Vydra, A.: Nikos Kazantzakis: medzi rebéliou a tichom. In: Ostium, roč. 1, 2005, č. 1.
Je jednou z výra
zných postáv gréckeho spisovateľského umenia. Jednými neustále odsudzovaný z kacírstva a inými rovnako dlho stavaný na oltárny piedestál svätcov. Kontroverznosť osoby však môže byť aj zárukou jej výnimočnosti. Veď, ako sa postaviť k mužovi koketujúcemu cez deň s leninizmom a ktorého ešte v ten večer nájdeme v hlbokej meditácii o Kristovom utrpení? Mal naň vplyv tak Bergson, ako i búrlivý a neskrotný Nietzsche. Tu sa ešte len vnára do tajomstiev ticha, a tam je už z neho zas ten neúnavný krikľúň. Je nadšený pozitivizmom, je uchvátený mystikou. Štúdium práva v Aténach v ňom rodí túžbu po spravodlivosti, filozofia na Sorbone zas prebúdza hľadanie zmysluplnosti ľudského života. Slovo, ktoré vystihuje tohoto človeka, sa vynára z útrob jeho života – boj. Boj, alebo ako ho radšej nazýva sám Kazantzakis: plameň. Azda práve pre túto plamennú povahu večne zápasiaceho človeka sa stal obdivovaným autorom mnohých známych mysliteľov. Spomedzi mnohých spomeňme aspoň jedného, Alberta Camusa, ktorý o Kazantzakisovi napísal jeho manželke: „Choval som veľký obdiv, a ak dovolíte, istý druh lásky k dielu Vášho manžela… Patrím k tým, ktorí cítia a budú i naďalej pociťovať tú prázdnotu, ktorá po ňom zostala.“ Kto aspoň trochu pozná Camusove a Kazantzakisove diela, rýchlo pochopí, čo majú spoločné: vyrovnávanie sa s ľudským osudom a príťažlivý opis prostredia či krajiny, v ktorej sa dej tej-ktorej knihy odohráva. To súvisí aj s láskou oboch k cestovaniu (nie k turizmu!). Obaja sú autormi niekoľkých cestopisov. Sám Kazantzakis mal jedno prianie, aby mohol osem mesiacov cestovať a štyri byť sám. Cestovanie nebolo preň len záľubou, bolo jeho bytostným prežívaním slobody. Precestoval Áziu, Afriku a Európu. Do Ameriky mu však v Grécku nevydali pas. Cesta „po červenej čiare“ bola preň synonymom života a mala vzostupný charakter: začína sa pri človeku a potom už len stúpa, aby našla svoj koniec u Boha.
Sloboda
Kazantzakis ešte počas svojho detstva zažil boje Kréťanov proti utláčajúcim Turkom. Túžba po slobode a spravodlivosti v ňom ostala a nebola len nostalgickou driemotou, práve naopak, blčala. Nebol nacionalistom, ale skutočným vlastencom (i keď toto slovo dnes pôsobí archaicky). Sám síce priznáva, že v jeho živote bola do roku 1923 etapa, ktorú označuje ako nacionalizmus. Po tom ako táto pominula, vystriedalo ju obdobie ľavičiarskej vášne. O svojom vzťahu ku komunizmu však napísal: „Nikdy som nebol komunistom, nikdy som nebol zasiahnutý touto intelektuálnou prašivinou.“ Treťou, a poslednou fázou bola sloboda. Jeho vlastenectvo sa prejavovalo ako hrdé priznanie sa k rodnej Kréte. A hoci jeho život ovplyvňovali tri cudzie krajiny (Nemecko, Španielsko a Rusko), Kréta ostala krvou v jeho žilách. Dielo, ktorým najvýraznejšie prezentoval vzťah k svojmu národu, bol historický román Kapitán Michalis. Grécke boje v časoch kapitána Michalisa, o ktorých kniha hovorí, nie sú len historickým opisom dávnych faktov, na ktoré Kazantzakis spomína. Jeho tajnou túžbou bolo „odieť do slov“ vidinu života akú mal v detstve, ukázať ako videli život krétske deti. Vyrastali rýchlo, aby aj oni držali v rukách meč, ktorým hájili svoje práva a slobodu. Bojový pokrik, ktorým sa vrhali do bojov s Turkami, zdedili po predkoch: Slobodu, alebo smrť! A toto kričanie rezonovalo aj v Kazantzakisovi. Bolo jednou z výrazných čŕt jeho osobnosti. Nikos Kazantzakis kričal, lebo si bol vedomý toho, že času je málo na tiché mumlanie. Desil ho pohľad na ľudí, ktorí mrhali čas prázdnymi rečami a ničnerobením. Čas sa preň stal príliš vysokou hodnotou na to, aby ho zbytočne strácal. V Správe El Grecovi píše o tom, ako by chcel byť žobrákom naťahujúcim ruku k ľuďom a prosil by: „Darujte almužnu, dobrí ľudkovia“, prosil by som ich, „zľutujte sa a dajte mi trochu zo svojho času, ktorý strácate: hodinku, dve, koľko len uznáte.“ Krik sa stal Kazantzakisovi životným štýlom. Všetky jeho diela sú motivované týmto nepretržitým kričaním. Krik je vášnivý prejav slobody. Môžete vziať človeku všetko, ale nie krik, čo sa z neho derie. „Prišiel som na tento svet na pár sekúnd, chcem teda vyraziť zo seba výkrik a odísť. Nič iného.“ Túžba po slobode nemala pre Kazantzakisa len politický podtón. Tureckí utláčatelia odišli, ale boj v Kazantzakisovom živote ostáva. Odteraz pôjde o omnoho náročnejší zápas. Na scénu totiž prichádza Boh.
Rebel pred Božím trónom
Grécka ortodoxná cirkev obvinila Kazantzakisa z ateizmu a niektoré jeho diela sa vzápätí dostali v rímskokatolíckej Cirkvi na tzv. Index zakázaných kníh. Obvinenie bolo unáhlené a nezodpovedalo skutočnosti. Je dosť pochýb o pravdivosti faktu, či bol Kazantzakis exkomunikovaný. Giorgos Stasinakis, predseda Medzinárodného výboru Spoločnosti priateľov N. Kazantzakisa, v jednej zo svojich prednášok tieto pochybnosti rázne vyvracia: „Povedzme to raz a navždy, jasne a naplno: Kazantzakis nebol nikdy exkomunikovaný. Uskutočnili sa rôzne pokusy o jeho exkomunikáciu v kruhoch hierarchie gréckej ortodoxnej cirkvi. Našťastie neúspešne. Bol pochovaný cirkevným obradom v Irakliu so súhlasom Ekumenického patriarchu Konštantinopolu.“ Kazantzakis nebol ateista. Iba si uvedomoval priepasť medzi človekom a Bohom a chcel ju pochopiť. V tom spočíval jeho boj s Bohom, boj o požehnanie aký viedol s Bohom i starozákonný patriarcha Jakub pri prechode cez rieku Jabok. Kazantzakis o tom napísal v jednom liste svojmu švédskemu priateľovi Knösovi. Ide o pasáž, ktorá je často citovaná jeho komentátormi: „Hlavným námetom, takmer jediným, celého môjho diela je boj človeka s „Bohom“, urputný boj červa, ktorý sa volá „človek“, proti temným a mocným silám, ktoré sa nachádzajú v ňom a okolo neho; presvedčenie, boj, úpornosť malej „Iskričky“, ktorá sa snaží preniknúť nekonečnou „Nocou“ a premôcť ju. Boj a agónia pri pretváraní temnôt na svetlo, otroctva na slobodu.“ Nechcel rezignovať v tomto zápase, zdalo sa mu to prílišnou zbabelosťou. Ako intelektuál, ale pod značným vplyvom Bergsonovho intuicionizmu, hľadal pomoc vo filozofii a v náboženstvách. Zaujímal sa tak o kresťanstvo, ako aj o islam, judaizmus či budhizmus. Každé z týchto náboženstiev mu ponúkalo nejakú postavu ako kľúč, ktorým sa odomyká brána oddeľujúca človeka od Boha. Nikos si zvolil Krista. Okúzľoval ho. V evanjeliách nachádzal inšpiráciu pre mnohé svoje diela. Tak vznikli dva skvelé romány: pašiová hra Kristus znova ukrižovaný a kontroverzné Posledné pokušenie. Oba romány majú aj svoju filmovú podobu. Treba však kriticky povedať, že Kristus v oboch románoch je Kazantzakisov Kristus. Je šitý na mieru človeka-revolucionára. Ale autorovým záujmom nebolo napísať životopis Ježiša z Nazaretu, Máriinho syna ako ho nazýva (výraz je prebraný z Koránu). Kazantzakis chcel opísať vlastné meditácie o Kristovom utrpení, ktoré ho fascinovalo svojou náročnosťou a bojom. Ježišov zápas s Bohom je zároveň Nikosovým bojom. Rovnako ako Kristus i on sa vzpiera Božiemu rozhodnutiu. Vzdúva sa v ňom víchrica výčitiek voči samotnému Bohu, odmieta vykonať poslanie, aké sa od neho žiada. Kristova rebélia dosahuje vrchol v snahe znepáčiť sa svetu, ľuďom, Bohu; začína tesať kríže pre Židov. Toto odmietanie a protivenie sa Božiemu rozhodnutiu len zväčšuje vnútorný zápas a zviera ho v bolestných kŕčoch. Kristovo vnútro (a Kazantzakisove zrejme ešte viac) sa búri proti tej nespravodlivosti, že nemôže byť plne autonómnym človekom s vlastnými rozhodnutiami, že je vystavený poslušnosti voči vyššej moci. Rebel pre Božím trónom kričí a odmieta poslušnosť, ktorú považuje za rezignáciu, za útek z bojiska. Byť poslušný preň znamená nechať sa zlomiť. Kazantzakisova grécka krv naberá na teplote, ozýva sa bojový pokrik otcov: Slobodu, alebo smrť! Naraz sa situácia mení. Kristus už ďalej nevládze, pristáva na absurdnú Božiu hru. Vnútorný tlak je taký mocný, že je jednoduchšie neprotiviť sa mu. Prijíma svoj osud. V predhovore k Poslednému pokušeniu píše: „Nikdy som nesledoval s takým strachom krvavú cestu na Golgotu, nikdy predtým som neprežíval s toľkým napätím, s toľkým pochopením a toľkou láskou život a utrpenie Krista, ako počas tých dní a nocí, keď som písal Posledné pokušenie.“ Cesta na Golgotu však nie je konečným rozhodnutím. Je tu predsa ešte jeden pokus, ale ten už nie je v réžii rebelujúceho Krista.
Posledné pokušenie
Kristus visiaci na kríži je symbolom Kazantzakisovej rezignácie pred údelom ľudského „červa“. Do hluku predsmrtnej agónie vráža blesk a pretína ju tichom. Utíchajú ľudia i krajina. Vo filmovom spracovaní sa mení i scénické svetlo. Pred krížom stojí nevinné dievčatko a hovorí: Dosť! Stačilo, môžeš zostúpiť z kríža! Už netreba bojovať. Celý výjav je hľadaním odpovede na otázku, či je morálne byť človekom konajúcim v strachu pred trestom. Vzdorovanie voči osudu bičuje človeka výčitkami svedomia, prijatie odmenené pochvalou je zas rezignáciou, ktorá neuspokojuje. Do uší sa Kazantzakisovi tlačí arabský šepot filozofa Averroa: „Morálka, ktorá sa zakladá na očakávaní odmeny a na strachu z trestu, nie je hodná Božieho človeka, je totiž nemorálna.“ Kristus zostupuje z kríža. Prestáva sa trápiť myšlienkou zduchovnenia človeka. Stačí mu byť človekom z mäsa a kostí. Načo ešte ducha? Stačí telo; je dosť krásne na to, aby sme ním pohŕdali. Falošná spokojnosť živí fiktívneho Krista celé roky, až kým na dvere nezaklopú oklamaní učeníci. Na Krista umierajúceho v teple rodinného kruhu sa dívajú rozhorčené oči. A tie, čo najviac sršia výčitkami patria Judášovi Iškariotskému. Všetky tieto oči hovoria to isté: my sme svoje dielo vykonali, ty si odišiel! V Kristovej hrudi sa po rokoch ozýva starý neznesiteľný tlak. Farby a pôvodné svetlo scény ukrižovania sa vracajú zarovno s návratom Krista na kríž. Telo nestačí, treba aj ducha. Až prekonaním poslednej fikcie Pokušiteľa, až s koncom celej tejto Kalvárie, prichádza skutočná sloboda.
Epitaf na Kazantzakisovom náhrobku je svedectvom tohoto víťazstva: „Ničoho sa nebojím, v nič nedúfam, som slobodný.“ Nebojí sa, lebo už niet čoho sa báť. Nedúfa, lebo nádej stráca zmysel, keď sú otvorené dvere k istote. Je slobodný, lebo vydal zo seba poslednú sekvenciu svojho výkriku. Znie rovnako ako tá z kríža: Je dokonané! Kazantzakis zomrel 27. októbra 1957 vo Freiburgu. Niekoľko minút pred smrťou povedal: „Viete, básnici nikdy neumierajú, alebo… takmer nikdy.“
Mgr. Anton Vydra
Katedra filozofie
Filozofická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave
tonovydra[zavináč]yahoo.com