O tom, že dielo nemeckého filozofa 18. storočia Immanuela Kanta nám má čo povedať aj dnes, svedčí vedecká monografia štyroch autorov, z ktorých každý prichádza s vlastným predmetom skúmania a snaží sa svojím spôsobom dokázať zvolený zámer. Úmyslom publikácie bolo priniesť nový uhol pohľadu na málo preskúmané oblasti Kantovej filozofie a nájsť v nej inšpiráciu pre možné riešenie niektorých z problémov, ktorým čelí súčasná doba.
Ľubomír Belás sa vo svojej štúdii Kultúra,dejiny a politika vo filozofickom odkaze I. Kanta sústreďuje na tie oblasti Kantovej filozofie, ktorým nebola zo strany tradičných historicko filozofických výkladov alebo interpretácií venovaná dostatočná pozornosť. V rovine kultúry ho zaujíma moment vytvorenia historicko systematického rámca pre určenie filozofického spracovania kultúry ako problému. Ten situuje do obdobia osvietenstva, keďže, ako uvádza, až v 18. storočí vzniklo slovo kultúra ako samostatná lexikálna jednotka bez závislosti na jej partikulárnej funkcii. Autor predstavuje filozofiu života, novokantovstvo a filozofiu dejín ako tri smery súčasného filozofického skúmania problému kultúry a sám sa zameriava na oblasť filozofie dejín. V úvahách o Kantovej filozofii dejín upriamuje pozornosť na jeho tzv. malé spisy a zdôrazňuje Kantov pokus o výklad dejín z aspektu praktickej filozofie, v ktorej kontexte zaujíma autora predovšetkým vplyv meniacich sa politických, spoločenských a kultúrnych podmienok na konanie jednotlivcov. V tom vidí zásadný význam pre úsilie súčasných filozofických tendencií o rehabilitáciu a rekonštrukciu filozofie dejín ako systematickej filozofickej disciplíny.
Za ťažisko Kantových úvah o politike považuje autor jej uzrozumenie s morálkou. Konštatuje, že Kantovi ide o určenie princípov uskutočňovania mierového spolužitia ľudí cez postupné reformy. Za ústredný problém politiky považuje vytvorenie občianskej spoločnosti, pričom zdôrazňuje Kantovu požiadavku nevyhnutnosti poznania prírodných zákonitostí a schopnosti ich racionálneho efektívneho využitia pre jej reálne fungovanie.
Najinšpiratívnejšou pasážou štúdie je časť venovaná idei multikulturalizmu. Autor výstižne zachytáva postupnú zmenu postoja západného sveta k nej – od pôvodnej proklamácie až po jej dnešné zavrhnutie. Belás varuje pred premenou multikulturalizmu na politický program kultúrnej diferencie, ktorý spolu s upevňovaním rozdielov vo vnútri štátu podrýva predpoklady samotnej spoločenskej koexistencie. Pri posudzovaní prejavov a dôsledkov globalizácie vyzýva vo filozoficko kritickom uvažovaní k návratu ku Kantovej idei svetoobčianskeho práva.
Štúdia Sandry Zákutnej Kant a škótske myslenie 18. storočia je venovaná dosahu ideí škótskeho osvietenstva na Kantovu filozofiu dejín. Východiskom tejto kapitoly je názor, že Kant práce Škótov dôkladne poznal, autorka teda hľadá ich prieniky s Kantovou filozofiou dejín.
Vytvorenie občianskej spoločnosti podľa D. Huma zlyháva vinou egoizmu, ten sa však dá prekonať včasnou výchovou a prostredníctvom pôsobenia prírody. V oblasti práva dochádza k neustálemu napätiu medzi slobodou a autoritou, čo je stanovisko totožné s názormi Kanta. Autorka upozorňuje, že Kant tiež kritizuje nepochopenie tohto filozofa zo strany common sense filozofov.
S uchopením problému aktívneho občianstva A. Fergusona súvisia jeho úvahy o prirodzenom stave, s ktorými sa neskôr Kant úplne stotožňuje v koncepcii skrytého úmyslu prírody vo svojej filozofii dejín. Ľudská schopnosť morálneho pokroku je prirodzená, pokrok je základom všetkého diania v dejinách a jeho cieľom je založenie občianskej spoločnosti prostredníctvom konštruktívnych občianskych konfliktov paralelných s Kantovým antagonizmom nedružnej družnosti.
Spravodlivá spoločnosť A. Smitha, v ktorej je svedomie vybavením človeka na rešpektovanie práva, predstavuje opak stavu prírody. Pripomína, že morálka narozdiel od spravodlivosti nie je u Smitha pre existenciu spoločnosti nevyhnutná, no poslušnosť voči právu považuje za mravnú povinnosť. Autorka nachádza analógiu medzi Smithovým pojmom sebalásky a Kantovou nedružnoudružnosťou.
Aktuálnosť Kantovej filozofie dejín pre súčasné politické problémy vidí v troch prístupoch: antropologicko-teleologickom, právno-normatívnoma racionalisticko-technickom. Za prienik filozofie I. Kanta a filozofov škótskeho osvietenstva považuje právno-normatívnu rovinu,spočívajúcu v Humovej myšlienke moci zákonov, Smithovom morálnom zachovávaní práva a vo Fergusonovom konflikte ako hlavnom zdroji kreovania občianskej spoločnosti. Kant svojím realistickým opisom politických praktík a projektom svetoobčianstva škótskych mysliteľov jednoznačne prekonáva.
Eugen Andreánsky sa v štúdii Kanta modely filozofie vedy v 20. storočí zaoberá ohlasom kantovských myšlienok pri formovaní súčasných filozoficko-vedných koncepcií. Autor rozdelil text na tri tematické okruhy, ktoré predstavujú možné roviny výskumu Kantovho filozofického štúdia vedy.
V prvej časti sa venuje Kantovmu vplyvu na koncepcie B. Russela, novopozitivistov, H. Poincarého a R. Carnapa. Kým Russel odmieta samotné základy Kantovho učenia a vnášanie etiky do vedeckých filozofických postupov, predovšetkým v súvislosti s otázkami prírodných vied, vo vzťahu k novopozitivistom nachádza autor paralelu niektorých základných princípov, avšak súčasne poznamenáva, že neopozitivizmus sa odmietaním syntetického apriorizmu, kauzality a realizmu radí k širokej skupine Kantových kritikov.
V samostatnej časti skúma odozvy Kantovej filozofie v kritickom racionalizme K. R. Poppera, pričom na viacerých príkladoch dokazuje, že Popperov vzťah ku Kantovi bol výrazne akceptačný s marginalizovaním prípadných problematických oblastí. V súvislosti s otázkou, čo Poppera viedlo k vyzdvihovaniu Kanta v rámci kritickej filozofickej tradície,nachádza autor dva dominantné aspekty: problém vzťahu poznania a vedy a dôraz na autonómiu ľudského rozumu v oblasti etiky, spoločenských vzťahov a politickej filozofie.
Treťou rovinou autorovho bádania je postpozitivizmus, ktorého kritické výhrady voči novopozitivizmu opäť obrátili pozornosť na Kanta. Autor skúma problém realizmu a konštruktivizmu v prácach H. Poincarého v oblasti sociológie vedenia a nachádza spojitosť medzi koncepciami vedy T. S. Kuhna a jeho„post-darwinistického“ kantovstva či v koncepciách P. Feyerabenda, ktorý používa Kanta pri obhajovaní svojho metodologického anarchizmu a kritike univerzalizmu. Autor dospieva k názoru, že súčasná filozofia vedy,v ktorej možno nájsť nie vždy štandardne interpretovaný kantovský ideový základ, pripomína filter, ktorý v rozmanitých kontextoch a súvislostiach prefiltruje časti podstatné pre ľudské poznanie.
Návraty ku Kantovi uzatvára štúdia Aktuálnosť Heideggerovho kritického príspevku k axiologickému a antropologickému dedičstvu Kanta Oľgy Sisákovej. Autorka poukazuje na pretrvávajúcu naliehavosť problému krízy identity filozofie a hodnôt postmetafyzického obdobia a súčasnú všadeprítomnú dominantnú postmodernistickú argumentáciu v oblasti relativizmu a normatívnosti,ktorú významne ovplyvnila Heideggerova filozofia. Autorka objasňuje podstatu Heideggerovej kritiky kantovského uchopenia axiológie, keďže sa v riešení otázky zmyslu bytia musel vyrovnávať s Kantovou požiadavkou prisudzovať axiologický význam každému ľudskému aktu. Autorka konštatuje, že napriek Heideggerovej devalvácii axiologického myslenia a z nej vychádzajúcich súčasných tendencií smerom k antinormativizmu stále existuje potreba rehabilitácie filozofie hodnôt.
V druhej časti sa autorka zaoberá Heideggerovým kritickým postojom k nástupu antropologizmu a redukcionistickým tendenciám filozofie v podobe psychologizmu či naturalizmu. Autorka poznamenáva, že Heideggerovo stanovisko je ovplyvnené nedôverou k civilizačnému pokroku a vedomím krízy kultúry ponorenej do neistoty a skepsy. Jeho reakciou je pokus o vytvorenie ontologických základov filozofickej antropológie a vypracovanie existenciálnej analytiky v práci Bytie a čas.
Chápanie človeka a ľudská schopnosť odlišovať humánne a nehumánne je predmetom neutíchajúcich diskusií o zmysle humanizmu a filozofického nastolenia antropologickej otázky. Jedným z kľúčových diel filozofickej reflexie tejto krízy je Heideggerov kontroverzný list O humanizme, v ktorom filozof považuje antropologizáciu ontologickej otázky zmyslu bytia za prejav európskeho nihilizmu, čím ešte viac prehlbuje vedomie krízy humanizmu v kultúre Západu. Heidegger trvá na jedinečnosti spôsobu ľudského bytia, stavia sa do opozície voči racionalistickým výkladom subjektu a naturalizmu filozofie života. Humanistické hodnoty totiž nelegitimizujú ľudské rozhodnutia a v čase technizácie ľudského života je sloboda a autonómia človeka čoraz ťažšie realizovateľná. Kríza humanizmu, uzatvára autorka, síce vyžaduje reformuláciu antropologickej otázky, ale nespochybňuje jej opodstatnenosť.
Štyri dimenzie pohľadu na štyri oblasti Kantovho myšlienkového sveta, štyri rôzne témy, rôzny štýl a jazyk spracovania. Ako celok však dielo napriek tom unepôsobí nekompaktne, autorom sa na rozličných úrovniach podarilo dokázať to, čo bolo spoločným cieľom publikácie – poukázať na aktuálnosť Kantových myšlienok pre našu prítomnosť a poskytnúť dostatočné argumenty za svoju sféru skúmania.
JUDr.Eva Zelizňaková, MSc.
Filozofická fakulta PU
17.novembra č. 1
080 01 Prešov
eva.zeliznakova@gmail.com