AliceMunroová je kanadská poviedkárka. Neznamená to, že by nebola schopná venovať sa rozsiahlejším,„vznešenejším“ žánrom, ale že práve tomuto, dnes nie až tak populárnemu, sadlhodobo a zámerne venuje. Vlani jej bola udelená Nobelova cena za literatúru. Tentorok v českom preklade vyšla vo vydavateľstve Paseka jej aktuálna knižka, Drahý život. Až doposiaľ bola jej dvornouprekladateľkou do češtiny Alena Jindrová-Špilarová, ostatnú knižku preložila ZuzanaMayerová. Vydavateľstvo Paseka rovnako tento rok reeditovalo všetky jejdoposiaľ preložené knižky; tri zbierky poviedok – Uždávno ti chci něco říct a jiné povídky, Útěk,Příliš mnoho štěstí – a román Nepřítel, přítel, ctitel, milenec, manžel.Rezkosť kombinácie sviežich farieb na obaloch týchto vydaniach nijako nepredznamenávaich obsah. No nepatrí sa súdiť knihu podľa obalu.
Drahý život pozostáva zo súboruštrnástich poviedok. Posledné štyri sú autobiografické. Ako pripomína samaautorka, v predostieraní zažitého v nich nemusí hľadieť na čitateľa. Životsa nedá okresať a mieru ťažoby neurčuje príjemca.
Dejepoviedok sa obyčajne odohrávajú v provincii Ontario, na miestach viac čimenej vzdialených od Toronta – cítiť z nich chlad a zimu, aj farebnújeseň – a v čase druhej svetovej vojny, v rokoch jej predchádzajúcich i po nejnasledujúcich. Táto geografická a predovšetkým časová vzdialenosť udnešného človeka zo strednej Európy vyvoláva na prvý pohľad akýsi dištanc, „odťažitosť“voči čítanému. Avšak opak je pravdou. Poviedky Alice Munroovej sú nadrozmernýmimetaforami a metonymiami. Ich čaro spočíva v kontraste či skôrkonvergencii vzdialeného – videného, čítaného – a blízkeho – zažitého,precíteného.
Poviedkyodrážajú zmeny odohrávajúce sa v priebehu minulého storočia akov spoločnosti, tak v architektúre, slobodomyseľnosti ľudí, kultúrea zvykoch. Na malom priestranstve sa prelínajú príbehy viacerých postáv,hlavných i vedľajších. Ich rozmanitosť neohraničuje ani vek, ani profesijnézameranie, ani životná útrapa. Sú nimi napríklad poetka, bankár, domovník,stĺpčekár v novinách, vojaci, farmári, ich deti, snúbenice, siroty, starci,mladí, deti. Stredobodom týchto príbehov je však najčastejšie žena. Žena matka,dcéra, sestra, žena manželka, milenka, snúbenica. Okresať ich však nahistorické poviedky so zameraním na dobovú úlohu ženy, by bolo veľkou chyboua obyčajným zjednodušením. Svety postáv sú sprostredkúvané priliehavýmspôsobom. V jazyku i myšlienkach.
Netradičnena nie veľmi obšírnom priestore zachytávajú celý život. Zdanlivo nebadanáokolnosť alebo rozhodnutie má neraz nedozerné následky. Prichádza potichu,celkom prirodzene v prúde ďalších udalostí a napriek tomu jej dôsledky majú zásadný vplyv na celý život. Pohrávajúsa s osudovosťou: „… povedala, že dnes by mi tvár dokázali spraviť omnoholepšie. To by ste sa divili, dodala. A nič by ste neplatili, ak mátezdravotné poistenie. A mala pravdu. Lenže ako som jej mohol vysvetliť, že skrátkanedokážem vojsť k nejakému doktorovi do ordinácie a priznať sa, že túžimpo niečom, čoho sa mi nedostalo?“
AliceMunroová sa nevyhýba témam ako inakosť, náboženskosť, sloboda, smrť alebo távšednodenná smrť neprijatia a neprijímania. Ukazuje príkoria vojny vo svete:malú históriu ich dopadu na človeka a tiež zmeny postavenia – chceného činechceného – ženy a obraz muža v rodine a spoločnosti. TextyAlice Munroovej sú hutné, detailné a aj tak plynulé.
Bodosvetlenia, bez zbytočného vysvetľovania, prinášajú najčastejšie až poslednévety jednotlivých poviedok. Hoci je niekedy možné koniec príbehu vytušiť užskôr, nijako to sile poviedky neuberá. Presnosť a ráznosťzobrazeného udrží čitateľa v silnom pocite, v zovretí vypovedaného.
AliceMunroová až bravúrne nenadužíva slová, nepremršťuje, nemrhá priestorom, zbytočnenevysvetľuje, jej výpovede sú jasne sprostredkujúcimi obrazmi. Nijakočitateľovi neponúka príbehy, v ktorých by sa ľahko našiel, poľahkystotožnil s niektorou z postáv. No pocit, ktorý skrz svoje postavyuchopuje či ide o rezignáciu, krivdu alebo zradu či poníženie možnoprecítiť až na kosť, pochopiť ich.
MáriaMiklušičáková