„Množstvo, rozmanitosť a nepreberná variabilita farieb dáva svetu jeho sýtosť, plnosť a rozmanitosť – rozmanitosť, bez ktorej by bol svet našej subjektívnej skúsenosti podstatne chudobnejší.“ Tieto slová sme nedávno čítali v štúdii Andreja Démutha Čo je to farba? (Bratislava: IRIS, 2005, s. 15) a teraz popri nich otvárame bohatý pofarbený svet troch výtvarných autorov v knihách vydavateľstva Edition Ryba. V edícii Malé monografie sa k nám prihovárajú diela Karola Felixa, Igora Bencu a Mareka Ormandíka. Tie knihy však v sebe majú čosi zvláštne: pergamenom obalené čaro. Nie sú to haldy papierov, aké dnes poznáme, bez formy a často aj bez obsahu. V týchto knihách sa totiž dotýkame aj knihárskeho umenia. Vlastne sa dotýkame umenia, ktoré je univerzálne. Jedno umenie nezápasí s iným. Kniha nevzdoruje maľbe, maľba neodmieta hudbu, hudba si rozumie s básňou, báseň s filozofiou a tak ďalej. Dve či tri umelecké diela pokope netvoria žiadny narýchlo zložený hamburger, ale starostlivo pripravenú, pestrú (pestrofarebnú) delikatesu pre vychutnávačov dobrôt. Nenechajte si ju ujsť, ak sa k nej dostanete. Egyptský sen
Krehká rovnováha (Fragile equilibrium) Karola Felixa je prvou zo spomínaných monografií. Už len tá obálka! Akoby nás prinútila zohnúť sa pred nejasne tušenou mocou božského faraóna. Ale Egypt je tu prítomný len v náznakoch. Len v znakoch. Iba kde-tu sa črtá, prebleskuje medzi tvarmi a farbami. Veľká, mocná ríša a miniatúrny svet Felixovej grafiky. Otvárame knihu krehkým dotykom. Vstupnou bránou je špirála z tej nezvyčajnej hnedavo-žltkastej hmoty. Krútenie v špirále spôsobí závrat a následný pád. Začíname snívať a možno tak trochu aj levitovať. V skorších dielach Karola Felixa sú ešte badateľné interpretácie jeho učiteľa AlbínaBrunovského, osobitne Samota sôch a Sivá paleta. V dielach z tohto obdobia nachádzame rozličné tváre, ktoré sú tu – takrečeno – „porozhadzované“. VoFelixovej tvorbe asi do roku 1990 sú tieto tváre ešte stále určujúce melodiku diela. Tvár a jej výraz determinujú charakter obrazu. Od roku 1990 sa však tváre vytrácajú, až nadobro zmiznú. Postavy bez tvárí, a preto aj bez falošných masiek. Felix ich viac nebalzamuje, neudržiava pri živote. Tváre prestávajúdominovať, odteraz už nekonkretizujú obraz. Gestá bez tvárí zvýrazňujú inú oblasť bytia ako boli pocity. V popredí je pohyb. Úsilie o zobrazenie pohybu sa strhujúco prejavuje pod názvom Flexibilita. Ale aj telá postáv ešte dostatočne silno konkretizujú. Karol Felix im odníme aj posledné zvyšky naturalizmu. Ostanú už len znaky: trojuholníky, kosoštvorce, čiary, hroty, šípky. A neustále zasahujúci svet egyptskej kultúry (napr. O čase). Ale telá celkom nezanikli. Objavujú sa opäť, ale abstrahované do náznakov, tušení. Aj my len tušíme, potichu obraciame list za listom. V obrazoch Túžba a Samota cítime jemné chvenie ľudského tela.

Po roku 2000 sa u Felixa čosi zmení. Pocit z diela tentoraz neurčujú ani tváre, ani pohyby a gestá, ale farby a rozloženia. Naoko symetrické obrazce však nie sú len pevne danými konštrukciami. Práve naopak, sú vo svojej rovnováhe až príliš krehké, ako ich nazýva aj sám autor. Krajinkárske vízie majú čosi spoločné s Bencovými. Minimálne perspektívu. Občas pripomínajú aj paradoxné štruktúry optických hier escherovského typu (Geo III.). Felix oveľa viac ako predtým investuje aj do jasnosti a štúdie farebných odtieňov. V mnohom upúšťa od egyptských inšpiratívnych foriem (hoci sa ich celkom nevzdáva: O svetle) a zľahka sa začína dívať na žltastý svet otvorených priestorov.

Farebný text
Druhá monografia V polohe znaku (In a sign position) je venovaná tvorbe IgoraBencu. Už z názvu možno vyčítať, že reč bude o znakoch. Obraz je plátno, textília utkaná zo znakov. Táto „utkanosť“ si žiada istý poriadok, usporiadané spájanie, zošívanie. Kde chýba gramatika, tam nejde o jazykovú skutočnosť, ale o brblot. Artikulácia zabezpečuje, že sa nám hlásky a slová nezlievajú v neidentifikovateľný zvuk. To všetko potrebuje reč na to, aby bola vypočutá. To všetko potrebuje obraz, aby sme ho mohli vy-zrieť. Znaky sú len nitôčky, ktoré vo vzájomnej spojitosti vytvárajú plátno. Záleží len na tom, či ich umelec dokáže votkať do harmonickej podoby, o ktorej napokon povieme: je krásna.

V znakovej polohe nachádzame grafiky Igora Benca hneď od začiatku knihy (Znak na titulnej strane). Bencova fascinácia znakmi mu akoby dopomohla aj k uchopeniu krajiny zhora (Dve prostredia). Všímame si teda znakovosť. Spočiatku máme dojem, že dielo sa poihráva s neživotnými tvarmi, že v ňom chýba čosi ľudské, čosi, čo by sa nás aj bytostne dotýkalo. Tento pocit sa rozplynie pri Výdychu. Vydýchli sme si aj my. Hlboko, masívne, horúco. Dívame sa ďalej na obrazy a farby. Aj farba je znak, aj farba čosi značí, naznačuje. Bencovo signum miestami odkazuje na ľudské postavy (Rovnováha), miestami na intímne pocity (Cestou do neba 02). Ale presne to nevieme.

Krajiny a prostredia a priestory sa túžia pomaly preklenúť so živým organizmom. Ale za každým nárazom očí na papier nasleduje len strohosť znakových foriem. Autor vás ďalej nepustí. Zaujíma ho predovšetkým vnímanie vnímania (Čidlá), avšak ani nie tak spôsob vnímania, ako skôr jeho farebné prevedenie, kolorovaná kompozícia vizuálneho úkonu. 

Kdesi na pomedzí rokov 2002 a 2003 vstúpia do zorného uhla Igora Bencu Pokemonia s nimi tváre, či skôr masky. Tak ako sú zrazu všade Pokemoni, tak sú všade aj masky, množstvo masiek. Žeby aj množstvo pretvárky? Keď u Felixa chýbala tvár, tak u Bencunachádzame masku, ktorá nevyjadruje nijaké pocity, vášne, túženia. Musíme nakuknúť poza ňu, poza grafický text, aby sme aspoň sčasti tú emocionalitu vycítili. Grafiky z cyklu Homo vibratus nám o nej čo-to hovoria a téma Vlnobytie nám ju takmer nahlas sprostredkúva. Je to obraz spoločenského sveta, v ktorom sme sa odrazu vyskytli? Nedolieha aj k nám táto vlnivá (vlniaca sa) sociálnosť mobilnej telekomunikácie? Nie sme ňou rovnako prežiarení či ožiarení ako postavy Bencových „telefonistov“? Na konci ostávajú už len náhlivé otázky.

Strhnuté masky
Kým sa v prvých dvoch monografiách Felix a Benca pokúšali pred nami zastierať pohľad do tvárí svojich postáv, Marek Ormandík nám ich v tej svojej odhalí úplne, čím hneď tušíme, že vychádza aj z celkom inej školy. Polčas rozpadu (Half-life decay)nielenže odkrýva tváre, ale obnažuje aj celé telá, ba aj predmety, ktoré sa takto stávajú priehľadnými. 

Maľba So psom, ktorú editor Daniel Ryba vložil do obalu knihy, je vynikajúcim príkladom všetkých Ormandíkových tvárí. Zlieva sa, rozpadá sa – presne tak ako každá ľudská tvár, ktorej ešte prináleží život. Tváre Mareka Ormandíka sú totiž vždy nejako živé. Starnú, menia sa, tvária sa. Nie sú to nijaké presné reprodukcie ľudských tvárí. To by bolo abstraktné zachytenie na veľmi krátky expozičný čas. Ich rozochvenosť a roztrasenosť hovorí o zmene, o pohybe, o konkrétnej (narastajúcej) nepresnosti, ktorú nemožno zachytiť a poukázať na ňu: pozrite, tak to je on, tak to je ona. Ono to jednoducho nejde. Portrét sa usiluje aspoň čiastočne naskicovať nahliadanú tvár. Ale tá pred očami umelca mizne, neostáva takou, aká bola na začiatku. V tom je celá problematika tvárí, totiž že sú neuchopiteľné, s tvárou nemožno manipulovať, tvár nemožno nikomu ukradnúť, tvár nie je možné zvečniť. Ľudská tvár nám uniká (S rozbehom).

V Padlých anjeloch zakaždým vnímame ľutujúcu bytosť, neschopnú vzletu či vzletných vízií. Ale Ormandík chce svojich previnilých anjelov milujúco objať, pritúliť sa k nim (podobne ako je to vo Večeri III.). Vie, že ich prečiny sú odhalené, že všetko možno odostrieť ako napríklad aj stoly na obrazeKačka. Nahota, odhalenie, pravda. Všetky Ormandíkove postavy sú pravdivé ako uzimený Kristus pred kúskom macesu. Autor ide hlboko, norí sa do ľudského sveta v tichej meditácii (Potápač), poukazuje na tri klince pripomínajúce nám ukrižovaného: tri klince alebo tri biele referencie bolestného Výkriku.

Ale atmosféra Ormandíkovej tvorby nie je výsostne melancholická, nechýba v nej ani humor a životný optimizmus. Snúbia sa spolu v praktickom živote i v umeleckom diele, osobitne vtedy, keď sa na jednej stránke knihy nečakane predstavia dva rozličné fenomény života, bolesť a smiech: Pieta a Klaňanie troch králikov. Jedna strana, dve mince. Alebo naopak? Túto bolestno-hravú rolu zvýrazňujú aj postavy malých anjelov. Sú aj útrpné, aj ľúbezné, aj komické. A potom je tu víno, na ktoré možno tiež hľadieť ako na symbol, ktorý spája i rozpája dve rozličné ponímania života.

V cykle „Hlavy“ nám Ormandík predstavuje celú plejádu tváriacich sa (či vnútorne sváriacich sa) postáv a postavičiek. Akoby sme ich poznali z poviedok. Vlastne celá kniha pôsobí ako súbor výtvarných poviedok písaných štetcom. Tváre Mareka Ormandíka sú epizodické, zachycujú premenlivú časť ich životov bez nároku na poznanie celku. Vstúpia na plátno, čosi vyrieknu pohľadom alebo mĺkvym nehľadením a letargicky nechajú diváka pomaly otočiť ďalší a ďalší list.

Kone, jazdci, draky, Čudo a Neviem čo (ach, ten preklad!) – táto tematika je tu silno zastúpená vo svojej vitalite. Aj svet živočíchov sa tvári, zásadne však inak než ten ľudský. Dobre tomu porozumel aj malý MiškoOrmandík, keď nám spolu s otcom na záver ponúkol výjav nazvaný Malý kráľ. Vieme rozlíšiť technické spracovanie otca a syna, no vieme rozlíšiť aj ich vnímanie ľudského sveta? Za tou otázkou nám v ušiach ešte stále zaznievajú melodické tóny veterných smrští, čo otriasli tvárami Ormandíkových človiečikov.

Kniha, grafika, maľba, text (ten od Evy Trojanovej?, od Jiřího Oliča?, alebo iný, ktorý dotvára celok niektorej z troch kníh?) – to je malé univerzum Malých monografií vydavateľstva Edition Ryba. Každá z nich je krásna, každá upúta, každú sa oplatí otvoriť v tichej izbe, pri jemnom dotyku svetla stolovej lampy. Tú krásu pritom sprevádza zvláštny zvuk obrátenia listu a knižná vôňa, ktorej nijaký bibliofil neodolá. 

 

Mgr. Anton Vydra
Katedra filozofie 
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
tonovydra[zavináč]gmail.com