relevantnosť a naďalej predstavujú hrádzu proti absolútnemu nepriateľstvu, ktoré nepozná hranice.“[37]

K viacerým Schmittovym myšlienkam prezentovaným v prvej časti tohto textu však treba zaujať kritický postoj. V prvom rade by som poukázal na to, že vôľa viesť poslednú definitívnu vojnu nie je typická pre pacifistov. A už vôbec by som ich nedával na rovnakú úroveň, ako zástancov totalitných ideológií. Schmitt pracuje s veľakrát opakovaným „čo ak“ (najmä „čo ak by mali pacifisti možnosť raz a navždy odstrániť vojnu“) a podľa mňa mu uniká tak správne pochopenie pacifizmu. Pacifizmus totiž chápem ako vôľu odmietnuť vojnu/ozbrojené konflikty ako spôsob riešenia problémov[38] a záväzok zotrvať pri mierových spôsoboch ich riešenia.[39] Spory sa dajú vyriešiť mnohými spôsobmi a vojna by medzi ne nemala patriť (aj keď, žiaľ, historicky je pre ľudstvo typická). Použitie násilia ako prostriedku zmien v spoločnosti či ako nástroja riešenia konfliktov nie je v súlade s nijakou pacifistickou koncepciou spoločnosti.

Ak by aj mali pacifisti možnosť raz a navždy nastoliť svetový mier za prítomnosti podmienky, že by oň museli poslednýkrát bojovať, túto alternatívu by – nazdávam sa – zavrhli. Ak by tak neurobili a do takej vojny sa aj zapojili, prestali by byť pacifistami, keďže by prijali spôsob riešenia konfliktov typický pre „priaznivcov“ vojny. Som presvedčený, že pacifisti by nikdy nepristúpili k možnosti viesť poslednú definitívnu vojnu. Naopak, zostali by verní tomu, čo doteraz – úmornému a zdĺhavému presviedčaniu všetkých ľudí, že vojna nikdy nebude správny spôsob riešenia sporov. Zrejme je to úloha podobná tej, ktorú bohovia uložili za trest Sizyfovi, no aj tak pri nej treba ostať a dúfať, že politici i obyčajní ľudia[40] pochopia, že riešenie sporov prostredníctvom vojenskej sily má len jeden následok – smrť a trápenie všetkých zúčastnených.

Zároveň si dovolím uviesť, že pridržanie sa definícií nepriateľstva podľa Schmitta nezabráni tomu, aby vojnu nesprevádzalo „neľudské konanie“. Kdekoľvek, kde je umožnené zabíjanie človeka človekom a chápe sa to ako určitý prejav riešenia konfliktov, tak ide o konanie s „neľudským“ charakterom. Aj keď je zjavné, že tento rys bol, je i bude súčasťou ľudských dejín, uvedené neznamená, že ho máme pokladať za „ľudský“. Vojna bola, je i bude plná zverstiev – toto slovo ju plne vystihuje. Nech sa akokoľvek snažíme regulovať ju, k excesom bude dochádzať. Ľudia sa počas nej menia a sú nútení byť zvieratami riadiacimi sa starým prírodným zákonom – silnejší prežije. Mnohokrát víťazstvo vo vojne je vecou posúvania extrému – kto zájde ďalej v brutalite a násilí. Často práve táto strana aj vyhrá boj pre ochotu ísť ďalej a na hranu. Z tohto dôvodu sú ľudia ochotní použiť akékoľvek prostriedky, len aby vyhrali. Každá vojna, kde zomiera obrovské množstvo ľudí, je „prekročením hranice politična“[41] a všetky strany, zúčastnené na nej, majú len jeden cieľ: zničiť svojho „nepriateľa“, pričom ho neraz vykresľujú ako neľudské monštrum. V tomto smere si dovolím obmeniť názov výbornej knihy od Svetlany Alexijevič – vojna nemá nijakú ľudskú tvár.[42] Nehľadajme tvár tam, kde nie je, skôr vojnu ako spôsob riešenia konfliktov vcelku odmietnime.[43]

Mám však aj určité výhrady voči mysleniu a argumentácii v neustálych antagonizmoch, ktoré Schmitt používa pri svojich úvahách. Stále máme len konečné rozlíšenia typu priateľ vs. nepriateľ, politický vs. súkromný nepriateľ, dobro vs. zlo, krása vs. škaredosť, pacifista vs. nonpacifista a pod. Prekáža mi argumentácia, ktorá často ponúka len dve riešenia a zabúda na to, že medzi dvoma extrémami existujú aj rôzne ďalšie alternatívy (medzi bielou a čiernou je veľa odtieňov sivej). Aj Schmitt redukuje chápanie politična na disjunktívny vzorec buď – alebo a politika sa uňho orientuje iba na stratégiu my a tí druhí. Je to chyba a som presvedčený, že pre dôkaz netreba chodiť ďaleko. Postačuje nám naša slovenská politická aktuálna scéna.[44] Všimnime si posledné dvoje voľby do Národnej rady SR a ich výsledky. V roku 2016 sa nám vytvorila vláda zo strán SMER-SD, SNS, MOST-HÍD a Sieť, pričom kľúčoví predstavitelia troch zo štyroch strán pred voľbami deklarovali, že v žiadnom prípade nebudú spolupracovať.[45] Prišli však voľby, ich výsledky a my sme videli, ako rýchlo sa z nepriateľa stal „priateľ“.[46]

Podobne aj v súčasnej vláde spolupracujú strany, o ktorých by to málokto pred voľbami v roku 2020 povedal, pričom zaujímavé je aj to, že strany, ktoré mali byť k sebe najbližšie (OĽaNO a SaS), majú k sebe momentálne najďalej, pričom strany, ktoré nemali mať veľa spoločného (OĽaNO a Sme Rodina), sú si najbližšie a tvoria jadro celej súčasnej vlády. Ešte pozoruhodnejšia je situácia dnes,[47] keď vrcholí politická kríza na Slovensku, pričom skoro celá jar 2021 sa niesla len v znamení svárov a útočenia, a to aj napriek ťažkej situácii, v ktorej sa ocitlo Slovensko kvôli vyčíňaniu pandémie COVID-19. Jedna za druhou padali demisie a už len skutočne veľmi skúsení politológovia či novinári boli schopní mať aký-taký obraz, čo sa to vôbec deje v tejto koalícii. Toľko protichodných a zavádzajúcich tvrdení a toľko chaotických vzťahov a postojov v rámci vládnucej garnitúry z celej situácie utvorili jednu veľkú frašku, v ktorej sa už nedá poriadne vyznať. Kto je tu vôbec priateľ a nepriateľ? A nie je to len krátkodobé rozohratie pozícií? V jeden deň som síce priateľ, no zajtra už nie, keďže sa zmenila politická situácia a rovnováha na politickej scéne. Čo s tým? Má vôbec význam sa zamýšľať v takomto antagonistickom vzťahu, keď sa situácia až priveľmi rýchlo mení? A v akom vzťahu je vôbec koalícia voči opozícii?[48]

Otázok tohto druhu by sme si mohli klásť viacero, no už tieto príklady poukazujú na skutočnosť, že rozmýšľať len v antagonizmoch nie je najlepšie, keďže chápanie priateľa a nepriateľa sa v politike rýchlo mení a je lepšie zamerať sa radšej na sivú oblasť pri zachytávaní rôznych zákonitostí politična, než len vnímať ich biele a čierne krajné pozície.

Moja posledná pripomienka bude smerovať voči vyššie uvedeným myšlienkam Carla Schmitta.[49] Politike rozumiem ako „umeniu možného a kompromisov“. Samozrejme, budú v nej negatívne pocity, zrady, rôzne klamstvá a manipulácie. No je možné v nej vidieť aj mnoho čestnosti, humanizmu, snahy o mierové vzťahy, motiváciu vybudovať medzinárodné vzťahy na vzájomnom obchode, prosperite a rozvoji, čo v konečnom dôsledku buduje väčšiu dôveru, kooperáciu, ba až priateľstvo medzi niektorými zúčastnenými stranami. Zároveň treba vnímať aj veľký priestor utvorený medzi týmito dvoma postojmi. Chápať modernú politiku len cez prizmu priateľ vs. nepriateľ sa zdá byť príliš úzke a nezachytáva to rôzne podoby politiky, a tým je aj celý tento koncept pomerne skresľujúci, aspoň pre samotnú politickú prax.

Záverečné úvahy
Vyššie uvedené úvahy preukazujú, prečo je Schmitt dodnes zaujímavým autorom, ktorého sa oplatí čítať. Človek môže nájsť viacero zaujímavých, no aj sporných tém, ktoré nás nútia zamyslieť sa. Môžeme uňho nájsť idey, ktoré chceme prijať a považujeme ich za správne (v tejto práci to bol bod I. – samotná idea odmietnutia dehumanizácie nepriateľa a potreba stanoviť si hranice nepriateľstva, ak už nastane vojenský konflikt). Avšak, tieto myšlienky sú často sprevádzané i tými, ktoré sa nám priečia a odmietame ich. V mojom prípade išlo o skreslené chápanie pacifizmu (bod II.); uvedomenia si, že vojna nikdy nemá ľudskú tvár (bod III.); chápanie všetkého cez prizmu antagonizmu (hlavne v politike z perspektívy priateľ vs. nepriateľ – bod IV.); toto vedie k skresľujúcemu chápaniu politična (bod V.), pričom chápanie politična na princípe polarity priateľ/nepriateľ by mohlo viesť len k nepriateľskej, konfliktnej a deštrukčnej politike, a taká síce môže byť, ale aj nemusí a myslím, že ani nie je.

Napriek tomu, že sporných myšlienok bolo viacero, predsa len vo mne najviac zarezonovala idea odmietnutia dehumanizácie nepriateľa. Je to tak zrejme aj preto, lebo uvedené je v rozpore s teóriami nacizmu, kde jedna rasa je nadradená nad ostatnými, pričom si ich má podmaniť alebo v niektorých prípadoch ich aj úplne zlikvidovať.[50] Toto mi trocha zmenilo perspektívu, ktorú som mal v mysli ohľadom Carla Schmitta ako korunného princa práva Tretej ríše, ako sa to v jeho prípade často spomína.[51] Samozrejme, s mnohými jeho myšlienkami nesúhlasím a súčasne nemožno nevidieť Schmittovu účasť na režime Tretej ríše,[52] no aj tak je dobré nachádzať odpovede sám pre seba (alebo sa o to aspoň pokúsiť), prečo zostať pri parlamentnej (liberálnej) demokracii (aj napriek jej chybám), a to aj vďaka čítaniu kritiky z pera Carla Schmitta. Tá často „triafa do čierneho“ a musíme sa s ňou dodnes vysporiadavať.[53] Aktuálnosť je o to väčšia, ako sa dnes v rozvinutých demokratických štátoch postupne rozvíjajú rôzne podoby extrémizmu, ktoré čím ďalej, tým viac naberajú na sile. Doba sa síce zmenila, ale problémy ostávajú rovnaké.

L i t e r a t ú r a
ALEXIJEVIČ, S.: Vojna nemá ženskú tvár. Žilina: Absynt, 2017.
BENDERSKY, J. W.: Carl Schmitt, Theorist for the Reich. Princeton: Princeton University Press, 1983.
BÖHMER, K.: SNS a Most-Híd spojí len túžba vládnuť. In HNSlovensko, zo dňa 09.03.2016, dostupné na internete: https://slovensko.hnonline.sk/593554-sns-a-most-hid-spoji-len-tuzba-vladnut (navštívené dňa 25.03.2021).
DYZENHAUS, D.: Introduction. Why Carl Schmitt? In: DYZENHAUS, D. (ed.): Law as Politics. Carl Schmitt´s Critique of Liberalism. Durham and London: Duke University Press, 1998, s. 1 – 20.
DYZENHAUS, D.: Legality and Legitimacy. Carl Schmitt, Hans Kelsen and Hermann Heller in Weimar. Oxford: Oxford University Press, 1997.
Evanjelium podľa Lukáša, Lk 6, 1-49. In: MojaBiblia.sk, dostupné na internete: https://www.mojabiblia.sk/svatepismo/42/evanjelium-podla-lukasa-kapitola-6/katolicky-preklad/ (navštívené dňa 25.03.2021).
Evanjelium podľa Matúša, Mt 5, 1 – 48. In: MojaBiblia.sk, dostupné na internete: https://www.mojabiblia.sk/svatepismo/40/evanjelium-podla-matusa-kapitola-5/katolicky-preklad/ (navštívené dňa 25.03.2021).
FIALA, A.: Pacifism. In: Stanford Encyclopedia of Philosophy. 2018, dostupné na internete: https://plato.stanford.edu/entries/pacifism/ (navštívené dňa 25.03.2021).
FORSYTHE, M.: Carl Schmitt: The Concept of the Political, In: FORSYTHE, M., KEENS-SOPER, M. (eds.): The Political Classics: Green to Dworkin, Oxford: Oford University Press, 1996, s. 78 – 99.
CHO: Sága jedného gazdu. Ako Procházka (ne)chcel ísť do vlády so Smerom. In HNSlovensko, zo dňa 15.03.2016, dostupné na internete: https://slovensko.hnonline.sk/593845-saga-jedneho-gazdu-ako-prochazka-ne-chcel-ist-do-vlady-so-smerom (navštívené dňa 25.03.2021).
KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015.
KLUKNAVSKÁ, A.: Totalitaristické politické a právne doktríny 20. Storočia: fašizmus, nacizmus a komunizmus. In: CHOVANCOVÁ, J., GÁBRIŠ, T., KLUKNAVSKÁ, A., METEŇKANYČ, O.M.: Dejiny právneho a politického myslenia. Bratislava: Wolters Kluwer, 2020, s. 127 – 140.
KNAPP, V.: Problém nacistické právní filosofie. Dobrá Voda: Aleš Čeněk, 2002.
KRSKOVÁ, A.: Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava: IURA EDITION, 2011.
KULAŠÍK, P.: Politické teórie. Od antiky do konca 20. storočia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2006.
KYSELA, J. Kervégan Jean-Francois. Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, 239 s. (recenzia). In: Právnik, 7/2016, s. 626 – 629.
OTT, H.: Martin Heidegger. Unterwegs zu seiner Biographie. Frankfurt a. M.: Campus Fachbuch, 1988.
SHOOTY.: Shooty: Nevhodná povaha. In Denník N, zo dňa 10. marca 2021, dostupné na internete: https://dennikn.sk/2305280/shooty-nevhodna-povaha/ (navštívené dňa 25.03.2021).
SCHMITT, C.: Ex Captivitate Salus. Erfahrungen der Zeit 1945/47. Berlín: Duncker & Humblot, 2002.
SCHMITT, C.: Legality and Legitimacy. Durham, London: Duke University Press, 2004.
SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno: CDK a Praha: OIKOYMENH 2007.
SCHMITT, C.: Předmluva. In: SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno: CDK a Praha: OIKOYMENH 2007, s. 9 – 18.
SCHMITT, C.: The Nomos of the Earth in the International Law of the Jus Publicum Europaeum. New York: Telos Press Publishing, 2006.
SCHMITT, C.: Theory of the Partisan. Intermediate Commentary on the Concept of the Political. New York: Telos Press Publishing, 2007.
SCHWAB, G. D.: Introduction. In: SCHMITT, C.: Political Theology: Four Chapters on the Concept of Sovereignty. Cambridge, MA and London: MIT Press, 1985, s. xi-xxvi.
SITA: Sieť so Smerom rokovať nebude, podporí iba pravicovú koalíciu. In TA3, zo dňa 07.03.2016, dostupné na internete: https://www.ta3.com/clanok/1079648/siet-so-smerom-rokovat-nebude-podpori-iba-pravicovu-koaliciu.html (navštívené dňa 25.03.2021).
SIVÝ, R. – DEBNÁR, J.: So Smerom áno, so Smerom nie: ako Most, Sieť a SNS menili svoje názory. In Aktuality.sk, zo dňa 15.03.2016, dostupné na internete: https://www.aktuality.sk/clanok/321627/so-smerom-ano-so-smerom-nie-ako-most-siet-a-sns-menili-svoje-nazory/ (navštívené dňa 25.03.2021).
SLOVÁČEK, P.: Kritika tzv. moderního člověka u Carla Schmitta a její přesahy. In: Electronic Journal for Philosophy, roč. 23, 2016, č. 1, s. 53-68, DOI: 10.18267/j.e-logos.431.
SLOVÁČEK, P.: Teorie politična Carla Schmitta a její antropologické a theologické predpoklady. In: Filozofia, roč. 71, 2016, č.10, s. 821 – 831.
ŠAJDA, P.: Schmittova teória nepriateľa ako výzva pre Kierkegaardovu teóriu nepreferenčnej lásky. In: Filozofia, roč. 73, 2018, č. 10, s. 804 – 817.
ŠAJDA, P.: Obmedzenie nepriateľstva ako výchova k ľudskosti: Carl Schmitt a Ernst Jünger. In: Filozofia, roč. 74, 2019, č. 10, s. 852 – 865.
TASR: Most so Smerom rokovať nepôjde, chce stabilnú pravicovú vládu. In HNSlovensko, zo dňa 07.03.2016, dostupné na internete: https://slovensko.hnonline.sk/593489-most-so-smerom-rokovat-nepojde-chce-stabilnu-pravicovu-vladu (navštívené dňa 25.03.2021).
TA3 SITA: Most odmietol rokovať so Smerom, čaká na rozhovory so Sulíkom. In TA3, zo dňa 07.03.2016, dostupné na internete: https://www.ta3.com/clanok/1079655/most-odmietol-rokovat-so-smerom-caka-na-rozhovory-so-sulikom.html (navštívené dňa 25.03.2021).
VINX, L.: Carl Schmitt. In: Stanford Encyclopedia of Philosophy, 2019, dostupné na: https://plato.stanford.edu/entries/schmitt/ (navštívené dňa 25.03.2021).
WILLMS, B.: Carl Schmitt – Jüngster Klassiker des politischen Denkens? In: QUARITSCH, H. (ed.).: Complexio Oppositorum. Űber Carl Schmitt, Berlin: Duncker & Humblot, 1988, s. 577 – 597.

P o z n á m k y
[1] Táto práca bola podporená Agentúrou na podporu výskumu a vývoja na základe Zmluvy č. APVV-19-0166.
[2] Moje osobné poďakovanie patrí docentovi Šajdovi, ktorý ma ako prvý konečne počas môjho štúdia priviedol na čítanie diel Carla Schmitta, keďže dovtedy bolo vždy niečo „dôležitejšie“. Súčasne jeho texty o Carlovi Schmittovi zohrali aj dôležitú rolu pri koncipovaní tejto práce.
[3] Výstižne to pomenoval Jürgen Habermas, keď uviedol, že Carl Schmitt dodnes rozdeľuje („Noch heute scheiden sich an Carl Schmitt die Geister.“), bližšie ku kontroverznosti osoby Carla Schmitta pozri KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s. 9 – 16, 216 – 218; SCHWAB, G. D.: Introduction. In: SCHMITT, C.: Political Theology: Four Chapters on the Concept of Sovereignty. Cambridge, MA and London: MIT Press, 1985, s. xi – xxvi; SLOVÁČEK, P.: Kritika tzv. moderního člověka u Carla Schmitta a její přesahy. In: Electronic Journal for Philosophy, roč. 23, 2016, č. 1, s. 53 – 56 či KYSELA, J.: Kervégan Jean-Francois. Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, 239 s. (recenzia). In: Právnik, 7, 2016, s. 626 – 627.
[4] Porovnaj s napr. WILLMS, B.: Carl Schmitt – Jüngster Klassiker des politischen Denkens? In: QUARITSCH, H. (ed.): Complexio Oppositorum. Űber Carl Schmitt, Berlin: Duncker & Humblot, 1988, s. 577 – 597; FORSYTHE, M.: Carl Schmitt: The Concept of the Political, In: FORSYTHE, M., KEENS-SOPER, M. (eds.): The Political Classics: Green to Dworkin, Oxford: Oford University Press, 1996, s. 78 – 79; KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s. 9 – 10; či SLOVÁČEK, P.: Teorie politična Carla Schmitta a její antropologické a theologické predpoklady. In: Filozofia, roč. 71, 2016, č. 10, s. 822 – 823.
[5] Ide o SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno, Praha: OIKOYMENH, 2007, s. 26-28, 28-37.
[6] Porovnaj napr. s VINX, L.: Carl Schmitt. In: Stanford Encyclopedia of Philosophy. 2019, dostupné na: https://plato.stanford.edu/entries/schmitt/ (navštívené dňa 25. 3. 2021).
[7] Pre viac viď KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s. 9 – 16; SLOVÁČEK, P.: Kritika tzv. moderního člověka u Carla Schmitta a její přesahy. In: Electronic Journal for Philosophy, roč. 23, 2016, č. 1, s. 53 – 68 alebo SLOVÁČEK, P.: Teorie politična Carla Schmitta a její antropologické a theologické predpoklady. In: Filozofia, roč. 71, 2016, č. 10, s. 825 – 828.
[8] Osobitne odporúčam v tejto súvislosti pozrieť ŠAJDA, P.: Schmittova teória nepriateľa ako výzva pre Kierkegaardovu teóriu nepreferenčnej lásky. In: Filozofia, roč. 73, 2018, č. 10, s. 804 – 817; ŠAJDA, P.: Obmedzenie nepriateľstva ako výchova k ľudskosti: Carl Schmitt a Ernst Jünger. In: Filozofia, roč. 74, 2019, č. 10, s. 852 – 865, či KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s.154 – 182.
[9] SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno, Praha: OIKOYMENH, 2007, s. 26 – 28.
[10] Ibidem, s. 26, pozn. č. 8.
[11] K tomu pozri napr. aj KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s. 79 – 80.
[12] Pozri ŠAJDA, P.: Obmedzenie nepriateľstva ako výchova k ľudskosti: Carl Schmitt a Ernst Jünger. In: Filozofia, roč. 74, 2019, č. 10, s. 853.
[13] SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno, Praha: OIKOYMENH, 2007, s. 35 – 38.
[14] Ibidem, s. 28 – 29.
[15] Schmitt poukazuje na to, že klasické jazyky uvedený rozdiel reflektovali – v starogréčtine to boli polemios verzus echthros, resp. v latinčine zase hostis verzus inimicus. Ibidem, s. 29 – 30. Potrebu odlišovania týchto pojmov Schmitt typicky demonštruje na príklade výroku z biblie, konkrétne sa opiera evanjelium podľa Matúša (5;44: „Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov a modlite sa za tých, čo vás prenasledujú,“) a podľa Lukáša (6;27: „Ale vám, ktorí ma počúvate, hovorím: Milujte svojich nepriateľov, robte dobre tým, čo vás nenávidia“). V oboch prípadoch zaznieva pokyn milovať svojich nepriateľov, pričom uvedené sa však prekladá v latinčine ako „diligite inimicos vestros“, a nie ako „diligite hostes vestros“. Tým Schmitt poukazuje na to, že kresťanská náuka odkazuje na súkromného nepriateľa (inimicus/echthros), nie politického (hostis/polemios). „Nepriateľa v politickom zmysle nie je potrebné osobne nenávidieť a až v súkromnej sfére má zmysel svojho ‚nepriateľa‘, t. j. svojho protivníka milovať.“ Ibidem, s. 29.
[16] Ibidem, s. 33.
[17] Ibidem.
[18] Ibidem, s. 35.
[19] No stále ide o prirodzený jav pre politiku. Aj Schmitt tvrdí, že síce vojny už dnes nie sú tak časté, ale to, čo ubudlo na ich početnosti, sa naopak prejavuje na ich mohutnosti a intenzite. Ibidem.
[20] SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno, Praha: OIKOYMENH, 2007, s. 37.
[21] Porovnaj s SCHMITT, C.: Theory of the Partisan. Intermediate Commentary on the Concept of the Political. New York: Telos Press Publishing, 2007, s. 94.
[22] SCHMITT, C.: Předmluva. In: SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno: CDK a Praha: OIKOYMENH 2007, s. 11.
[23] „Európskemu medzinárodnému právu sa v 18. a 19. storočí podarilo dosiahnuť významne ošetrenie vojny. Vojenský protivník bol uznaný ako iustus hostis a bol odlíšený od rebela, zločinca a piráta. Vojna rovnako stratila svoj trestný charakter a zbavila sa represívnych tendencií, čím aj skončila diskriminácia medzi spravodlivou a nespravodlivou stranou.“ SCHMITT, C.: The Nomos of the Earth in the International Law of the Jus Publicum Europaeum. New York: Telos Press Publishing, 2006, s. 309.
[24] Uvedené zreteľne pomenoval Schmitt vo svojom predhovore k ďalšiemu vydaniu diela Pojem politična z roku 1963, keď uviedol: „I nepriateľ má svoj status; nie je to žiaden zločinec. Vojne môžu byť položené medze a môže byť chránená ustanoveniami medzinárodného práva. Preto mohla byť taktiež ukončená mierovou zmluvou, ktorá normálne obsahovala klauzulu o amnestii.“ SCHMITT, C.: Předmluva. In: SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno: CDK a Praha: OIKOYMENH 2007, s. 11.
[25] SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno, Praha: OIKOYMENH, 2007, s. 54.
[26] Ibidem, prípadne porovnaj aj s ŠAJDA, P.: Obmedzenie nepriateľstva ako výchova k ľudskosti: Carl Schmitt a Ernst Jünger. In: Filozofia, roč. 74, 2019, č. 10, s. 854.
[27] V tomto smere Schmitt poukazuje na Lenina ako „profesionálneho revolucionára globálnej občianskej vojny“, ktorý ako prvý vyváral fikciu absolútneho nepriateľa. Pozri viac v SCHMITT, C.: Theory of the Partisan. Intermediate Commentary on the Concept of the Political. New York: Telos Press Publishing, 2007, s. 93.
[28] Tu je očividná kritika Schmitta voči totalitným ideológiám, vrátane fašizmu a nacizmu. Uvedené len podčiarkuje kontroverznosť tohto mysliteľa a práve tomuto bodu sa ešte viac budem venovať v závere tohto textu.
[29] Kam nepochybne spadajú všetky totalitné ideológie, vrátane rôznych foriem fašizmu či komunizmu.
[30] SCHMITT, C.: Předmluva. In: SCHMITT, C.: Pojem politična. Brno: CDK a Praha: OIKOYMENH 2007, s. 11.
[31] Zaujímavou je i myšlienka, že o uvedené sa podľa Schmitta snažia i teológovia. Na viacerých miestach poukazuje na to, že „teológovia majú sklon definovať nepriateľa ako niečo, čo je nutné zničiť. Ale ja som právnik, nie teológ“. SCHMITT, C.: Ex Captivitate Salus. Erfahrungen der Zeit 1945/47. Berlín: Duncker & Humblot, 2002, s. 89, cit. podľa KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s. 93. Schmitt teda taktiež neváha povedať, že aj teológia je nevyhnutne „totalitná“, avšak právna veda už nie. Ibidem.
[32] ŠAJDA, P.: Schmittova teória nepriateľa ako výzva pre Kierkegaardovu teóriu nepreferenčnej lásky. In: Filozofia, roč. 73, 2018, č. 10, s. 813.
[33] S uvedeným termínom „výchova k ľudskosti“ prichádza Šajda v jednom zo svojich textov, pre viac pozri ŠAJDA, P.: Obmedzenie nepriateľstva ako výchova k ľudskosti: Carl Schmitt a Ernst Jünger. In: Filozofia, roč. 74, 2019, č. 10, s. 854; 862 – 864.
[34] Ibidem, s. 862 – 864.
[35] Nebude potom platiť, že „nepriateľ sa tak dostáva do negatívnej zóny ne-hodnoty, v ktorej sa jeho existencia a život javia ako nežiaduce“. Ibidem, s. 863.
[36] Nehovoriac o tom, že mnohé dnešné štáty, ktoré zďaleka nemôžeme opísať ako stabilné a dobre fungujúce, taktiež disponujú zbraňami hromadného ničenia. Pre viac k zbraniam hromadného ničenia a ich význam v budúcnosti pozri aj SCHMITT, C.: Theory of the Partisan. Intermediate Commentary on the Concept of the Political. New York: Telos Press Publishing, 2007, s. 93 – 95.
[37] ŠAJDA, P.: Obmedzenie nepriateľstva ako výchova k ľudskosti: Carl Schmitt a Ernst Jünger. In: Filozofia, roč. 74, 2019, č. 10, s. 858.
[38] A to akýchkoľvek, nielen tých politických (či už zahraničnopolitických, ale aj tých vnútroštátnych), no aj v individuálnej sfére. Myšlienka vyriešenia konfliktu vojnou/bojom by mala byť pre pacifistu neprijateľná.
[39] Samozrejme, pacifizmus ako spôsob myslenia a hnutie usilujúce sa o mier má pomerne široký obsah. Avšak najvyššou hodnotou všetkých pacifistických doktrín je idea mieru a oddanosť tejto hodnote. Pacifistovi sú zväčša blízke myšlienky humanizmu, kozmopolitizmu, egalitarizmu či internacionalizmu, naopak, odmieta militarizmus, totalitarizmus či imperializmus. Pre viac pozri FIALA, A.: Pacifism. In: Stanford Encyclopedia of Philosophy, 2018, dostupné na internete: https://plato.stanford.edu/entries/pacifism/ (navštívené dňa 25. 3. 2021), prípadne i KULAŠÍK, P.: Politické teórie. Od antiky do konca 20. storočia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2006, s. 309 – 310.
[40] A tu treba poukázať na obe zložky, keďže medzi nimi je dôležitá relácia, politická reprezentácia je predsa len istým obrazom aj vyspelosti ľudu, ktorý ich volí.
^[41] Používam terminológiu Schmitta, aj keď úmyselne obsahovo odlišne, ako to robí on.
[42] Svetlana Alexijevič napísala skvelú knihu Vojna nemá ženskú tvár (2017).
[43] V tomto smere je ešte vidno, že Schmitt je ovplyvnený viacerými filozofmi, ktorí chápali vojnu ako bežný spôsob riešenia sporov, chápali ju pozitívne a pre niektorých (napr. Hegel) vojna je výbornou príležitosťou na prejavenie etickej majestátnosti štátu (známa je metafora Hegla o prečistení zabahneného rybníka). Porovnaj KRSKOVÁ, A.: Dejiny politickej a právnej filozofie. Bratislava: IURA EDITION, 2011, s. 470 – 471.
[44] Tu by mohli viacerí odporovať (i oprávnene), že takéto príklady nemožno uvádzať v súvislosti s teóriou politična Carla Schmitta. Samozrejme, Schmitt kladie predovšetkým pozornosť na teoretické rozpracovanie pojmu politična na rozlíšení (či separácii) medzi priateľom a nepriateľom (čiže chce riešiť predovšetkým identifikačné kritérium, nie samotný obsah), ako aj akcent pri politike je kladený na medzištátne vzťahy, tie vnútroštátne akoby išli do úzadia. Avšak aj uvedené považujem za nedostatočné rozpracovanie konceptu politična zo strany Schmitta, a preto si dovoľujem uviesť tieto príklady.
[45] Len pre kontext vyberám niektoré články z médií, ktoré to dokumentujú, napr. TASR: Most so Smerom rokovať nepôjde, chce stabilnú pravicovú vládu. In: HNSlovensko, zo dňa 07. 3. 2016, dostupné na internete: https://slovensko.hnonline.sk/593489-most-so-smerom-rokovat-nepojde-chce-stabilnu-pravicovu-vladu (navštívené dňa 25. 3. 2021); TA3 SITA: Most odmietol rokovať so Smerom, čaká na rozhovory so Sulíkom. In: TA3, zo dňa 07. 3. 2016, dostupné na internete: https://www.ta3.com/clanok/1079655/most-odmietol-rokovat-so-smerom-caka-na-rozhovory-so-sulikom.html (navštívené dňa 25. 3. 2021); SITA: Sieť so Smerom rokovať nebude, podporí iba pravicovú koalíciu. In: TA3, zo dňa 07. 3. 2016, dostupné na internete: https://www.ta3.com/clanok/1079648/siet-so-smerom-rokovat-nebude-podpori-iba-pravicovu-koaliciu.html (navštívené dňa 25. 3. 2021); CHO: Sága jedného gazdu. Ako Procházka (ne)chcel ísť do vlády so Smerom. In: HNSlovensko, zo dňa 15. 3. 2016, dostupné na internete: https://slovensko.hnonline.sk/593845-saga-jedneho-gazdu-ako-prochazka-ne-chcel-ist-do-vlady-so-smerom (navštívené dňa 25. 3. 2021); BÖHMER, K.: SNS a Most-Híd spojí len túžba vládnuť. In: HNSlovensko, zo dňa 09. 3. 2016, dostupné na internete: https://slovensko.hnonline.sk/593554-sns-a-most-hid-spoji-len-tuzba-vladnut (navštívené dňa 25. 3. 2021); či osobitne odporúčam si pozrieť SIVÝ, R., DEBNÁR, J.: So Smerom áno, so Smerom nie: ako Most, Sieť a SNS menili svoje názory. In: Aktuality.sk, zo dňa 15. 3. 2016, dostupné na internete: https://www.aktuality.sk/clanok/321627/so-smerom-ano-so-smerom-nie-ako-most-siet-a-sns-menili-svoje-nazory/ (navštívené dňa 25. 3. 2021).
^[46] Radšej by som použil slovo politický partner, ale chcem ostať v Schmittovej terminológii.
[47] Mám na mysli koniec marca 2021, keď je dokončievaná táto práca.
[48] Na odľahčenie uvádzam jednu výbornú Shootyho kresbu, ktorá poukazuje na to, ako sa predseda vlády SR Igor Matovič sťažuje, že „všetci sú jeho nepriatelia“ a napriek tomu musí s nimi nejakým spôsobom vychádzať, ak sa chce naďalej udržať pri moci. SHOOTY.: Shooty: Nevhodná povaha. In: Denník N, zo dňa 10. marca 2021, dostupné na internete: https://dennikn.sk/2305280/shooty-nevhodna-povaha/ (navštívené dňa 25. 3. 2021).
[49] Musím sa priznať, že tu trocha odbočím od stanovenej témy, ale nedá mi uvedené uviesť aspoň v krátkosti.
[50] Porovnaj napr. KLUKNAVSKÁ, A.: Totalitaristické politické a právne doktríny 20. storočia: fašizmus, nacizmus a komunizmus. In: CHOVANCOVÁ, J., GÁBRIŠ, T., KLUKNAVSKÁ, A., METEŇKANYČ, O. M.: Dejiny právneho a politického myslenia. Bratislava: Wolters Kluwer, 2020, s. 135 – 137, či KULAŠÍK, P.: Politické teórie. Od antiky do konca 20. storočia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2006, s. 242 – 244.
[51] Pozri napr. Bendersky, J. W.: Carl Schmitt, Theorist for the Reich. Princeton: Princeton University Press, 1983, s. ix – xi; KNAPP, V.: Problém nacistické právní filosofie. Dobrá Voda: Aleš Čeněk, 2002, s. 44; KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s. 10; či KULAŠÍK, P.: Politické teórie. Od antiky do konca 20. storočia. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, 2006, s. 233.
[52] V tomto smere odporúčam pozrieť dôkladnú analýzu Jeana-Françoisa Kervégana, ktorý presvedčivo poukázal na viacero dôvodov potvrdzujúcich myšlienku, že Carl Schmitt bol nacista. Pozri viac v KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s. 10 a n. Dodnes však vyvolávajú diskusiu medzi akademikmi viaceré Schmittove tvrdenia, ktoré jednoznačne kriticky smerujú voči totalitnému spôsobu myslenia. Veď aj samotná myšlienka hraníc nepriateľstva, čo je hlavná téma tejto práce, je toho dôkazom. Súčasne je pomerne známe, že Schmitt sa vo svojom diele Legalita a legitimita (1932) pomerne ostro vyslovuje pre zákaz tých politických strán, ktoré sú nepriateľské voči základným hodnotám Weimarskej republiky (samotná kritika sa týkala predovšetkým komunistickej strany, avšak vzťahovala sa i na národnosocialistickú stranu). Možno práve aj z tohto dôvodu potom neskôr po roku 1933 sa Schmitt oveľa usilovnejšie snaží stať pevnou a významnou súčasťou nového režimu, aj keď mnohí (Alfred Rosenberg či osoby z Himmlerovho okruhu) mu uvedené nezabudnú. Pre viac pozri predovšetkým SCHMITT, C.: Legality and Legitimacy. Durham, London: Duke University Press, 2004, s. 67 – 83, 90 – 94, prípadne aj KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s. 30 – 33, s. 132 – 142. Skutočne, Carl Schmitt predstavuje a bude predstavovať kontroverznú osobnosť politickej filozofie a právnej vedy, podobne ako je dodnes kontroverzný prípad Martina Heideggera vo filozofii. „Heidegger spolu s… Carlom Schmittom patria k (navzájom veľmi odlišným) profesorom, ktorí sa pokúsili intelektuálne postaviť do čela nacionálnosocialistického hnutia.“ OTT, H.: Martin Heidegger. Unterwegs zu seiner Biographie. Frankfurt a. M.: Campus Fachbuch, 1988, s. 232, cit. podľa KERVÉGAN, J.-F.: Co s Carlem Schmittem? Praha: OIKOYMENH, 2015, s. 12.
[53] Podobne uvažuje i David Dyzenhaus, ktorý na viacerých miestach poukazuje na aktuálnosť kritiky Carla Schmitta, avšak druhým dychom dodáva, že mnohé z jeho vecných pozícií musia byť radikálne odmietnuté. Porovnaj DYZENHAUS, D.: Legality and Legitimacy. Carl Schmitt, Hans Kelsen and Hermann Heller in Weimar. Oxford: Oxford University Press, 1997, s. xi – xii, ale pozri aj DYZENHAUS, D.: Introduction. Why Carl Schmitt? In: DYZENHAUS, D. (ed.): Law as Politics. Carl Schmitt´s Critique of Liberalism. Durham and London: Duke University Press, 1998, s. 1 – 20.

Mgr. Olexij M. Meteňkanyč, PhD.
Katedra teórie práva a filozofie práva
Právnická fakulta
Univerzita Komenského v Bratislave
Šafárikovo nám. č. 6
P.O.BOX 313
810 00 Bratislava
e-mail: olexij.metenkanyc@flaw.uniba.sk